Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 46/2012
PDF · 330.54 KB
No categories available
I. ÚS 46/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9 Co 272/2011 z 22. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2012 doručená sťažnosť A. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. S.
G., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 272/2011 z 22. septembra
2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ... žalobou domáhal
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... a to z dôvodu:
- sťažovateľ titulom dedenia... je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník... na
LV č. 2784,
-... PKN p. č. 534 bola... na základe delimitačného protokolu... rozdelená na tri
parcely a... bez akéhokoľvek právneho podkladu prevedená do vlastníctva Obce T...
- nakoľko pôvodná PKN p. č. 534 nebola predmetom vyvlastňovacieho konania,
neexistoval tu žiadny právny podklad pre jej delimitáciu na Obec T. a tento prechod je
potrebné považovať za prechod bez právneho dôvodu – úkon absolútne neplatný,
- následne PKN p. č. 534... bola predmetom viacerých prevodov na základe kúpnych
zmlúv...
- v roku 2004 z dôvodu vykonania dražby na majetok dlžníka P., a. s., ako
posledného vlastníka spornej nehnuteľnosti... túto nehnuteľnosť vydražila spoločnosť P., s.
r. o... na dražbe udelením príklepu 1. 6. 2004, ktorý bol následne schválený Uznesením OS
Žilina č. k. 39Er 2394/03,
- takto vydražená nehnuteľnosť, bola následne viacerými kúpnymi zmluvami
prevádzaná až do doby nadobudnutia vlastníctva odporcom...“
Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 C 33/2010-146
z 30. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola žaloba sťažovateľa
zamietnutá.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Súd v svojom rozhodnutí uvádza, že nie je
sporná neexistencia prvotného titulu a že uvedená PKN p. č. 534 nebola skutočne
predmetom vyvlastňovacieho konania. Následne samotné zdôvodnenie rozsudku po právnej
stránke zdôvodnil odcitovaním častí Ústavného nálezu č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008,
pričom súd skonštatoval, že jeho výklad je aplikovateľný aj na danú vec. Okresný súd Žilina
v svojom odôvodnení sa nevysporiadal ani s jednou námietkou vznesenou sťažovateľom
v rámci pojednávania.“
O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 30. marca 2010 rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom.
Sťažovateľ poukazuje na to, že «Rozhodnou skutočnosťou pre Okresný súd Žilina
a následne aj pre KS Žilina, na základe ktorej zamietol žalobný návrh, bola práve dražba
nehnuteľností v roku 2004 i napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadnym zákonným spôsobom
nebol vlastníctva zbavený a ani ho nepreviedol, pričom súd svoj záver odôvodnil
v intenciách nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008 a to jeho výňatkom, ktorý vo
všeobecnosti možno zhrnúť do konštatovania, že dražba ako „privilegovaný“ spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva má prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým
iným, zákonom predvídaným spôsobom, pričom skutočný vlastník sa potom nemôže domôcť
samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným
spôsobom, navyše odobreným rozhodnutím štátu.»
V sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza: «Už k samotnému odcitovaniu časti nálezu
ústavného súdu v odôvodnení rozsudku sme uvádzali, že zo strany súdu ide predovšetkým
o nesprávnosť jeho interpretácie bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia podľa akých
zákonných ustanovení má získanie vlastníctva k nehnuteľnosti v dražbe, pokiaľ existujúci
vlastník nemá postavenie dlžníka, pričom jeho vlastníctvo je evidované v príslušnom
katastrálnom operáte, nadradenosť nad ústavou garantovaným právom ochrany
existujúceho vlastníctva ako práva absolútneho ak:
- sťažovateľ uvedenú nehnuteľnosť vlastnil titulom dedenia a vlastní, je zapísaný ako
vlastník v katastri nehnuteľnosti na LV a predtým jeho právny predchodca v PK vložke,
- tieto nehnuteľnosti boli vnesené do družstva za účelom ich obhospodarovania a za
užívanie ktorých poberal nájom, tieto nikdy nepreviedol a ani mu neboli odňaté iným
predvídateľným zákonným spôsobom,
- predvída, že jeho vlastníctvo je v súlade so zákonom chránené a nikto mu nemôže
jeho vlastníctvo odňať, pokiaľ sám neprejaví vôľu toto vlastníctvo previesť na tretiu osobu,
alebo je odňaté pri splnení zákonom stanovených podmienok jeho odňatia v súlade
s garanciami na základe zákona, za primeranú náhradu a vo verejnom záujme,
- pokiaľ by mal byť vyslovený záver súladný s ochranou vlastníctva garantovanou
samou ústavou SR dochádza k navodeniu stavu, že akýkoľvek vlastník môže byť pozbavený
svojho vlastníctva bez jeho vedomosti, ak niekto s úmyslom ho zbaviť vlastníctva, vytvorí
situáciu fabuiovanej pohľadávky formou notárskej zápisnice so súhlasom predaja majetku
a v čase kedy je ako vlastník vedený v KN (hoc i nezákonne), dôjde k predaju na dražbe a
cez vydražiteľa má zahojené takto získané vlastnícke práva...
