Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/11/2010

Najvyšší súd 1ObdoV/11/2010 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: T. I. L. so sídlom X., K.

A., E., X., A. O., X. N., C., zastúpeného JUDr. J. F., advokátom, M., P. O. Box X., B., proti

ţalovaným: I. Ing. J. Š., X. H. M., II. Ing. I. U., X. J., zastúpenými: JUDr. P. D.,

advokátom, Č., B., o zaplatenie 66 387,84 eur, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -290 z 27. augusta 2009, právoplatného 21. decembra 2009,

v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-

299 z 3. decembra 2009, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému v I. rade a ţalovanému v II. rade náhradu trov dovolacieho konania

nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.

-266 z 2. apríla 2009 zrušil vydaný zmenkový platobný rozkaz č. k.

-77 z 26. júla 2004 a návrh zamietol. Ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovaným

trovy konania vo výške 6.487,14 eur na účet ich právneho zástupcu.

2

Na odvolanie ţalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

rozsudkom č. k. -290 z 27. augusta 2009, právoplatným 21. decembra 2009,

v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/77/2009-

299 z 3. decembra 2009, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa . O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ţalovaným ich náhradu

nepriznáva podľa v spojení s s odôvodnením, ţe ţalovaní boli

v odvolacom konaní úspešní, preto mali právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak

ţiadne trovy im nevznikli.

V dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd, stotoţňujúc sa

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu a na zdôraznenie ich správnosti doplnil ďalšie dôvody.

Uviedol, ţe v súdenej veci, ale aj veciach s ňou súvisiacich, účastníci, ďalej správcovia

konkurznej podstaty (JUDr. J. K., osobitný správca Mgr. K. R.), ale aj notár, ktorý vo veci

spísal notársku zápisnicu o postúpení pohľadávok (JUDr. I. M.), ktorou správcovia

konkurznej podstaty postúpili pohľadávky ako postupcovia, postúpili pohľadávku na

postupníka S., s. r. o.. V predmete tejto notárskej zápisnice je uvedené, ţe predmetná zmluva

sa uzatvára v zmysle ustanovenia a nasl. a zákona č.

328/1991 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Keďţe sa

jedná o osoby s právnickým vzdelaním, odvolací súd pripomenul, ţe nie jasný postup správcu

konkurznej podstaty v samotnom konkurze. Nejasnosť videl v tom, ţe týmito zmluvami

dochádza k právnemu postupu, ktorý zákon nepozná odkazujúc na § 524 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého veriteľ môţe svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlţníka postúpiť

písomnou zmluvou inému. Citáciou ďalšieho zákonného ustanovenia, a to ustanovenia § 7

ods. 4 ZKV, odvolací súd objasnil, ţe obe ustanovenia jasne upravujú právo veriteľa

(konkurzného veriteľa ako postupcu), pričom správca konkurznej podstaty nie je ani

veriteľom, ani konkurzným veriteľom, ale je správcom konkurznej podstaty, ktorého práva

a povinnosti sú vymedzené v ZKV. Nijaké práva veriteľa (konkurzného veriteľa) nemá, preto

ich nemôţe ani aplikovať. Správca podstaty pohľadávku ako nehmotný majetok, ak spĺňa

tieto kritériá, a sú splnené podmienky v konkrétnom prípade, môţe speňaţiť, ale len v rámci

týchto určených podmienok. V kontexte uvedeného odvolací súd ozrejmil, ţe medzi

postúpením pohľadávky ( a nasl. ) a speňaţením pohľadávky

správcom konkurznej podstaty (§ 27 ods. 3, ods. 12 ZKV) je zásadný rozdiel. Pri postúpení

3

pohľadávky sa postupuje právo a pri speňaţení sa prevádza nehmotný majetok, hoci aj za

niţšiu cenu ako je výška pohľadávky.

