Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)II. ÚS 329/2013
PDF · 291.36 KB
No categories available
II. ÚS 329/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 57/2011
konal Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) o žalobe sťažovateľky, ktorou sa voči
žalovanému domáhala zaplatenia finančnej čiastky z titulu nevrátenia úveru poskytnutého
na základe zmluvy o úvere z 15. augusta 2005, ktorá pozostávala z istiny úveru, z úrokov
za poskytnutie úveru, z úrokov z omeškania a z poplatkov. Okresný súd rozsudkom
z 19. októbra 2011 v časti vyhovel žalobe sťažovateľky a vo zvyšnej časti ju zamietol,
pričom okresný súd priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte žalovaným nezaplatenej
istiny z poskytnutého úveru (1 566,37 €), a tiež nárok na zaplatenie poplatkov, avšak iba vo
výške zodpovedajúcej sadzobníku poplatkov podľa obchodných podmienok pre
sťažovateľkou poskytnutý úver (24,09 €). Napokon okresný súd priznal sťažovateľke aj
nárok na zaplatenie úrokov z omeškania (290,72 €), nie však v sťažovateľkou uplatnenej
sume 15 % ročne z omeškanej sumy, avšak s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade
podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon
o ochrane spotrebiteľa“) v znení účinnom ku dňu uzavretia dotknutej úverovej zmluvy
v spojení s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o spotrebiteľskú zmluvu, ich priznal iba
v maximálnej sume 6 % ročne z nezaplatenej sumy v súlade s § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Okresný súd sťažovateľke nepriznal nárok na náhradu úrokov z poskytnutého úveru,
a to s poukazom na to, že v danom prípade mala byť predmetná zmluva o úvere, resp. jej
náležitosti posúdené podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy. V tejto súvislosti okresný
súd poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch malo byť
náležitosťou zmluvy o úvere uvedenie nielen celkovej sumy splátky pozostávajúcej z istiny,
úrokov a poplatkov, ale mala byť v nej oddelene uvedená výška splátky istiny, výška
splátky úroku a výška splátky poplatkov. Podľa zistenia okresného súdu to však v danom
prípade tak nebolo a v úverovej zmluve bola uvedená iba úhrnná suma splátky
pozostávajúcej z istiny, úrokov aj poplatku, okrem tohto okresný súd tiež konštatoval, že
v zmluve o úvere nebola uvedená ani úroková sadzba a nebola uvedená ani v obchodných
podmienkach, ktoré boli súčasťou tejto zmluvy. Vzhľadom na uvedené zistenia okresný súd
s poukazom na § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak úverová
zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 označeného zákona, je aj napriek tomu
platná, avšak iba v prípade, ak spotrebiteľ už začal úver čerpať, čo bol aj daný prípad,
priznal sťažovateľke nárok na zaplatenie ešte nesplatenej istiny poskytnutého úveru, avšak
súčasne s poukazom na § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého veriteľ
nemôže žiadať o dlžníka úroky, ktoré nie sú v úverovej zmluve uvedené, okresný súd tieto
úroky z úveru sťažovateľke nepriznal.
Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd svojím rozsudkom sp. zn.
6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že uvedeným rozsudkom
krajského súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že krajský súd podľa jej názoru nenapravil pochybenie
okresného súdu, ktorý pokiaľ ide o nepriznanie nároku na úhradu úrokov z úveru a tiež
pokiaľ ide o nepriznanie úrokov z omeškania, nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav
a na daný prípad aplikoval nesprávnu právnu normu, keď neprihliadol na to, že dotknutá
úverová zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, podľa znenia ktorého
v čase uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy si mohli zmluvné strany bez obmedzenia
dojednať akúkoľvek sumu úroku, a navyše, Obchodný zákonník účastníkom úverovej
zmluvy neukladal povinnosť uviesť priamo v zmluve úrokovú sadzbu a presnú sumu
splátky úroku, pričom sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade
mal žalovaný vedomosť o výške úroku z úveru. Táto informácia bola zverejnená
„... na výveskách v prevádzkových priestoroch Č.“ (t. j. v prevádzkových priestoroch
sťažovateľky, pozn.). Vzhľadom na uvedené tak sťažovateľka poukázala na to, že v danom
prípade nemožno dotknutú úverovú zmluvu považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a teda sa
na ňu ani nemôžu vzťahovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských zmluvách a Občiansky
zákonník, pretože sťažovateľka uviedla, že podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
úverová zmluva nie je zahrnutá do katalógu spotrebiteľských zmlúv.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je
v rozpore právnym poriadkom, účinným v čase, keď zmluva o Č. Extra úvere bola
uzatvorená s odporcom, nakoľko Krajský súd pri rozhodovaní o merite veci nerešpektoval
znenie relevantných právnych predpisov (vrátane ich prechodných ustanovení)
aplikovaných na skutkový stav. ...
