Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 383/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod

spisovými značkami: , , ,

Rvp 13980/2012, , , , ,

Rvp 14094/2012, , , ,

a , ktorými namieta porušenie:

- svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod spisovými značkami: ,

, , a a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 13. augusta 2012, a uznesením zo 4. septembra 2012,

a uznesením z 8. augusta 2012, a uznesením

z 8. augusta 2012 a a uznesením z 8. augusta 2012,

- svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a uznesením zo 17. februára

2012, a uznesením z 27. decembra 2011, a uznesením

zo 17. februára 2012, a uznesením z 19. decembra 2011,

a uznesením z 21. decembra 2011, a uznesením z 13. decembra 2011,

a uznesením z 22. decembra 2011, a uznesením

z 22. decembra 2011 a a uznesením zo 17. februára 2012 a

- svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a uznesením z 9. júla 2012, a uznesením

z 31. júla 2012, a uznesením z 13. júla 2012,

a uznesením z 31. júla 2012, a uznesením z 31. júla 2012,

a uznesením z 31. mája 2012, a uznesením z 27. augusta 2012,

a uznesením z 31. augusta 2012, a uznesením

z 8. augusta 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:

, , , , ,

Rvp 13982/2012, , , , ,

Rvp 14096/2012, , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra

2012 a 27. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie:

- svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

v konaniach vedených pod spisovými značkami: , ,

, a (ďalej len „napadnuté konania okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach

vedených pod spisovými značkami: a uznesením z 13. augusta 2012,

a uznesením zo 4. septembra 2012, a uznesením

z 8. augusta 2012, a uznesením z 8. augusta 2012 a

a uznesením z 8. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“

a „napadnuté uznesenia krajského súdu“),

- svojich základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a uznesením zo 17. februára 2012, a uznesením

z 27. decembra 2011, a uznesením zo 17. februára 2012,

a uznesením z 19. decembra 2011, a uznesením z 21. decembra 2011,

a uznesením z 13. decembra 2011, a uznesením

z 22. decembra 2011, a uznesením z 22. decembra 2011 a

a uznesením zo 17. februára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania okresného súdu“

a „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a

- svojich základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaniach

vedených pod spisovými značkami: a uznesením z 9. júla 2012,

a uznesením z 31. júla 2012, a uznesením z 13 júla 2012,

a uznesením z 31. júla 2012, a uznesením z 31. júla 2012,

a uznesením z 31. mája 2012, a uznesením z 27. augusta

2012, a uznesením z 31. augusta 2012, a uznesením

z 8. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté

uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode k uzavretiu rozhodcovských doložiek,

resp. rozhodcovských zmlúv, ktorými bola založená právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného S., a. s., B. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola

sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom

exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudkov rozhodcovského súdu). Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne

ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich; na základe

odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom

vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje

za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň

podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne

veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe

okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že

o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým

prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa

(ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti

podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach

konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka osobitne v časti sťažností zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru malo dôjsť

tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný...

a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní...

prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však

z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo

týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd

žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší

a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností a z ich obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné

konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach

a k ich napadnutým uzneseniam

II.2.1 K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnuté uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil

ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutým

uzneseniami odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosti v tejto časti podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.3.2 K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu

podala sťažovateľka dovolania (rôzne od septembra 2012 do konca roka 2012), o ktorých

do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte

predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako

aj podaním sťažností podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho

súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka v petite sťažnosti vedenej pod

sp. zn. týkajúcej sa konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

nesprávne uviedla dátum vydania napadnutého uznesenia krajského súdu

(13. september 2012), pričom z k sťažnosti pripojeného napadnutého uznesenia krajského

súdu vyplýva, že toto bolo vydané 9. júla 2012. Uvedenú skutočnosť ústavný súd považoval

za pisársku chybu, a preto pri rozhodovaní vychádzal z pripojeného uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013