Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 329/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 15. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) o žalobe sťažovateľky, ktorou sa voči

žalovanému domáhala zaplatenia finančnej čiastky z titulu nevrátenia úveru poskytnutého

na základe zmluvy o úvere z 15. augusta 2005, ktorá pozostávala z istiny úveru, z úrokov

za poskytnutie úveru, z úrokov z omeškania a z poplatkov. Okresný súd rozsudkom

z 19. októbra 2011 v časti vyhovel žalobe sťažovateľky a vo zvyšnej časti ju zamietol,

pričom okresný súd priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte žalovaným nezaplatenej

istiny z poskytnutého úveru (1 566,37 €), a tiež nárok na zaplatenie poplatkov, avšak iba vo

výške zodpovedajúcej sadzobníku poplatkov podľa obchodných podmienok pre

sťažovateľkou poskytnutý úver (24,09 €). Napokon okresný súd priznal sťažovateľke aj

nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (290,72 €), nie však v sťažovateľkou uplatnenej

sume 15 % ročne z omeškanej sumy, avšak s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade

podľa o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon

o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom ku dňu uzavretia dotknutej úverovej zmluvy

v spojení s ide o spotrebiteľskú zmluvu, ich priznal iba

v maximálnej sume 6 % ročne z nezaplatenej sumy v súlade s § 3 nariadenia vlády

č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

Okresný súd sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu úrokov z poskytnutého úveru,

a to s poukazom na to, že v danom prípade mala byť predmetná zmluva o úvere, resp. jej

náležitosti posúdené podľa o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)

v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy. V tejto súvislosti okresný

súd poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch malo byť

náležitosťou zmluvy o úvere uvedenie nielen celkovej sumy splátky pozostávajúcej z istiny,

úrokov a poplatkov, ale mala byť v nej oddelene uvedená výška splátky istiny, výška

splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia okresného súdu to však v danom

prípade tak nebolo a v úverovej zmluve bola uvedená iba úhrnná suma splátky

pozostávajúcej z istiny, úrokov aj poplatku, okrem tohto okresný súd tiež konštatoval, že

v zmluve o úvere nebola uvedená ani úroková sadzba a nebola uvedená ani v obchodných

podmienkach, ktoré boli súčasťou tejto zmluvy. Vzhľadom na uvedené zistenia okresný súd

s poukazom na § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak úverová

zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 označeného zákona, je aj napriek tomu

platná, avšak iba v prípade, ak spotrebiteľ už začal úver čerpať, čo bol aj daný prípad,

priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte nesplatenej istiny poskytnutého úveru, avšak

súčasne s poukazom na § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého veriteľ

nemôže žiadať o dlžníka úroky, ktoré nie sú v úverovej zmluve uvedené, okresný súd tieto

úroky z úveru sťažovateľke nepriznal.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 15. januára 2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že uvedeným rozsudkom

krajského súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v z dôvodu, že krajský súd podľa jej názoru nenapravil pochybenie

okresného súdu, ktorý pokiaľ ide o nepriznanie nároku na úhradu úrokov z úveru a tiež

pokiaľ ide o nepriznanie úrokov z omeškania, nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav

a na daný prípad aplikoval nesprávnu právnu normu, keď neprihliadol na to, že dotknutá

úverová zmluva bola uzatvorená podľa , podľa znenia ktorého

v čase uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy si mohli zmluvné strany bez obmedzenia

dojednať akúkoľvek sumu úroku, a navyše, účastníkom úverovej

zmluvy neukladal povinnosť uviesť priamo v zmluve úrokovú sadzbu a presnú sumu

splátky úroku, pričom sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade

mal žalovaný vedomosť o výške úroku z úveru. Táto informácia bola zverejnená

„... na výveskách v prevádzkových priestoroch Č.“ (t. j. v prevádzkových priestoroch

sťažovateľky, pozn.). Vzhľadom na uvedené tak sťažovateľka poukázala na to, že v danom

prípade nemožno dotknutú úverovú zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a teda sa

na ňu ani nemôžu vzťahovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských zmluvách a Občiansky

zákonník, pretože sťažovateľka uviedla, že podľa

úverová zmluva nie je zahrnutá do katalógu spotrebiteľských zmlúv.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je

v rozpore právnym poriadkom, účinným v čase, keď zmluva o Č. Extra úvere bola

uzatvorená s odporcom, nakoľko Krajský súd pri rozhodovaní o merite veci nerešpektoval

znenie relevantných právnych predpisov (vrátane ich prechodných ustanovení)

aplikovaných na skutkový stav. ...