Je podľa nášho názoru jednoznačne možné vyvodiť záver, že aplikácia ust. § 4 ods. 5
zákona o spotrebiteľských úveroch by bola možná iba v tom prípade, ak by úrok vôbec
nebol dohodnutý (ani zahrnutý do výšky splátky), avšak veriteľ by si ho aj napriek tomu
uplatnil v súdnom konaní.
Skutočnosť, že postačuje, aby bol spotrebiteľ oboznámený iba o celkovej výške
splátky, ktorá zahŕňa aj prípadnú sumu úrokov ako aj iné poplatky vyplýva aj zo samotnej
smernice Rady 87/102/EHS, keď v zozname podmienok, ktoré musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj
o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti.
Zmluva o Č. Extra úvere, spolu s oznámením o schválení poskytnutia úveru obsahuje
údaj o výške poskytnutého úveru (50.000,- Sk), údaj o počte splátok (36), údaj o výške
splátok (1.751,- Sk) a údaj o lehote splatnosti (vždy k 15. dňu v mesiaci), spolu s uvedeným
lehoty splatnosti prvej splátky, t. j. 15. 9. 2005).
Je teda zrejmé, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti, tak ako sú vymienené
smernicou Rady o spotrebiteľských úveroch.
Navyše si dovoľujeme upozorniť aj na to, že iné súdy, na základe týchto údajov (t. j.
bez osobitného uvedenia sumy úrokov a istiny) považujú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za
zmluvu, ktorá má všetky náležitosti a teda priznávajú sťažovateľovi aj dohodnuté úroky
z úveru.
Ďalej máme za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne interpretoval aj ust. § 52
a nasl. OZ, účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o Č. Extra úvere, a to jednak vo vzťahu
k uplatneným úrokom z omeškania (vo výške 15% ročne), ako aj vo vzťahu k odporcom
vznesenej námietke premlčania.
V tomto smere sťažovateľ uvádza, že v období do 31. 12. 2007 sa ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka na zmluvu
o úvere, nevzťahovali.
Vyššie uvedené potvrdzuje samotné znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), v zmysle ktorého: Spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55. ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Keďže v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s odporcom táto nebola začlenená pod
spotrebiteľské zmluvy v § 52 OZ, nemohla sa na sťažovateľa vzťahovať ani povinnosť
zosúladiť predmetnú zmluvu s ust. § 53 a 54 OZ (v zmysle prechodného ust. § 879f ods. 3
Občianskeho zákonníka, a to v lehote Íroch mesiacov od 1.4.2004).
Zmluva o úvere sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu na účely Občianskeho
zákonníka až po 1. 1. 2008, kedy bola prijatá novela OZ, pričom ako vyplýva z § 879j
Občianskeho zákonníka „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“ ...
Na predmetnom závere pritom nemení nič ani existencia zákona č. 634/1992 Zb.,
ktorý v znení od 25. 11. 2004 do 31. 3. 2006 zaviedol definíciu spotrebiteľskej zmluvy na
účely predmetného zákona.
Je pravdou, že ust § 23a vyššie citovaného zákona subsumovalo pod definíciu
spotrebiteľskej zmluvy aj typovú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, avšak
táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená, že sa v dôsledku toho rozšírila aplikácia ust.
§ 53 a 54 Občianskeho zákonníka aj na zmluvu o úvere. Ak mal zákonodarca v úmysle
rozšíriť aplikáciu predmetných ust. aj na iné zmluvy, tak ako k tomu napokon aj došlo
novelou Občianskeho zákonníka účinnou ku dňu 1. 1. 2008, urobil by tak priamo v novele
Občianskeho zákonníka, a nie prostredníctvom ust. ďalšieho zákona. ...
Sťažovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu v súvislosti so subsumovaním zmluvy
o úvere (ako typovej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka) pod predmetnú
definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutej v § 23a zákona o ochrane spotrebiteľov, bolo
výlučne rozšíriť povinnosti uvedené v predmetnom zákone aj na túto zmluvu, t.j. aj pri
uzatváraní zmluvy o úvere sú poskytovalelia úverov povinní zdržať sa akéhokoľvek postupu
v dôsledku ktorého by spotrebiteľ bol diskriminovaný, šikanovaný, resp. vyhnúť sa konaniu,
ktoré napína znaky klamania, či zavádzania spotrebiteľa.
Predmetný zákon však nehovorí nič o úprave úrokov z omeškania, a neobsahuje ani
úpravu premlčacej doby.
Nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch a ani zákon o ochrane spotrebiteľa ako
špeciálne predpisy neobsahujú úpravu úrokov z omeškania a ani úpravu premlčacej doby,
je potrebné aplikovať ustanovenia všeobecnej právnej úpravy, pričom týmto všeobecným
predpisom vzhľadom na definíciu ust. § 52 do 31. 12. 2007) bol nepochybne Obchodný
zákonník.
Keďže v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, bolo možné si upraviť
výšku úrokov z omeškania dohodou strán, pričom predmetná zmluva obsahovala úpravu
výšku úrokov z omeškania (podľa bodu 6 Obchodných podmienok pre Č. Extra Úver), je
sťažovateľ toho názoru, že uplatnenie úrokov z omeškania vo výške 15 % ročne bolo
dôvodné.
Zároveň s poukazom na vyššie uvedené zastáva sťažovateľ názor, že mala byť
v danom prípade aplikovaná 4-ročná premlčacia doba podľa ust. § 397 Obchodného
zákonníka (a nie 3-ročná premlčacia doba, ako to skonštatoval Krajský súd v Prešove),
a preto nemožno považovať plnenie za premlčané. ...
V súvislosti s výškou úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených
pred 31. 12. 2007 sťažovateľ uvádza, že viaceré súdy, napr. Krajský súd v Bratislave vo veci
sp. zn. 9 Co 81/2010, či vo veci sp. zn. 16 Co/46/20l 1 (kópie rozhodnutí zasielame
Ústavnému súdu v prílohe tejto sťažnosti) potvrdili správnosť právneho názoru sťažovateľa
o nemožnosti aplikácie ust. Občianskeho zákonníka v týchto prípadoch (t. j. nemožnosť
aplikácie ust. § 517 ods. 2 OZ), preto nie je na mieste záver Krajského súdu o jednotnej
súdnej praxi. ...
Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že zmluvu o úvere, ako absolútne obchodno-
záväzkový vzťah je potrebné posudzovať v intenciách Obchodného zákonníka, najmä
s ohľadom na dátum uzatvorenia predmetnej zmluvy o Č. Extra úvere. Keďže Obchodný
zákonník obsahuje osobitnú úpravu premlčania, nie je daný dôvod pre aplikáciu právnej
úpravy premlčania obsiahnutej Občianskom zákonníku. ...
Zastávame názor, že ust. Občianskeho zákonníka v čase uzatvorenia zmluvy o Č.
spotrebiteľskom úvere nepripúšťali aplikáciu ust. § 52 nasl. Občianskeho zákonníka aj na
zmluvu o úvere, a preto, za predpokladu, že by súdy výkladom tohto ust. dospeli k inému
záveru, postupovali by tak contra legem.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co/61/2012 zo dňa 15. 1. 2013
došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj k porušeniu princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).
Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co/61/2012 zo dňa 15. 1. 2013 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 333,46 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s princípom právnej istoty
zakotveným v čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným rozsudkom krajského súdu
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový
stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových
záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne
správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:
Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy s poukazom na
zmluvu o úvere ako absolútny obchodnoprávny vzťah.
Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd nijako nepopiera, že by zmluva o úvere
nebola absolútnym obchodom a ani dôvodnosť aplikácie ustanovení Obchodného
zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho
poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva
vrátane ustanovení § 52 až § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“).
O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Zmluva
o úvere bola uzavretá dňa 15. 8. 2005 (čl. 11-15). Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodne priznať
postavenie dodávateľa a žalovanému postavenie spotrebiteľa.
Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že úverová zmluva
neupravuje údaj o úroku. Zmluva o úvere iba odkazuje na Obchodné podmienky
a Sadzobník poplatkov Č. (čl. 12), ktoré sú však pripravené vopred a spotrebiteľ, teda
žalovaný nemá možnosť ovplyvniť ich obsah. V danom prípade ide o zmluvu vopred
naformulovanú, štandardnú.
