Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 55/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., pre namietané porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. v období po

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27.

januára 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. J. trovy konania v

sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -12

z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) pre

namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti

nálezu ústavného súdu č. k. -30 z 27. januára 2011.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2025/2013

z 20. marca 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„1) v období od 29. 10. 2010 do 07. 02. 2011 sa súdny spis nachádzal na Ústavnom

súde SR,

2) dňa 07. 03. 2011 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa o vytýčenie termínu

pojednávania,

3) dňa 16. 05. 2011 bol stanovený termín pojednávania na deň 06. 06. 2011,

4) pojednávanie dňa 06. 06. 2011 bolo po vypočutí účastníkov konania odročené

na neurčito a účelom dožiadania - výsluch svedka na Okresnom súde v Michalovciach,

navrhovateľ predložil súdu návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby,

5) dňa 12. 10. 2011 žiadosť Okresnému súdu Michalovce o výsluch svedka,

6) 22. 11. 2011 súdu bolo doručené Okresným súdom v Michalovciach vybavené

dožiadanie výsluchu svedka, ktorý sa uskutočnil dňa 16. 11. 2011,

7) dňa 11. 01. 2012 bol stanovený termín pojednávania na deň 27. 02. 2012,

8) dna 20. 01. 2012 navrhovateľ súdu predložil vyjadrenie k svedeckej výpovedi,

9) pojednávanie dňa 27. 02. 2012 bolo odročené po vypočutí účastníkov na termín

pojednávania dňa 28. 05. 2012,

10) dňa 08. 03. 2012 navrhovateľ doručil súdu žiadosť o vyžiadanie dôkazu,

11) dňa 18. 05. 2012 žalovaný predložil súdu záverečnú reč,

12) dňa 25. 05. 2012 navrhovateľ podaním navrhol pripustenie zmeny žalobného

petitu,

13) na pojednávaní dňa 28. 05. 2012 súd uznesením pripustil zmenu žalobného

petitu, pojednávanie bolo odročené na termín 12. 09. 2012,

14) podaním doručeným súdu dňa 13. 06. 2012 navrhovateľ doručil vyjadrenie

a návrh na predvolanie svedkov,

15) dňa 12. 09. 2012 bol vyhlásený rozsudok,

16) dňa 12. 10. 2012 zákonný sudca požiadal predsedníčku súdu o predĺženie lehoty

na vyhotovenie rozhodnutia, ktorá lehota bola predĺžená do 08. 11. 2012,

17) dňa 30. 10. 2012 navrhovateľ žiadal navrhovateľ o zaslanie rozsudku,

18) písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo odovzdané sudcom do kancelárie dňa

06. 02. 2013, kedy bolo rozhodnutie zároveň i expedované,

19) dňa 18. 02. 2013 navrhovateľ doručil súdu odvolanie voči rozsudku,

20) dňa 22. 02. 2013 bolo odvolanie doručované odporcovi na vyjadrenie.

S poukazom na chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise je zrejmé, že súd

vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách.

Poukazujem aj na skutočnosť, že sťažovateľ podaním zo dňa 25. 05. 2012 navrhol

pripustiť zmenu žalobného petitu. O tejto zmene súd rozhodol na pojednávaní dňa 28. 05.

2012. Následne dňa 12. 09. 2012 vo vecí meritórne rozhodol.

V časti, kde sťažovateľ namieta prieťahy v súvislosti s vypracovaním rozhodnutia

vyhláseného dňa 12. 09. 2012 boli zistené prieťahy. Táto skutočnosť bola predmetom

sťažnosti sťažovateľa zo dňa 04. 12. 2012, na ktorú predsedníčka súdu odpovedala dňa

14. 01. 2013.

Rozsudok bol expedovaný dňa 06. 02. 2013, ktorý si sťažovateľ prevzal dňa 13. 02.

2013.

Pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, ktorého sa sťažovateľ domáha, považujem ho

za neopodstatnené.“

Rovnaké skutočnosti, ako uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, čo sa týka

chronológie procesných úkonov, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení

účastníkov konania a obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku

27. marca 2013.

K stanovisku okresného súdu zaslal vyjadrenie právny zástupca sťažovateľa

z 5. apríla 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vyjadrenie tohto súdu... považujeme za nedôvodné.

Ako príklad toho poukazujem, že konanie súdu mohlo byť efektívne ak by napríklad

trval a vypočul svedka priamo v jeho sídle a neodstupoval jeho výsluch na OS

v Michalovciach, nedošlo by k zbytočným prieťahom cca jeden rok..

Čo sa týka samotného pripustenia zmeny žalobného petitu zo dňa 25. 5. 2012 mojim

klientom poukazujeme na to, že v tejto veci súd konal promptne v čase 3 dní. Po tomto

termíne zbytočne plynula cca 4 mesačná lehota do vyhlásenia rozsudku, ktorý mohol byť

podľa môjho názoru vydaný už 28. 5. 2012, keďže zmena toho žalobného petitu nebola

odôvodnená žiadnymi novými skutočnosťami, ktoré dovtedy neboli známe uvedenému súdu,

o čom svedčí aj samotne pripustenie zmeny žalobného petitu.

stanovuje lehotu 30 dní na doručenie rozsudku od jeho

vyhlásenia, vzhľadom na charakter prerokovanej veci neodôvodňoval zákonného sudcu, aby

dňa 20. 10. 2012 požiadal predsedníčku súdu o predĺženie lehoty. Z vyjadrenia

predsedníčky súdu zo dňa 14. januára 2013 je zrejmé, že ani 2 termíny a disciplinárne

konanie voči nemu nemali príslušnú odozvu u zákonného sudcu.

