Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 403/2013
PDF · 229.72 KB
No categories available
I. ÚS 403/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť Ing. E. B., K., a M. N., D., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K.,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C
180/2007 z 2. októbra 2009 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice –
okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 15. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 191/2012 z 13. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. E. B. a M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť Ing. E. B., K., a M. N., D. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených
advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.
46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 2. októbra
2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Košice – okolie sp. zn. 16 C 180/2007 z 15. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 191/2012 z 13.
februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľky pre potreby dodatočného prejednania dedičstva
po ich otcovi Š. T. zistili, že nehnuteľnosti, ktoré boli vo vlastníctve ich otca si nechali
dodatočne prejednať ako novoobjavený majetok v dedičskom konaní po svojom právnom
predchodcovi rovnakého mena, žalovaní v spore OS Košice – okolie 16 C/180/2007 napriek
tomu, že zo zápisov v pozemkovej knihe bolo zrejmé, že nemôže ísť o ich právneho
predchodcu, lebo nesedeli ani spoluvlastníci, ktorí boli súrodencami otca sťažovateliek,
pričom otec žalovaných v spore 16 C/180/2007 bol sám bez súrodencov...
Žalobu o určenie vlastníckeho práva podali sťažovateľky... dňa 25. 10. 2007... Aj keď
spor bol jednoduchý a jasný konajúci súd vo vecí rozhodol až rozsudkom z 2. 10. 2009.
Sťažovateľkám... bolo jeho písomné vyhotovenie doručené až 20. 4. 2010... Sťažovateľky
rozsudok napadli, nakoľko rozsudok vôbec neobsahoval výrok o trovách konania... ešte
v polovici októbra 2010 spis nebol odstúpený KS v Košiciach na odvolacie konanie a
nebolo vydané ani opravné rozhodnutie súdu, sťažovateľky... dňa 18. 11. 2010 podali
predsedovi OS Košice okolie sťažnosť na prieťahy v konaní.
Na ich sťažnosť reagoval predseda OS Košice okolie podaním zo dňa 17. 12. 2010
doručeného im 29. 12. 2010, ktorým ich sťažnosť považuje za dôvodnú...
V opravnom uznesení OS Košice okolie bolí odstránené chyby a bolo rozhodnuté
aj o trovách konania, a to tak, že napriek 100 % úspešnosti sťažovateliek im nebolo
priznané právo na náhradu trov konania, a to použitím ustanovenia § 150 OSP
s odôvodnením na I. stupni, že k nesprávnemu stotožneniu vlastníka došlo pochybením
orgánov pri prejednávaní dedičstva...
Sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že prvostupňový súd neskúmal ich majetkové
pomery, odvolací súd vôbec nedopĺňal dokazovanie o skúmanie majetkových pomerov
na ich strane, preto nie je dôvodný jeho záver, že nepriznanie trov konania sa výrazne
negatívne neprejaví v ich majetkovej sfére, čo ani sťažovateľky netvrdili... nepriznanie trov
konania pociťujú z pozície starobných dôchodkýň ako veľký zásah do svojej majetkovej
sféry a to o to viac, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd vôbec nebrali do úvahy
skutočnosť, ako opakovane zdôrazňovali, že k nesprávnemu prejednaniu dedičstva po ich
právnom predchodcovi došlo pri dodatočnom dedičskom konaní – pri prejednávaní
novoobjaveného dedičstva, ktoré žalovaní museli vopred označiť...
Ak by žalovaní neboli chamtiví... boli by riadne skúmali vlastníctvo...
Takýto záver tak I. stupňového, ako aj odvolacieho konania, čo do nepriznania trov
konania považujú za zásah do ich základných ústavných práv a práva na spravodlivé
prejednanie a rozhodnutie veci...
Sťažovateľky majú za to... že ich vec nebola prejednaná v primeranej lehote a bez
prieťahov...
