Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 403/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť Ing. E. B., K., a M. N., D., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C

180/2007 z 2. októbra 2009 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice –

okolie sp. zn. z 15. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 13. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. B. a M. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť Ing. E. B., K., a M. N., D. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených

advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

46 ods. 1, a (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. z 2. októbra

2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením Okresného

súdu Košice – okolie sp. zn. z 15. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13.

februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľky pre potreby dodatočného prejednania dedičstva

po ich otcovi Š. T. zistili, že nehnuteľnosti, ktoré boli vo vlastníctve ich otca si nechali

dodatočne prejednať ako novoobjavený majetok v dedičskom konaní po svojom právnom

predchodcovi rovnakého mena, žalovaní v spore OS Košice – okolie 16 C/180/2007 napriek

tomu, že zo zápisov v pozemkovej knihe bolo zrejmé, že nemôže ísť o ich právneho

predchodcu, lebo nesedeli ani spoluvlastníci, ktorí boli súrodencami otca sťažovateliek,

pričom otec žalovaných v spore 16 C/180/2007 bol sám bez súrodencov...

Žalobu o určenie vlastníckeho práva podali sťažovateľky... dňa 25. 10. 2007... Aj keď

spor bol jednoduchý a jasný konajúci súd vo vecí rozhodol až rozsudkom z 2. 10. 2009.

Sťažovateľkám... bolo jeho písomné vyhotovenie doručené až 20. 4. 2010... Sťažovateľky

rozsudok napadli, nakoľko rozsudok vôbec neobsahoval výrok o trovách konania... ešte

v polovici októbra 2010 spis nebol odstúpený KS v Košiciach na odvolacie konanie a

nebolo vydané ani opravné rozhodnutie súdu, sťažovateľky... dňa 18. 11. 2010 podali

predsedovi OS Košice okolie sťažnosť na prieťahy v konaní.

Na ich sťažnosť reagoval predseda OS Košice okolie podaním zo dňa 17. 12. 2010

doručeného im 29. 12. 2010, ktorým ich sťažnosť považuje za dôvodnú...

V opravnom uznesení OS Košice okolie bolí odstránené chyby a bolo rozhodnuté

aj o trovách konania, a to tak, že napriek 100 % úspešnosti sťažovateliek im nebolo

priznané právo na náhradu trov konania, a to použitím ustanovenia

s odôvodnením na I. stupni, že k nesprávnemu stotožneniu vlastníka došlo pochybením

orgánov pri prejednávaní dedičstva...

Sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že prvostupňový súd neskúmal ich majetkové

pomery, odvolací súd vôbec nedopĺňal dokazovanie o skúmanie majetkových pomerov

na ich strane, preto nie je dôvodný jeho záver, že nepriznanie trov konania sa výrazne

negatívne neprejaví v ich majetkovej sfére, čo ani sťažovateľky netvrdili... nepriznanie trov

konania pociťujú z pozície starobných dôchodkýň ako veľký zásah do svojej majetkovej

sféry a to o to viac, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd vôbec nebrali do úvahy

skutočnosť, ako opakovane zdôrazňovali, že k nesprávnemu prejednaniu dedičstva po ich

právnom predchodcovi došlo pri dodatočnom dedičskom konaní – pri prejednávaní

novoobjaveného dedičstva, ktoré žalovaní museli vopred označiť...

Ak by žalovaní neboli chamtiví... boli by riadne skúmali vlastníctvo...

Takýto záver tak I. stupňového, ako aj odvolacieho konania, čo do nepriznania trov

konania považujú za zásah do ich základných ústavných práv a práva na spravodlivé

prejednanie a rozhodnutie veci...

Sťažovateľky majú za to... že ich vec nebola prejednaná v primeranej lehote a bez

prieťahov...