V rámci doplnenia ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, povaţoval odvolací súd za dôleţité bliţšie sa vyjadriť

i k prevodu práv zo zmenky. Na margo toho uviedol, ţe práva zo zmenky sa prevádzajú

indosamentom v zmysle § 14 zákon č. 191/1950 Sb. - Zákon zmenkový a šekový v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZZŠ“). Posudzovanie právnych povinností, ku ktorým sa

výstavca zmenky zaviaţe, sa posudzuje podľa ustanovení zákona o zmenkách a šekoch,

v ktorom je striktná úprava z tohto vzťahu. Táto striktnosť je skúmaná z pohľadu vystavenia

zmenky, jej náleţitostí a súladu s právnou úpravou. Vystavená zmenka je cenným papierom

tzv. absolútnym obchodom ( ), obchodom

abstraktným a pri jej realizácii platí koncentračná zásada. Aj pri dodrţaní týchto zásad súd

musí posudzovať všetky okolnosti vystavenia zmenky a jej realizácie, pokiaľ má mať

podklady pre realizáciu § 10. Odvolací súd poznamenal, ţe je nepochybné a medzi účastníkmi

nesporné, ţe v súdenej veci malo ísť o vlastnú zmenku (sólo zmenku) podľa § 75 ZZŠ.

Ustanovenia o cudzej (hlavnej) zmenke v podstate platia aj pre vlastnú zmenku (čl. I, § 77

ZZŠ). Odkazujúc na právnu teóriu zdôraznil, ţe táto definuje zmenkový postih ako špeciálny

spôsob uplatnenia práv zodpovednosti nepriamych (postihových, regresných) dlţníkov osôb

na zmenke podpísaných, ale nezaťaţených primárnou povinnosťou platiť. Zmenka je

písomným právnym úkonom majúca povahu cenného papiera s osobitnými vlastnosťami

a právnou silou, ako vyplýva zo ZZŠ.

Ďalej dôvodil tým, ţe jednou zo základných poţiadaviek na zmenkové vzťahy je, aby

poskytovali majiteľovi zmeniek istotu splnenia práva vteleného do zmenky ako cenného

papiera. Tento účel je splnený prísnou formálnosťou zmenkových vzťahov. Z nej vyplýva aj

abstraktnosť zmenkového záväzku, ktorý je formou nezávislosti zmenkového vzťahu na

záväzkovom príčinnom vzťahu. Zmenky sú nezávislým inštitútom, ktorého existencia nie je

viazaná na iný právny vzťah, ktorý mu prípadne aj predchádzal. Neznamená to však, ţe súd

nemá posudzovať či písomný právny úkon označený ako zmenka v danom prípade spĺňa

rovnako formálne a hmotnoprávne náleţitosti, aby tento právny úkon mal povahu zmenky

a ďalej, ak túto povahu má, či ide o platnú zmenku. Okrem náleţitostí písomného právneho

úkonu (formálnych a vecných), ţe došlo k jej vystaveniu za predpokladu upraveného nielen

v ZZŠ, ale či prejav výstavcu zodpovedá ustanoveniam , prípadne

4

iných zákonov, a či došlo k prijatiu zmenky s dôsledkami nadobudnutia vlastníctva, a to aj pri

jej indosovaní. Aplikáciou týchto zásad na daný spor konštatoval, ţe pri postupe

v prvostupňovom konaní, ale aj v odvolacom konaní, účastníci (ale nielen účastníci)

dostatočne nerozlišujú, ţe tu ide o postup sčasti podľa všeobecnej normy, a to postup

v občianskom súdnom konaní pri aplikácii ohľadne hmotnoprávnych nárokov posudzovaných

podľa pri zmluvnej úprave, a právny vzťah vznikajúci zo zmenky, na

ktorý sa vzťahuje osobitný zákon aj osobitná úprava podľa ZZŠ, ale pokiaľ ide o úpravu

v súvislosti s konkurzom, osobitná úprava obsiahnutá v ZKV.

Odvolací súd poukázal na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn.

Rv III 1306/28 zo dňa 8. apríla 1929, uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 127,

ktorý v I. právnej vete judikoval, ţe: „Postup (cedovanie) ţalobnej pohľadávky zo sporu nemá

procesného významu; postupník v takomto prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu na

miesto ţalobníka.“. Poznamenal, ţe aj v riešenom prípade išlo o zmenkový spor a v dôvodoch

citovaného rozhodnutia je právny názor vtedajšieho najvyššieho súdu podrobne odôvodnený.