Tvrdenie odvolateľa, že výška úrokovej sadzby oznámená na výveskách
v prevádzkových priestoroch žalobcu a že žalovaný mal k tejto informácii prístup,
nenahrádza zákonnú požiadavku uvedenia úrokov a poplatkov v zmluve. Informácia
spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva
k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný
však túto možnosť nemal, keďže výška úrokovej sadzby nie je, tak ako to správne
konštatoval prvostupňový súd, uvedená v zmluve o úvere. S poukazom na ustanovenie § 4
ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase
uzavretie zmluvy o úvere), podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, prvostupňový súd
preto návrh žalobcu dôvodne v tejto časti zamietol.
Neopodstatneným je aj konštatovanie, že žalobca má nárok na zaplatenie úroku
z úveru až do zaplatenia dlhu.
K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že by nemali byť žiadne pochybností o tom,
že úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky.
Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 487 Obchodného zákonníka).
Kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do
vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník (prijímateľ úveru) platiť úroky. Účastníci úveru
pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje (úverové obdobie); v takom
prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (porov.
Štenglová/Plíva/Tomsa a kol., Obchodní zákonník, komentář 9. vydání C.H.BECK str.
1153).
Úverové obdobie teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú medzi
podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru)
nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide
o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým
znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit) (pórov, rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 18.9.2012, sp. zn. 6 Co 182/2011).
Aj keby žalobca mal nárok na zaplatenie úroku z úveru do doby dohodnutej
splatnosti úveru, plnenie by nebolo možné žalobcovi priznať z dôvodu námietky premlčania
v priebehu odvolacieho konania (porov. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 19. mája 2009, sp. zn. 5 MCdo 14/2008).
Odvolací súd nevidí dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenia
o premlčacej dobe trojročnej podľa Občianskeho zákonníka oproti premlčacej dobe
štvorročnej typickej podľa Obchodného zákonníka, a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 OZ.
Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva obsahuje úpravu
premlčania a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov, tiež uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25. 1. 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009).
K zosplatneniu úveru došlo ku dňu 15. 2. 2006 listom zo dňa 16. 2. 2006, ktorým bol
žalovaný vyzvaný zaplatiť dlh do 27. 2. 2006. Žalovaný tento list prevzal 20. 2. 2006, od
28. 2. 2006 nastalo jeho omeškanie. Trojročná premlčacia doba (§ 101 OZ) uplynula dňa
28. 2. 2009. Žaloba bola podaná dňa 16. 6. 2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby.
Pokiaľ ide o uplatnenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške 15 %, odvolací súd
poznamenáva, že súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 OZ
v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená
horná hranica úrokov z omeškania; ktorej prekročenie nie je prípustné (porov. rozhodnutie
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000).
Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú
zákonom je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. 4 MCdo 8/2010).
Odvolací súd poukazuje tiež na dôvodovú správu k ust. § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, a teda výklad zákonodarcu (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z. z.)
„Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvoli
spravidla dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve. Výška úrokov z omeškania je podľa
predpisov občianskeho práva výškou kogentnou, pričom všeobecne sa uznáva, že najvyššiu
výšku úrokov z omeškania nie je možné prekročiť.“
Na základe ust. § 54 ods. 1 OZ bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať
ust. § 517 ods. 2 OZ, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia (pórov, rozsudok
Krajského súdu Žilina z 13. 10. 2010, sp. zn. 7 Co/284/2010).