Uvedené konanie zákonného sudcu a teda v konečnom dôsledku konanie

OS Bratislava II. považuje klient za prejav arogancie k jeho právu na súdnu ochranu, ktorá

sa v jeho prípade stala iluzórnou. Napriek tomu, že už v ústavnom náleze číslo konania

I. ÚS 322/2010/30 z 27. januára 2001 ústavný súd poukazoval na to, že v prípade

sťažovateľa ide o uplatňovanie existenčných nárokov.

Uvedenému súdu bolo známe ťažká sociálna situácia sťažovateľa, čo malo byť

pre zákonného sudcu smerodajné, prioritné rozhodnúť v primeranej lehote ako je všeobecne

obvykle (2 až 4 roky v obidvoch stupňoch), pretože zložitosť tohto prípadu neprekračovala

rámec podobných civilných veci...

Na základe všetkého hore uvedeného sťažovateľ ma za to, že došlo tu k precedensu

ako nerešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu SR a konkrétne právoplatný nález ÚS SR

číslo konania -30 z 20. januára 2011. Sťažovateľ si v týchto súvislostiach

kladie otázku, aká je vlastne ochrana radového občana, ak súd v konečnom dôsledku

nerešpektuje ani nález Ústavného súdu...“

Okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti,

pričom sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že „považujeme

za dôležité stanoviť ústne pojednávanie v hore uvedenej veci za účelom objasnenia dôvodov

konania Okresného súdu Bratislava II“.

Z tohto dôvodu sa konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom sťažovateľ zotrval

na skutočnostiach, ktoré uviedol v sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

zaručeného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ (napr. , , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z , ktorý súdom

prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby

ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z ,

podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) ústavný súd zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd

(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť a povahu veci, ústavný súd sa stotožnil

s názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. z 27. januára 2011,

a týmto kritériom sa preto už nezaoberal.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania ani po vydaní nálezu

sp. zn. z 27. januára 2011 neprispelo k predĺženiu konania v predmetnej

veci.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd konštatuje, že i napriek tomu,

hoci už bol v predmetnej veci vydaný nález ústavného súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, a to na základe sťažnosti sťažovateľa z 12. apríla 2010, ktorým bolo

vyslovené porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a okresný súd mal

prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, v dôsledku čoho okresný súd mal

k prerokovávaniu a rozhodovaniu v predmetnej veci pristúpiť so zvýšenou starostlivosťou

a mal jej venovať väčšiu pozornosť, došlo v predmetnej veci k niekoľkomesačnému

obdobiu nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky a jednotlivé procesné úkony okresný

súd vykonával so značným časovým odstupom, čím sa spor zbytočne predlžoval a v konaní

vznikli i naďalej zbytočné prieťahy.

Svedčí o tom to, že taký jednoduchý úkon, ako je určenie termínu pojednávania,

urobil okresný súd až po troch mesiacoch od doručenia spisu z ústavného súdu (7. február

2011), i to na základe žiadosti sťažovateľa zo 7. marca 2011, keď 16. mája 2011 určil

termín pojednávania. Ďalšia nečinnosť v trvaní štyroch mesiacov bola zistená aj od 6. júna

2011, keď odročil prvé pojednávanie pre účely vypracovania dožiadania inému

všeobecnému súdu (výsluch svedka), až do 12. októbra 2011, keď okresný súd v skutočnosti

reálne dožiadanie aj zaslal.

Taktiež druhé pojednávanie (27. februára 2012) sa konalo až po troch mesiacoch

od podania správy od dožiadaného súdu, a hoci okresný súd 28. mája 2012 pripustil zmenu

žalobného petitu a 12. septembra 2012 napokon aj vyhlásil rozsudok, tento rozsudok

po žiadosti zákonného sudcu z 12. októbra 2012 a predĺžení lehoty na vypracovanie

rozhodnutia (do 8. novembra 2012) bol vyhotovený až 6. februára 2013, čo nemožno

vzhľadom na ustanovenie v žiadnom prípade

akceptovať (aj okresný súd priznal zbytočný prieťah pri vyhotovovaní rozsudku).

Keďže činnosť okresného súdu po náleze ústavného súdu nesmerovala k odstráneniu

stavu právnej istoty sťažovateľa a ani po ďalších dvoch rokoch nie je konanie trvajúce

od marca 2007 ešte právoplatne skončené, ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného

súdu, že „súd vo veci konal plynule, bez prieťahov a v primeraných časových lehotách“.

Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci rozhodol, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. v období po vydaní nálezu ústavného súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a dohovoru

(bod 1 výroku nálezu) a celková dĺžka konania je neakceptovateľná a nezlučiteľná

so záväzkami vyplývajúcimi z a dohovoru, ako to vyžaduje ,

a požiadavkou „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

III.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. konal

bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom

sp. zn. z 27. januára 2011 (m. m. , , ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € z dôvodov

uvedených vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd v dôsledku zistených skutočností považoval za potrebné rozhodnúť aj

o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní vychádzal z princípov

spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv. Sťažovateľ musí za daných

okolností pociťovať určitú beznádej vo svojej citlivej a existenčnej veci, ak okresný súd

napriek tomu, že o porušení jeho práv v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd v januári

2011, vo veci ešte právoplatne nerozhodol.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol

zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníkov konania

pred všeobecným súdom. Takýto prístup všeobecných súdov k rozhodnutiam ústavného

súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov

ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu (obdobne ).

Za týchto okolností preto považoval ústavný súd aj s ohľadom na dĺžku konania,

ktorá uplynula od vydania nálezu ústavného súdu, za primerané priznať sťažovateľovi sumu

3 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré

mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľa si uplatnil trovy konania v celkovej sume 254,88 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania (za dva úkony právnej služby urobené v roku 2012 a 2-krát režijný paušál)

nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto priznal trovy konania v požadovanej

sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013