Medzinárodné dohody o zmenkovom práve v Ţeneve boli ukončené v roku 1930 a podľa nich

boli potom v Európe prijaté zákony o zmenkovom práve. Tak sa stalo aj u nás, keď bol prijatý

za I. Slovenskej republiky zákon č. 255/1941 Slovenského zákonníka, z ktorého vychádza

(je takmer doslovne opísaný) teraz platný ZZŠ. Odvolací súd povaţoval za nutné pripomenúť

to z dôvodu, ţe citovaný judikát rieši podobne postup ako ZZŠ, avšak s inou právnou

terminológiou (indosant, aval). Uviedol to aj preto, ţe v tejto veci boli vynesené viaceré

rozhodnutia a ţalobca si dostatočne neuvedomil, ţe ZKV v § 66e ods. 2 ustanovuje, ţe:

„Ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy upravené aj týmto

zákonom, sa na konkurz a vyrovnanie nepouţijú, ak upravujú tieto právne vzťahy odlišne od

tohto zákona.“. Dôvodil i tým, ţe obdobne v ustanovuje, ţe:

„ upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové

vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb,

pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.“. Z tohto vyvodil, ţe nemoţno

doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie pohľadávky od ZKV.

Záverom odvolací súd dodal, ţe ak sa týmito zásadami neriadia účastníci, prípadne osoby

zúčastnené na konaní, súd sa nimi riadiť musí. A z týchto zásad moţno vyvodiť, prečo

navrhovaný procesný postup súd nemohol prijať.

5

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením podal v zákonnej

lehote dovolanie ţalobca. Napadol rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia

v celom rozsahu.

Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanoveniach

v nadväznosti na vadu konania vymedzenú v tvrdiac, ţe sa mu, ako

účastníkovi konania, postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom.

Existenciu tejto vady konania obhajoval tým, ţe rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 290),

ktorým zrušil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, vychádzal z akceptácie právnej a skutkovej argumentácie ţalobcu a vo svojej

podstate bol pre ţalobcu vysoko pozitívny, pretoţe rušil rozsudok súdu prvého stupňa. Z toho

vyvodil, ţe odvolací súd vnímal, rovnako ako ţalobca, rozsudok prvostupňového súdu ako

nesprávny, a teda taký, ktorý právne neobstojí. Následne však odvolací súd opravným

uznesením (č. l 299), ktoré bolo vydané v čase, keď opravovaný rozsudok bol

v právoplatnosti viac ako tri mesiace, modifikoval v celosti pre ţalobcu pozitívny výrok

rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam, keď ním opravil rozsudok

prvostupňového súdu v prvom výroku vo výrokovej časti tak, ţe: „Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. apríla 2009, č. k.

-266, potvrdzuje.“. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl práve v tejto ním

tvrdenej modifikácii. Poukazujúc na citáciu a interpretáciu ustanovenia , označil za

neprípustné, aby súd podľa menil obsah rozsudku. Svoj názor obhajoval

i odkazom na judikatúru (rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. 9. 1968, sp. zn. ) a jej

aplikáciou na daný prípad dospel k záveru, ţe z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

nevyplýva, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správy potvrdiť. Naopak,

z jeho odôvodnenia, podľa názoru dovolateľa, bez pochýb vyplýva fakt, ţe súd prvého stupňa

má v konaní ďalej pokračovať.

Okrem výskytu vady konania podľa , označil dovolateľ ako ďalšie

dovolacie dôvody aj ustanovenie - konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ustanovenie § 241 ods. 2

písm. c) - rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Výskyt inej vady

konania, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) pritom odôvodnil porušením procesného predpisu -

odvolacím súdom. Vytkol odvolacieho súdu, ţe svojím postupom v odvolacom konaní porušil

6

ustanovenie , keď vykonal opravu rozsudku tak, ţe zmenil jeho obsah.

Opodstatnenosť existencie dovolacieho dôvodu podľa /rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/ vysvetlil dovolateľ tým, ţe odvolací súd pri

rozhodovaní o odvolaní ţalobcu aplikoval nesprávne právne normy a z hľadiska právneho

pohľadu nie je jasné, aké právne normy boli pouţité odvolacím súdom a z čoho pri

rozhodovaní vychádzal, najmä z akých dôkazov.

