Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 197/2013
PDF · 237.51 KB
No categories available
II. ÚS 197/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť A. Š., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 p o r u š i l
základné právo A. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Er 311/09 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. A. Š. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 496,70 € (slovom
štyristodeväťdesiatšesť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Okresný súd Prešov
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 197/2013-12 z 26. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:
„Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 111/2003-207 zo dňa 24. 9. 2008,
ktorý nadobudol právoplatnosť 15. 11. 2008 a vykonateľnosť 19. 11. 2008, bol žalovaný
J. R., bytom P., povinný vydať mi kľúče od bytu, ktorý sa nachádza v P. na ul. S.,
k jednoizbovému bytu č. 1, ako aj kľúče od vchodových dverí obytného domu, kde sa
predmetný byt nachádza k rukám mňa, sťažovateľky ako žalobkyne, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
Keďže žalovaný si svoju povinnosť nesplnil, podala som dňa 26. 2. 2009
na Exekútorský úrad JUDr. R. F., P. návrh na vykonanie exekúcie. Exekúcia sa vedie pod
Ex 252/09.
Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie podal povinný J. R. námietky proti exekúcii
a trovám exekúcie a návrh na odklad exekúcie dňa 29. 5. 2009.
Listom zo dňa 16. 9. 2009 som požiadala prostredníctvom mojej právnej zástupkyne
súd o prednostné prejednanie námietok a návrhu na odklad exekúcie, keďže som prestárla
osoba a od februára 2003 žijem na ulici.
Uznesením Okresného súdu Prešov 2Er 311/09 zo dňa 4. 2. 2012 súd vyhovel
námietkam povinného v časti trov konania, v prevyšujúcej časti námietky povinného
zamietol, návrh povinného na odklad exekúcie zamietol.
Listom zo dňa 20. 8. 2012 som opätovne požiadala súd, ako aj predsedníčku súdu,
aby boli odstránené prieťahy v konaní.
Dňa 28. 10. 2010 podal povinný opätovne návrh na zastavenie exekúcie. K tomuto
návrhu som sa dňa 12. 4. 2011 vyjadrila a opätovne som požiadala súd, aby môj prípad
riešil prioritne, keďže bývam na ulici, mám zdravotné problémy a vysoký vek (77 rokov).
Listom zo dňa 24. 5. 2012 som sa opätovne obrátila na súd a požiadala som
o odstránenie prieťahov v konaní, keďže návrh bol podaný ešte dňa 26. 2. 2009 a exekúcia
nie je doposiaľ ukončená. Na tento môj posledný list mi zo strany predsedníčky súdu bola
zaslaná odpoveď dňa 14. 2. 2012.
Mám preto zato, že v mojej exekučnej veci postupom súdu a súdneho exekútora
dochádza k prieťahom v konaní, od podania návrhu doposiaľ (3,5 roka) nedošlo
k doriešeniu môjho návrhu a ukončeniu exekúcie, doteraz kvôli neukončenému exekučnému
konaniu žijem na ulici, nakoľko sa nemôžem dostať do bytu, od ktorého mi má povinný
vydať kľúče.“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo A. Š. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Er 311/2009 porušené
bolo.
2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci 2Er 311/2009 konal bez zbytočných
prieťahov.
3. A. Š. priznáva finančné zadosťučinenie 30.000 Eur(...), ktoré je Okresný súd
Prešov povinný vyplatiť A. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania A. Š., ktoré je povinný
zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K.(...) vo výške 331,12 Eur
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. 1 SprO 468/2013 z 29. apríla
2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného
súdu z 23. mája 2013.
2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov
vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) V priebehu tohto konania boli(...) podávané aj rôzne stanoviská a vyjadrenia
účastníkov exekučného konania a súdneho exekútora smerujúce k rozhodnutiu o procesných
návrhoch účastníkov exekučného konania a iného priebehu exekučného konania. Navyše od
právoplatnosti uznesenia súdu zo dňa 13. 06. 2012 (05. 07. 2012) do rozhodnutia o priznaní
nároku oprávnenej na poskytovanie právnej pomoci v dovolacom konaní Centrom právnej
pomoci (03. 02. 2013) uplynulo najmenej 7 mesiacov. Rozhodnutie Centra právnej pomoci
o žiadosti samotnej sťažovateľky na ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie
bolo vzhľadom na ustanovenie § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku za primeranej
aplikácie tohto ustanovenia aj na exekučné konanie (§ 251 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku) nevyhnutnou podmienkou ďalšieho procesného postupu súdu vo vzťahu
k dovolaniu oprávnenej. Navyše, po právoplatnom rozhodnutí súdu o námietkach povinného
neexistovala žiadna zákonná prekážka pre súdneho exekútora, ktorá by mu v zmysle
poverenia (s výnimkou trov konania vo výške 487,25 Eur) bránila v pokračovaní exekúcie.
Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní v tejto právnej veci.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku z 23. mája 2013 uviedla
tiež chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a dodala:
„(...) Dňa 20. 8. 2010 som požiadala predsedníčku Okresného súdu Prešov, aby
zjednala nápravu, aby nedochádzalo k prieťahom, pretože od roku 2003 až do roku 2010
som fakticky ako bezdomovec, nemám kde bývať. (...) Keďže od 27. 10. 2010 nebolo vo veci
rozhodnuté, dňa 12. 4. 2011 som opätovne požiadala predsedníčku Okresného súdu Prešov
na zjednanie nápravy tak, aby súd vo veci konal vzhľadom na moje sociálne postavenie.
Súd od podania návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 27. 10. 2010 nerozhodol,
i napriek mojim žiadostiam zaslaným predsedníčke Okresného súdu Prešov, avšak dňa
14. 6. 2012 mi Okresný súd Prešov v prílohe zaslal opätovne po dvoch rokoch návrh
povinného na zastavenie exekučného konania, ku ktorému som sa opätovne vyjadrila
6. 8. 2012.
Uznesením zo dňa 19. 11. 2012 súd po dvoch rokoch rozhodol o zastavení exekúcie
tak, že tento návrh zamietol.
Keďže je tu procesná závada vo vykonaní exekúcie, chýba rozhodnutie vo veci
zrušujúceho uznesenia o zaplatení súdneho poplatku za námietky povinného vo výške 66
Eur, ako aj o zastavení exekúcie, mám zato, že došlo k prieťahom v konaní zo strany
exekučného súdu.
Pokiaľ sa týka vyjadrenia Okresného súdu Prešov v časti podania dovolania voči
výroku o vyhovení námietok povinného čo do trov konania vo výške 487,25 Eur a vyhovení
námietok povinného čo do trov exekúcie vo výške 231,47 Eur, mám zato, že predmetné
dovolanie nie je procesnou vadou na vykonanie exekúcie vydania kľúčov v prospech mňa,
sťažovateľky, k 1-izbovému bytu nachádzajúceho sa na S. ul., P.
Prieťahy v konaní ja, sťažovateľka, vidím v nečinnosti súdu za roky 2010-2012, kedy
exekučný súd procesne nekonal.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 Er 311/09:
Dňa 16. marca 2009 súdny exekútor JUDr. R. F. (ďalej len „súdny exekútor“) podal
na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „odobratím veci
s prísl.“ na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k.
17 C 111/2003-207 proti povinnému J. R. (ďalej len „povinný“). Vec bola zaevidovaná pod
sp. zn. 2 Er 311/09.
Dňa 20. marca 2009 okresný súd vydal pod č. 5707*051862 poverenie na vykonanie
exekúcie.
Dňa 29. mája 2009 povinný podal námietky proti exekúcii a trovám exekúcie
a taktiež návrh na odklad exekúcie.
Dňa 3. júna 2009 súdny exekútor predložil spis okresnému súdu, aby rozhodol
o námietkach povinného a o jeho návrhu na odklad exekúcie.
Dňa 22. júna 2009 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k námietkam povinného
a k jeho návrhu na odklad exekúcie.
Dňa 4. februára 2010 okresný súd uznesením č. k. 2 Er 311/09-27 vyhovel
námietkam povinného vo vzťahu k trovám exekúcie a sčasti vo vzťahu k trovám konania,
pričom nevyhovel návrhu na odklad exekúcie.
Dňa 22. februára 2010 povinný podal proti uzneseniu okresného súdu č. k.
2 Er 311/09-27 odvolanie.
Dňa 25. februára 2010 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 2 Er 311/09-27.
Dňa 12. marca 2010 sa povinný písomne vyjadril k odvolaniu oprávnenej.
Dňa 24. marca 2010 bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o opravných prostriedkoch v danej veci.
