Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 358/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej ., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť

obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorou

sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, domáha svojich nárokov podľa o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „žaloba o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa

nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na

poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní vedenom okresným súdom, ktorého

účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konanie, predmetom ktorého je nárok

sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,

je okresným súdom vedené pod sp. zn. (ďalej aj „predmetné konanie

okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto

veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že vylúčil sudkyňu JUDr. A. Ž.

z prerokúvania a rozhodovania veci v predmetnom konaní okresného súdu a nevylúčil

ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci v predmetnom konaní

vedenom okresným súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky

nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu

(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok

ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V predmetnom konaní vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude

takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil

ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať

o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Rimavská Sobota a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu

Rimavská Sobota, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup

Okresného súdu Rimavská Sobota a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je

nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady

v zmysle ust. a nasl. bude Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd

bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca

má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu

regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne

v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu

spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu

škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu má byť prerokovaná a rozhodnutá

sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny

a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých

sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach

strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,

Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach

v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd

vo svojom napadnutom uznesení.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoju sťažnosť následne doplnila podaním doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorom reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným

súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,

„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej

systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom

táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku

(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval

o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší

súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení

s C ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že

vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012

(ďalej aj „predmetné uznesenie krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa

a a právo podľa dohovoru, citované uznesenie

krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o vylúčení sudkyne JUDr. A. Ž.

a nevylúčení ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. .

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je však

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá

podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie

všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť

o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné

možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, sa nemožno domáhať ochrany svojich práv v konaní pred

ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutým

uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

) dôvodom na podanie odvolania ( a nasl. ), príp. (za splnenia zákonom

ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri napr.

, )]. V ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi

môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv

podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu, a preto sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako

predčasné. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský

súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho

rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca

je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri

skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia ,

posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu

procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sťažovateľky nemá dostatok

právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 11. októbra 2012.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred

všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne vyplýva,

že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne

i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné

v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013