Dovolacím petitom sa domáhal zmeny rozsudku odvolacieho súdu tak, ţe dovolací súd

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v znení opravného uznesenia zmení tak, ţe rozsudok

súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol zrušiť

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením a vrátiť

vec odvolaciemu súdu na nové konanie. Súčasne podal návrh na náhradu trov dovolacieho

konania.

K dovolaniu nepodali vyjadrenia ani ţalovaný v I. rade, ani ţalovaný v II. rade.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť podľa

v nadväznosti na veta prvá .

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom (síce najskôr so zrejmou

nesprávnosťou v prvom výroku vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu, kde omylom

uviedol, ţe rozsudok prvostupňového súdu „zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie“,

7

ktorú ale na návrh súdu prvého stupňa, ktorý túto zrejmú nesprávnosť zistil, odstránil

opravným uznesením v súlade so zákonom, tak, ţe správne znenie výroku vo veci samej je:

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa „potvrdzuje“). V zmysle ustanovenia

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ( )

alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho

súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

rozhodnutí. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

v znení opravného uznesenia, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil, je

nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238

ods. 1 aţ 3 .

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g) , moţno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené.

Dovolateľ (ţalobca) namietal vadu konania podľa , ktorú videl

v tom, ţe odvolací súd opravným uznesením modifikoval v celosti pre ţalobcu pozitívny

výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Táto modifikácia podľa

dovolateľa spôsobila, ţe ţalobcovi sa postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred

súdom.

8

Podľa účinného v čase vydania opravného uznesenia, súd kedykoľvek aj

bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môţe odloţiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

ţiada, aby súdne rozhodnutie bolo určité, jasné a formálne

bezchybné. Nemoţno však celkom vylúčiť, aby sa chyby a nesprávnosti dostali do rozsudku.

Také nedostatky je preto ţiaduce odstrániť. Tu ale naráţame na zásadu procesného práva, ţe

len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Medzi týmito dvoma zákonnými poţiadavkami je rozpor a rieši ho ustanovenie § 164

takým spôsobom, ţe oprávňuje opraviť v rozsudku kedykoľvek i bez návrhu chyby

v písaní a počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Ide o chyby technického rázu nemajúce

podstatnejší význam. Musí teda ísť o celkom zjavne spoznateľné pochybenia (napr. z rozporu

výroku a odôvodnenia). V prípade iných zrejmých nesprávností sa jedná o také chyby, ktoré

sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, tzn. ku ktorým

došlo len zjavným a okamţitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti

ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú kaţdému zrejmé; zrejmosť

takej nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením,

prípadne aj z iných súvislostí.

Opraviť moţno výrok rozsudku, jeho odôvodnenie i poučenie. V prípade, ak sa

opravuje výrok rozsudku, musí sa tak urobiť opravným uznesením. V prípade opravy

ostatných častí rozsudku môţe sa tak urobiť priamo v rovnopisoch rozhodnutia, ktoré si súd

za tým účelom od účastníkov vyţiada. Ak súd opravuje výrok rozsudku, má moţnosť odloţiť

vykonateľnosť rozsudku na čas, pokiaľ opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť, aby sa

predišlo výkonu chybného výroku. Opravné uznesenie, ktorým sa upravuje výrok rozsudku

treba doručiť do vlastných rúk účastníkov konania.

V danom prípade išlo jednoznačne o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení

rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 290), ktorá:

1.) je zjavná z porovnania tohto chybného výroku (prvý výrok výrokovej časti)

s odôvodnením (strana 6, odsek štvrtý), v ktorom je jasne uvedené, ţe odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ;

9

2.) táto zrejmá nesprávnosť, ktorej sa odvolací súd dopustil v písomnom vyhotovení rozsudku

je ďalej zjavná zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (č. l. 288), na ktorom

bol vyhlásený potvrdzujúci rozsudok;