Nedôsledným skúmaním okolnosti vedúcich k začatiu konania, ako aj nezisťovaním

majetkových pomerov sťažovateliek zo strany tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu

boli sťažovateľky poškodené aj vo svojom práve na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie

veci, a to v časti trov konania. Nepriznanie trov konania, ktoré im vznikli tak v zaplatenom

súdnom poplatku, ako aj v hotových výdajoch za správne poplatky pri zabezpečovaní

listinných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, ktoré mali preukázať pochybenie strany

žalovanej pri prejednávaní novoobjaveného majetku, ale aj náklady na právne zastúpenie

pociťujú ako krivdu, ale aj ako porušenie ich základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3

SR o rovnosti účastníkov v konaní, lebo postupom súdu podľa ustanovenia

boli žalovaní v tomto konaní zvýhodnení, o to viac, že sťažovateľka v 2. rade býva

v jednej dedine ako odporcovia v 4. a 5. rade, ktorí sa posmeškujú, že napriek tomu, že oni

zapríčinili nutnosť konania, nezúčastňovali sa vytýčených pojednávaní, čím sa pričiňovali

o prieťahy v konaní a predsa nemuseli nič platiť a všetky náklady znášajú sťažovateľky,

napriek tomu že sú starobné dôchodkyne a ich príjem je obmedzený na dôchodok.“

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateliek podľa , 47 ods. 3, 48 ods. 2

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom SK Košice okolie zo dňa 2. 10. 2009,

opravným Uznesením toho istého súdu 16 C/180/2007 zo dňa 15. 12. 2010 ako aj

Uznesením KS v Košiciach zo dňa 13. 2. 2013 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie KS v Košiciach -146, zo dňa 13. 2.

2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. 4. 2013, a toto vracia na nové konanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd zároveň priznáva Ing. E. B... a M. N... finančné zadosťučinenie každej

vo výške po 1.660,-- €.

Ústavný súd priznáva sťažovateľkám v 1 a 2. rade trovy právneho zastúpenia pred

ÚS, a to tarifnú odmenu za dva úkony právnej pomoci (prijatie a príprava, napísanie

sťažnosti) vo výške 1/6 výpočtového základu t. j. 130,16 € zníženej o 65,08 € čo je 50 %

podľa ust. vyhl. v platnom znení a vynásobenou počtom

zastúpených t. j. 2 + 7,81 € paušál vynásobený počtom vykonaných úkonov). Spolu vo výške

(2 x 65,08) x 2 +(2 x 7,81) x 2 = 260,32 + 31,24 = 291,56 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. ,

, , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

v spojení s opravným uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateliek je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

V danom prípade boli sťažovateľky oprávnené podať proti rozsudku okresného súdu

v spojení s opravným uznesením okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali

a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľky mali

k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený

rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateliek v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

Podstatou námietok sťažovateliek je tvrdenie, že krajský súd im nepriznal náhradu

trov konania bez toho, aby zisťoval ich majetkové pomery a dôsledne skúmal okolnosti

vedúce k začatiu konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa (ďalej aj „OSP“) ak sú dôvody

hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať.

Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach

tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú

náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom

na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa,

ktoré zákon () neuvádza ani exemplifikatívne, čo však

neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery

účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania ( ).

Okresný súd vo svojom rozsudku odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania

sťažovateľkám takto: „... dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach tejto

veci, keď pochybením orgánov pri prejednaní dedičstva došlo k nesprávnemu stotožneniu

vlastníka s poručiteľom a vec napriek záujmu žalobkýň nebolo možné usporiadať inak,

akékoľvek ďalšie zmluvy medzi účastníkmi by boli neplatnými právnymi úkonmi.“

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateliek a s poukazom na § 212 ods. 1 a 3

potvrdil výrok rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného

súdu o trovách konania ako vecne správne, pričom s dôvodmi uvedenými okresným súdom

sa plne stotožnil a na zdôraznenie správnosti rozhodnutí okresného súdu uviedol: „... podľa

ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba

prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, t. j. treba

prihliadnuť na pomery nielen toho, koho by podľa všeobecného ust. stíhala povinnosť

nahradiť trovy konania, ale i toho koho majetková sféra by bola použitím tohto ust.

dotknutá a súčasne je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nároku, pričom toto ust. možno použiť vo všetkých prípadoch, v ktorých by mala byť

náhrada trov priznaná a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok

na náhradu trov konania.

