Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 380/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.

a sp. zn , ktorými namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn.

a uznesením z 26. októbra 2012 a sp. zn. a uznesením z 26. septembra

2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

(ďalej spolu aj „napadnuté konania okresného súdu“) a postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a uznesením z 26. októbra 2012 a sp. zn. a uznesením

z 26. septembra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté

uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzavretiu rozhodcovskej

doložky, ktorou bola založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany

dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom

prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudky rozhodcovského súdu).

Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich

vykonávania následne exekúcie uzneseniami sp. zn. zo 16. júla 2012 a sp. zn.

z 8. novembra 2011 (ďalej aj „uznesenia okresného súdu“) zastavil. Na základe

odvolania sťažovateľky boli uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami

krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady proti právnym záverom

vyplývajúcim z uznesení okresného súdu a napadnutých uznesení krajského súdu, ktoré

považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych

ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci,

a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných

na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie

v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým

skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby

bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania podľa (ďalej aj „OSP“)

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež

tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach, ako aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie

konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu

a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1

výroku tohto uznesenia).

II.2 K postupu okresného súdu a krajského súdu

II.2.1 K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach,

výsledkom ktorých boli uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné

a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu okresného súdu v napadnutých konaniach odvolania, o ktorých bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2.2 K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

podala sťažovateľka 4. decembra 2012 dovolania, o ktorých do dňa predbežného

prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako

dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie ešte

predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako

aj podaním sťažností podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolaní podala

zároveň aj sťažnosti podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolania nie sú prípustné, nemožno sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 smerujúce proti rozhodnutiam, ktoré predchádzali rozhodnutiam dovolacieho

súdu, odmietnuť pre ich oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013