Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 359/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp

15560/2012, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 12. októbra 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti

obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. októbra 2012.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými

sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, domáha svojich nárokov podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa

nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na

poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky

sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,

sú okresným súdom vedené pod spisovými značkami: , ,

a (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto

vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného

súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí v predmetných konaniach vedených

okresným súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne,

spôsobujúce zásah do jej práv, a to konkrétne

«- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu

(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok

ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky

nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo

k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude

takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil

ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať

o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Rimavská Sobota a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu

Rimavská Sobota, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup

Okresného súdu Rimavská Sobota a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je

nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady

v zmysle ust. a nasl. bude Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd

bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca

má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu

regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne

v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu

spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky skutočnosť, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej

rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho

istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto

i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov

okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán

ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd

v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo

a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojom

napadnutom uznesení.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným

súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,

„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej

systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom

táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukazuje na odôvodnenie publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku

(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval

o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší

súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení

s C ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. z 12. októbra 2012

(ďalej aj „predmetné uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa

a a právo podľa dohovoru, citované uznesenia

krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na

spoločné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. konania vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a zároveň rozhodol o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení

z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených okresným súdom pod spisovými značkami:

, , a .

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľky

v konaniach o jej žalobách o náhradu škody napadnutým uznesením (uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 12. októbra 2012, pozn.), a nie uzneseniami sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. z 12. októbra 2012

(citované uznesenia krajský súd ani nevydal, pozn.). Za týchto okolností by ústavný súd

uplatnením formalistického prístupu k preskúmaniu sťažností sťažovateľky (okrem

sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. ) v zhode s príslušnou

časťou ich petitu mohol konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré

v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru, a na tomto základe

sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

) odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnené.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho

chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností

k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za

následok ich odmietnutie v súlade s , a to

s prihliadnutím na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol

o námietkach zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež

na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutie krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc v spojení

s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka svojimi sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o nevylúčení sudcov okresného

súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí vedených okresným súdom pod spisovými

značkami: , , a .

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je však

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá

podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov

z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie

všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť

o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ). Za situácie, ak právny poriadok

pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov podľa , sa nemožno domáhať ochrany svojich

práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutým

uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné pochybenia

všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 ) dôvodom na podanie odvolania ( a nasl. ), prípadne (za splnenia

zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [ (pozri

napr. , )]. V tomto prípade teda v predmetných konaniach

existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany

základným právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:

„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle

ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju

posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli

uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach

sťažovateľky nemá právomoc na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 12. októbra 2012.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred

všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne vyplýva,

že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i

mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v

konaní pred všeobecnými súdmi.

V ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka

postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania

proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu, a preto sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013