Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 55/2013
PDF · 200.8 KB
No categories available
III. ÚS 55/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27.
januára 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J. trovy konania v
sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 55/2013-12
z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) pre
namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po právoplatnosti
nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 322/2010-30 z 27. januára 2011.
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2025/2013
z 20. marca 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„1) v období od 29. 10. 2010 do 07. 02. 2011 sa súdny spis nachádzal na Ústavnom
súde SR,
2) dňa 07. 03. 2011 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa o vytýčenie termínu
pojednávania,
3) dňa 16. 05. 2011 bol stanovený termín pojednávania na deň 06. 06. 2011,
4) pojednávanie dňa 06. 06. 2011 bolo po vypočutí účastníkov konania odročené
na neurčito a účelom dožiadania - výsluch svedka na Okresnom súde v Michalovciach,
navrhovateľ predložil súdu návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby,
5) dňa 12. 10. 2011 žiadosť Okresnému súdu Michalovce o výsluch svedka,
6) 22. 11. 2011 súdu bolo doručené Okresným súdom v Michalovciach vybavené
dožiadanie výsluchu svedka, ktorý sa uskutočnil dňa 16. 11. 2011,
7) dňa 11. 01. 2012 bol stanovený termín pojednávania na deň 27. 02. 2012,
8) dna 20. 01. 2012 navrhovateľ súdu predložil vyjadrenie k svedeckej výpovedi,
9) pojednávanie dňa 27. 02. 2012 bolo odročené po vypočutí účastníkov na termín
pojednávania dňa 28. 05. 2012,
10) dňa 08. 03. 2012 navrhovateľ doručil súdu žiadosť o vyžiadanie dôkazu,
11) dňa 18. 05. 2012 žalovaný predložil súdu záverečnú reč,
12) dňa 25. 05. 2012 navrhovateľ podaním navrhol pripustenie zmeny žalobného
petitu,
13) na pojednávaní dňa 28. 05. 2012 súd uznesením pripustil zmenu žalobného
petitu, pojednávanie bolo odročené na termín 12. 09. 2012,
14) podaním doručeným súdu dňa 13. 06. 2012 navrhovateľ doručil vyjadrenie
a návrh na predvolanie svedkov,
15) dňa 12. 09. 2012 bol vyhlásený rozsudok,
16) dňa 12. 10. 2012 zákonný sudca požiadal predsedníčku súdu o predĺženie lehoty
na vyhotovenie rozhodnutia, ktorá lehota bola predĺžená do 08. 11. 2012,
17) dňa 30. 10. 2012 navrhovateľ žiadal navrhovateľ o zaslanie rozsudku,
18) písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo odovzdané sudcom do kancelárie dňa
06. 02. 2013, kedy bolo rozhodnutie zároveň i expedované,
19) dňa 18. 02. 2013 navrhovateľ doručil súdu odvolanie voči rozsudku,
20) dňa 22. 02. 2013 bolo odvolanie doručované odporcovi na vyjadrenie.
S poukazom na chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise je zrejmé, že súd
vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách.
Poukazujem aj na skutočnosť, že sťažovateľ podaním zo dňa 25. 05. 2012 navrhol
pripustiť zmenu žalobného petitu. O tejto zmene súd rozhodol na pojednávaní dňa 28. 05.
2012. Následne dňa 12. 09. 2012 vo vecí meritórne rozhodol.
V časti, kde sťažovateľ namieta prieťahy v súvislosti s vypracovaním rozhodnutia
vyhláseného dňa 12. 09. 2012 boli zistené prieťahy. Táto skutočnosť bola predmetom
sťažnosti sťažovateľa zo dňa 04. 12. 2012, na ktorú predsedníčka súdu odpovedala dňa
14. 01. 2013.
Rozsudok bol expedovaný dňa 06. 02. 2013, ktorý si sťažovateľ prevzal dňa 13. 02.
2013.
Pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, ktorého sa sťažovateľ domáha, považujem ho
za neopodstatnené.“
Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka
chronológie procesných úkonov, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení
účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku
27. marca 2013.
K stanovisku okresného súdu zaslal vyjadrenie právny zástupca sťažovateľa
z 5. apríla 2013, v ktorom okrem iného uviedol:
„Vyjadrenie tohto súdu... považujeme za nedôvodné.
Ako príklad toho poukazujem, že konanie súdu mohlo byť efektívne ak by napríklad
trval a vypočul svedka priamo v jeho sídle a neodstupoval jeho výsluch na OS
v Michalovciach, nedošlo by k zbytočným prieťahom cca jeden rok..
Čo sa týka samotného pripustenia zmeny žalobného petitu zo dňa 25. 5. 2012 mojim
klientom poukazujeme na to, že v tejto veci súd konal promptne v čase 3 dní. Po tomto
termíne zbytočne plynula cca 4 mesačná lehota do vyhlásenia rozsudku, ktorý mohol byť
podľa môjho názoru vydaný už 28. 5. 2012, keďže zmena toho žalobného petitu nebola
odôvodnená žiadnymi novými skutočnosťami, ktoré dovtedy neboli známe uvedenému súdu,
o čom svedčí aj samotne pripustenie zmeny žalobného petitu.
Občiansky súdny poriadok stanovuje lehotu 30 dní na doručenie rozsudku od jeho
vyhlásenia, vzhľadom na charakter prerokovanej veci neodôvodňoval zákonného sudcu, aby
dňa 20. 10. 2012 požiadal predsedníčku súdu o predĺženie lehoty. Z vyjadrenia
predsedníčky súdu zo dňa 14. januára 2013 je zrejmé, že ani 2 termíny a disciplinárne
konanie voči nemu nemali príslušnú odozvu u zákonného sudcu.