Od počiatku bolo tvrdené, že predmetom súdneho sporu je diametrálne odlišná
skutočnosť, ako skutočnosť riešená samotným nálezom ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11.
2008 a tvrdíme, že do dnešného dňa neexistuje rozhodnutie žiadneho súdu, ktorým je
riešená otázka pozbavenia vlastníckeho práva existujúceho vlastníka nakoľko:
- podľa nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11. 2008, na ktoré sa súdy odvolávajú je
nesporné, že vlastníctvo nadobudnuté v dražbe má prednosť pred vlastníckym právom
nadobudnutým iným zákonom predvídaným spôsobom a to iba v prípade, že protistranou v
spore je osoba domáhajúca sa ešte len určenia vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá nie je
zapísaná na LV...
- zo samotného pojmu vysloveným v náleze ÚS „iným zákonom predvídaným
spôsobom“ je jasne formulovaná skutočnosť, že nejde o existujúce vlastníctvo, ktoré je
nesporné, ale ešte len o uplatnenie vlastníckeho „práva na vec“, o ktorom vlastníckom
práve sa má ešte len rozhodnúť z dôvodov a to práve zákonom predvídateľných spôsobov
jeho nadobudnutia...
- predmetom tohto sporu bolo predovšetkým vyriešenie otázky, či existujúci vlastník
môže byť svojho vlastníckeho práva zbavený, pokiaľ nie sú splnené základné podmienky
straty vlastníctva, ktoré zákon pripúšťa,
- v tejto súvislosti bolo namietané a poukazované na rozhodnutia Európskeho súdu,
ktorý viackrát uviedol že: „v demokratickej spoločnosti, ktorá sa hlási k princípom
právneho štátu, žiadne rozhodnutie, ktoré je svojvoľné, nemožno nikdy považovať za
zákonné.“ Tento princíp je nevyhnutné uplatňovať aj v danom prípade, nakoľko nikoho
nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon, nakoľko zásah do vlastníckeho práva musí okrem iného spĺňať
požiadavku právnej istoty a zákonnosti,
- taktiež vyslovený názor súdu prevzatý z nálezu ÚS SR, že skutočný vlastník si má
uplatniť vydanie výťažku z dražby, je súdom nesprávne aplikovaný na danú vec, ktorá je
diametrálne odlišná a môže byť aplikovaný iba vo vzťahu k tretej osobe, ktorá sa ešte len
domáha určenia vlastníctva k exekvovanej nehnuteľnosti a pokiaľ do rozhodnutia súdu
o určení vlastníctva prebehne dražba zákonným spôsobom, je možné takto súdom určeným
vlastníkom, domáhať sa výťažku z dražby,
- uvedený názor vo vzťahu k existujúcemu vlastníkovi nemôže byť udržateľný už len
z toho pohľadu, že nehnuteľnosť ako predmet dražby, je oceňovaná znaleckým posudkom,
ktorého cena nemôže byť a ani nie je určená vôľou vlastníka, za ktorú by ju v prípade
úmyslu jej prevodu, chcel predať tretej osobe – nakoľko táto vôľa je súčasťou jeho
absolútneho práva ako vlastníka,
- dražba, ako osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva, má v podstate charakter
zmluvného prevodu vlastníckeho práva. K zmene vlastníckeho práva tu dochádza po
uhradení kúpnej ceny dosiahnutej vydražením po udelení príklepu na dražbe, avšak za
predpokladu splnenia základnej zákonnej podmienky, že dlžník je vlastníkom draženej
nehnuteľnosti. Náš právny poriadok rozlišuje medzi dobrovoľnou a nútenou dražbou,
pričom základným rozdielom je iba tá skutočnosť, že nútená dražba sa uskutočňuje za účasti
štátneho orgánu, pričom účelom oboch typov dražieb je uspokojenie pohľadávok veriteľov
z majetku povinného a nie majetku osoby, ktorá nemá postavenie dlžníka, nie je účastníkom
exekučného konania, nemá ani povinnosť skúmať zmenu zápisu svojho vlastníctva
k nehnuteľnosti, nakoľko predpokladá, že ako vlastník je zákonom chránený a pokiaľ je do
jeho vlastníctva zasahované, má byť o tom upovedomený,
- či už pri dobrovoľnej alebo nútenej dražbe, vlastníctvo sa odvodzuje od vlastníctva
dlžníka, pričom prevod a prechod v tejto súvislosti treba chápať vo všeobecnej rovine
spočívajúcej v zmene vlastníctva,
Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že súdy v rámci svojej rozhodovacej činnosti
sú viazané zákonmi a nie rozhodnutiami súdov, pričom pri výklade platných právnych
noriem záväzných na danú vec a pri jej riešení, je nutné vychádzať predovšetkým z Ústavy
SR, ako aj Listiny základných práv a slobôd a to z článku 11, ktorý sa týka práve ochrany
existujúceho vlastníckeho práva. V demokratickom právnom štáte, ktorý je chápaný
predovšetkým ako materiálny právny štát, nie je možné pripustiť výklad platného zákonného
ustanovenia spôsobom, ktorý odporuje základným ústavným zásadám...
