Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 324/2013
PDF · 246.91 KB
No categories available
IV. ÚS 324/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. Š., D., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8 Co/203/2011 z 13. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012
doručená sťažnosť D. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 8 Co/203/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku krajského súdu a príloh pripojených
k sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:
Sťažovateľ tvrdí, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti (v podiele 5/8
2
k celku k novovytvorenému pozemku KN-C parc. č. 2689/48 – orná pôda o výmere 3313 m
v kat. úz. T., ktorá zodpovedá pôvodnej pozemno-knižnej parc. č. 534, zapísanej vo vložke
č. 256 v kat. úz. T. (ďalej len „nehnuteľnosť“ alebo „vec“), ktorá sa stala predmetom
exekučnej dražby vedenej proti osobe inej, ako je sťažovateľ. Spochybňuje názor, že
v rámci exekučnej dražby môže vydražiteľ nadobudnúť vydraženú vec, ak jej vlastníkom je
osoba odlišná od povinného, proti ktorému sa exekúcia vedie.
Sťažovateľ sa preto proti odporcovi, ktorý odvodzuje svoje postavenie vlastníka
nehnuteľnosti od vydražiteľa, domáhal určenia toho, že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti.
Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 13 C 33/2010-1254
z 10. marca 2011 žalobu sťažovateľa zamietol, vysloviac právny názor, že nadobudnutie
vlastníctva právnym predchodcom odporcu príklepom v exekučnom konaní patrí medzi
prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je osobitne chránený pred nárokom
pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci. Zákon, v danom prípade Exekučný
poriadok, vychádza z toho, že exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže súdny
exekútor vykonať len vtedy, ak bude listinami (najmä výpisom z katastra nehnuteľností)
preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Podľa platného práva síce nemusí
byť osoba zapísaná v katastri nehnuteľností skutočným vlastníkom veci, nemožno však
požadovať, aby v exekučnom konaní bolo tiež dokázané, že osoba zapísaná v katastri
nehnuteľností ako vlastník skutočne tiež vlastníkom je. Je vecou vlastníka, aby dbal o zhodu
zápisu jeho práva do katastra so skutočným stavom, pokiaľ tak neurobí, môže byť
postihnutý pre neho negatívnymi dôsledkami vyplývajúcimi z rozporu stavu zápisu
v katastri nehnuteľností so stavom skutočným. Keďže exekútor v exekučnom konaní
vychádzal z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností, kde ako vlastník spornej
nehnuteľnosti bol zapísaný povinný z exekúcie, a sťažovateľ v konaní nepreukázal, že by on
alebo tretie osoby podali návrh na vylúčenie veci z exekúcie, dospel okresný súd k záveru,
že bez ohľadu na sťažovateľom spochybňované vlastníctvo k spornému pozemku, ako aj
bez ohľadu na vedomosť, resp. nevedomosť sťažovateľa o prebiehajúcom exekučnom
konaní, sa právny predchodca odporcu (vydražiteľ) stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti.
Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je podľa nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008 (ďalej aj „nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08“)
„privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto aj súd musel túto
skutočnosť rešpektovať a zohľadniť pri svojom rozhodovaní. Okresný súd sa pritom
odvolával aj na označený nález ústavného súdu. Pokiaľ teda vydražiteľ ďalej vydraženú
nehnuteľnosť previedol na základe kúpnej zmluvy, previedol ju ako vlastník a všetci ďalší
nadobúdatelia vrátane odporcu nadobudli predmetnú nehnuteľnosť na základe riadne
uzatvorených kúpnych zmlúv s vlastníkmi nehnuteľností.
Sťažovateľ sa proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolal.
Krajský súd v napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potom, ako dospel k záveru, že okresný súd v prerokúvanej veci vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil
aj správny právny záver, keď návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd sa stotožnil
s názorom okresného súdu, že návrhu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť preto, lebo
nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia
vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, ktoré je osobitne chránené pred nárokom pôvodného skutočného
vlastníka vydraženej veci.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že
jeho základné práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu boli uvedeným rozsudkom porušené.
Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ si taktiež uplatňuje priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ústavy bez určenia konkrétneho odseku, ale so slovným označením „právo
vlastniť majetok“, z čoho ústavný súd vyvodzuje, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom všeobecných súdov,
pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či možno exekučnou dražbou nadobudnúť vlastníctvo
od nevlastníka. Podľa sťažovateľa je „nesporné, že vydražiteľ nemohol nadobudnúť platne
vlastníctvo k vydraženej veci, pretože predchádzajúci vlastníci nenadobudli platne
vlastnícke právo, ktoré následne boli oprávnení previesť, ale mohol momentom získania
nehnuteľnosti v dražbe nadobudnúť vo vzťahu k existujúcemu vlastníkovi iba právne
postavenie žalobcu“.
Podľa názoru krajského súdu «Aj odvolací súd bol toho názoru, že na skutkový stav,
tak ako bol zistený v prvostupňovom konaní, bolo možné aplikovať právne závery
vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/2008 zo dňa 05. 11. 2008.