Je podľa nášho názoru jednoznačne možné vyvodiť záver, že aplikácia ust. § 4 ods. 5

zákona o spotrebiteľských úveroch by bola možná iba v tom prípade, ak by úrok vôbec

nebol dohodnutý (ani zahrnutý do výšky splátky), avšak veriteľ by si ho aj napriek tomu

uplatnil v súdnom konaní.

Skutočnosť, že postačuje, aby bol spotrebiteľ oboznámený iba o celkovej výške

splátky, ktorá zahŕňa aj prípadnú sumu úrokov ako aj iné poplatky vyplýva aj zo samotnej

smernice Rady 87/102/EHS, keď v zozname podmienok, ktoré musí zmluva

o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj

o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti.

Zmluva o Č. Extra úvere, spolu s oznámením o schválení poskytnutia úveru obsahuje

údaj o výške poskytnutého úveru (50.000,- Sk), údaj o počte splátok (36), údaj o výške

splátok (1.751,- Sk) a údaj o lehote splatnosti (vždy k 15. dňu v mesiaci), spolu s uvedeným

lehoty splatnosti prvej splátky, t. j. 15. 9. 2005).

Je teda zrejmé, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti, tak ako sú vymienené

smernicou Rady o spotrebiteľských úveroch.

Navyše si dovoľujeme upozorniť aj na to, že iné súdy, na základe týchto údajov (t. j.

bez osobitného uvedenia sumy úrokov a istiny) považujú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za

zmluvu, ktorá má všetky náležitosti a teda priznávajú sťažovateľovi aj dohodnuté úroky

z úveru.

Ďalej máme za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne interpretoval aj ust. § 52

a nasl. , účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o Č. Extra úvere, a to jednak vo vzťahu

k uplatneným úrokom z omeškania (vo výške 15% ročne), ako aj vo vzťahu k odporcom

vznesenej námietke premlčania.

V tomto smere sťažovateľ uvádza, že v období do 31. 12. 2007 sa ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách uvedené v až na zmluvu

o úvere, nevzťahovali.

Vyššie uvedené potvrdzuje samotné znenie ust.

(platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), v zmysle ktorého: Spotrebiteľskými

zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55. ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Keďže v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s odporcom táto nebola začlenená pod

spotrebiteľské zmluvy v , nemohla sa na sťažovateľa vzťahovať ani povinnosť

zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. a 54 (v zmysle prechodného ust.

, a to v lehote Íroch mesiacov od 1.4.2004).

Zmluva o úvere sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu na účely Občianskeho

zákonníka až po 1. 1. 2008, kedy bola prijatá novela , pričom ako vyplýva z

„Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy

vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“ ...

Na predmetnom závere pritom nemení nič ani existencia ,

ktorý v znení od 25. 11. 2004 do 31. 3. 2006 zaviedol definíciu spotrebiteľskej zmluvy na

účely predmetného zákona.

Je pravdou, že ust § 23a vyššie citovaného zákona subsumovalo pod definíciu

spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa , avšak

táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia ust.

a 54 aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle

rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo

novelou účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele

, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona. ...

Sťažovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy

o úvere (ako typovej zmluvy uzatvorenej podľa ) pod predmetnú

definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo

výlučne rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t.j. aj pri

uzatváraní zmluvy o úvere sú poskytovalelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu

v dôsledku ktorého by spotrebiteľ bol diskriminovaný, šikanovaný, resp. vyhnúť sa konaniu,

ktoré napína znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa.

Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a neobsahuje ani

úpravu premlčacej doby.

Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch a ani zákon o ochrane spotrebiteľa ako

špeciálne predpisy neobsahujú úpravu úrokov z omeškania a ani úpravu premlčacej doby,

je potrebné aplikovať ustanovenia všeobecnej právnej úpravy, pričom týmto všeobecným

predpisom vzhľadom na definíciu ust. § 52 do 31. 12. 2007) bol nepochybne Obchodný

zákonník.

Keďže v zmysle ust. , bolo možné si upraviť

výšku úrokov z omeškania dohodou strán, pričom predmetná zmluva obsahovala úpravu

výšku úrokov z omeškania (podľa bodu 6 Obchodných podmienok pre Č. Extra Úver), je

sťažovateľ toho názoru, že uplatnenie úrokov z omeškania vo výške 15 % ročne bolo

dôvodné.

Zároveň s poukazom na vyššie uvedené zastáva sťažovateľ názor, že mala byť

v danom prípade aplikovaná 4-ročná premlčacia doba podľa ust. § 397 Obchodného

zákonníka (a nie 3-ročná premlčacia doba, ako to skonštatoval Krajský súd v Prešove),

a preto nemožno považovať plnenie za premlčané. ...

V súvislosti s výškou úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených

pred 31. 12. 2007 sťažovateľ uvádza, že viaceré súdy, napr. Krajský súd v Bratislave vo veci

sp. zn. , či vo veci sp. zn. (kópie rozhodnutí zasielame

Ústavnému súdu v prílohe tejto sťažnosti) potvrdili správnosť právneho názoru sťažovateľa

o nemožnosti aplikácie ust. v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť

aplikácie ust. ), preto nie je na mieste záver Krajského súdu o jednotnej

súdnej praxi. ...

Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že zmluvu o úvere, ako absolútne obchodno-

záväzkový vzťah je potrebné posudzovať v intenciách , najmä

s ohľadom na dátum uzatvorenia predmetnej zmluvy o Č. Extra úvere. Keďže Obchodný

zákonník obsahuje osobitnú úpravu premlčania, nie je daný dôvod pre aplikáciu právnej

úpravy premlčania obsiahnutej . ...

Zastávame názor, že ust. v čase uzatvorenia zmluvy o Č.

spotrebiteľskom úvere nepripúšťali aplikáciu ust. nasl. aj na

zmluvu o úvere, a preto, za predpokladu, že by súdy výkladom tohto ust. dospeli k inému

záveru, postupovali by tak contra legem.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 15. 1. 2013

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle

Slovenskej republiky, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty ( SR).

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 15. 1. 2013 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 333,46 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. januára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s princípom právnej istoty

zakotveným v .

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový

stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových

záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne

správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy s poukazom na

zmluvu o úvere ako absolútny obchodnoprávny vzťah.

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd nijako nepopiera, že by zmluva o úvere

nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného

zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho

poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva

vrátane ustanovení až (ďalej len

„OZ“).

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Zmluva

o úvere bola uzavretá dňa 15. 8. 2005 (-15). Ustanovenie Z.

z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté

podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že

spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodne priznať

postavenie dodávateľa a žalovanému postavenie spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že úverová zmluva

neupravuje údaj o úroku. Zmluva o úvere iba odkazuje na Obchodné podmienky

a Sadzobník poplatkov Č. (čl. 12), ktoré sú však pripravené vopred a spotrebiteľ, teda

žalovaný nemá možnosť ovplyvniť ich obsah. V danom prípade ide o zmluvu vopred

naformulovanú, štandardnú.

Tvrdenie odvolateľa, že výška úrokovej sadzby oznámená na výveskách

v prevádzkových priestoroch žalobcu a že žalovaný mal k tejto informácii prístup,

nenahrádza zákonnú požiadavku uvedenia úrokov a poplatkov v zmluve. Informácia

spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva

k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný

však túto možnosť nemal, keďže výška úrokovej sadzby nie je, tak ako to správne

konštatoval prvostupňový súd, uvedená v zmluve o úvere. S poukazom na ustanovenie § 4

ods. 5 o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase

uzavretie zmluvy o úvere), podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok

alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, prvostupňový súd

preto návrh žalobcu dôvodne v tejto časti zamietol.

