Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 325/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. F., T., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť T. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. februára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku krajského súdu a príloh pripojených

k sťažnosti ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľka tvrdí, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele podielu 1/40 k celku

viacerých pozemkov v kat. úz. T. (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „veci“), ktoré sa stali

predmetom exekučnej dražby vedenej proti osobe inej, ako je sťažovateľka. Sťažovateľka

spochybňuje názor, že v rámci exekučnej dražby môže vydražiteľ nadobudnúť vydraženú

vec, ak jej vlastníkom je osoba odlišná od povinného, proti ktorému sa exekúcia vedie.

Sťažovateľka sa preto proti odporcom, ktorí odvodzujú svoje postavenie vlastníkov

nehnuteľností od ich vydražiteľov, domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou týchto

nehnuteľností. Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. februára 2011 žalobu sťažovateľky zamietol, vysloviac právny názor, že nadobudnutie

vlastníctva právnym predchodcom odporcov príklepom v exekučnom konaní patrí medzi

prípady nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je osobitne chránený pred nárokom

pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci. Zákon, v danom prípade Exekučný

poriadok, vychádza z toho, že exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného môže súdny

exekútor vykonať len vtedy, ak bude listinami (najmä výpisom z katastra nehnuteľností)

preukázané, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Keďže exekútor v exekučnom

konaní vychádzal z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností, kde ako vlastník spornej

nehnuteľnosti bol zapísaný povinný z exekúcie, a sťažovateľka v konaní nepreukázala, že

by ona alebo tretie osoby podali návrh na vylúčenie veci z exekúcie, dospel okresný súd

k záveru, že bez ohľadu na sťažovateľkou spochybňované vlastníctvo k spornému pozemku,

ako aj bez ohľadu na vedomosť, resp. nevedomosť sťažovateľky o prebiehajúcom

exekučnom konaní, sa právni predchodcovia odporcov (vydražitelia) stali vlastníkmi

sporných nehnuteľností. Tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je

„privilegovaným“ spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a preto aj súd musel túto

skutočnosť rešpektovať a zohľadniť pri svojom rozhodovaní. Okresný súd sa pritom

odvolával aj na nález ústavného súdu sp. zn. z 5. novembra 2008. Pokiaľ teda

vydražitelia ďalej vydraženú nehnuteľnosť previedli na základe kúpnej zmluvy, previedli ju

ako vlastníci a všetci ďalší nadobúdatelia vrátane odporcov nadobudli predmetnú

nehnuteľnosť na základe riadne uzatvorených kúpnych zmlúv s vlastníkmi nehnuteľností.

Sťažovateľka sa proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolala.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potom, ako dospel k záveru, že okresný súd v prerokúvanej veci vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil

aj správny právny záver, keď návrh sťažovateľky zamietol. Krajský súd sa stotožnil

s názorom okresného súdu, že návrhu sťažovateľky nebolo možné vyhovieť preto, lebo

nadobudnutie vlastníctva príklepom v exekučnom konaní patrí medzi prípady nadobudnutia

vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný“ spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva, ktoré je osobitne chránené pred nárokom pôvodného, resp. skutočného

vlastníka vydraženej veci.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie

a vyslovil, že jej základné práva podľa a a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým

rozsudkom krajského súdu porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

a a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu o zamietnutí jej návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20

bez určenia konkrétneho odseku, avšak so slovným označením „právo vlastniť

majetok“, z čoho ústavný súd vyvodzuje, že sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva podľa .

Podľa (a listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom všeobecných

súdov, pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či možno exekučnou dražbou nadobudnúť

vlastníctvo od nevlastníka. Podľa sťažovateľky je „nesporné, že vydražiteľ nemohol

nadobudnúť platne vlastníctvo k vydraženej veci, pretože predchádzajúci vlastníci

nenadobudli platne vlastnícke právo, ktoré následne boli oprávnení previesť, ale mohol

momentom získania nehnuteľnosti v dražbe nadobudnúť vo vzťahu k existujúcemu

vlastníkovi iba právne postavenie žalobcu“.