Nedôsledným skúmaním okolnosti vedúcich k začatiu konania, ako aj nezisťovaním
majetkových pomerov sťažovateliek zo strany tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu
boli sťažovateľky poškodené aj vo svojom práve na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie
veci, a to v časti trov konania. Nepriznanie trov konania, ktoré im vznikli tak v zaplatenom
súdnom poplatku, ako aj v hotových výdajoch za správne poplatky pri zabezpečovaní
listinných dôkazov na preukázanie svojich tvrdení, ktoré mali preukázať pochybenie strany
žalovanej pri prejednávaní novoobjaveného majetku, ale aj náklady na právne zastúpenie
pociťujú ako krivdu, ale aj ako porušenie ich základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3
Ústavy SR o rovnosti účastníkov v konaní, lebo postupom súdu podľa ustanovenia § 150
OSP boli žalovaní v tomto konaní zvýhodnení, o to viac, že sťažovateľka v 2. rade býva
v jednej dedine ako odporcovia v 4. a 5. rade, ktorí sa posmeškujú, že napriek tomu, že oni
zapríčinili nutnosť konania, nezúčastňovali sa vytýčených pojednávaní, čím sa pričiňovali
o prieťahy v konaní a predsa nemuseli nič platiť a všetky náklady znášajú sťažovateľky,
napriek tomu že sú starobné dôchodkyne a ich príjem je obmedzený na dôchodok.“
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom SK Košice okolie 16 C/180/2007 zo dňa 2. 10. 2009,
opravným Uznesením toho istého súdu 16 C/180/2007 zo dňa 15. 12. 2010 ako aj
Uznesením KS v Košiciach 5 Co/191/2012 zo dňa 13. 2. 2013 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie KS v Košiciach 5 Co/191/2012-146, zo dňa 13. 2.
2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. 4. 2013, a toto vracia na nové konanie
a rozhodnutie.
Ústavný súd zároveň priznáva Ing. E. B... a M. N... finančné zadosťučinenie každej
vo výške po 1.660,-- €.
Ústavný súd priznáva sťažovateľkám v 1 a 2. rade trovy právneho zastúpenia pred
ÚS, a to tarifnú odmenu za dva úkony právnej pomoci (prijatie a príprava, napísanie
sťažnosti) vo výške 1/6 výpočtového základu t. j. 130,16 € zníženej o 65,08 € čo je 50 %
podľa ust. § 13 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z. z. v platnom znení a vynásobenou počtom
zastúpených t. j. 2 + 7,81 € paušál vynásobený počtom vykonaných úkonov). Spolu vo výške
(2 x 65,08) x 2 +(2 x 7,81) x 2 = 260,32 + 31,24 = 291,56 €.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
v spojení s opravným uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateliek je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý
jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovateľky oprávnené podať proti rozsudku okresného súdu
v spojení s opravným uznesením okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali
a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľky mali
k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený
rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateliek v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Podstatou námietok sťažovateliek je tvrdenie, že krajský súd im nepriznal náhradu
trov konania bez toho, aby zisťoval ich majetkové pomery a dôsledne skúmal okolnosti
vedúce k začatiu konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak sú dôvody
hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať.
Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach
tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú
náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom
na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však
neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery
účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom
právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa
len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok
sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).
Okresný súd vo svojom rozsudku odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania
sťažovateľkám takto: „... dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach tejto
veci, keď pochybením orgánov pri prejednaní dedičstva došlo k nesprávnemu stotožneniu
vlastníka s poručiteľom a vec napriek záujmu žalobkýň nebolo možné usporiadať inak,
akékoľvek ďalšie zmluvy medzi účastníkmi by boli neplatnými právnymi úkonmi.“
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateliek a s poukazom na § 212 ods. 1 a 3
OSP potvrdil výrok rozsudku okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného
súdu o trovách konania ako vecne správne, pričom s dôvodmi uvedenými okresným súdom
sa plne stotožnil a na zdôraznenie správnosti rozhodnutí okresného súdu uviedol: „... podľa
ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba
prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, t. j. treba
prihliadnuť na pomery nielen toho, koho by podľa všeobecného ust. stíhala povinnosť
nahradiť trovy konania, ale i toho koho majetková sféra by bola použitím tohto ust.
dotknutá a súčasne je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku, pričom toto ust. možno použiť vo všetkých prípadoch, v ktorých by mala byť
náhrada trov priznaná a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok
na náhradu trov konania.
