Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 288/2010
PDF · 316 KB
No categories available
IV. ÚS 288/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej
advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 25 Cb 142/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
M., spol. s r. o., trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov)
na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 288/2010 z 30. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).
Vo zvyšnej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 7/2007, sp. zn. 3 Cob 8/2007 a sp. zn. 3 Cob 81/2009
a základného práva podľa čl. 46 ústavy v namietanom konaní vedenom okresným súdom,
bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá.
Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky podal 15. októbra 2002
Okresnému súdu Bratislava I žalobu (22. novembra 2002 postúpenú vecne a miestne
príslušnému Okresného súdu Bratislava III), ktorou uplatnil nárok na zaplatenie ceny
za realizáciu dohodnutého diela.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jej právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadovala prikázať
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3416/2010 zo 6. júla 2010. V pripojenom stanovisku zákonnej sudkyne sa
okrem chronológie procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého
konania okrem iného uvádza:
„Z prehľadu procesných úkonov je zrejmé, že od 07. 05. 2003, kedy bol spis zapísaný
do môjho oddelenia 25 Cb, do 1. pojednávania veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 21. 09. 2004,
prešlo pomerne dlhé obdobie, ktoré ale bolo spôsobené neprimerane veľkým počtom spisov
v oddelení 25 Cb, konkrétne k 01. 10. 2003 756 vecí a k 01. 11. 2004 618 vecí, vzhľadom
k čomu som nebola schopná zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí bez prieťahov.
Vzniknutú situáciu som opakovanie signalizovala predsedovi súdu, signalizácia
z 01. 10. 2003 je evidovaná pod Spr. 3117/2003 a signalizácia z 08. 11. 2004 pod
Spr. 3022/2004.
Od septembra 2004 som vo veci konala plynulo, bez prieťahov. Dňa 17. 05. 2010
som určila termín ďalšieho pojednávania na deň 27. 09. 2010 a to z dôvodu plánovaného
čerpania dovolenky v letnom období.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 15. októbra 2010, v ktorom okrem iného uvidela:
«K momentom zbytočných prieťahov v činnosti OS Ba III ako inštitúcie, resp. celkovo
neprimeranej dlhému času súdneho konania:
• na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR objektívne nestačí,
aby všeobecné súdy vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich
počet (napr. I. ÚS 10/1998, II. ÚS 157/2002, I. ÚS 76/2003, III. ÚS 29/2003,
III. ÚS 239/2006). K vytvoreniu „stavu právnej istoty“ dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ – II. ÚS 26/1995, III. ÚS 87/2002,
III. ÚS 127/2003. Sťažovateľ je presvedčený, že vytvoreniu právnej istoty tým, či iným
smerom sa KS v Bratislave cielene vyhýba.
• Dĺžka súdneho konania by mala v „rozumnej miere“ zodpovedať aj intenzite
faktorov, ktoré môžu konanie predlžovať – III. ÚS 49/2001, resp. II. ÚS 57/2001. Sťažovateľ
nedokáže akceptovať za rozumný faktor eklatantnú snahu konkrétnych ľudí, pôsobiacich
na KS v Bratislave „donútiť“ OS Ba III, aby ten rozhodol v rozpore s dôkaznou situáciou
a aby sa takto „zabarikádovala“ sťažovateľovi prípadná možnosť voči protirečiacim si
rozsudkom súdu 1. a 2. stupňa podať dovolanie.
• V sťažovateľovej kauze ide o spor o zhotovenie diela – takú kauzu ÚS SR
spravidla nehodnotí ako právne zložitú – III. ÚS 75/2003. V rozmedzí prijatej ústavnej
sťažnosti je ale smerodajné, že v konaní o predmetnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
Ústavy SR, týkajúcej sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov na strane súdu, sa posudzuje zodpovednosť súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje,
ako orgánu verejnej moci, nie prípadná individuálna zodpovednosť sudcu či iného
pracovníka súdu za zavinenie zbytočných prieťahov. Právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov vytvára pre oprávnené osoby širšiu právnu ochranu ako len pred
úmyselným alebo nedbanlivostným správaním sudcu konajúceho vo veci. Aj v prípade
neexistencie zavinenia na strane sudcu môže teda dôjsť k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov – II. ÚS 52/1999. Všeobecný súd má povinnosť organizovať
svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená. Vyslovenie
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR teda implicitne obsahuje príkaz
pre všetky stupne všeobecného súdnictva, ktoré sú, resp. budú involvované v danej veci,
konať bez zbytočných prieťahov.»
