Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 324/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., D., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 13. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012

doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku krajského súdu a príloh pripojených

k sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľ tvrdí, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti (v podiele 5/8

2

k celku k novovytvorenému pozemku KN-C parc. č. 2689/48 – orná pôda o výmere 3313 m

v kat. úz. T., ktorá zodpovedá pôvodnej pozemno-knižnej parc. č. 534, zapísanej vo vložke

č. 256 v kat. úz. T. (ďalej len „nehnuteľnosť“ alebo „vec“), ktorá sa stala predmetom

exekučnej dražby vedenej proti osobe inej, ako je sťažovateľ. Spochybňuje názor, že

v rámci exekučnej dražby môže vydražiteľ nadobudnúť vydraženú vec, ak jej vlastníkom je

osoba odlišná od povinného, proti ktorému sa exekúcia vedie.

Sťažovateľ sa preto proti odporcovi, ktorý odvodzuje svoje postavenie vlastníka

nehnuteľnosti od vydražiteľa, domáhal určenia toho, že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -1254

z 10. marca 2011 žalobu sťažovateľa zamietol, vysloviac právny názor, že nadobudnutie

vlastníctva právnym predchodcom odporcu príklepom v exekučnom konaní patrí medzi

prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je osobitne chránený pred nárokom

pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci. Zákon, v danom prípade Exekučný

poriadok, vychádza z toho, že exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže súdny

exekútor vykonať len vtedy, ak bude listinami (najmä výpisom z katastra nehnuteľností)

preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Podľa platného práva síce nemusí

byť osoba zapísaná v katastri nehnuteľností skutočným vlastníkom veci, nemožno však

požadovať, aby v exekučnom konaní bolo tiež dokázané, že osoba zapísaná v katastri

nehnuteľností ako vlastník skutočne tiež vlastníkom je. Je vecou vlastníka, aby dbal o zhodu

zápisu jeho práva do katastra so skutočným stavom, pokiaľ tak neurobí, môže byť

postihnutý pre neho negatívnymi dôsledkami vyplývajúcimi z rozporu stavu zápisu

v katastri nehnuteľností so stavom skutočným. Keďže exekútor v exekučnom konaní

vychádzal z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností, kde ako vlastník spornej

nehnuteľnosti bol zapísaný povinný z exekúcie, a sťažovateľ v konaní nepreukázal, že by on

alebo tretie osoby podali návrh na vylúčenie veci z exekúcie, dospel okresný súd k záveru,

že bez ohľadu na sťažovateľom spochybňované vlastníctvo k spornému pozemku, ako aj

bez ohľadu na vedomosť, resp. nevedomosť sťažovateľa o prebiehajúcom exekučnom

konaní, sa právny predchodca odporcu (vydražiteľ) stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je podľa nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 5. novembra 2008 (ďalej aj „nález ústavného súdu sp. zn. “)

„privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto aj súd musel túto

skutočnosť rešpektovať a zohľadniť pri svojom rozhodovaní. Okresný súd sa pritom

odvolával aj na označený nález ústavného súdu. Pokiaľ teda vydražiteľ ďalej vydraženú

nehnuteľnosť previedol na základe kúpnej zmluvy, previedol ju ako vlastník a všetci ďalší

nadobúdatelia vrátane odporcu nadobudli predmetnú nehnuteľnosť na základe riadne

uzatvorených kúpnych zmlúv s vlastníkmi nehnuteľností.

Sťažovateľ sa proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolal.

Krajský súd v napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potom, ako dospel k záveru, že okresný súd v prerokúvanej veci vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil

aj správny právny záver, keď návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd sa stotožnil

s názorom okresného súdu, že návrhu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť preto, lebo

nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia

vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva, ktoré je osobitne chránené pred nárokom pôvodného skutočného

vlastníka vydraženej veci.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že

jeho základné práva podľa a a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu boli uvedeným rozsudkom porušené.

Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si taktiež uplatňuje priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 2 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

a a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv

podľa bez určenia konkrétneho odseku, ale so slovným označením „právo

vlastniť majetok“, z čoho ústavný súd vyvodzuje, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa .

Podľa (a listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecných súdov,

pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či možno exekučnou dražbou nadobudnúť vlastníctvo

od nevlastníka. Podľa sťažovateľa je „nesporné, že vydražiteľ nemohol nadobudnúť platne

vlastníctvo k vydraženej veci, pretože predchádzajúci vlastníci nenadobudli platne

vlastnícke právo, ktoré následne boli oprávnení previesť, ale mohol momentom získania

nehnuteľnosti v dražbe nadobudnúť vo vzťahu k existujúcemu vlastníkovi iba právne

postavenie žalobcu“.

Podľa názoru krajského súdu «Aj odvolací súd bol toho názoru, že na skutkový stav,

tak ako bol zistený v prvostupňovom konaní, bolo možné aplikovať právne závery

vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 05. 11. 2008.