V tejto súvislosti argumentácia poukazovaním na zákaz návratu do pôvodného stavu
v exekučnom konaní je nesprávna...
Pokiaľ existujúci vlastník, súčasne zapísaný v katastri nehnuteľnosti, sa domáha
ochrany svojho vlastníctva, nie je možné vyvodiť záver, že uplatnením tohto práva dochádza
k návratu do pôvodného stavu a to preto, lebo tu daný stav existuje od počiatku.
Účelom exekúcie je iba uspokojenie oprávneného speňažením majetku povinného.
Exekúcia teda nemá postihovať tretie osoby než povinného samotného, a to ani v prípadoch,
v ktorých má povinný majetok tretích osôb. Preto znenie ust. § 55 ods. 1 exekučného
poriadku, na ktorú poukazuje OS Žilina v rozsudku, nie je možné vykladať tak, ako ho
vykladá Okresný súd v Žiline...
Pokiaľ aj exekučný poriadok upravuje v § 55 ods. 1 oprávnenie pre osoby, aby si
uplatnili svoje „právo na vec“, ktoré nepripúšťa exekúciu, ide o právo osôb pokiaľ sa
o tejto skutočnosti dozvedia a tvrdia, že majú „právo na vec“, o ktorom má rozhodnúť súd.
V danom prípade však nejde o zákonnú stanovenú povinnosť a ani inú povinnosť
existujúceho vlastníka, ktorá by mala za následok zánik tohto jeho vlastníckeho práva, a to
ako osoby s vlastníckym „právom k veci.“...
Pokiaľ aj dražba prebehne zákonným spôsobom, s podmienkou že dlžník je
vlastníkom draženej nehnuteľnosti, nesporne dochádza k zániku jeho absolútneho práva,
avšak ak dlžník nebol vlastníkom (nakoľko aj v čase dražby svedčil zápis vlastníctva na
právneho predchodcu sťažovateľa), nemohla táto podmienka zániku absolútneho
vlastníckeho práva u dlžníka nastať z dôvodu jeho neexistencie. Tomuto nášmu názoru
jednoznačne svedčí aj ustanovenie § 159 odst. 2 OSP o účinkoch právoplatného
rozhodnutia súdu (v danom prípade uznesenie o schválení príklepu), ktoré je záväzné iba
pre účastníkov exekučného konania...
Napokon, zo samotných znení hmotnoprávnych predpisov vyplýva, že tam, kde
zákonodarca chcel výslovne chrániť dobromyseľného nadobúdateľa čohokoľvek, robí tak...
Rozširovanie týchto prípadov nad rámec zákona judikatúrnou činnosťou navyše
nekorešponduje s požiadavkou ústavne konformného výkladu v zmysle čl. 152 ods. 2
Ústavy...
V súvislosti s otázkou nadobudnutia vlastníctva vydražiteľom... a tomu
predchádzajúcich prevodov uvádzame, že zákonným predpokladom dražby majetku
povinného je predovšetkým jeho platné vlastníctvo k nehnuteľnosti. Ak sa preukáže, že
vydražiteľ nadobudol vlastníctvo od nevlastníka, dostáva sa týmto momentom vo vzťahu ku
skutočnému vlastníkovi iba do postavenia oprávneného držiteľa a to práve v dôsledku
zásady, že nikto nemôže previesť viac vlastníckych práv, ako mu patrí...
Z obsahu samotného ústavného nálezu ďalej vyplýva, že ústavný súd sa pri svojej
rozhodovacej činnosti v danej veci riadil rozsudkami ČR, ktorých obsahom bolo
predovšetkým rozhodovanie o vlastníctve vecí získaných v rámci exekučného konania, avšak
v uvedených prípadoch išlo o hnuteľné veci bez evidencie vlastníctva a teda jeho
domáhania sa...
Pri výklade ustanovení upravujúcich samotné vlastnícke právo, je potrebné uviesť, že
ustanovenia hmotného a ani dražobného práva neupravujú odpoveď, prečo má byť príklep
ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva povýšený nad ochranu skutočne
existujúceho vlastníctva a tým odobrať existujúcemu vlastníkovi, ústavou garantované
právo domáhať sa ochrany svojho vlastníctva, pokiaľ bol pozbavený svojho vlastníctva bez
právneho základu a v rozpore s platnými ustanoveniami, jednak hmotného, dražobného
práva a priamo aj v rozpore s ústavne garantovaným právom.
Náš právny poriadok pripúšťa nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka iba v rámci
dedičského konania nepravým dedičom a v rámci obchodného práva pri kúpe tovaru, avšak
iba v prípade, že dôjde k splneniu zákonom stanovených podmienok.
V tejto súvislosti je nutné poukázať na časový moment pred konaním samotnej
dražby, z dôvodu neexistencie právneho titulu prvotného prevodu na základe delimitačného
protokolu do vlastníctva Obce T. Neexistencia platného titulu má potom za následok
skutočnosť, že prvý kupujúci sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej
ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by
malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho...
Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu, uprednostniť požiadavku právnej
istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám, tzn. ani súdny exekútor a ani štát...
Tvrdíme, že rozsudkom KS Žilina a rozsudkom OS Žilina došlo súčasne k porušeniu
práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces, nakoľko obe rozhodnutia nespĺňajú
zákonom stanovené náležitosti a to zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Odôvodnenie rozsudkov obsahuje formuláciu z nálezu ÚS SR č. 289/2008 zo dňa 5. 11.
2008, ktorú však na daný prípad nie je možné aplikovať. Súdy pri svojej rozhodovacej
činnosti sa vôbec nezaoberali podstatou samotného nálezu ÚS SR a z tohto nálezu prevzali
len záver v ňom vyslovený a to bez akejkoľvek právnej argumentácie vo vzťahu na odlišnosť
daného sporu.
Samotné rozhodnutia súdov neobsahujú ani jediný právny argument, ktorý bol
uvádzaný sťažovateľom a prečo tieto argumenty sú z pohľadu práva irelevantné. Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu, vyplýva povinnosť súdov v odôvodnení rozhodnutia, zaoberať
sa účinne námietkami, právnymi argumentmi a ich významom na posúdenie veci po právnej
stránke.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„základné právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v článku 20 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa
22. septembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 9Co/272/2011, porušené bolo,
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina
zo dňa 22. septembra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co/272/2011, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Žilina
č. 9Co/272/2011 zo dňa 22. septembra 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- €
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet
právnej zástupkyne...
Sťažovateľ súčasne prosí, aby ÚS SR v intenciách § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov, v platnom znení, rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku KS v Žiline
č. 9Co/272/2011 zo dňa 22. septembra 2011.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu z 30. marca 2010 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja
národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Z rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že ním bola zamietnutá žaloba, ktorou
sa sťažovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – pozemkom.
V relevantnej časti odôvodnenia okresný súd uviedol: «Na pojednávaní 10. 11. 2010
navrhovateľ uviedol, že spoluvlastnícky podiel 5/18 bol predmetom dedičského konania po
právnom predchodcovi navrhovateľa J. Š., zomr... sp. zn. 21 D/1405/2003 a navrhovateľ je
zapísaný na hluchom liste vlastníctva č. 2784 ako spoluvlastník podielu 5/18, kde je ako
titul uvedené osvedčenie o dedičstve po neb. J. Š. Na základe tohto došlo k zmene návrhu
tak, že navrhovateľ je vlastníkom v podiele 5/18 predmetnej nehnuteľnosti 2689/48.
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 9. 11. 2010 žiadal návrh v celom rozsahu
zamietnuť. Uviedol, že odporca nadobudol nehnuteľnosť parc. č. 2689/1 zapísanú na LV
2847 kúpnou zmluvou zo dňa 13. 6. 2007 V 4169/07 od obchodnej spoločnosti A. s. r. o.
Žilina. Nehnuteľnosť nadobudol dobromyseľne bez akýchkoľvek tiarch a obmedzení
a zaplatil kúpnu cenu. Ďalej uviedol, že jeden z právnych predchodcov odporcu ako vlastník
nehnuteľnosti bola spoločnosť P. s. r. o. T., ktorý nadobudol vlastnícke právo k parcele
2689/1 formou príklepu, ktorý bol schválený uznesením Okresného súdu Bratislava II 39Er
2394/03-17, Ex 536/03, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24. 6. 2004.
Nadobudnutie vlastníckeho práva takýmto spôsobom – dražbou sa jedná o originálny
spôsob, ako privilegovaný vydražením v exekučnom konaní. Zároveň odporca poukázal na
nalez Ústavného súdu II ÚS 289/08. Od uvedenej spoločnosti P. s. r. o. nehnuteľnosť
nadobudol kupujúci JUDr. J. K. a následne od neho kúpnou zmluvou nehnuteľnosť
nadobudla spoločnosť A., ktorá ju previedla zmluvou V 4169/07 na odporcu. Pokiaľ by sa
súd nestotožnil s týmto tvrdením o nadobudnutí vlastníckeho práva originálnym spôsobom,
odporca uvádzal, že odporca aj so započítaním doby právnych predchodcov odporcu
nadobudol vlastnícke právo titulom vydržania, nakoľko nehnuteľnosť dobromyseľne užíval
ako svoje vlastníctvo po dobu viac ako 10 rokov.
Na základe dokazovania, ktoré bolo vykonané výsluchom navrhovateľa,
oboznámením spisov správy katastra V 4169/07 a spisov 21D 1405/2003 po neb. J. Š., 30D
1707/ 2005 po neb. B. Š. a oboznámením listinných dokladov LV 2847, výpisu z pozemkovej
knihy vložka 256 parcela 534, vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 29. 1. 1953, hospodárskej
zmluvy a delimitačného protokolu zo dňa 7. 10. 1991. uznesenia o príklepe 39Er 2394/03,
kúpnych zmlúv V 2385/05, V 1273/07, V 4169/07. geometrického plánu Š. Š. zo dňa 20. 3.