Rovnako prvostupňový súd postupoval správne, ak uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť 1 881,18 Eur spolu s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 50 Eur počnúc
mesiacom november 2011 pod stratou výhody splátok. Z obsahu spisu mal totiž preukázanú
ťaživú sociálnu situáciu žalovaného. Na uvedenú situáciu prihliadol a zvážil primerané
splátky.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom zamietavom
výroku a výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»
Podstata argumentácie sťažovateľky v súvislosti s citovaným rozhodnutím krajského
súdu v časti nepriznania jej nároku na úrok z úveru spočíva v jej tvrdení, že krajský súd na
posúdenie náležitostí dotknutej úverovej zmluvy nesprávne aplikoval zákon
o spotrebiteľských úveroch, namiesto ktorého mal podľa sťažovateľky na daný prípad
aplikovať Obchodný zákonník, podľa ktorého bola táto úverová zmluva uzavretá a podľa
ktorého znenia v čase jej uzavretia nebolo samostatné uvedenie výšky, resp. sumy úroku
z úveru podstatnou náležitosťou tohto typu zmluvy a postačovalo iba uvedenie úhrnnej
sumy splátky pozostávajúcej z istiny, úroku z úveru a z poplatkov, pričom sťažovateľka sa
v tejto súvislosti podporne odvolala aj na znenie „smernice Rady 87/102/EHS“, ktorá
„... v zozname podmienok, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať sa v bode
1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke (sume), počte a výške splátok a lehote
splatnosti“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že na posúdenie
náležitostí úverovej zmluvy boli v danom prípade správne a ústavne súladným spôsobom
aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (konkrétne jeho § 4, pozn.),
ktorého aplikáciu na daný prípad sťažovateľka síce odmieta, avšak súčasne sa argumentačne
podporne odvoláva na smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 (ďalej aj „smernica
rady“). Avšak už z dôvodovej správy k návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch,
konkrétne z doložky zlučiteľnosti tohto zákona s právom Európskej únie, ktorá je
neoddeliteľnou súčasťou dôvodovej správy (pozri čl. 7 ods. 2 uznesenia Národnej rady
Slovenskej republiky č. 19/1997 Z. z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov),
ako aj z Tabuľky zhody návrhu zákona s právom Európskej únie, ktorá je tiež súčasťou
dôvodovej správy, vyplýva, že aj napriek skutočnosti, že Slovenská republika sa stala
plnohodnotným členom Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) až od 1. mája 2004, tak už v rámci
prístupového procesu do EÚ došlo pri kreovaní textu zákona o spotrebiteľských úveroch
k tomu, že doň bola aproximovaná smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, na
ktorú sa v konečnom dôsledku odvoláva aj samotná sťažovateľka. Zo spomínanej doložky
zlučiteľnosti zákona o spotrebiteľských úveroch s právom Európskej únie vyplýva, že
kompatibilita tohto zákona „so smernicou 87/102/EHS v znení smerníc 90/88/EHS
a 98/7/EHS – úplná“.
Smernice EÚ sú právne akty, ktoré sú pre členské štáty EÚ záväzné, len pokiaľ ide
o stanovenie cieľa, ktorý majú členské štáty EÚ dosiahnuť, pričom sa voľba spôsobu
a metód na jeho dosiahnutie ponecháva na vnútroštátne orgány toho-ktorého členského štátu
EÚ. Zo všeobecných princípov, resp. dôvodov, ktoré boli pohnútkami pre prijatie smernice
Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, vyplýva, že jej cieľom bolo okrem iného
zabezpečiť, aby „spotrebiteľ dostával zodpovedajúce informácie o podmienkach a cene
úveru a o svojich záväzkoch; keďže tieto informácie by mali navzájom obsahovať ročnú
percentuálnu mieru poplatkov za úver, alebo ak chýba, celkovú sumu, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť za úver“, pričom „štát by mal byť schopný... pre spotrebiteľa stanoviť
ustanovenia na určenie celkových nákladov na úver“ s tým, že pojem „úplné náklady na
úver u spotrebiteľa“ označená smernica definuje ako „všetky úverové náklady, vrátane
úroku a ostatných poplatkov priamo spojených s úverovou zmluvou“ [čl. 1 písm. d)
smernice rady, pozn.].
Inými slovami, z uvedeného vyplýva požiadavka kladená označenou smernicou rady
na členské štáty EÚ, aby tieto prijali také legislatívne záruky a garancie, ktoré by pre
spotrebiteľa, t. j. pre „fyzickú osobu, ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou
vykonáva činnosť na účely, ktoré sa nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“
[čl. 1 písm. a) smernice rady, pozn.], zabezpečili transparentnosť, pokiaľ ide o cenu za úver,
resp. o náklady za úver. V nákladoch za úver, tak ako to vyplýva z citovaného čl. 1 písm. d)
smernice rady, sú zohľadnené poplatky za úver a tiež aj úroky za úver, t. j. do nákladov za
úver nemožno započítať istinu.
V súlade s uvedeným zámerom smernice rady tak aj Slovenská republika v zákone
o spotrebiteľských úveroch tento cieľ zhmotnila v § 4 ods. 2 písm. a) tohto zákona, ktorým
bola ustanovená zákonná požiadavka, aby v úverových zmluvách bola uvedená suma
splátky istiny a počet týchto splátok a tiež aj suma splátky úrokov a iných poplatkov a počet
týchto splátok s tým, že „ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením
na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“.