Uvedené konanie zákonného sudcu a teda v konečnom dôsledku konanie
OS Bratislava II. považuje klient za prejav arogancie k jeho právu na súdnu ochranu, ktorá
sa v jeho prípade stala iluzórnou. Napriek tomu, že už v ústavnom náleze číslo konania
I. ÚS 322/2010/30 z 27. januára 2001 ústavný súd poukazoval na to, že v prípade
sťažovateľa ide o uplatňovanie existenčných nárokov.
Uvedenému súdu bolo známe ťažká sociálna situácia sťažovateľa, čo malo byť
pre zákonného sudcu smerodajné, prioritné rozhodnúť v primeranej lehote ako je všeobecne
obvykle (2 až 4 roky v obidvoch stupňoch), pretože zložitosť tohto prípadu neprekračovala
rámec podobných civilných veci...
Na základe všetkého hore uvedeného sťažovateľ ma za to, že došlo tu k precedensu
ako nerešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu SR a konkrétne právoplatný nález ÚS SR
číslo konania I. ÚS SR 322/2010-30 z 20. januára 2011. Sťažovateľ si v týchto súvislostiach
kladie otázku, aká je vlastne ochrana radového občana, ak súd v konečnom dôsledku
nerešpektuje ani nález Ústavného súdu...“
Okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,
pričom sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že „považujeme
za dôležité stanoviť ústne pojednávanie v hore uvedenej veci za účelom objasnenia dôvodov
konania Okresného súdu Bratislava II“.
Z tohto dôvodu sa konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom sťažovateľ zotrval
na skutočnostiach, ktoré uviedol v sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C/133/2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom
prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby
ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd sa stotožnil
s názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011,
a týmto kritériom sa preto už nezaoberal.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania ani po vydaní nálezu
sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011 neprispelo k predĺženiu konania v predmetnej
veci.
3. Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že i napriek tomu,
hoci už bol v predmetnej veci vydaný nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 322/2010
z 27. januára 2011, a to na základe sťažnosti sťažovateľa z 12. apríla 2010, ktorým bolo
vyslovené porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/133/2007, a okresný súd mal
prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, v dôsledku čoho okresný súd mal
k prerokovávaniu a rozhodovaniu v predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou
a mal jej venovať väčšiu pozornosť, došlo v predmetnej veci k niekoľkomesačnému
obdobiu nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky a jednotlivé procesné úkony okresný
súd vykonával so značným časovým odstupom, čím sa spor zbytočne predlžoval a v konaní
vznikli i naďalej zbytočné prieťahy.
Svedčí o tom to, že taký jednoduchý úkon, ako je určenie termínu pojednávania,
urobil okresný súd až po troch mesiacoch od doručenia spisu z ústavného súdu (7. február
2011), i to na základe žiadosti sťažovateľa zo 7. marca 2011, keď 16. mája 2011 určil
termín pojednávania. Ďalšia nečinnosť v trvaní štyroch mesiacov bola zistená aj od 6. júna
2011, keď odročil prvé pojednávanie pre účely vypracovania dožiadania inému
všeobecnému súdu (výsluch svedka), až do 12. októbra 2011, keď okresný súd v skutočnosti
reálne dožiadanie aj zaslal.
Taktiež druhé pojednávanie (27. februára 2012) sa konalo až po troch mesiacoch
od podania správy od dožiadaného súdu, a hoci okresný súd 28. mája 2012 pripustil zmenu
žalobného petitu a 12. septembra 2012 napokon aj vyhlásil rozsudok, tento rozsudok
po žiadosti zákonného sudcu z 12. októbra 2012 a predĺžení lehoty na vypracovanie
rozhodnutia (do 8. novembra 2012) bol vyhotovený až 6. februára 2013, čo nemožno
vzhľadom na ustanovenie § 158 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v žiadnom prípade
akceptovať (aj okresný súd priznal zbytočný prieťah pri vyhotovovaní rozsudku).
Keďže činnosť okresného súdu po náleze ústavného súdu nesmerovala k odstráneniu
stavu právnej istoty sťažovateľa a ani po ďalších dvoch rokoch nie je konanie trvajúce
od marca 2007 ešte právoplatne skončené, ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného
súdu, že „súd vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách“.
Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci rozhodol, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 8 C/133/2007 v období po vydaní nálezu ústavného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu) a celková dĺžka konania je neakceptovateľná a nezlučiteľná
so záväzkami vyplývajúcimi z ústavy a dohovoru, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy,
a požiadavkou „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
III.
Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 8 C/133/2007 konal
bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom
sp. zn. I. ÚS 322/2010 z 27. januára 2011 (m. m. II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € z dôvodov
uvedených vo svojej sťažnosti.
Ústavný súd v dôsledku zistených skutočností považoval za potrebné rozhodnúť aj
o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní vychádzal z princípov
spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv. Sťažovateľ musí za daných
okolností pociťovať určitú beznádej vo svojej citlivej a existenčnej veci, ak okresný súd
napriek tomu, že o porušení jeho práv v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd v januári
2011, vo veci ešte právoplatne nerozhodol.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol
zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníkov konania
pred všeobecným súdom. Takýto prístup všeobecných súdov k rozhodnutiam ústavného
súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov
ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu (obdobne III. ÚS 158/07).
Za týchto okolností preto považoval ústavný súd aj s ohľadom na dĺžku konania,
ktorá uplynula od vydania nálezu ústavného súdu, za primerané priznať sťažovateľovi sumu
3 000 € (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľa si uplatnil trovy konania v celkovej sume 254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania (za dva úkony právnej služby urobené v roku 2012 a 2-krát režijný paušál)
nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy konania v požadovanej
sume 254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2013