2008 a identifikácie parciel a ďalších mal súd zistený nasledovný skutkový stav:
Podľa výpisu z listu vlastníctva č. 2847 kat. územie... bolo zistené, že sú zapísané
2
parcely reg. C parc. č. 2689/1 orná pôda o výmere 26.504 ma ako vlastník v podiele 1/1 je
zapísaný odporca, kde ako titul sa uvádza kúpna zmluva V 4169/07.
Z identifikácie parciel zo dňa 9. 12. 2010 ako aj geometrického plánu č. 52/2008 zo
dňa 20. 3. 2008 vypracovaný Š. Š. a úradne overený Správou katastra... č. 1514/08 mal súd
preukázané, že vyššie uvedená nehnuteľnosť 2689/1 je totožná s nehnuteľnosťou zapísanou
v pozemkovej knihe kat. územie... vložka 256 parc. č. 534.
Podľa rozhodnutia D 1561/69-7 zo dňa 20. 2. 1970 v dedičskej veci po neb. B. Š..
zomr... bolo potvrdené, že celé dedičstvo nadobúda syn poručiteľky J. Š. Podľa pozemkovej
knihy sú nehnuteľnosti zapísané v kat. území... mimo iné vložka 256 parc. č. 534 pod B 14 v
5/18. Podľa úplného odpisu z pozemkovej knihy kat. územie... vložka 256 parcela č. 534
bolo zistené, že pod radovým číslom 14 podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 30. 7. 1951
bolo vložené vlastnícke právo B. Š. a pri zápise je uvedený podiel 5/18.
Podľa rozhodnutia D 878/99-55 zo dňa 23. 3. 2000 v dedičskej veci po neb. J. Š.
zomr... bolo zistené, že jediným dedičom zo závetu je A. Š., nar... Podľa osvedčenia o
dedičstve D 1405/2003-82 zo dňa 4. 9. 2003 po neb. poručiteľovi nadobúdateľ celého
dedičstva A. Š. ako jediný dedič zo závetu nadobudol v súpise aktív uvedené 5/18
pozemnoknižná parcela 534 zapísaná v pozemkovej knihe vo vložke 256, ktorá je v katastri
vedená v stave neidentickom.
Z vyvlastňovacieho výmeru Jednotného národného výboru technického referátu v Ž.
zn. XI-198-52-T-3299 zo dňa 29. 1. 1953 súd zistil, že Jednotný národný výbor, technický
referát v Ž. na žiadosť verejnej služby KP mesta Ž. podľa § 20 Zákona č. 280/1949 Zb. a §
40 Vlad. nar. č. 93/1950 Zb. a na základe výsledku ústneho prejednania na mieste dňa 12.
12. 1952 vyvlastňuje pre verejnú službu mesta Žilina KP na stavbu záhradníctva zaradenú
do vykonávacích plánov 5RP nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižných vložkách kat. úz...
a to konkrétne nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené vo vyvlastňovacom výmere. Predmetom
vyvlastnenia nebola pozemnoknižná parcela 534 vedená v pozemnoknižnej vložke č. 256.
Z delimitačného protokolu zo dňa 7. 10. 1993 súd zistil, že k delimitácii došlo
z dôvodu rozhodnutia Komisie pre privatizáciu národného majetku pre okres Ž. č. 324/1991
zo dňa 9. 7. 1991 a likvidácie Z. , š. p. ako organizácie zriadenej a doposiaľ riadenej
Mestom Ž. a delimitačnej dohody zo dňa 30. 8. 1991, ktorou bolo dojednané, že majetok Z.,
š. p. nachádzajúci sa v Obci T. – Záhradníctvo prechádza do vlastníctva správy Obce T. v
zmysle Zákona č. 138/1991 Zb.
Na základe hospodárskej zmluvy č. 1/1/1993 o prevode vlastníctva národného
majetku zo dňa 7. 10. 1991 uzatvorenou medzi Z. š. p. Ž. v likvidácii zastúpeného Mestským
úradom Ž. ako odovzdávajúcou organizáciou a Obcou T. ako preberajúcou organizáciou
došlo k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti okrem iných aj pozemku parcela č. 2689/1
a 2689/2 s tým, že vlastníctvo sa prevádza ku dňu 1. 9. 1991. Dôvodom prevodu správy bola
delimitačná dohoda zo dňa 30. 8. 1991, delimitačný protokol zo dňa 7. 10. 1991 a
rozhodnutie Komisie pre privatizáciu NM pre okres Ž. zo dňa 9. 7. 1991. V čl. VII uvedenej
zmluvy v časti osobitné podmienky prevodu je uvedené podľa vyvlastňovacieho protokolu
Vyvl. č. II/198/52/T-3299/52/35.
Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava II 39Er 2394/03 zo dňa 1. 6. 2004
Okresný súd Bratislava II vo veci oprávneného B. a. s. B. proti povinnému P. a. s. Ž.
rozhodol tak, že schválil príklep udelený vydražiteľovi P. s. r. o. T. na nehnuteľnosti
2
pozemok orná pôda o výmere 31.532 mna parcele č. 2689/1 zapísaný na LV č. 2320 kat.
územie... Správa katastra..., kat. územie..., ktorý urobil najvyššie podanie vo výške
1.255.000.- Sk na dražbe konanej dňa 31. 3. 2004 na exekútorskom úrade v Ž. súdnym
exekútorom JUDr. J. R. v exekučnom konaní vedenom sp. zn. Ex 536/03. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 24. 6. 2004.
Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 27. 4. 2005 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá medzi
predávajúcim P. s. r. o. T. a kupujúcim JUDr. J. K., T., predmetom bol pozemok parc. č.
2
268/ 1 o výmere 31.532 mv spoluvlastníckom podiele 1/1, ktorý predávajúci nadobudol
podľa uznesenia o schválení príklepu 39Er 2394/ 03-17. Vklad bol povolený pod V 2385/05
zo dňa 6. 6. 2005.
Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2007 bolo zistené, že zmluvu uzavrel predávajúci
JUDr. J. K. skupujúcim A. s. r. o. Ž., kde predmetom bola nehnuteľnosť zapísaná na LV
2847 kat. územie T., pozemok KNC 2689/1 s vlastníckym podielom 1/1 s tým, že titulom
nadobudnutia bola kúpna zmluva V 2385/05. Vklad bol povolený dňa 26. 2. 2007 pod V
1273/07.
Podľa kúpnej zmluvy zo dňa 13. 6. 2007 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá medzi
spoločnosťou A. s. r. o. ako predávajúcim a R. a. s. Ž. ako kupujúcim, kde predmetom bola
2
nehnuteľnosť kat. územie... CKN parcela č. 2689/1 orná pôda o výmere 26.504 mvšetko
vedené na LV 2847. Vklad bol povolený pod V 4169/07 dňa 21. 6. 2007.
Podľa § 132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou,
alebo zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností
zákonom.
Podľa § 132 ods. 2 OZ ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,
nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti
rozhodnutia.
Podľa § 134 ods. 1 Zák. č. 233/1995 (Exekučný poriadok) exekúciu predajom možno
vykonať len vtedy, ak oprávnený s exekúciou predajom nehnuteľnosti označenej
v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti (ďalej len „upovedomenie o
začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.
Podľa § 55 ods. 1 exekučného poriadku právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu,
môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie
podľa osobitného predpisu (pozri Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak bolo
právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55).
Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie
a súd udelenie príklepu schválil stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu
udelenia príklepu.
Súd v konaní postupoval v zmysle § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti:
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli
účastníci. Zároveň podľa § 120 ods. 3 OSP si súd osvojil skutkové zistenia založené na
zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanovením § 153 ods. 1
OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich,
alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že pozemok tak,
ako je predmetom konania KNC parcela 2680/48 bola vytvorená podľa predloženého
geometrického plánu Š. Š. zo dňa 20. 3. 2008 z pozemku parc. č. 2689/1, ktorý ako
vyplynulo z tohto geometrického plánu a z predloženej identifikácie, bol vytvorený
z pozemnoknižnej parcely 534 zapísané vo vložke 256, kde ako podielová spoluvlastníčka
pod radovým číslom 14 je zapísaná právna predchodkyňa navrhovateľa B. Š. na podiel
5/18. Ďalej bolo v konaní preukázané, že tento podiel pozemnoknižnej parcele 534 zapísané
vo vložke 256 bol predmetom dedenia po neb. B. Š., kde podľa rozhodnutia D 1561/69 tento
podiel zdedil jej syn J. Š. a podľa dedičského rozhodnutia po J. Š. D 1405/2003-82 tento
podiel pozemnoknižnej parcele zdedil navrhovateľ.
Ďalej v konaní bolo preukázané, že ako vlastník pozemku KNC 2689/1 na LV 2847
v podiele 1/1 je zapísaný odporca a tento nadobudol do výlučného vlastníctva pozemok
podľa kúpnej zmluvy V 4169/07 od predávajúceho A. s. r. o., A. s. r. o. nadobudol
vlastníctvo k pozemku 2689/1 podľa kúpnej zmluvy V 1273/07 od JUDr. K. a JUDr. K.
nadobudol vlastníctvo k uvedenému pozemku podľa zmluvy V 2385/05 od spoločnosti P. s.
r. o. Spoločnosť P. s. r. o. bola vydražiteľom, ako vyplynulo uznesenia Okresného súdu
Bratislava II 39Er 2394/03 zo dňa 1. 6. 2004 právoplatné 24. 6. 2004 na základe
schváleného príklepu.
