Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 374/2013
PDF · 187.52 KB
No categories available
IV. ÚS 374/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Er 1671/2004 a uznesením z 15. februára 2011, ako aj porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 13/2012
a uznesením z 30. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Er 1671/2004 a uznesením z 15. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 CoE 13/2012 a uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá
obsahovala právny záväzok dlžníka a v ktorej bola označená oprávnená osoba
(sťažovateľka, pozn.) a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať
sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade
exekučného titulu (notárskej zápisnice, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu
napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Na základe
odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým
uznesením krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim
z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec a zároveň podáva vlastnú
interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili
právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu
a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedeného exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie, resp. rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru
Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veci konajúce súdy nesprávne aplikovali
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd
nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol
k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal
závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu
preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym
spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti
na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v označenom konaní a jeho
napadnuté uznesenie, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju
zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému postupu okresného súdu a jeho napadnutému uzneseniu odvolanie, o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
podala sťažovateľka 24. októbra 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako
dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (24. októbra
2012) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(4. decembra 2012). Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo
iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu
sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie
právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustnú podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na záver ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka pripojila k sťažnosti iné ako
napadnuté uznesenie krajského súdu, a to uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2 CoE 13/2012 z 18. apríla 2012, ktorým bolo rozhodnuté o jej odvolaní proti uzneseniu
Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Er 1148/2005 z 9. augusta 2011. Keďže ústavný súd je
zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, posudzoval
predmetnú sťažnosť tak, ako bolo navrhnuté v jej petite.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013