Podľa názoru krajského súdu „Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade

poznamenať, že nakoľko ku skutkovým okolnostiam (tak ako boli zistené v prvostupňovom

konaní) odvolacie námietky vznesené neboli, z tohto stavu vychádzal aj odvolací súd

a považoval ho za nesporný... Podstatnou (právnou) otázkou, ktorá bola v prejednávanej

veci riešená a ktorá bola aj predmetom odvolania, bola otázka nadobudnutia vlastníckeho

práva (aj k sporným nehnuteľnostiam) vydražiteľmi, a to v rámci exekučného konania.

Okresný súd návrh navrhovateľky zamietol argumentujúc po právnej stránke najmä závermi

Ústavného súdu SR vyslovenými v náleze zo dňa 5. 11. 2008 (ktorého

podstatný obsah citoval na strane 11 a 12 napadnutého rozsudku).

Aj odvolací súd dospel k záveru, že na skutkový stav, tak ako bol zistený

v prvostupňovom konaní je potrebné aplikovať právne závery vyplývajúce z Nálezu.

Za situácie, keď... (predmetné nehnuteľnosti, pozn.) boli predmetom exekučného konania...

a právoplatným príklepom schváleným súdom (uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.

-17 zo dňa 1. 6. 2004) odovzdané do vlastníctva právnym predchodcom

odporcov..., títo vydražitelia nadobudli vlastnícke právo rozhodnutím štátneho organu,

ktoré právo je osobitne chránené pred nárokom pôvodného resp. skutočného vlastníka

vydraženej veci. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na odôvodnenie Nálezu, v ktorom je

daná odpoveď na všetky podstatné otázky vznesené v podanom odvolaní. Zároveň

poznamenáva, že sa nestotožňuje s námietkou odvolateľky vtom smere, že Nález nie je

aplikovateľný na prejednávanú vec. Ako to vyplýva z úvodnej časti odôvodnenia Nálezu,

aj v prípade sťažovateľov išlo o situáciu, keď sa bez ich vedomia začalo exekučné konanie,

v rámci ktorého boli sporné nehnuteľnosti vydražené v prospech vydražiteľa. Odvolací súd

stotožniac sa i s názorom okresného súdu, že za daného stavu už nebolo potrebné zaoberať

sa otázkou vydržania vlastníckeho práva právnych predchodcov vydražiteľov, napadnutý

rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil.“.

Právny názor, aké je postavenie vlastníka veci (odlišného od osoby povinného

v exekúcii) voči osobe, ktorá túto vec nadobudla do vlastníctva dobromyseľne udelením

a následným súdnym schválením príklepu udeleného v exekúcii, ak predmetná vec nebola

vo vlastníctve povinného z exekúcie, ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn.

z 5. novembra 2008. Podľa uvedeného nálezu v prípade, ak exekučné konanie prebehne

v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom

poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom

(dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných

nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto

nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností,

sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej

žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol

súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom

vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva

povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri

nehnuteľností ako vlastník. Ústavný súd tento svoj výklad potvrdil v uznesení sp. zn.

z 8. februára 2012. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. decembra 2012 možno vyvodiť, že sa taktiež priklonil

k uvedenému názoru ústavného súdu.

Na predmetný nález ústavného súdu sa odvolával aj napadnutý rozsudok krajského

súdu. Sťažovateľka však tvrdí, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku nemal stotožniť

s možnosťou aplikovať závery nálezu ústavného súdu sp. zn. , keďže skutkový

a právny stav v jej právnej veci je odlišný. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd

napadnutým rozsudkom tým, že v odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

, ktorý podľa nej na daný prípad nemožno aplikovať, porušil ňou označené

práva.

Sťažovateľka poukazuje na z jej pohľadu zásadný rozdiel medzi vecou, ktorá bola

predmetom nálezu ústavného súdu sp. zn. , a jej vecou, ktorý má spočívať

v tom, že vec, o ktorej bolo rozhodované nálezom ústavného súdu, sa týkala takého

sťažovateľa, ktorý ešte len žiada určenie vlastníckeho práva k veci, ktorá je predmetom

dražby, avšak sťažovateľka bola v čase konania dražby v exekučnom konaní vlastníkom

draženej nehnuteľnosti. Podľa sťažovateľky má zo samotného nálezu ústavného súdu sp. zn.