V preskúmavanej veci síce bolo preukázané, že pôvodná pozemno-knižná parc. č. 534...
v navrhovateľom zdedenom podiele... nikdy nebola predmetom vyvlastňovacieho
rozhodnutia, avšak napriek uvedenej skutočnosti sa v dôsledku rozhodnutí bývalých
orgánov štátnej správy stala súčasťou novovytvorenej pare. KN..., ku ktorej bolo zapísané
vlastníctvo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na Obec T. a následne na základe vyššie
uvedených právnych úkonov na ďalšie osoby. V súčasnosti je sporná parcela podľa
predloženej identifikácie, aj geometrického plánu, súčasťou parc..., ku ktorému je ako
vlastník zapísaný odporca... Ak aj navrhovateľ v konaní tvrdil, že svojho vlastníckeho práva
nikdy nebol pozbavený, a preto v zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac
práv než sám má, ani odporca nemôže byť vlastníkom sporného pozemku v rozsahu
navrhovateľom zdedeného podielu, prvostupňový súd správne pri svojom rozhodovaní
neprehliadol, že jedným z právnych predchodcov odporcu... (bol vydražiteľ, pozn.), ktor[ý]
nadobud[ol] vlastníctvo k spornému pozemku udeleným príklepom na dražbe, a to v
exekučnom konaní vedenom proti povinnému... S poukazom na toto zistenie bol aj odvolací
súd toho názoru, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť presne z tých dôvodov,
ktoré uviedol okresný súd, t. j. v zásade preto, lebo „nadobudnutie vlastníctva príklepom v
exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho
orgánu, t. j. ide o privilegovaný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré je osobitne
chránené pred nárokom pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci“. V danom smere
si odvolací súd osvojil právne závery prvostupňového súdu, keďže sa s nimi v plnom
rozsahu, vzhľadom na zistený skutkový stav, stotožnil.
Na doplnenie v súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd opätovne
poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, v ktorom sa nachádzajú odpovede na
všetky tie otázky, ktoré navrhovateľ vzniesol v podanom odvolaní. Odvolací súd výslovne
uviedol, „že nepochybne aj pôvodný vlastník alebo iná osoba disponujúca silnejším právom
k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom
exekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva či už z dôvodu
jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní alebo z jej nevedomosti o existencii
právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od
práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany
tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a to z titulu práva
silnejšieho k vydraženej veci, sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku
z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však
nemôže domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej
vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia
príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v
§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za privilegovaný (prioritný spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva), majúci prednosť pred vlastníckym právom
nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom“. Z uvedeného stanoviska
Ústavného súdu SR jasne a jednoznačne vyplýva, že aj prípadná nevedomosť skutočného
vlastníka o prebiehajúcom exekučnom konaní neznamená, že vydražiteľ sa nestáva
legitímnym vlastníkom spornej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.
Za ďalšie Ústavný súd SR podotkol, „že silnejším právom oproti vlastníckemu právu
osoby zapísanej ako vlastník v katastri nehnuteľností môže byť iba iné vlastnícke právo,
resp. vlastnícke právo tej osoby, ktoré je síce reálne preukázateľné (napr. súdnym
rozhodnutím), aj keď nie je zapísané v katastri nehnuteľností“. Z uvedeného zasa tiež
jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd pri rozhodovaní správne neprihliadol
na právoplatné dedičské rozhodnutie, ktorým navrhovateľ vo vzťahu k nim domáhanému
spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti disponuje. To, že Ústavný súd SR pri
svojom rozhodovaní nemal na mysli len osobu, ktorá sa ešte len svojho vlastníckeho práva
domáha, tak ako to tvrdil odvolateľ, musí byť tiež z vyššie uvedeného taktiež zrejmé.
Ďalšie úvahy navrhovateľa, tak ako sú zhora podrobne uvedené, odvolací súd
vo vzťahu k preskúmavanej veci nepovažoval za právne významné, a preto sa k nim ani
nepovažoval za potrebné osobitne vyjadrovať.
Na záver zostáva dodať len to, že navrhovateľ sa musí svojho práva domáhať presne
v zmysle intencií a pokynov Ústavného súdu SR, ktoré vyslovil vo svojom náleze
II. ÚS 289/2008 zo dňa 05. 11. 2008, ktorý bol uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR pod č. 61/2008.».
Právny názor, aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od osoby povinného
v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením
a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola
vo vlastníctve povinného z exekúcie, ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08
z 5. novembra 2008. Podľa uvedeného nálezu v prípade, ak exekučné konanie prebehne
v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom
poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom
(dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných
nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto
nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,
sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej
žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol
súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom
vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva
povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri
nehnuteľností ako vlastník. Ústavný súd tento svoj výklad následne potvrdil aj v uznesení
sp. zn. I. ÚS 46/2012 z 8. februára 2012. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012 možno vyvodiť, že sa taktiež
priklonil k uvedenému názoru ústavného súdu.