Vzhľadom na zistenia okresného súdu, ako aj krajského súdu, že v danom prípade
dotknutá úverová zmluva neobsahovala ustanovenie, z ktorého by bolo zrejmé, aká bola
cena za úver, t. j. nebola v nej osobitne uvedená suma splátky úroku za úver, krajský súd,
stotožniac sa s názorom okresného súdu, tento úrok za úver ako cenu za úver v súlade s § 4
ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch nepriznal. V tejto súvislosti je tiež nutné
poznamenať, že podľa vykonaného dokazovania, ktorého závery sťažovateľka nepopiera,
nielenže suma úroku za úver nebola transparentne uvedená v úverovej zmluve, ale ani
v Obchodných podmienkach k tejto zmluve, pričom na tomto mieste ústavný súd prisviedča
tvrdeniu krajského súdu, že splnenie tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy nemožno
nahradiť oznámením o úrokovej miere v obchodných priestoroch sťažovateľky.
Ústavný súd v súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou smernice
Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 tiež poznamenáva, že sa nezakladá na pravde jej
tvrdenie, že táto smernica „v bode 1. iii) uvádza, že zmluva má obsahovať údaj o čiastke
(sume), počte a výške splátok a lehote splatnosti“ (s. 4 sťažnosti, pozn.). Sťažovateľka toto
konštatovanie vyňala z kontextu predmetnej smernice, ktorá v označenom bode svojej
prílohy napríklad (pozri čl. 4 ods. 3 smernice, „pre ilustráciu...“, pozn.) pojednáva
o náležitostiach, ktoré pri úverových zmluvách „môžu členské štáty EÚ požadovať“, popri
obligatórnych náležitostiach uvedených v čl. 4 ods. 1 a 2 smernice, pričom sťažovateľkou
uvedený bod znie: „množstvo zásob, ak existujú, počet a množstvo splátok a dátumy
splatnosti alebo metóda ich zisťovania, ak nie je známa v čase, keď sa zmluva uzatvára.“
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane prízvukuje, že smernica rady nie je
v praxi členského štátu EÚ bezprostredne aplikovateľná (tak ako to vykladá sťažovateľka,
pozn.), ale vyžaduje sa jej aproximácia do vnútroštátneho poriadku toho-ktorého členského
štátu EÚ, pre ktorý je smernica EÚ záväzná, len pokiaľ ide o cieľ ňou sledovaný (v danom
prípade ochrana spotrebiteľa pri spotrebiteľských úverových zmluvách, pozn.), pričom
výber legislatívnych prostriedkov, ktorými má členský štát EÚ dosiahnutie tohto cieľa
zabezpečiť, je ponechaný plne v kompetencii členského štátu EÚ, preto aj v danom prípade
je v prílohe smernice uvedený výpočet náležitostí, ktoré členské štáty pre spotrebiteľských
úverových zmluvách „môžu požadovať“ (čl. 4 ods. 3 smernice rady, pozn.), pričom ale pre
vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna
smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch
aplikovaný krajským súdom.
Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu (nadväzujúce na závery okresného
súdu, pozn.) v časti, ktorou v súlade s § 4 ods. 2, 4 a 5 zákona o spotrebiteľských úveroch
nepriznal sťažovateľke nárok na zaplatenie úrokov z úveru, javia ako plne ústavne súladné,
nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia
Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd
rovnako ako krajský súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny
obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa
tento záväzok zakladá a ktorý má znaky „spotrebiteľskej“ zmluvy (t. j. zmluvy typového
charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je
obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn.),
bolo potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy
(lex speciális) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa
a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
To, že úverovú zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj
zo samotného obsahu smernice rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver
poskytovaný, sama definuje ako „spotrebiteľa“, a tiež o prepojení smernice Rady
87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno usúdiť aj
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu
krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
proti I. K.
