Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 228/2013
PDF · 254.31 KB
No categories available
II. ÚS 228/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., právne zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010
a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010 p o r u š i l
základné právo spoločnosti A., s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Er 325/2010
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Zvolen p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,06 €
(slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktorú j e Okresný súd Zvolen
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. A. Z., K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 228/2013-11 z 18. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
20 Er 325/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Sme oprávnenou v exekučnej veci vedenej
súdnym exekútorom Mgr. E. F., P. pod sp. zn. EX 24/10 na základe poverenia Okresného
súdu Zvolen (ďalej len súd) zo dňa 1. 3. 2010 pod č. 20 Er/325/2010.
Dňa 18. 2. 2010 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 3. 2. 2010 a to
na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie - rozsudok č. k.
16C 49/2008-127 zo dňa 25. 6. 2009 vydaný Okresným súdom Zvolen, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 20. 8. 2009 a vykonateľnosť dňa 24. 8. 2009, ktorým súd uložil povinným
1/ H. X.(...) a 2/ J. H.(...) zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 165 969,59 € s prísl.
Dňa 3. 5. 2010 nám bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa
27. 4. 2010.
Listom zo dňa 25. 10. 2010 sme požiadali súdneho exekútora o informáciu o stave
exekučného konania.
Súdny exekútor nám listom zo dňa 29. 10. 2010 odpovedal tak, že doposiaľ nezistil
majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nami vymáhanú sumu. V závere tohto podania
konajúci súdny exekútor uviedol, že o ďalších úkonoch a zistených relevantných
skutočnostiach v uvedenom exekučnom konaní nás bude informovať. Aj napriek tomuto
uisteniu súdneho exekútora, tento dňa 15. 8. 2011 predložil Okresnému súdu Zvolen
exekučný spis na rozhodnutie v exekučnom konaní o zastavení exekúcie z dôvodu
nemajetnosti povinného. Porušovateľ uznesením pod č. k. 20Er/325/2010-20 zo dňa
24. 8. 2011 exekúciu zastavil a uložil nám povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 56,03 € do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
Voči tomuto rozhodnutiu sme podali odvolanie zo dňa 16. 1. 2012. Odvolanie voči
citovanému uzneseniu sme odôvodnili tým, že porušovateľ vec nesprávne právne posúdil
tým, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal len z nepravdivých zistení
súdneho exekútora ohľadom majetkových pomerov povinných.
V prvom rade sme v našom odvolaní poukázali na tú skutočnosť, že uznesenie
o zastavení exekučného konania datované k 24. 8. 2011 bolo doručené právnemu zástupcovi
oprávneného v neprimerane dlhom čase až 13. 1. 2012, čím bolo hrubo porušené naše
základné ústavné právo na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov.
Takýmto postupom bola tiež porušená účinnosť ochrany nášho právoplatne
vymáhaného nároku jednak zo strany samotného exekútora, ako aj porušovateľa.
Súd ako aj exekútor nesprávne vyhodnotili majetkové pomery povinných v 1. a 2.
rade. Ešte zo samotného súdneho konania č. 16C/49/2008 o zaplatenie 165 959,59 €
vyplynulo, že povinní v 1. a 2. rade sú vlastníkmi rozsiahleho obchodného majetku,
pozostávajúceho z hnuteľných vecí, nehnuteľností, obchodných podielov a obchodného
kapitálu.
Proti povinným v 1. a 2. rade je taktiež vedieme súdny spor na Okresnom súde
Košice II, pod sp. zn. 43 C/191/2009 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli
povinní v 1. a 2. rade ako predávajúci s 3. osobou ako kupujúcou, ktorej predmetom bola
nehnuteľnosť - dom s pozemkom v k. ú. J., na LV č. 13050, ako dom č. s. 1403, na parcele
číslo 4250/1. V prejednávanej veci prvostupňový súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy a to
rozsudkom zo dňa 23. 1. 2012. Tento doposiaľ nie je právoplatný nakoľko žalovaní podali
odvolanie.
V prípade úspešného uplatnenia práva v tomto konaní sa povinným v 1. a 2. rade
prinavráti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam značnej hodnoty, ktoré sa budú dať speňažiť
v náš prospech. Zároveň toto konanie tiež preukazuje, že povinní v 1. a 2. rade museli
za predaj vyššie uvedenej nehnuteľnosti získať kúpnu cenu v určitej výške, ktorá tak isto
spadá do aktív majetku, ktoré by sa dali použiť na uspokojenie pohľadávky.
Ak by porušovateľ, ako aj poverený súdny exekútor postupovali tak ako mali,
minimálne z obchodného registra by zistili, že povinný v 1. rade je spoločníkom
v spoločnosti L. s. r. o. a teda má v nej obchodný podiel a povinná v 2. rade je spoločníčkou
so svojim obchodným podielom v spoločnosti H., s. r. o.