Neopodstatneným je aj konštatovanie, že žalobca má nárok na zaplatenie úroku

z úveru až do zaplatenia dlhu.

K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že by nemali byť žiadne pochybností o tom,

že úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky.

Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho

prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky ( ).

Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do

vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník (prijímateľ úveru) platiť úroky. Účastníci úveru

pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje (úverové obdobie); v takom

prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (porov.

Štenglová/Plíva/Tomsa a kol., Obchodní zákonník, komentář 9. vydání C.H.BECK str.

1153).

Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú medzi

podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové

obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru)

nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide

o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým

znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit) (pórov, rozsudok

Krajského súdu v Prešove z 18.9.2012, sp. zn. ).

Aj keby žalobca mal nárok na zaplatenie úroku z úveru do doby dohodnutej

splatnosti úveru, plnenie by nebolo možné žalobcovi priznať z dôvodu námietky premlčania

v priebehu odvolacieho konania (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. mája 2009, sp. zn. ).

Odvolací súd nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenia

o premlčacej dobe trojročnej podľa oproti premlčacej dobe

štvorročnej typickej podľa , a to s poukazom na ust. .

ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu

premlčania a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov, tiež uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 25. 1. 2011 sp. zn. ).

K zosplatneniu úveru došlo ku dňu 15. 2. 2006 listom zo dňa 16. 2. 2006, ktorým bol

žalovaný vyzvaný zaplatiť dlh do 27. 2. 2006. Žalovaný tento list prevzal 20. 2. 2006, od

28. 2. 2006 nastalo jeho omeškanie. Trojročná premlčacia doba ( ) uplynula dňa

28. 2. 2009. Žaloba bola podaná dňa 16. 6. 2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby.

Pokiaľ ide o uplatnenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 15 %, odvolací súd

poznamenáva, že súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia

v spojení s nariadenia vlády č. vyplýva, že kogentne je stanovená

horná hranica úrokov z omeškania; ktorej prekročenie nie je prípustné (porov. rozhodnutie

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000).

Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú

zákonom je v zmysle absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. ).

Odvolací súd poukazuje tiež na dôvodovú správu k ust. § 369 ods. 1 Obchodného

zákonníka, a teda výklad zákonodarcu (novela vykonaná )

„Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvoli

spravidla dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve. Výška úrokov z omeškania je podľa

predpisov občianskeho práva výškou kogentnou, pričom všeobecne sa uznáva, že najvyššiu

výšku úrokov z omeškania nie je možné prekročiť.“

Na základe ust. bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať

ust. , keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia (pórov, rozsudok

Krajského súdu Žilina z 13. 10. 2010, sp. zn. ).

Rovnako prvostupňový súd postupoval správne, ak uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť 1 881,18 Eur spolu s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 50 Eur počnúc

mesiacom november 2011 pod stratou výhody splátok. Z obsahu spisu mal totiž preukázanú

ťaživú sociálnu situáciu žalovaného. Na uvedenú situáciu prihliadol a zvážil primerané

splátky.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom zamietavom

výroku a výroku o trovách konania ako vecne správny ( ).»

Podstata argumentácie sťažovateľky v súvislosti s citovaným rozhodnutím krajského

súdu v časti nepriznania jej nároku na úrok z úveru spočíva v jej tvrdení, že krajský súd na

posúdenie náležitostí dotknutej úverovej zmluvy nesprávne aplikoval zákon

o spotrebiteľských úveroch, namiesto ktorého mal podľa sťažovateľky na daný prípad

aplikovať , podľa ktorého bola táto úverová zmluva uzavretá a podľa

ktorého znenia v čase jej uzavretia nebolo samostatné uvedenie výšky, resp. sumy úroku

z úveru podstatnou náležitosťou tohto typu zmluvy a postačovalo iba uvedenie úhrnnej

sumy splátky pozostávajúcej z istiny, úroku z úveru a z poplatkov, pričom sťažovateľka sa

v tejto súvislosti podporne odvolala aj na znenie „smernice Rady 87/102/EHS“, ktorá