Dňa 15. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 9 CoE 8/2010-72, 9 CoE 21/2010-72
potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v jeho časti vo výroku o vyhovení
námietkam povinného, čo sa týka trov konania vo výške 487,25 €, a odmietol odvolanie
oprávnenej proti výroku uznesenia o vyhovení námietkam povinného proti predbežným
trovám exekúcie vo výške 231,74 €.
Dňa 23. júna 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 18. augusta 2010 sťažovateľka podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 9 CoE 8/2010-72, 9 CoE 21/2010-72 a zároveň požiadala o ustanovenie právneho
zástupcu v dovolacom konaní.
Dňa 28. októbra 2010 bol okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie
exekúcie.
Dňa 29. októbra 2010 bol exekučný spis predložený okresnému súdu na rozhodnutie
o návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
Dňa 10. novembra 2010 okresný súd zaslal sťažovateľke tlačivo potvrdenia
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch s výzvou, aby toto tlačivo po vyplnení
vrátila súdu.
Dňa 15. novembra 2010 sťažovateľka reagovala na uvedenú výzvu súdu.
Dňa 8. decembra 2010 sa povinný vyjadril k dovolaniu sťažovateľky.
Dňa 13. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 Er 311/09-120 priznal sťažovateľke
oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie, odkázal oprávnenú na Centrum
právnej pomoci a súčasne uložil povinnej podať Centru právnej pomoci písomnú žiadosť
o poskytnutie právnej pomoci v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Uvedené
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. júla 2012.
Dňa 14. júna 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k návrhu povinného na
zastavenie exekučného konania.
Dňa 10. augusta 2012 sa sťažovateľka vyjadrila k návrhu povinného na zastavenie
exekúcie.
Dňa 19. novembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 Er 311/09-147 povolil odklad
exekúcie v časti trov konania vo výške 487,25 € do právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľky. Zároveň zamietol návrh povinného
na zastavenie exekúcie s výnimkou časti trov konania vo výške 487,25 €.
Dňa 18. januára 2013 okresný súd vyzval Centrum právnej pomoci v P., aby uviedlo
v akom štádiu je žiadosť sťažovateľky „o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie“.
Dňa 25. januára 2013 Centrum právnej pomoci uviedlo, že rozhodnutím sp. zn.
4 N 2227/12 priznalo sťažovateľke právnu pomoc v predmetnom dovolacom konaní, avšak
toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné.
Dňa 19. apríla 2013 Centrum právnej pomoci oznámilo súdu, že uvedené
rozhodnutie, ktorým bola sťažovateľke priznaná právna pomoc v predmetnom dovolacom
konaní, je už právoplatné.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné
rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho a dovolacieho
súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento
právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy
upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti
konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana
(I. ÚS 70/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v exekučnom konaní vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno
hodnotiť ako zložitú vec (napr. I. ÚS 56/02, II. ÚS 228/2013).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane absolútne nečinný, a to konkrétne
od 22. júna 2009 do 4. februára 2010 (minimálne sedem mesiacov), od 8. decembra 2010 do
13. júna 2012 (osemnásť mesiacov) a od 10. augusta 2012 do 19. novembra 2012 (tri
mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
takmer dva a pol roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku
ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez
akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým
súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje,
že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním
účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu, a preto vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
30 000 €, pretože „právna neistota, v ktorej sa nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu,
ale aj nemateriálnu ujmu. Moja ujma spočíva v tom, že dochádza k prehlbovaniu mojich
útrap psychických, ako aj ekonomických, od februára 2003 žijem doslova na ulici,
krátkodobo prespávam v rôznych charitách, kde som sústavne konfrontovaná ostatnými
neprispôsobivými občanmi, som prestárla 78 ročná osoba, s podlomeným zdravím, preto
mám zato, že zo strany súdu je povinný zvýhodnený oproti mne ako oprávnenej a ja som
naopak znevýhodnená.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením
pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti, ako aj vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv, na povahu
veci a životnú situáciu sťažovateľky považuje za primerané v sume 3 500 €.
Z uvedených dôvodov ústavný súd o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 8. marca 2013, spísanie spresnenej
ústavnej sťažnosti zo 14. marca 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
z 23. mája 2013). Za tri úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume trikrát
po 130,16 € a režijný paušál trikrát po 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 413,91 €, ku ktorej bolo treba
pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,78 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky
predstavujú celkovú sumu 496,70 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013