3.) o zjavnej nesprávnosti svedčí aj znenie druhého výroku výrokovej časti rozsudku

odvolacieho súdu (č. l. 290), t. j. výroku o trovách odvolacieho konania v nadväznosti na

odôvodnenie toho výroku v poslednom odseku rozsudku odvolacieho súdu (posledná

strana), z ktorého je zjavný plný úspech ţalovaných v odvolacom konaní. Je preto otázne,

prečo ţalobca (dovolateľ) nenapadol aj nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu

o trovách odvolacieho konania (resp. neodôvodnil jeho napadnutie), veď aj z neho

bezpochyby vyplýva, ţe ţalovaní mali v odvolacom konaní úspech, čo vypovedá o tom,

ţe odvolací súd skutočne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa ;

4.) a napokon to, ţe k výskytu tejto zrejmej nesprávnosti došlo len zjavným a okamţitým

zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhotoveniu

rozsudku odvolacieho súdu, zreteľne vyplýva aj z toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

má formu rozsudku, ktorý je ako forma rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým odvolací

súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle správne v záhlaví

označený slovom rozsudok. Ak by sa malo jednať, ako tvrdí dovolateľ, o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, malo by rozhodnutie odvolacieho súdu formu uznesenia, ako to

vyplýva z ustanovenia , a uznesenie ako forma rozhodnutia by bola v tom

prípade uvedená v záhlaví dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Predmetná zrejmá nesprávnosť v prvom výroku výrokovej časti rozsudku odvolacieho

súdu (č. l. 290) bola správne odstránená odvolacím súdom vydaním opravného uznesenia

(č. l. 299) v súlade s citovaným ustanovením v nadväznosti na ustanovenie

ods. 2 pojednávajúce o tom, ţe pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, ak neustanovuje inak. Inak ustanovuje

v , tak, ţe z pouţitia pred odvolacím súdom vylučuje ustanovenia a ,

a . Pouţitie ustanovenia platí teda v plnej miere i pre odvolacie

konanie. Odvolací súd sa preto nedopustil dovolateľom vytýkaného pochybenia, keď opravil

zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho rozsudku vydaním opravného uznesenia.

Takýto postup odvolacieho súdu bol nevyhnutný z dôvodu odstránenia tejto zrejmej

nesprávnosti v písomnom vyhotovení jeho rozsudku a bol úplne v súlade so zákonom.

10

Dovolací súd preto uzatvára, ţe nešlo o modifikáciu tvrdenú dovolateľom, v ktorej

vidí odňatie mu moţnosti konať pred súdom, ale iba o opravu v súlade s ustanovením § 164

v spojení s ustanovením . Z toho vyplýva neexistencia dovolateľom

tvrdenej vady konania podľa .

Existenciu ţiadnej inej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v ustanovení

, okrem uţ vyhodnotenej dovolacím súdom za nedôvodnú ( ),

dovolateľ neuvádza a ani nebola zistená dovolacím súdom.

Dovolateľ vzhliadol dovolací dôvod aj v . Za inú vadu, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci pritom povaţuje porušenie procesného

predpisu – odvolacím súdom. Konkrétne vytýka odvolacieho súdu, ţe svojím postupom

v odvolacom konaní porušil , keď vykonal opravu rozsudku tak, ţe zmenil jeho

obsah. Na to je potrebné uviesť, ţe odvolací súd nezmenil obsah svojho rozhodnutia, obsah je

jasný z odôvodnenia, z ktorého jednoznačne vyplýva, ţe odvolací súd mienil rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť, a aj ho potvrdil. Odvolací súd vydaním opravného uznesenia len

menil - opravoval zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti svojho potvrdzujúceho rozsudku,

a konkrétne výrok vo veci samej – prvý výrok. V ţiadnom prípade sa preto aplikáciou

ustanovenia nedopustil porušenia toho procesného predpisu, ale opravu vykonal

správne a v súlade so zákonom.

Dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj ustanovenie .

Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci ( )

je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť

vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Konštatujúc, ţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je

podľa prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c)

v spojení s veta prvá .

11

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/

), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní mali úspešní ţalovaní (ţalovaný v I. rade a ţalovaný v II. rade)

právo na náhradu trov dovolacieho konania podľa v spojení s

a veta prvá . Keďţe im však v dovolacom konaní ţiadne trovy

nevznikli, dovolací súd im ich náhradu nepriznal.

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 25. októbra 2012

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.