„... v zozname podmienok, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode

1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote

splatnosti“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že na posúdenie

náležitostí úverovej zmluvy boli v danom prípade správne a ústavne súladným spôsobom

aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (konkrétne jeho § 4, pozn.),

ktorého aplikáciu na daný prípad sťažovateľka síce odmieta, avšak súčasne sa argumentačne

podporne odvoláva na smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 (ďalej aj „smernica

rady“). Avšak už z dôvodovej správy k návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch,

konkrétne z doložky zlučiteľnosti tohto zákona s právom Európskej únie, ktorá je

neoddeliteľnou súčasťou dôvodovej správy (pozri čl. 7 ods. 2 uznesenia Národnej rady

Slovenskej republiky č. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov),

ako aj z Tabuľky zhody návrhu zákona s právom Európskej únie, ktorá je tiež súčasťou

dôvodovej správy, vyplýva, že aj napriek skutočnosti, že Slovenská republika sa stala

plnohodnotným členom Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) až od 1. mája 2004, tak už v rámci

prístupového procesu do EÚ došlo pri kreovaní textu zákona o spotrebiteľských úveroch

k tomu, že doň bola aproximovaná smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, na

ktorú sa v konečnom dôsledku odvoláva aj samotná sťažovateľka. Zo spomínanej doložky

zlučiteľnosti zákona o spotrebiteľských úveroch s právom Európskej únie vyplýva, že

kompatibilita tohto zákona „so smernicou 87/102/EHS v znení smerníc 90/88/EHS

a 98/7/EHS – úplná“.

Smernice EÚ sú právne akty, ktoré sú pre členské štáty EÚ záväzné, len pokiaľ ide

o stanovenie cieľa, ktorý majú členské štáty EÚ dosiahnuť, pričom sa voľba spôsobu

a metód na jeho dosiahnutie ponecháva na vnútroštátne orgány toho-ktorého členského štátu

EÚ. Zo všeobecných princípov, resp. dôvodov, ktoré boli pohnútkami pre prijatie smernice

Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, vyplýva, že jej cieľom bolo okrem iného

zabezpečiť, aby „spotrebiteľ dostával zodpovedajúce informácie o podmienkach a cene

úveru a o svojich záväzkoch; keďže tieto informácie by mali navzájom obsahovať ročnú

percentuálnu mieru poplatkov za úver, alebo ak chýba, celkovú sumu, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť za úver“, pričom „štát by mal byť schopný... pre spotrebiteľa stanoviť

ustanovenia na určenie celkových nákladov na úver“ s tým, že pojem „úplné náklady na

úver u spotrebiteľa“ označená smernica definuje ako „všetky úverové náklady, vrátane

úroku a ostatných poplatkov priamo spojených s úverovou zmluvou“ [čl. 1 písm. d)

smernice rady, pozn.].

Inými slovami, z uvedeného vyplýva požiadavka kladená označenou smernicou rady

na členské štáty EÚ, aby tieto prijali také legislatívne záruky a garancie, ktoré by pre

spotrebiteľa, t. j. pre „fyzickú osobu, ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou

vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“

[čl. 1 písm. a) smernice rady, pozn.], zabezpečili transparentnosť, pokiaľ ide o cenu za úver,

resp. o náklady za úver. V nákladoch za úver, tak ako to vyplýva z citovaného čl. 1 písm. d)

smernice rady, sú zohľadnené poplatky za úver a tiež aj úroky za úver, t. j. do nákladov za

úver nemožno započítať istinu.

V súlade s uvedeným zámerom smernice rady tak aj Slovenská republika v zákone

o spotrebiteľských úveroch tento cieľ zhmotnila v § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona, ktorým

bola ustanovená zákonná požiadavka, aby v úverových zmluvách bola uvedená suma

splátky istiny a počet týchto splátok a tiež aj suma splátky úrokov a iných poplatkov a počet

týchto splátok s tým, že „ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením

na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“.