Na základe týchto skutočností aj samotný exekútor svojím podaním zo dňa
26. 4. 2012 zobral svoj podnet na zastavenie exekučného konania späť a to z dôvodu, že boli
zistené relevantné skutočnosti o majetkových pomeroch povinných, ktoré neumožňujú
zastavenie exekučného konania pre nemajetnosť.
Nakoľko porušovateľ bol vo veci nečinný podali sme sťažnosť zo dňa 23. 7. 2012
na postup súdu, ktorú sme odôvodnili nasledovne:
V danom exekučnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Už samotné
uznesenie o zastavení exekučného konania datované k 24. 8. 2011 nám bolo doručené
v neprimerane dlhom čase až 13. 1. 2012, t. j. až 5 mesiacov po rozhodnutí o zastavení
exekučného konania, čím bolo hrubo porušené naše základné ústavné právo na spravodlivý
proces bez zbytočných prieťahov. Nakoľko ku dňu podania sťažnosti porušovateľ o našom
odvolaní ani o podaní súdneho exekútora zo dňa 26. 4. 2012, ktorým zobral svoj podnet
na rozhodnutie o zastavení exekučného konania späť, dochádza k zbytočným prieťahom
v konaní, čím sa znižuje účinnosť ochrany nášho právoplatne vymáhaného nároku zo strany
porušovateľa.
Len pre porovnanie uvádzame, že o návrhu exekútora na zastavenie konania zo dňa
15. 8. 2011 súd rozhodol expresne do 9 dní od doručenia, pričom o našom odvolaní
doposiaľ nerozhodol, čo nás stavia do nerovného postavenia.
Dňa 27. 8. 2012 nám bolo doručené vybavenie našej sťažnosti, kde bolo
konštatované, že došlo k prieťahom v konaní od 24. 8. 2011, kedy bolo vydané uznesenie
o zastavení exekúcie až do 9. 1. 2012, kedy bola realizovaná úprava na doručenie uznesenia
o zastavení konania a od 30. 4. 2012, kedy bolo súdu doručené späťvzatie podnetu
na rozhodnutie o zastavení exekučného konania vo veci ku dňu podania sťažnosti, t. j.
23. 7. 2012, keďže nebolo o tomto späťvzatí podnetu rozhodnuté.
Z odôvodnenia vyplýva, že k prieťahom došlo z dôvodu, že podanie exekútora nebolo
vôbec zažurnalizované v spise a podľa vyjadrenia súdnej tajomníčky, toto podanie sa
nachádzalo v došlej pošte asistentky, ktorá poštu nezaložila do spisu. Príslušná asistentka
bola upozornená na vzniknuté prieťahy v konaní, s tým, že spis bude okamžite predložený
konajúcej vyššej súdnej úradníčke.
Aj napriek týmto uisteniam k dnešnému dňu nebolo vo veci rozhodnuté, čím
dochádza k ďalším prieťahom v konaní.
Sme toho názoru, že v uvedenom prípade nejde o právne, ani fakticky zložitú vec,
ktorá by vyžadovala neprimerane dlhý čas na štúdium veci, a teda na právoplatné
rozhodnutie vo veci, čím porušovateľ k prieťahom v konaní aj sám prispieva tým, že
o prejednávanej veci aj napriek jej jednoduchosti nerozhodol. (...)
Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby o našej sťažnosti bolo rozhodnuté
nasledovne:
1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy(...),
ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Zvolen
v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/325/2010 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/325/2010 sa prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €, ktoré mu je
Okresný súd Zvolen povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Zvolen je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 485,24 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto nálezu. (...)“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho poverenou predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 653/13 z 23. mája
2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného
súdu zo 6. júna 2013.
2.1 Poverená predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu
úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Dňa 7. 11. 2012 podal oprávnený prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
na Ústavnom súde SR ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde
Zvolen pod sp. zn. 20Er/325/2010, čím malo byť porušené ústavné právo oprávneného
zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Porušenie tohto práva vidí oprávnený ako sťažovateľ jednak v tom, že
Uznesenie č. k. 20Er/325/2010-20 zo dňa 24. 8. 2011 mu bolo doručené až 13. 01. 2012,
teda s 5-mesačným odstupom, jednak v tom, že o odvolaní oprávneného voči tomuto
uzneseniu zo dňa 16. 01. 2012, ktoré bolo súdu doručené dňa 20. 01. 2012 do dňa podania
sťažnosti nebolo rozhodnuté.