Vzhľadom aj na povahu sporu, bol urobený právny záver, že sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyniam nemožno priznať náhradu trov konania.

Zároveň je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nároku a vziať do úvahy dôvody – skutočnosti uvedené v právoplatnom rozsudku, že bolo

potrebné napraviť následky nesprávneho stotožnenia poručiteľa Š. T., nar. 21. 12. 1983,

zomrelého 2. 12. 1969 – predchodcu žalovaných s vlastníkom Š. T., nar. 17. 12. 1913,

zomrelým 4. 12. 1983, ktoré stotožnenie nezavinili žalobkyne a rovnako ani žalovaní.

Nepriznanie trov konania sa výrazne negatívne neprejaví ani v majetkovej sfére

žalobkýň, ktorú skutočnosť žalobkyne ani netvrdili.“

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi

patrí zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také

je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov

preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto

problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , v ktorých

by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Dôvody hodné osobitného zreteľa videl okresný súd a následne aj krajský súd

v okolnostiach, ktoré viedli ku súdnemu uplatneniu nároku, a to predovšetkým v okolnosti,

že nápravu nesprávneho stotožnenia poručiteľa nebolo možné zjednať iným spôsobom ako

súdnou žalobou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 150 ods. 1

obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“ všeobecných súdov, ktoré

im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok

sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom, ktoré sú detailne

oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe,

či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia

s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu. Nebolo preto úlohou ústavného súdu

skúmať okolnosti, ktoré predchádzali podaniu návrhu na začatie konania sťažovateľkami,

avšak ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že nápravu nebolo možné

zjednať inak ako podaním návrhu na súd.

Krajský súd tiež poukázal na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania

sa negatívne neprejaví v majetkovej sfére sťažovateliek, pričom uviedol, že túto okolnosť

ani netvrdili.

Tvrdenie sťažovateliek, že krajský súd nezisťoval ich majetkové pomery, považuje

ústavný súd za irelevantné, a to s poukazom na obsah ich odvolania proti rozhodnutiu

okresného súdu o trovách konania, ktoré odôvodňujú iba okolnosťami, ktoré predchádzali

podaniu návrhu na začatie konania, a nie aj majetkovými pomermi. Samotné konštatovanie

sťažovateliek v sťažnosti, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania pociťujú ako „veľký

zásah do majetkovej sféry“, je pre rozhodnutie ústavného súdu bezpredmetné.

Aplikácia ustanovenia založená na výnimočnosti predmetu

konania je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne udržateľným

spôsobom. Krajský súd v uznesení dostatočne odôvodnil, ktoré okolnosti na strane

účastníkov považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150

ods. 1 . Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na okolnosti

daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského

súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľkám nie sú

v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno

považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno

tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce

z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani

oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (, ).

Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo

možné pripísať ústavnoprávny rozmer, a z toho dôvodu nezistil medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie

v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3

), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní

pre zjavnú neopodstatnenosť podľa (obdobne

napr. , ).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 47

ods. 3 uznesením krajského súdu

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej samosprávy) rovní.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (). v citovanom

ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom

konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá

veta , podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré

zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu

zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy

a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (,

).

Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateliek, že tým,

že im krajský súd nepriznal náhradu trov konania, došlo k porušeniu ich základného práva

podľa . Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd rozhodol spôsobom,

ktorý zákon predpokladá, preto akékoľvek úvahy o porušení rovnosti niektorého

z účastníkov konania pri odôvodnenej aplikácii sú irelevantné. Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená, a preto aj

v tejto časti sťažnosť odmietol podľa .

3.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa rozsudkom okresného súdu

v spojení s uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu

je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase

podania sťažnosti bola vec sťažovateliek na okresnom súde a krajskom súde právoplatne

skončená, teda okresný súd ani krajský súd vo veci sťažovateliek nekonali, a preto

k porušovaniu základného práva sťažovateliek podľa už nemohlo

dochádzať.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že napriek tomu, že v petite sťažnosti

sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

a tiež uznesením krajského súdu, v sťažnosti odôvodňujú porušenie svojho základného

práva podľa iba postupom okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013