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu zo 6. júla 2010 k sťažnosti bol aj prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, ktorý zodpovedá obsahu
súdneho spisu okresného súdu zapožičaného ústavnému súdu a ktorý bol takýto:
«- žaloba podaná 28. 10. 2002 na Okresný súd Bratislava I
- 22. 11. 2002 spis postúpený tunajšiemu súdu a pridelený do oddelenia Rob, sp. zn.
42 Rob 3273/2002
- 13. 12. 2002 výzva na zaplatenie SP, expedovaná 18. 12. 2002, doručená žalobcovi
– sťažovateľovi 23. 12. 2002
- SP zaplatený 14. 01. 2003
- 21. 01. 2003 vydaný Platobný rozkaz č. k. 42 Rob 3273/02-58, expedovaný
10. 02. 2003 a doručený 27. 02. 2003 právnemu zástupcovi žalobcu
- 06. 03. 2003 žalovaný E., a. s. podal proti platobnému rozkazu odpor
- 11. 03. 2003 výzva žalobcovi na vyjadrenie sa k odporu, expedovaná 26. 03. 2003,
doručená právnemu zástupcovi žalobcu 27. 03. 2003
- 07. 04. 2003 doručené súdu vyjadrenie žalobcu k podanému odporu
- 07. 05. 2003 spis prevedený od „oddelenia“ 25 Cb pod sp. zn. 25 Cb 142/2003
- 20. 04. 2004 súd určil termín pojednávania na 21. 09. 2004
- 21. 09. 2004 pojednávanie vo veci
- 30. 11. 2004 pojednávanie odročené na žiadosť žalovaného
- 22. 03. 2005 pojednávanie odročené z dôvodu procesného návrhu žalobcu
na zámenu účastníka konania na strane žalobcu
- 30. 03. 2005 uznesenie č. k. 25 Cb 142/2003-124, ktorým súd pripustil zámenu
žalobcu, doručené právnemu zástupcovi žalobcu 25. 04. 2005
- 28. 06. 2005 pojednávanie odročené na 19. 09. 2005
- pojednávanie, ktoré sa malo konať 19. 09. 2005. bolo zrušené z dôvodu procesných
návrhov žalobcu na vypočutie svedkov doručeného súdu 30. 08. 2005
- 24. 11. 2005 pojednávanie odročené z dôvodu žiadosti žalovaného
- 09. 02. 2006 pojednávanie
- 27. 04. 2006 pojednávanie
- 19. 06. 2006 pojednávanie
- 23. 10. 2006 pojednávanie; odročené za účelom vyhlásenia rozsudku
- 30. 10. 2006 pojednávanie a vyhlásenie rozsudku, ktorý bol doručený právnemu
zástupcovi žalobcu 11. 12. 2006
- 27. 1 2. 2006 odvolanie žalovaného voči rozsudku
- 05. 01. 2007 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave
- 02. 05. 2007 pojednávanie Krajského súdu v Bratislave, odročené na neurčito
- 12. 09. 2007 pojednávanie na Krajskom súde v Bratislave
- 31. 10. 2007 pojednávanie na Krajskom súde v Bratislave; uznesenie č. k.