Uvádzame, že asistentka súdneho oddelenia 20Er bola od 25. 05. 2012 dlhodobo
práceneschopná, k 31. 08. 2012 po dočerpaní dovolenky ukončila u Okresného súdu Zvolen
štátnozamestnanecký pomer. Ostatné asistentky úseku Er z toho dôvodu nedokázali
(vzhľadom na vysoký nápad a počet vecí Er) vybavovať agendu plynulo. Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky napriek opakovaným žiadostiam o zvýšenie počtu miest
asistentiek na Okresnom súde Zvolen nevyhovelo.
Vo veci zrušenia uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k. 20Er 325/2010-20 zo dňa
24. 08. 2011, sudca po predložení veci na rozhodnutie, čo bolo 19. 12. 2012, rozhodol
v primeranej lehote, a to dňa 10. 01. 2013.
Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
upustil od ústneho pojednávania.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku zo 4. júna 2013 uviedla:
„Vo veci sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., nám bolo prostredníctvom našej právnej
zástupkyne doručené vyjadrenie Okresného súdu Zvolen, ku ktorému uvádzame, že sa
v plnom rozsahu pridržiavame skutočností, ktoré sme uviedli v našej ústavnej sťažnosti.
Zároveň Vám oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 20 Er 325/2010:
Dňa 25. februára 2010 súdny exekútor Mgr. E. F. (ďalej len „súdny exekútor“) podal
na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie
165 969,59 € ‒ pohľadávky sťažovateľky na základe právoplatného avykonateľného
rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 49/2008-127 proti povinným 1. H. X. a 2. J. H. (ďalej
len „povinní“).
Dňa 1. marca 2010 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie.
Dňa 15. augusta 2011 súdny exekútor predložil exekučný spis okresnému súdu
„na rozhodnutie o zastavení exekúcie a rozhodnutie o trovách exekúcie“ z dôvodu, že
zistený majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie.
Dňa 24. augusta 2011 na základe zistení z predloženého spisu súdneho exekútora súd
uznesením č. k. 20 Er 325/2010-20 exekúciu zastavil.
Dňa 13. januára 2012 bolo uvedené uznesenie doručené právnemu zástupcovi
sťažovateľky a 16. januára 2012 súdnemu exekútorovi. Povinnému sa predmetné
rozhodnutie nepodarilo doručiť.
Dňa 20. januára 2012 sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu o zastavení
exekúcie odvolanie.
Dňa 30. apríla 2012 bolo súdu doručené podanie súdneho exekútora, ktorým svoj
návrh na zastavenie exekučného konania zobral späť.
Dňa 26. júla 2012 podala sťažovateľka sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktorá
bola vyhodnotená ako „dôvodná v rámci konania asistentky“.
Dňa 26. augusta 2012 okresný súd požiadal Úrad hraničnej a cudzineckej polície
v Bratislave a taktiež Obvodné oddelenie Policajného zboru vo Zvolene o prešetrenie
pobytu povinných.
Dňa 27. augusta 2012 a 31. augusta 2012 uvedené štátne orgány reagovali na žiadosť
okresného súdu.
Dňa 10. januára 2013 zákonný sudca uznesením č. k. 20 Er 325/2010-58 zrušil svoje
uznesenie o zastavení exekučného konania, keďže toto uznesenie z 24. augusta 2011 vydal
vyšší súdny úradník. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2013.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 325/2010 dochádza k porušovaniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa
takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj
konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj
konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani
ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach
nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť
poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v exekučnom konaní vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno
hodnotiť ako zložitú vec (napr. I. ÚS 56/02).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane absolútne nečinný, a to konkrétne
od 24. augusta 2011 do 13. januára 2012 (minimálne štyri mesiace), od 20. januára 2012 do
26. augusta 2012 (sedem mesiacov) a od 31. augusta 2012 do 10. januára 2013 (štyri
mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
viac ako jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku
ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez
akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní
dôvodov, že zbytočné prieťahy mali byť spôsobené nízkym počtom „asistentiek na úseku
Er“ a „vzhľadom na vysoký nápad a počet vecí Er“ nedokázali „vybavovať agendu
plynulo“, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil
(pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov.
I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem
uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,
a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho
sudcu alebo „asistentky“ vybavujúcich danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti
sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení
poverenej predsedníčky súdu (I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje,
že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním
účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu, a preto vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
7 000 €, pretože „dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, čím sa znižuje účinnosť
ochrany nášho právoplatne vymáhaného nároku zo strany porušovateľa“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, ako aj vzhľadom na všetky okolnosti
zisteného porušenia jej práv považuje za primerané v sume 1 000 €.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti
zo 7. novembra 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 4. júna 2013).
Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný
paušál dvakrát po 7,63 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume
130,16 € a režijný paušál 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 407,55 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %
DPH, teda sumu 81,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú
sumu 489,06 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013