, ako aj z a listiny vyplývať, že existujúce vlastníctvo má prednosť pred

samotným určením vlastníctva, o ktorom sa má iba rozhodnúť (v budúcnosti). Sťažovateľka

pritom rozlišuje medzi „nárokom na vec“, resp. „právom na vec“, za ktorý zrejme považuje

návrh na určenie vlastníckeho práva, resp. tvrdenie o tom, že jej vlastníctvo patrí,

a „právom k veci“ ako samotným vlastníckym právom k určitej veci. Všetky závery

ústavného súdu v náleze sp. zn. vrátane toho, že sťažovateľka si má uplatniť

nárok na vydanie výťažku z dražby, sa podľa sťažovateľky aplikujú iba vo vzťahu

k subjektom, ktoré si iba uplatňujú nárok na vec, nie však voči tým, ktorí právo na vec už

majú. Navyše, záver o uplatnení si výťažku z dražby nemôže byť z pohľadu sťažovateľky

udržateľný už aj preto, že nehnuteľnosť ako predmet dražby je oceňovaná znaleckým

posudkom, ktorého cena nie je určená vôľou vlastníka. Sťažovateľka ďalej v podstate

namieta, že závery ústavného súdu o výklade príslušných pravidiel Exekučného poriadku

a sú nesprávne.

V súvislosti s tvrdením o rozdiele medzi vecou vedenou krajským súdom a nálezom

ústavného súdu sp. zn. poukazuje ústavný súd na nasledujúcu časť

predmetného nálezu: «Citovaná právna úprava [najmä § 55 ods. 1, 57 ods. 1 písm. e)

a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, pozn.] viedla ústavný súd k záveru, že v prípade,

ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd,

ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného

rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov

o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá

má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri

nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním

vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie

a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal

vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“

vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri

nehnuteľností ako vlastník.»

Ústavný súd sa teda s obdobnými námietkami vo vzťahu k nálezu ústavného súdu už

mal možnosť vysporiadať (pozri aj uznesenie sp. zn. z 8. februára 2012)

a závery, ku ktorým dospel (rovnako ako aj závery vyslovené v náleze ústavného súdu

sp. zn. ), nemá ani v okolnostiach danej veci dôvod prehodnocovať.

Možno síce prisvedčiť názoru sťažovateľky, že ústavný súd nálezom sp. zn.

rozhodoval o takej sťažnosti, kde sťažovateľ v čase konania dražby

v exekučnom konaní sa ešte len domáhal určenia vlastníckeho práva, nie však záveru, ktorý

z tejto okolnosti vyvodzuje sťažovateľka. Ako je zrejmé z už citovanej časti nálezu

ústavného súdu, tento pri svojom rozhodovaní vychádzal z takého výkladu Exekučného

poriadku a , ktorý sa primárne týkal vlastníka, ktorý už v čase

dražby bol vlastníkom draženej nehnuteľnosti. Skutočnosť, či niekto žiada, alebo nežiada

súd o určenie vlastníckeho práva (slovami sťažovateľky – či si uplatňuje „nárok na vec“)

sama osebe nedáva odpoveď na to, či je, alebo nie je vlastníkom predmetnej veci.

Vzhľadom na to, že v okolnostiach veci, ako to potvrdzuje aj názor sťažovateľky, má

rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva deklaratórnu povahu, niet takého zásadného

rozdielu medzi sťažovateľkou tvrdeným „nárokom na vec“ a „právom k veci“, ktorý by

spochybňoval možnosť aplikovať závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn.

iba na jednu z týchto dvoch podľa sťažovateľky rozdielnych situácií. Navyše

je potrebné uviesť, že v čase dražby bolo podľa skutkových zistení všeobecných súdov

vlastníctvo povinného v exekúcii zapísané v katastri nehnuteľností (čo sťažovateľka

nespochybňuje a ústavný súd nemá právomoc spochybňovať).

Sťažovateľka zároveň polemizuje s výkladom ustanovení

a Exekučného poriadku, s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ako

aj so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. . V sťažnosti sťažovateľka

v zásade opakuje námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným

súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme

všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na . Podľa

uvedeného článku je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti.

Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, s ktorými

sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (pozri aj , ).

Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne

konformným spôsobom aplikoval závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu,

od ktorej ústavný súd nepovažuje za dôvodné sa odchýliť.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založený napadnutý rozsudok krajského súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by mohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny, resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnaký záver zaujíma ústavný súd aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) a vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru.

O prípadnom porušení základných práv podľa a 3 a a ods. 3

listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich

porušením.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013