Vzhľadom na skutočnosť, že problematika spotrebiteľského práva je pre jej obšírnosť
predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne
súvisiacich právnych predpisov, sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľky,
podľa ktorého z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy 15. augusta 2005
úverová zmluva ako taká nebola v zmysle v tom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, preto ju podľa
jej názoru nemožno ani za spotrebiteľskú zmluvu považovať. Ústavný súd totiž v tejto
súvislosti uvádza, že je síce nepochybné, že podľa v rozhodnom čase účinného § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka bola za spotrebiteľskú zmluvu považovaná „... kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy“, t. j. v tomto výpočte spotrebiteľských zmlúv nebolo možné
nájsť úverovú zmluvu ako to tvrdí aj sťažovateľka (na margo sa pre úplnosť žiada
podotknúť, že definícia spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v citovanom § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka bola zmenená s účinnosťou od 1. januára 2008 zákonnou novelou
č. 568/2007 Z. z., pozn.), avšak súčasne nemožno pozabudnúť, že v tomto rozhodnom čase
bolo už od 25. novembra 2004 účinné ustanovenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa
(zavedené zákonnou novelou č. 616/2004 Z. z., pozn.), podľa ktorého „Spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj
všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.“.
Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že síce nie podľa Občianskeho zákonníka,
ale podľa § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo v rozhodnom čase (15. august
2005, pozn.) za spotrebiteľskú zmluvu možné považovať aj zmluvu uzatvorenú podľa
Obchodného zákonníka, tak ako to bolo aj v tomto prípade, pričom súčasne v tom čase
účinné ustanovenie § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa umožňovalo, aby sa na
spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu (pričom odkaz 13d
pod čiarou znel – § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka), primerane použili ustanovenia
zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené tak bolo možné aj na spotrebiteľskú
zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom však je potrebné mať na zreteli, že
súčasne už v tomto rozhodnom čase účinné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sledovalo záujem spotrebiteľa, a preto ustanovovalo, že „Zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“.
Inými slovami, ústavný súd konštatuje, že pre daný prípad bola v rozhodnom čase
(t. j. v čase, keď bola sporná úverová zmluva uzavretá, pozn.) problematika
spotrebiteľských zmlúv upravená kombinovane v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj
v Občianskom zákonníku, pričom pri ich aplikácii bola v centre záujmu najmä
materiálnoprávna ochrana práv spotrebiteľa, a to v súlade s cieľmi, resp. zámermi EÚ
zhmotnenými v smerniciach Rady 87/102/EHS a 93/13/EHS.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k rozhodnutiu, že závery krajského súdu
vyslovené v napadnutom rozsudku sp. zn. 6 Co 61/2012 z 15. januára 2013 nemožno
považovať za arbitrárne, rozporuplné a z ústavného hľadiska neudržateľné.
Ústavný súd súčasne na margo poznamenáva, že vzhľadom na ústavnú udržateľnosť
vecného preskúmania dôvodov zamietnutého nároku sťažovateľky krajským súdom, ktorý
krajský súd v zamietajúcej časti neuznal za dôvodný, bolo už bez významu preskúmavať
ústavnú udržateľnosť stanoviska krajského súdu k aplikácii adekvátneho ustanovenia
o premlčaní tohto, aj tak zamietnutého nároku.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel
k záveru, že k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy nedošlo, a z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva na
súdnu ochranu došlo aj tým, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku odchýlil
od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe na iných krajských súdoch, na rozhodnutia
ktorých v sťažnosti poukázala na podporu svojej argumentácie, ústavný súd v prvom rade
podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bol iba napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorý, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska
dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že iné súdy, pri posudzovaní
náležitostí a charakteru úverových zmlúv v iných veciach ako ústavným súdom
preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda z tejto zmluvy plynúce nároky
sťažovateľke priznali, nebola pre krajský súd ani pre ústavný súd záväzná, pretože tieto iné
rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu a v dôsledku tohto nemožno
vyvodiť automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch spresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky
právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľky ústavný súd tiež uvádza, že pre
účely konania pred ústavným súdom nepovažoval sťažovateľku za kvalifikovane právne
zastúpenú, a to aj napriek tomu, že k sťažnosti bolo pripojené aj splnomocnenie udelené
advokátovi Mgr. M. V., B., pretože toto splnomocnenie v mene sťažovateľky udelili osoby
(Ing. F. a JUDr. U., pozn.), ktoré v zmysle výpisu z verejného obchodného registra
sťažovateľky nemajú oprávnenie v mene a na účet sťažovateľky konať. V predmetnom
splnomocnení je síce uvedené, že menovaní udelili advokátovi splnomocnenie ako
„poverení zástupcovia na základe poverenia“, avšak k splnomocneniu žiadne takéto im
udelené „poverenie“ pripojené nebolo.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2013