3 Cob 7/2007-279, ktorým bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu a vec bola vrátená
na ďalšie konanie
- 28. 12. 2007 spis doručený tunajšiemu súdu Krajským súdom v Bratislave, rozsudok
doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22. 01. 2008
- 07. 04. 2008 úprava sudcu – určenie termínu pojednávania na 02. 06. 2008
- 02. 06. 2008 pojednávanie
- 22. 09. 2008 pojednávanie, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku
- 29. 09. 2008 pojednávanie, vyhlásenie Rozsudku, ktorý bol dňa 11. 11. 2008
doručený právnemu zástupcovi žalobcu
- 13. 11. 2008 odvolanie žalovaného voči rozsudku
- 13. 01. 2009 uznesenie č. k. 25 Cb 142/2003-346, ktorým súd zrušil uznesenie
tunajšieho súdu č. k. 25 Cb 142/2003-341 zo dňa 14. 11. 2008, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
- 1 7. 03. 2009 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave
- 06. 04. 2009 námietka zaujatosti celého Krajského súdu v Bratislave podaná
žalobcom – sťažovateľom
- 17. 02. 2010 pojednávanie na Krajskom súdu v Bratislave, uznesenie č. k.
3 Cob 81/2009-361, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie
- 07. 04. 2010 spis doručený tunajšiemu súdu Krajským súdom v Bratislave
- 14. 04. 2010 doručenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Cob 81/2009-
361 právnemu zástupcovi žalobcu
- 1 7. 05. 2010 úprava sudcu – určenie termínu pojednávania na deň 27. 09. 2010.»
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe právneho
predchodcu sťažovateľky (obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o.) pôvodne podanej
15. októbra 2002 Okresnému súdu Bratislava I, ktorou si uplatnil proti odporcovi nárok
na zaplatenie pohľadávky – ceny zhotoveného diela na základe uzavretej zmluvy o dielo.
Predmetná vec bola 22. novembra 2002 postúpená vecne a miestne príslušnému Okresnému
súdu Bratislava III na rozhodnutie, ktorý uznesením sp. zn. 25 Cb 142/2003 z 30. marca
2005 pripustil, „aby z konania vystúpil doterajší navrhovateľ M., spol. s r. o., a na jeho
miesto vstúpil M. spol. s r. o.“.
Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ide
o štandardnú vec, ktorá nie je po právnej ani po faktickej stránke natoľko zložitá, aby
okresný súd zbavila zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase
meritórneho prerokovania sťažnosti, vyhodnotený v ďalšej časti tohto nálezu.
2. Ústavný súd hodnotiac priebeh napadnutého konania nezistil relevantné
skutočnosti, ktoré by z aspektu doterajšej dĺžky konania bolo potrebné pripísať na ťarchu
sťažovateľky.
3. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska
posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka do konania vstúpila namiesto pôvodného
navrhovateľa (zámena účastníka) na základe uznesenia okresného súdu z 30. marca 2005,
ktorý pripustil jej vstup do konania namiesto jej právneho predchodcu, čím došlo k vzniku
nového procesnoprávneho vzťahu, a teda aj k vymedzeniu časti napadnutého konania,
v súvislosti s ktorou sťažovateľka môže relevantne uplatňovať základné právo na konanie
bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že sťažovateľka do konania vstúpila
až na základe uznesenia z 30. marca 2005 v dôsledku singulárnej sukcesie, ústavný súd
nepodrobil preskúmaniu tú časť konania, ktorá sa týkala právneho predchodcu
sťažovateľky.
Postup okresného súdu vo vymedzenom období napadnutého konania sa vyznačoval
najmä neefektívnosťou.
V súvislosti so záverom o neefektívnom postupe okresného súdu poukazuje ústavný
súd na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Cob/7/07 a 3 Cob/8/07 z 31. októbra 2007,
ktorým bol rozsudok okresného súdu z 30. októbra 2006 v napadnutej vyhovujúcej časti
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení je okrem iného uvedené:
„Predmetom sporu je zaplatenie 268.504,60 Sk, čo predstavuje nezaplatenú časť
ceny diela. Vykonanie prác, ako i výška vyúčtovanej sumy je medzi účastníkmi nesporná.
Spornou otázkou, ktorá je podstatná pre posúdenie oprávnenosti odvolania, zostalo len to,
či žalovaný 27. 5. 2002 oprávnene započítal svoju pohľadávku 268.505,- Sk z titulu
zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu a výška tejto pohľadávky.
Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalovanému
nárok na zmluvnú pokutu nevznikol, pretože mešká so stavebnou pripravenosťou,
špecifikáciou dverí a následne aj s úhradou zálohových faktúr, a preto žalobca sa nemohol
dostať do omeškania. Súd prvého stupňa tento záver vyvodil predovšetkým z toho, že podľa
bodu 4.3.1 zmluvy žalobca bol povinný nastúpiť na montáž po uplynutí 6 týždňov
od zaplatenia zálohových faktúr, posledná zálohová faktúra bola zaplatená 16. 11. 2001,
preto žalobca mohol a mal začať s vykonávaním diela až 29. 12. 2001, pričom podľa bodu
3.1 zmluvy mal na vykonanie diela termín 4 mesiace. Súd prvého stupňa taktiež nesprávne
uviedol, že 4 mesiace uplynuli 30. 5. 2002, keď správne malo byť uvedené 30. 4. 2002...
Vzhľadom na uvedené nie je správny právny záver súdu prvého stupňa, že žalobca sa
nemohol dostať do omeškania, pretože svoj záväzok nemohol splniť pre neposkytnutie
dohodnutého spolupôsobenia (omeškanie žalovaného) /§ 370 Obch. zák./. Žalovanému
preto vznikol nárok na zmluvnú pokutu dohodnutú v čl. X bod 10.2 zmluvy. Súd prvého
stupňa v konaní neskúmal, či zmluvná pokuta je vyúčtovaná v správnej výške a ani dĺžku
omeškania zhotoviteľa s dokončením diela vzhľadom na svoj právny názor, a tým odňal
žalovanému možnosť konať pred súdom... V novom konaní súd prvého stupňa vec prejedná
otázku započítania zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu a rozhodne v zmysle § 224
ods. 3 O. s. p. i o trovách konania.“
Aj ďalší meritórny rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2008 bol uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Cob 81/2009 zo 17. februára 2010 v napadnutej vyhovujúcej časti
zrušený a vec bola okresnému súdu opätovne vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení
zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo okrem iného uvedené:
„Odvolací súd prejednal vec poľa § 212 ods. 1 O. s. p. v napadnutej vyhovujúcej
časti prevyšujúcej sumu 10.327,- Sk a § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne správny, keď súd prvého stupňa
nevyhodnotil správne vykonané dôkazy a vec následne neposúdil správne po právnej
stránke...
Keďže súd prvého stupňa iným spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel
k nesprávnym právnym záverom o výške zmluvnej pokuty a dĺžke omeškania žalobcu,
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. b/
O. s. p. zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude
povinný opätovne sa zaoberať zápočtom vzájomných pohľadávok a okamihom, v ktorom sa
stretli.“
Poukázanie zákonnej sudkyne v prílohe vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti
na „neprimerane veľký počet spisov v oddelení 25 Cb“, v dôsledku čoho nebolo možné
zabezpečiť plynulosť vybavovania vecí bez prieťahov, ústavný súd nemohol akceptovať,
keď v súvislosti s uvedeným už v predchádzajúcej judikatúre (napr. I. ÚS 127/04,
II. ÚS 311/06) konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 142/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že okresný súd
„svojou neefektívnou procesnou prácou a opakovanou nečinnosťou spôsoboval a stále
spôsobuje sťažovateľke mimoriadne ťažkosti. Treba si uvedomiť, že sťažovateľ osem rokov
nemá zaplatené za vykonané, odovzdané a žalovanou stranou zužitkované dielo, pričom mu
vznikla voči štátu rozsiahla daňová povinnosť (odvod DPH) a zaplatil nemalý súdny
poplatok.“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku relevantnej časti napadnutého konania okresného súdu
vedeného pod sp. zn. 25 Cb 142/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného
prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu
právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou
JUDr. J. F. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže
advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia
vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 303,31 €.
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 15. októbra
2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné
na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal, rovnako nepriznal ani odmenu
za ďalšie úkony uplatnené nad rámec sumy vypočítanej ústavným súdom, keďže ich
nevyhodnotil ako účelne vynaložené.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010