K vyššie uvedeným zisteným skutočnostiam súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
ust. cit. § 132 OZ je všeobecným ustanovením o nadobúdaní subjektívneho vlastníckeho
práva jednotlivými spôsobmi, medzi ktoré patrí okrem iných nadobudnutie vlastníckeho
práva aj rozhodnutím štátneho orgánu. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho
orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom
právoplatnosti rozhodnutia (§ 132 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Základným
predpokladom nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu je právomoc
štátneho orgánu, t. j. jeho oprávnenie v konkrétnej veci rozhodovať o vzniku (zániku
vlastníckeho práva). Takým štátnym orgánom je súd, ktorý rozsudkom môže napríklad určiť
vlastnícke právo, uznesením môže rozhodnúť o schválení udelenia príklepu v exekučnom
konaní podľa zákona č. 235/1995 Z. z. a pod. Z vyššie citovaného ust. § 150 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že po splnení dvoch zákonných predpokladov, t. j. zaplatenia
najvyššieho podania a schválenia príklepu súdom, sa vydražiteľ stáva vlastníkom
vydražených nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu. Predaj v dražbe v rámci exekučného
konania je verejnoprávnym úkonom a vzhľadom k tomu v rámci exekučného konania prejde
na vydražiteľa vlastníctvo k veci aj v prípade, že nebola predmetom vlastníctva povinného.
Nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia
vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, ktorý je osobitne chránený pred nárokom pôvodného skutočného
vlastníka vydraženej veci. Posúdením otázky aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od
osoby povinného v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva
dobromyseľne udelením a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak
predmetná vec nebola vo vlastníctve povinného z exekúcie sa zaoberal Ústavný súd SR vo
svojom náleze sp. zn. II. ÚS 289/2008 z 5. 11. 2008, v ktorom vyslovil: „Ak exekučné
konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj
exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného
rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov
o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností, a osoba, ktorá
má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri
nehnuteľností, sa nedomáha tohto svojho práva včas (pred predajom nehnuteľnosti)
podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie
podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep,
stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na
„pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol do okamihu udelenia príklepu
vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.
Skutočný vlastník exekuovanej nehnuteľnosti, ktorý sa voči povinnému z exekúcie
nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva pred jej predajom, sa môže od oprávneného
v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva
k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci
od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom, navyše odobreným,
rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu). ktorý sa spomedzi spôsobov
nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka
považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva majúci
prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným zákonom predvídaným spôsobom.
Ak sa skutočný vlastník exekuovanej veci nemohol domôcť svojho vlastníckeho
práva k nej v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora,
môže sa domáhať proti
Vzhľadom na vyššie uvedený výklad je zrejmé, že tento je aplikovateľný aj na danú
vec. V konaní bolo nesporne preukázané, že nehnuteľnosť tak, ako je predmetom konania,
bola predmetom dražby a ako vyplynulo z uznesenia OS Bratislava II 39 Er 2394/03 bol
schválený príklep udelený vydražiteľovi P. s. r. o. na uvedenú nehnuteľnosť parc. č. 2089/1.
V konaní nebolo spochybnené, že povinný z exekúcie P. a. s. bol v katastri vedený ako
vlastník sporných nehnuteľností a jeho dispozičné právo nebolo v ničom obmedzené. Podľa
platného práva nemusí byť osoba zapísaná v katastri skutočným vlastníkom veci, ale
nemožno požadovať, aby v exekučnom konaní bolo predmetom dokazovania to, že osoba
zapísaná ako vlastník, je skutočne aj vlastníkom predmetnej veci. Nevyplynulo, že by
navrhovateľ alebo nejaké iné osoby si uplatnili voči oprávnenému na sude návrh na
vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu. Súd dospel k takému záveru, že
predmetné exekučné konanie sa uskutočnilo v súlade splatnou právnou úpravou a teda
vydražiteľ P. s. r. o. bez ohľadu na navrhovateľom spochybňované vlastníctvo povinného z
exekúcie P. a. s. ako aj bez ohľadu na vedomosť resp. nevedomosť navrhovateľa o
prebiehajúcom exekučnom konaní sa stal legitímnym vlastníkom spornej nehnuteľnosti
dňom udelenia príklepu. Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je privilegovaným
spôsobom nadobudnutia (odobreného štátom) a preto aj súd túto skutočnosť musí
rešpektovať a zohľadniť pri svojom rozhodnutí. Pokiaľ teda vydražiteľ nehnuteľnosť
previedol na základe kúpnej zmluvy na ďalšie subjekty, previedol ich ako vlastník
nehnuteľnosti. Taktiež nevznikli žiadne pochybnosti o platnosti uzavretých kúpnych zmlúv,
na základe ktorých nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti odporca.»
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 30. marca 2010
potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Pokiaľ išlo o skutkové zistenia,
vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré
v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p., keď ani zo strany
navrhovateľa v odvolacom konaní neboli uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa
nevyporiadal prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
Tak, ako to správne konštatuje prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia, vydražiteľ pri splnení podmienok uvedených v § 150 ods. 2 Exekučného
poriadku nadobúda vlastnícke právo k exekuovanej veci privilegovaným (prioritným)
spôsobom a skutočne vlastník, ktorý sa voči povinnému z exekúcie nedomáhal ochrany
svojho vlastníckeho práva pred jej predajom sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať
vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jeho práva k vydržanej veci.
