Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 256/2013
PDF · 151.7 KB
No categories available
III. ÚS 256/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej JUDr. V.
K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 194/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 194/2012
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté 23. novembra 2000
na podklade návrhu právneho predchodcu sťažovateľky, B., ktorým sa proti odporcom
domáhal zaplatenia peňažnej sumy z dôvodu nezaplatenia nájomného a úhrad za služby
spojené s bývaním podľa predpisu za rok 1998. Okresný súd vydal vo veci 27. januára 2003
platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 10889/00, ktorý však uznesením zo 14. novembra 2003 zrušil z
dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť odporcom do vlastných rúk.
Sťažovateľka žiadala podaním z 11. augusta 2009 a následne podaním zo 17. januára 2011 o
poskytnutie informácie o stave konania a oznámenie čísla konania, pod ktorým okresný súd
predmetnú vec vedie. Okresný súd prostredníctvom svojho predsedu však až na základe
sťažnosti z 11. mája 2012 podanej podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
prípisom z 25. mája 2012 sťažovateľke oznámil, že uvedený spis nie je možné fyzicky nájsť
a pravdepodobne došlo k jeho strate.
Sťažovateľka ďalej opisuje dôvody, pre ktoré podaním z 8. januára 2013 požiadala
o zámenu na strane navrhovateľa z dôvodu, že je právnou nástupkyňou pôvodného
navrhovateľa – B.. Svoje nástupníctvo odvodzuje od uznesenia M. z 30. – 31. októbra
2008, ktorým M. schválilo nepeňažný vklad podľa § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka do
spoločnosti B., s. r. o., k 1. januáru 2009, ktorým sú „veci, práva a záväzky, práva z
priemyselného duševného vlastníctva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria a slúžia na
prevádzkovanie B., vrátane práv a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov“.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje najmä na skutočnosť, že spor nebol do podania
sťažnosti právoplatne skončený, a „má za to, že ide o nemalé prieťahy predovšetkým
vzhľadom na dĺžku trvania celého súdneho konania - viac ako 12 rokov.
Navrhovateľ zdôrazňuje, že ak by v tejto právnej veci, ktorá začala v roku 2000, súd
(odporca) konal dostatočne rýchlo, tak by vec smerovala ku konečnému rozhodnutiu.
Navrhovateľ sa pritom nedopustil ničoho, čo by malo za cieľ mariť alebo zdržovať priebeh
konania...
Súd nebol ochotný pristupovať k predmetnej veci s primeranou vážnosťou
a adekvátne k tomu ju neriešil, resp. vo veci nekonal. Právne postavenie navrhovateľa je
neisté a doposiaľ trvá...
Okresný súd Košice II však nekonaním vo veci nielenže neplní úlohu garanta
základných práv a slobôd sťažovateľa, ako aj jeho zákonom chránených záujmov, ale
svojou nečinnosťou a stratou súdneho spisu spôsobuje stav právnej neistoty. Navrhovateľ
má za to, že konanie Okresného súdu Košice II vedené pod sp. zn. 1 Ro 10889/00, toho času
pod sp. zn. 36 C/194/2012 je možné charakterizovať ako konanie s prieťahmi...
Navrhovateľ je toho názoru, že v jeho prípade nemožno považovať za dostatočné len
samotné deklarovanie porušenia práva. ... Vzniknuté prieťahy v predmetnom konaní už nie
je možné odstrániť, ani zásadne napraviť, preto sa navrhovateľ domáha nápravy tak
preventívneho, ako aj kompenzačného charakteru. Priznanie finančného zadosťučinenia
v danej výške navrhovateľ požaduje aj z dôvodu, že štátne orgány musia niesť zodpovednosť
za porušovanie základných ľudských práv a slobôd. Pri stanovení výšky primeraného
finančného zadosťučinenia žiada navrhovateľ vychádzať zo záujmov ochrany ústavnosti
a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd aplikovaných na konkrétne skutočnosti toho - ktorého prípadu.“.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„Základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom odporcu - Okresného súdu
Košice II - v konaní vo veci vedené pod sp. zn. 36 C/194/2012 porušené.
Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
36 C/194/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12.000,- eur,
ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Odporca... je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
331,13 eur za 2 úkony právnych služieb... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V: K...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti sťažnosti bolo pre ústavný súd dôležité
zistenie, že sťažovateľka sa stala účastníčkou konania na základe uznesenia okresného súdu
č. k. 36 C/194/2012-30 z 31. januára 2013, ktorým okresný súd rozhodol o zámene
účastníkov konania tak, že namiesto pôvodného navrhovateľa (mesta K., predtým B.) sa
navrhovateľkou stala sťažovateľka. Ako bolo zistené zo spisu vedeného v predmetnej veci
okresným súdom, označené uznesenie vydal okresný súd na základe návrhu sťažovateľky z
9. januára 2013.
Sťažovateľka sa teda stala účastníčkou konania na základe singulárnej sukcesie, keď
pohľadávka voči odporcom bola vložená do základného imania sťažovateľky ako
nepeňažný vklad mesta K. do novovytvorenej obchodnej spoločnosti B., s. r. o. Vklad
pohľadávky do základného imania sa realizuje na základe právneho úkonu, na ktorý sa
podľa § 59 ods. 5 prvej vety zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov primerane aplikujú ustanovenia o postúpení pohľadávky. Uvedená skutočnosť
zakladá právo namietať porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v namietanom konaní v zásade len v období po právoplatnosti
uznesenia okresného súdu sp. zn. 36 C/194/2012 z 31. januára 2013, t. j. po 20. februári
2013.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
v prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej sukcesie skúma možné porušenie
označených práv v období, v ktorom bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného konania
(m. m. III. ÚS 229/04, IV. ÚS 288/2010, I. ÚS 163/2011). Zároveň ústavný súd považoval
za potrebné poukázať aj na svoj ďalší ustálený právny názor, podľa ktorého poskytuje
ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva mohlo dochádzať, resp. jeho porušovanie v tom čase ešte
mohlo trvať (m. m. III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti skúmal predovšetkým tú časť namietaného konania, počas ktorého
bola sťažovateľka jeho účastníčkou a mohla sa nachádzať v stave právnej neistoty,
čo mohlo viesť k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zo súdneho spisu zistil, že v období po 2. februári 2013 okresný súd nariadil 28. februára
2013 pojednávanie na 14. jún 2013 a v súvislosti s jeho nariadením vykonal potrebné
procesné úkony.
Na základe svojich zistení ústavný súd konštatuje, že v období od 2. februára 2013
okresný súd v namietanom konaní v zásade plynulo koná, aj keď vzhľadom na doterajšiu
dĺžku konania zapríčinenú najmä stratou pôvodného spisu (po zistení uvedenej skutočnosti
okresný súd vykonal podľa § 198 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov rekonštrukciu)
mohla činnosť okresného súdu efektívnejšie smerovať k meritórnemu rozhodnutiu veci,
a teda aj k právoplatnému skončeniu namietaného konania.
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Aplikujúc svoju ustálenú judikatúru na posudzovanú vec ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní v
období, v ktorom bola sťažovateľka účastníčkou konania, nevykazuje také prieťahy, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Prihliadajúc na dĺžku konania ústavný súd zistil,
že po podaní sťažnosti zo 16. mája 2012 na doterajší postup v konaní predsedovi okresnému
súdu začal okresný súd vykonávať procesné úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu
veci, najskôr k rekonštrukcii pôvodného spisu (20. júna 2012 vyzval okresný súd
sťažovateľku na predloženie všetkých listinných dôkazov a 25. júla 2012 vyhotovil
zápisnicu o rekonštrukcii spisu), následne k jej prideleniu zákonnému sudcovi elektronickou
podateľňou (15. augusta 2012) a napokon k jej prerokovaniu (úpravou z 21. augusta 2012
okresný súd nariadil pojednávanie na 11. december 2012 spolu s ďalšími súvisiacimi
procesnými úkonmi, 30. októbra 2012 bol odporcom ustanovený opatrovník v konaní z
dôvodu ich neznámeho pobytu, 11. decembra 2012 bolo vykonané pojednávanie, ktoré bolo
odročené na neurčito z dôvodu potreby rozhodnúť o zámene účastníkov konania na strane
navrhovateľa, 31. januára 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 36 C/194/2012-30,
ktorým pripustil zmenu na strane navrhovateľky na základe jej písomného návrhu z 9.
januára 2013 a úpravou z 28. februára 2013 bol nariadený nový termín pojednávania vo veci
na 14. jún 2013). Z uvedeného je zrejmé, že po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu
podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch začal okresný súd vo veci aktívne konať, a teda došlo
k náprave porušovania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013