Vzhľadom na zistenia okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v danom prípade

dotknutá úverová zmluva neobsahovala ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká bola

cena za úver, t. j. nebola v nej osobitne uvedená suma splátky úroku za úver, krajský súd,

stotožniac sa s názorom okresného súdu, tento úrok za úver ako cenu za úver v súlade s § 4

ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch nepriznal. V tejto súvislosti je tiež nutné

poznamenať, že podľa vykonaného dokazovania, ktorého závery sťažovateľka nepopiera,

nielenže suma úroku za úver nebola transparentne uvedená v úverovej zmluve, ale ani

v Obchodných podmienkach k tejto zmluve, pričom na tomto mieste ústavný súd prisviedča

tvrdeniu krajského súdu, že splnenie tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy nemožno

nahradiť oznámením o úrokovej miere v obchodných priestoroch sťažovateľky.

Ústavný súd v súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou smernice

Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 tiež poznamenáva, že sa nezakladá na pravde jej

tvrdenie, že táto smernica „v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke

(sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti“ (s. 4 sťažnosti, pozn.). Sťažovateľka toto

konštatovanie vyňala z kontextu predmetnej smernice, ktorá v označenom bode svojej

prílohy napríklad (pozri čl. 4 ods. 3 smernice, „pre ilustráciu...“, pozn.) pojednáva

o náležitostiach, ktoré pri úverových zmluvách „môžu členské štáty EÚ požadovať“, popri

obligatórnych náležitostiach uvedených v čl. 4 ods. 1 a 2 smernice, pričom sťažovateľkou

uvedený bod znie: „množstvo zásob, ak existujú, počet a množstvo splátok a dátumy

splatnosti alebo metóda ich zisťovania, ak nie je známa v čase, keď sa zmluva uzatvára.“

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane prízvukuje, že smernica rady nie je

v praxi členského štátu EÚ bezprostredne aplikovateľná (tak ako to vykladá sťažovateľka,

pozn.), ale vyžaduje sa jej aproximácia do vnútroštátneho poriadku toho-ktorého členského

štátu EÚ, pre ktorý je smernica EÚ záväzná, len pokiaľ ide o cieľ ňou sledovaný (v danom

prípade ochrana spotrebiteľa pri spotrebiteľských úverových zmluvách, pozn.), pričom

výber legislatívnych prostriedkov, ktorými má členský štát EÚ dosiahnutie tohto cieľa

zabezpečiť, je ponechaný plne v kompetencii členského štátu EÚ, preto aj v danom prípade

je v prílohe smernice uvedený výpočet náležitostí, ktoré členské štáty pre spotrebiteľských

úverových zmluvách „môžu požadovať“ (čl. 4 ods. 3 smernice rady, pozn.), pričom ale pre

vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna

smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch

aplikovaný krajským súdom.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu (nadväzujúce na závery okresného

súdu, pozn.) v časti, ktorou v súlade s § 4 ods. 2, 4 a 5 zákona o spotrebiteľských úveroch

nepriznal sťažovateľke nárok na zaplatenie úrokov z úveru, javia ako plne ústavne súladné,

nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia

, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd

rovnako ako krajský súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny

obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa

tento záväzok zakladá a ktorý má znaky „spotrebiteľskej“ zmluvy (t. j. zmluvy typového

charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je

obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn.),

bolo potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy

(lex speciális) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa

a tiež aj v a nasl. .

To, že úverovú zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj

zo samotného obsahu smernice rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver

poskytovaný, sama definuje ako „spotrebiteľa“, a tiež o prepojení smernice Rady

87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno usúdiť aj

z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu

krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

proti I. K.

