Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 357/2013
PDF · 190.25 KB
No categories available
IV. ÚS 357/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 395/2012 z 12. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť
obchodnej spoločnosti P., s. r. o., .B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 NcC 395/2012 z 12. októbra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorou
sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloba o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa
nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na
poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní vedenom okresným súdom, ktorého
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konanie, predmetom ktorého je nárok
sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,
je okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 C 133/2012 (ďalej aj „predmetné konanie
okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto
veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že vylúčil sudcu JUDr. J. B.
z prerokúvania a rozhodovania veci v predmetnom konaní okresného súdu a nevylúčil
ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci v predmetnom konaní
vedenom okresným súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky
nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok
ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetnom konaní vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Rimavská Sobota a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu
Rimavská Sobota, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup
Okresného súdu Rimavská Sobota a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je
nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady
v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd
bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca
má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu
regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne
v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu
spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu
škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu má byť prerokovaná a rozhodnutá
sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny
a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých
sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach
strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,
Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach
v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd
vo svojom napadnutom uznesení.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania predmetných vecí,
ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoju sťažnosť následne doplnila podaním doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorom reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným
súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,
„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej
systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom
táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že
vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu sp. zn. 14 NcC 395/2012 z 12. októbra 2012
(ďalej aj „predmetné uznesenie krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenie
krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o vylúčení sudcu JUDr. J. B. a nevylúčení
ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 8 C 133/2012.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá
podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie
všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť
o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné
možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutým
uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom
ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr.
IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. V ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi
môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu, a preto sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako
predčasné. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský
súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho
rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri
skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p.,
posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu
procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sťažovateľky nemá dostatok
právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 14 NcC 395/2012 z 12. októbra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa
ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred
všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva,
že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne
i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné
v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013