Vzhľadom aj na povahu sporu, bol urobený právny záver, že sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré žalobkyniam nemožno priznať náhradu trov konania.
Zároveň je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nároku a vziať do úvahy dôvody – skutočnosti uvedené v právoplatnom rozsudku, že bolo
potrebné napraviť následky nesprávneho stotožnenia poručiteľa Š. T., nar. 21. 12. 1983,
zomrelého 2. 12. 1969 – predchodcu žalovaných s vlastníkom Š. T., nar. 17. 12. 1913,
zomrelým 4. 12. 1983, ktoré stotožnenie nezavinili žalobkyne a rovnako ani žalovaní.
Nepriznanie trov konania sa výrazne negatívne neprejaví ani v majetkovej sfére
žalobkýň, ktorú skutočnosť žalobkyne ani netvrdili.“
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom
sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.
Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v
prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.
Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi
patrí zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také
je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov
preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto
problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých
by boli zjavné znaky arbitrárnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa videl okresný súd a následne aj krajský súd
v okolnostiach, ktoré viedli ku súdnemu uplatneniu nároku, a to predovšetkým v okolnosti,
že nápravu nesprávneho stotožnenia poručiteľa nebolo možné zjednať iným spôsobom ako
súdnou žalobou. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 150 ods. 1
OSP obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“ všeobecných súdov, ktoré
im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok
sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom, ktoré sú detailne
oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe,
či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu. Nebolo preto úlohou ústavného súdu
skúmať okolnosti, ktoré predchádzali podaniu návrhu na začatie konania sťažovateľkami,
avšak ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že nápravu nebolo možné
zjednať inak ako podaním návrhu na súd.
Krajský súd tiež poukázal na to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
sa negatívne neprejaví v majetkovej sfére sťažovateliek, pričom uviedol, že túto okolnosť
ani netvrdili.
Tvrdenie sťažovateliek, že krajský súd nezisťoval ich majetkové pomery, považuje
ústavný súd za irelevantné, a to s poukazom na obsah ich odvolania proti rozhodnutiu
okresného súdu o trovách konania, ktoré odôvodňujú iba okolnosťami, ktoré predchádzali
podaniu návrhu na začatie konania, a nie aj majetkovými pomermi. Samotné konštatovanie
sťažovateliek v sťažnosti, že rozhodnutie o nepriznaní trov konania pociťujú ako „veľký
zásah do majetkovej sféry“, je pre rozhodnutie ústavného súdu bezpredmetné.
Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP založená na výnimočnosti predmetu
konania je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne udržateľným
spôsobom. Krajský súd v uznesení dostatočne odôvodnil, ktoré okolnosti na strane
účastníkov považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150
ods. 1 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na okolnosti
daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.
Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského
súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľkám nie sú
v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno
považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno
tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce
z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani
oprávnenie prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo
možné pripísať ústavnoprávny rozmer, a z toho dôvodu nezistil medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie
v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3
zákon o ústavnom súde), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní
pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne
napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 47
ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej samosprávy) rovní.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47
ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom
konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá
veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu
zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07,
Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateliek, že tým,
že im krajský súd nepriznal náhradu trov konania, došlo k porušeniu ich základného práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd rozhodol spôsobom,
ktorý zákon predpokladá, preto akékoľvek úvahy o porušení rovnosti niektorého
z účastníkov konania pri odôvodnenej aplikácii § 150 ods. 1 OSP sú irelevantné. Na tomto
základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená, a preto aj
v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu
v spojení s uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu
je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že v čase
podania sťažnosti bola vec sťažovateliek na okresnom súde a krajskom súde právoplatne
skončená, teda okresný súd ani krajský súd vo veci sťažovateliek nekonali, a preto
k porušovaniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už nemohlo
dochádzať.
Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že napriek tomu, že v petite sťažnosti
sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
a tiež uznesením krajského súdu, v sťažnosti odôvodňujú porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy iba postupom okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013