Takýto výklad vyplýva nielen z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 289/2008 z 5. 11. 2008,
ktorý správne aplikoval pri svojom rozhodovaní prvostupňový súd; ale i z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR a preto odvolací súd nepripustil vo veci dovolanie.“
Po posúdení všetkých skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ním označené
základné a iné práva, pretože v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorý však na daný
prípad nie je možné aplikovať.
Prvým rozdielom medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu a vecou
sťažovateľa, na ktorý poukazuje sťažovateľ, spočíva v tom, že vec, o ktorej bolo
rozhodované nálezom ústavného súdu, sa týkala sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie
vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom dražby, pričom sťažovateľ bol v čase konania
dražby v exekučnom konaní vlastníkom draženej nehnuteľnosti a jeho vlastníctvo vyplývalo
z listu vlastníctva.
V súvislosti s týmto tvrdením poukazuje ústavný súd na nasledujúcu časť nálezu
sp. zn. II. ÚS 289/08 z 5. novembra 2008, ktorým je odôvodnený rozsudok okresného súdu:
«Citovaná právna úprava viedla ústavný súd k záveru, že v prípade, ak exekučné konanie
prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným
súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia
predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch
predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto
nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,
sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej
žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol
súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom
vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva
povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri
nehnuteľností ako vlastník.»
Je síce pravda, že ústavný súd nálezom rozhodoval o takej sťažnosti, kde sťažovateľ
v čase konania dražby v exekučnom konaní ešte len žiadal o určenie vlastníckeho práva,
avšak, ako je zrejmé z už citovanej časti nálezu ústavného súdu, tento pri svojom
rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka,
ktorý sa primárne týkal vlastníka, ktorý už v čase dražby bol vlastníkom draženej
nehnuteľnosti. Navyše je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo vlastníctvo povinného
v exekúcii evidované v katastri nehnuteľností.
Druhý rozdiel medzi vecou, ktorá bola predmetom nálezu ústavného súdu, a vecou
sťažovateľa podľa sťažovateľa spočíva v tom, že už prvotný kupujúci sa nikdy nestal
vlastníkom draženej nehnuteľnosti, a teda vydražiteľ nemohol nadobudnúť platne
vlastníctvo k draženej veci, pretože predchádzajúci vlastníci nenadobudli platne vlastnícke
právo. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam sťažovateľa ústavný súd dáva do pozornosti
nasledujúcu časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu: «Nepochybne aj „pôvodný vlastník“
alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného
z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekvovanej nehnuteľnosti) nedovolala
ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom
exekučnom konaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov
(vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v
exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v
prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a z titulu „práva silnejšieho“ k
vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja
tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže
domôcť samotného vydania exekvovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom
zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu),
ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1
Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný“ (prioritný) spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným,
zákonom predvídaným spôsobom.» Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vyplýva, že je
vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva na dražbe irelevantný právny dôvod, ktorým
nadobudol vlastníctvo k draženej nehnuteľnosti povinný z exekúcie alebo jeho právny
predchodca, a to s poukazom na už uvádzaný „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aplikácia nálezu ústavného súdu
okresným súdom a následne aj krajským súdom na vec sťažovateľa bola správna.
Ďalšia časť sťažnosti sťažovateľa je v podstate polemikou s výkladom ustanovení
Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku s právnymi závermi okresného súdu
a krajského súdu. V sťažnosti sťažovateľ opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnil už
v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží
vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým
súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd v svojich
rozsudkoch vyslovili právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho
oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným.
Z uvedeného hľadiska, ako aj vzhľadom na už uvedené závery sa napadnuté
rozhodnutie krajského súdu vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo
ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľom označených
základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom
protokole.
Ústavný súd nepreskúmava rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska správnosti ich
právnych názorov, pokiaľ ich postupom v súdnom konaní neboli porušené základné a iné
práva a slobody. K tomu môže dôjsť iba vtedy, ak sú právne závery všeobecných súdov
v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom alebo zo žiadnej možnej
interpretácie súdneho rozhodnutia nevyplývajú, poprípade zistený skutkový stav je
v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Takáto situácia však v preskúmavanej veci
nenastala.
Ústavný súd sa zaoberal ústavnosťou konania pred súdmi oboch stupňov a nezistil
žiadne porušenie sťažovateľových základných a iných práv. Súdy obidvoch stupňov
postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Exekučného
poriadku a v súlade s judikatúrou ústavného súdu, pričom na základe námietok
obsiahnutých v sťažnosti ústavný súd nemá dôvod svoju judikatúru meniť.
Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že postupom krajského súdu bolo
zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým krajský súd v celom
rozsahu súhlasil, uviedol, akým spôsobom sa môže sťažovateľ domôcť svojho nároku na
náhradu škody. Zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že žalobou o určenie vlastníckeho
práva si sťažovateľ nezvolil vhodný spôsob ako sa náhrady škody domôcť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012