V preskúmavanej veci síce bolo preukázané, že pôvodná pozemno-knižná parc. č. 534...

v navrhovateľom zdedenom podiele... nikdy nebola predmetom vyvlastňovacieho

rozhodnutia, avšak napriek uvedenej skutočnosti sa v dôsledku rozhodnutí bývalých

orgánov štátnej správy stala súčasťou novovytvorenej pare. KN..., ku ktorej bolo zapísané

vlastníctvo v zmysle na Obec T. a následne na základe vyššie

uvedených právnych úkonov na ďalšie osoby. V súčasnosti je sporná parcela podľa

predloženej identifikácie, aj geometrického plánu, súčasťou parc..., ku ktorému je ako

vlastník zapísaný odporca... Ak aj navrhovateľ v konaní tvrdil, že svojho vlastníckeho práva

nikdy nebol pozbavený, a preto v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac

práv než sám má, ani odporca nemôže byť vlastníkom sporného pozemku v rozsahu

navrhovateľom zdedeného podielu, prvostupňový súd správne pri svojom rozhodovaní

neprehliadol, že jedným z právnych predchodcov odporcu... (bol vydražiteľ, pozn.), ktor[ý]

nadobud[ol] vlastníctvo k spornému pozemku udeleným príklepom na dražbe, a to v

exekučnom konaní vedenom proti povinnému... S poukazom na toto zistenie bol aj odvolací

súd toho názoru, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť presne z tých dôvodov,

ktoré uviedol okresný súd, t. j. v zásade preto, lebo „nadobudnutie vlastníctva príklepom v

exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho

orgánu, t. j. ide o privilegovaný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré je osobitne

chránené pred nárokom pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci“. V danom smere

si odvolací súd osvojil právne závery prvostupňového súdu, keďže sa s nimi v plnom

rozsahu, vzhľadom na zistený skutkový stav, stotožnil.

Na doplnenie v súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd opätovne

poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, v ktorom sa nachádzajú odpovede na

všetky tie otázky, ktoré navrhovateľ vzniesol v podanom odvolaní. Odvolací súd výslovne

uviedol, „že nepochybne aj pôvodný vlastník alebo iná osoba disponujúca silnejším právom

k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom

exekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva či už z dôvodu

jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní alebo z jej nevedomosti o existencii

právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od

práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany

tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a to z titulu práva

silnejšieho k vydraženej veci, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku

z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však

nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej

vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia

príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v

považuje za privilegovaný (prioritný spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva), majúci prednosť pred vlastníckym právom

nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom“. Z uvedeného stanoviska

Ústavného súdu SR jasne a jednoznačne vyplýva, že aj prípadná nevedomosť skutočného

vlastníka o prebiehajúcom exekučnom konaní neznamená, že vydražiteľ sa nestáva

legitímnym vlastníkom spornej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.

Za ďalšie Ústavný súd SR podotkol, „že silnejším právom oproti vlastníckemu právu

osoby zapísanej ako vlastník v katastri nehnuteľností môže byť iba iné vlastnícke právo,

resp. vlastnícke právo tej osoby, ktoré je síce reálne preukázateľné (napr. súdnym

rozhodnutím), aj keď nie je zapísané v katastri nehnuteľností“. Z uvedeného zasa tiež

jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd pri rozhodovaní správne neprihliadol

na právoplatné dedičské rozhodnutie, ktorým navrhovateľ vo vzťahu k nim domáhanému

spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti disponuje. To, že Ústavný súd SR pri

svojom rozhodovaní nemal na mysli len osobu, ktorá sa ešte len svojho vlastníckeho práva

domáha, tak ako to tvrdil odvolateľ, musí byť tiež z vyššie uvedeného taktiež zrejmé.

Ďalšie úvahy navrhovateľa, tak ako sú zhora podrobne uvedené, odvolací súd

vo vzťahu k preskúmavanej veci nepovažoval za právne významné, a preto sa k nim ani

nepovažoval za potrebné osobitne vyjadrovať.

Na záver zostáva dodať len to, že navrhovateľ sa musí svojho práva domáhať presne

v zmysle intencií a pokynov Ústavného súdu SR, ktoré vyslovil vo svojom náleze

zo dňa 05. 11. 2008, ktorý bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení

Ústavného súdu SR pod č. 61/2008.».

Právny názor, aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od osoby povinného

v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením

a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola

vo vlastníctve povinného z exekúcie, ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn.

z 5. novembra 2008. Podľa uvedeného nálezu v prípade, ak exekučné konanie prebehne

v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom

poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom

(dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných

nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto

nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,

sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej

žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol

súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom

vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva

povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri

nehnuteľností ako vlastník. Ústavný súd tento svoj výklad následne potvrdil aj v uznesení

sp. zn. z 8. februára 2012. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. decembra 2012 možno vyvodiť, že sa taktiež

priklonil k uvedenému názoru ústavného súdu.

Na predmetný nález ústavného súdu sa odvolával aj napadnutý rozsudok krajského

súdu. Sťažovateľ však tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nemal stotožniť

s možnosťou aplikovať závery nálezu ústavného súdu sp. zn. , keďže skutkový

a právny stav v jeho právnej veci je odlišný. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd

napadnutým rozsudkom tým, že v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

, ktorý podľa neho na daný prípad nemožno aplikovať, porušil ním označené

práva.