Vzhľadom na skutočnosť, že problematika spotrebiteľského práva je pre jej obšírnosť

predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne

súvisiacich právnych predpisov, sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľky,

podľa ktorého z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy 15. augusta 2005

úverová zmluva ako taká nebola v zmysle v tom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, preto ju podľa

jej názoru nemožno ani za spotrebiteľskú zmluvu považovať. Ústavný súd totiž v tejto

súvislosti uvádza, že je síce nepochybné, že podľa v rozhodnom čase účinného § 52 ods. 1

bola za spotrebiteľskú zmluvu považovaná „... kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy“, t. j. v tomto výpočte spotrebiteľských zmlúv nebolo možné

nájsť úverovú zmluvu ako to tvrdí aj sťažovateľka (na margo sa pre úplnosť žiada

podotknúť, že definícia spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v citovanom § 52 ods. 1

bola zmenená s účinnosťou od 1. januára 2008 zákonnou novelou

č. , pozn.), avšak súčasne nemožno pozabudnúť, že v tomto rozhodnom čase

bolo už od 25. novembra 2004 účinné ustanovenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa

(zavedené , pozn.), podľa ktorého „Spotrebiteľskými

zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj

všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.“.

Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že síce nie podľa ,

ale podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v rozhodnom čase (15. august

2005, pozn.) za spotrebiteľskú zmluvu možné považovať aj zmluvu uzatvorenú podľa

, tak ako to bolo aj v tomto prípade, pričom súčasne v tom čase

účinné ustanovenie § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa umožňovalo, aby sa na

spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (pričom odkaz 13d

pod čiarou znel – až ), primerane použili ustanovenia

zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené tak bolo možné aj na spotrebiteľskú

zmluvu uzavretú podľa aplikovať ustanovenia spotrebiteľského

práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom však je potrebné mať na zreteli, že

súčasne už v tomto rozhodnom čase účinné ustanovenie

sledovalo záujem spotrebiteľa, a preto ustanovovalo, že „Zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“.

Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že pre daný prípad bola v rozhodnom čase

(t. j. v čase, keď bola sporná úverová zmluva uzavretá, pozn.) problematika

spotrebiteľských zmlúv upravená kombinovane v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj

v , pričom pri ich aplikácii bola v centre záujmu najmä

materiálnoprávna ochrana práv spotrebiteľa, a to v súlade s cieľmi, resp. zámermi EÚ

zhmotnenými v smerniciach Rady 87/102/EHS a 93/13/EHS.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu

vyslovené v napadnutom rozsudku sp. zn. z 15. januára 2013 nemožno

považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd súčasne na margo poznamenáva, že vzhľadom na ústavnú udržateľnosť

vecného preskúmania dôvodov zamietnutého nároku sťažovateľky krajským súdom, ktorý

krajský súd v zamietajúcej časti neuznal za dôvodný, bolo už bez významu preskúmavať

ústavnú udržateľnosť stanoviska krajského súdu k aplikácii adekvátneho ustanovenia

o premlčaní tohto, aj tak zamietnutého nároku.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel

k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva na

súdnu ochranu došlo aj tým, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku odchýlil

od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe na iných krajských súdoch, na rozhodnutia

ktorých v sťažnosti poukázala na podporu svojej argumentácie, ústavný súd v prvom rade

podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bol iba napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorý, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska

dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že iné súdy, pri posudzovaní

náležitostí a charakteru úverových zmlúv v iných veciach ako ústavným súdom

preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda z tejto zmluvy plynúce nároky

sťažovateľke priznali, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto iné

rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku tohto nemožno

vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľky ústavný súd tiež uvádza, že pre

účely konania pred ústavným súdom nepovažoval sťažovateľku za kvalifikovane právne

zastúpenú, a to aj napriek tomu, že k sťažnosti bolo pripojené aj splnomocnenie udelené

advokátovi Mgr. M. V., B., pretože toto splnomocnenie v mene sťažovateľky udelili osoby

(Ing. F. a JUDr. U., pozn.), ktoré v zmysle výpisu z verejného obchodného registra

sťažovateľky nemajú oprávnenie v mene a na účet sťažovateľky konať. V predmetnom

splnomocnení je síce uvedené, že menovaní udelili advokátovi splnomocnenie ako

„poverení zástupcovia na základe poverenia“, avšak k splnomocneniu žiadne takéto im

udelené „poverenie“ pripojené nebolo.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013