Na predmetný nález ústavného súdu sa odvolával aj napadnutý rozsudok krajského
súdu. Sťažovateľ však tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nemal stotožniť
s možnosťou aplikovať závery nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, keďže skutkový
a právny stav v jeho právnej veci je odlišný. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd
napadnutým rozsudkom tým, že v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 289/08, ktorý podľa neho na daný prípad nemožno aplikovať, porušil ním označené
práva.
Sťažovateľ poukazuje na z jeho pohľadu zásadný rozdiel medzi vecou, ktorá bola
predmetom nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08, a jeho vecou, ktorý má spočívať
v tom, že vec, o ktorej bolo rozhodované nálezom ústavného súdu, sa týkala takého
sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom
dražby, avšak sťažovateľ bol v čase konania dražby v exekučnom konaní vlastníkom
draženej nehnuteľnosti. Podľa sťažovateľa má zo samotného nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 289/08, ako aj z ústavy a listiny vyplývať, že existujúce vlastníctvo má prednosť pred
samotným určením vlastníctva, o ktorom sa má iba rozhodnúť (v budúcnosti). Sťažovateľ
pritom rozlišuje medzi „nárokom na vec“, resp. „právom na vec“, za ktorý zrejme považuje
návrh na určenie vlastníckeho práva, resp. tvrdenie o tom, že mu vlastníctvo patrí,
a „právom k veci“ ako samotným vlastníckym právom k určitej veci. Všetky závery
ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 vrátane toho, že sťažovateľ si má uplatniť
nárok na vydanie výťažku z dražby, sa podľa sťažovateľa aplikujú iba vo vzťahu
k subjektom, ktoré si iba uplatňujú nárok na vec, nie však voči tým, ktorí právo na vec už
majú. Navyše, záver o uplatnení si výťažku z dražby nemôže byť z pohľadu sťažovateľa
udržateľný už aj preto, že nehnuteľnosť ako predmet dražby je oceňovaná znaleckým
posudkom, ktorého cena nie je určená vôľou vlastníka. Sťažovateľ ďalej v podstate namieta,
že závery ústavného súdu o výklade príslušných pravidiel Exekučného poriadku
a Občianskeho súdneho poriadku sú nesprávne.
V súvislosti s tvrdením o rozdiele vo veci vedenej krajským súdom a nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08 poukazuje ústavný súd na nasledujúcu časť
predmetného nálezu: «Citovaná právna úprava [najmä § 55 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. e)
a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.] viedla ústavný súd k záveru, že v prípade,
ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd,
ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo
iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych
záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a
osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka
zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom
nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý
zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom
schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez
ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia
príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.»
Ústavný súd sa teda s obdobnými námietkami vo vzťahu k nálezu ústavného súdu už
mal možnosť vysporiadať (pozri aj uznesenie sp. zn. I. ÚS 46/2012 z 8. februára 2012)
a závery, ku ktorým dospel (rovnako, ako aj závery vyslovené v náleze ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 289/08), nemá ani v okolnostiach danej veci dôvod prehodnocovať.
Možno síce prisvedčiť názoru sťažovateľa, že ústavný súd nálezom sp. zn.
II. ÚS 289/08 rozhodoval o takej sťažnosti, kde sťažovateľ v čase konania dražby
v exekučnom konaní sa ešte len domáhal určenia vlastníckeho práva, nie však so záverom,
ktorý z tejto okolnosti vyvodzuje sťažovateľ. Ako je zrejmé z už citovanej časti nálezu
ústavného súdu, tento pri svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného
poriadku a Občianskeho zákonníka, ktorý sa primárne týkal vlastníka, ktorý už v čase
dražby bol vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Skutočnosť, či niekto žiada alebo nežiada
súd o určenie vlastníckeho práva (slovami sťažovateľa – či si uplatňuje „nárok na vec“),
sama osebe nerieši to, či je, alebo nie je vlastníkom predmetnej veci (slovami sťažovateľa –
či má „právo k veci“). Vzhľadom na to, že v okolnostiach danej veci, ako potvrdzuje aj
názor sťažovateľa, má rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva deklaratórnu povahu,
niet takého zásadného rozdielu medzi sťažovateľom tvrdeným „nárokom na vec“ a
„právom k veci“, ktorý by spochybňoval možnosť aplikovať závery vyplývajúce z nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08 iba na jednu z týchto dvoch, podľa sťažovateľa
rozdielnych, situácií. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo podľa skutkových
zistení všeobecných súdov vlastníctvo povinného v exekúcii zapísané v katastri
nehnuteľností (čo sťažovateľ nespochybňuje a ústavný súd nemá právomoc spochybňovať).
Sťažovateľ zároveň polemizuje s výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ako
aj so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/08. V sťažnosti sťažovateľ v zásade
opakuje námietky, ktoré uplatnil už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto
poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného
súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku
ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že krajský súd
v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá
bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (pozri
aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne
udržateľným spôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, od ktorej
ústavný súd nepovažuje za dôvodné sa odchýliť.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založený napadnutý rozsudok krajského súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,
a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
Rovnaký záver zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08) a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia
ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1
a 3 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich
porušením.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2013