Sťažovateľ poukazuje na z jeho pohľadu zásadný rozdiel medzi vecou, ktorá bola

predmetom nálezu ústavného súdu sp. zn. , a jeho vecou, ktorý má spočívať

v tom, že vec, o ktorej bolo rozhodované nálezom ústavného súdu, sa týkala takého

sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom

dražby, avšak sťažovateľ bol v čase konania dražby v exekučnom konaní vlastníkom

draženej nehnuteľnosti. Podľa sťažovateľa má zo samotného nálezu ústavného súdu sp. zn.

, ako aj z a listiny vyplývať, že existujúce vlastníctvo má prednosť pred

samotným určením vlastníctva, o ktorom sa má iba rozhodnúť (v budúcnosti). Sťažovateľ

pritom rozlišuje medzi „nárokom na vec“, resp. „právom na vec“, za ktorý zrejme považuje

návrh na určenie vlastníckeho práva, resp. tvrdenie o tom, že mu vlastníctvo patrí,

a „právom k veci“ ako samotným vlastníckym právom k určitej veci. Všetky závery

ústavného súdu v náleze sp. zn. vrátane toho, že sťažovateľ si má uplatniť

nárok na vydanie výťažku z dražby, sa podľa sťažovateľa aplikujú iba vo vzťahu

k subjektom, ktoré si iba uplatňujú nárok na vec, nie však voči tým, ktorí právo na vec už

majú. Navyše, záver o uplatnení si výťažku z dražby nemôže byť z pohľadu sťažovateľa

udržateľný už aj preto, že nehnuteľnosť ako predmet dražby je oceňovaná znaleckým

posudkom, ktorého cena nie je určená vôľou vlastníka. Sťažovateľ ďalej v podstate namieta,

že závery ústavného súdu o výklade príslušných pravidiel Exekučného poriadku

a sú nesprávne.

V súvislosti s tvrdením o rozdiele vo veci vedenej krajským súdom a nálezom

ústavného súdu sp. zn. poukazuje ústavný súd na nasledujúcu časť

predmetného nálezu: «Citovaná právna úprava [najmä § 55 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. e)

a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.] viedla ústavný súd k záveru, že v prípade,

ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd,

ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo

iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych

záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a

osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka

zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom

nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý

zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom

schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez

ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia

príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.»

Ústavný súd sa teda s obdobnými námietkami vo vzťahu k nálezu ústavného súdu už

mal možnosť vysporiadať (pozri aj uznesenie sp. zn. z 8. februára 2012)

a závery, ku ktorým dospel (rovnako, ako aj závery vyslovené v náleze ústavného súdu

sp. zn. ), nemá ani v okolnostiach danej veci dôvod prehodnocovať.

Možno síce prisvedčiť názoru sťažovateľa, že ústavný súd nálezom sp. zn.

rozhodoval o takej sťažnosti, kde sťažovateľ v čase konania dražby

v exekučnom konaní sa ešte len domáhal určenia vlastníckeho práva, nie však so záverom,

ktorý z tejto okolnosti vyvodzuje sťažovateľ. Ako je zrejmé z už citovanej časti nálezu

ústavného súdu, tento pri svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného

poriadku a , ktorý sa primárne týkal vlastníka, ktorý už v čase

dražby bol vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Skutočnosť, či niekto žiada alebo nežiada

súd o určenie vlastníckeho práva (slovami sťažovateľa – či si uplatňuje „nárok na vec“),

sama osebe nerieši to, či je, alebo nie je vlastníkom predmetnej veci (slovami sťažovateľa –

či má „právo k veci“). Vzhľadom na to, že v okolnostiach danej veci, ako potvrdzuje aj

názor sťažovateľa, má rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva deklaratórnu povahu,

niet takého zásadného rozdielu medzi sťažovateľom tvrdeným „nárokom na vec“ a

„právom k veci“, ktorý by spochybňoval možnosť aplikovať závery vyplývajúce z nálezu

ústavného súdu sp. zn. iba na jednu z týchto dvoch, podľa sťažovateľa

rozdielnych, situácií. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo podľa skutkových

zistení všeobecných súdov vlastníctvo povinného v exekúcii zapísané v katastri

nehnuteľností (čo sťažovateľ nespochybňuje a ústavný súd nemá právomoc spochybňovať).

Sťažovateľ zároveň polemizuje s výkladom ustanovení

a Exekučného poriadku s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ako

aj so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. . V sťažnosti sťažovateľ v zásade

opakuje námietky, ktoré uplatnil už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto

poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného

súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na . Podľa uvedeného článku

je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd

v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá

bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (pozri

aj , ).

Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne

udržateľným spôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, od ktorej

ústavný súd nepovažuje za dôvodné sa odchýliť.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založený napadnutý rozsudok krajského súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a podľa listiny či

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri aj , ).

Rovnaký záver zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru.

O prípadnom porušení základných práv podľa a 3 a podľa

a 3 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich

porušením.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013