Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 334/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 13. marca 2012, ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn.

a uznesením z 28. septembra 2012 a sp. zn. a uznesením

z 27. septembra 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami

z 13. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a uznesením

z 28. septembra 2012 a sp. zn. a uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré

obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba

(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas

povinných osôb s vykonateľnosťou.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená

domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade

exekučného titulu (notárskej zápisnice, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie

napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolaní

sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom

vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje

za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že

o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach

konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne v časti sťažností zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru malo dôjsť

tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný...

a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní...

prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však

z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo

týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd

žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší

a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1

výroku tohto uznesenia).

II.2 K postupu okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniam z 13. marca 2012, ako

aj k postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a uzneseniu z 28. septembra 2012 a sp. zn. a uzneseniu z 27. septembra

2012

II.2.1 K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnuté uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil

ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutým

uzneseniami odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2.2 K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

podala sťažovateľka 28. decembra 2012 dovolania, o ktorých do dňa predbežného

prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie ešte

predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolania,

ako aj podaním sťažností podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolaní podala

zároveň aj sťažnosti podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolania nie sú prípustné, nemožno sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 smerujúce proti rozhodnutiam, ktoré predchádzali rozhodnutiam dovolacieho

súdu, odmietnuť pre ich oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažností a ich celkové odmietnutie podľa § 25

ods. 2 ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou

v nich.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013