Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 383/2013
PDF · 237.46 KB
No categories available
IV. ÚS 383/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 13977/2012, Rvp 13978/2012, Rvp 13979/2012,
Rvp 13980/2012, Rvp 13981/2012, Rvp 13982/2012, Rvp 13984/2012, Rvp 14093/2012,
Rvp 14094/2012, Rvp 14095/2012, Rvp 14096/2012, Rvp 14098/2012, Rvp 14099/2012
a Rvp 14100/2012, ktorými namieta porušenie:
- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 Er 635/2008,
9 Er 445/2010, 6 Er 1058/2009, 6 Er 201/2008 a 6 Er 989/2008 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami: 14 CoE 256/2012
a uznesením z 13. augusta 2012, 15 CoE 156/2012 a uznesením zo 4. septembra 2012,
41 CoE 187/2012 a uznesením z 8. augusta 2012, 41 CoE 195/2012 a uznesením
z 8. augusta 2012 a 41 CoE 193/2012 a uznesením z 8. augusta 2012,
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec
v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er 115/2009 a uznesením zo 17. februára
2012, 14 Er 451/2011 a uznesením z 27. decembra 2011, 6 Er 442/2010 a uznesením
zo 17. februára 2012, 21 Er 43/2011 a uznesením z 19. decembra 2011, 9 Er 40/2011
a uznesením z 21. decembra 2011, 5 Er 997/2010 a uznesením z 13. decembra 2011,
21 Er 60/2011 a uznesením z 22. decembra 2011, 21 Er 403/2010 a uznesením
z 22. decembra 2011 a 6 Er 1058/2009 a uznesením zo 17. februára 2012 a
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 14 CoE 262/2012 a uznesením z 9. júla 2012, 2 CoE 126/2012 a uznesením
z 31. júla 2012, 14 CoE 257/2012 a uznesením z 13. júla 2012, 2 CoE 294/2012
a uznesením z 31. júla 2012, 2 CoE 132/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 16 CoE 77/2012
a uznesením z 31. mája 2012, 41 CoE 65/2012 a uznesením z 27. augusta 2012,
2 CoE 174/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 41 CoE 187/2012 a uznesením
z 8. augusta 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 13977/2012, Rvp 13978/2012, Rvp 13979/2012, Rvp 13980/2012, Rvp 13981/2012,
Rvp 13982/2012, Rvp 13984/2012, Rvp 14093/2012, Rvp 14094/2012, Rvp 14095/2012,
Rvp 14096/2012, Rvp 14098/2012, Rvp 14099/2012 a Rvp 14100/2012 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13977/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra
2012 a 27. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie:
- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 Er 635/2008, 9 Er 445/2010,
6 Er 1058/2009, 6 Er 201/2008 a 6 Er 989/2008 (ďalej len „napadnuté konania okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod spisovými značkami: 14 CoE 256/2012 a uznesením z 13. augusta 2012,
15 CoE 156/2012 a uznesením zo 4. septembra 2012, 41 CoE 187/2012 a uznesením
z 8. augusta 2012, 41 CoE 195/2012 a uznesením z 8. augusta 2012 a 41 CoE 193/2012
a uznesením z 8. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“
a „napadnuté uznesenia krajského súdu“),
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 6 Er 115/2009 a uznesením zo 17. februára 2012, 14 Er 451/2011 a uznesením
z 27. decembra 2011, 6 Er 442/2010 a uznesením zo 17. februára 2012, 21 Er 43/2011
a uznesením z 19. decembra 2011, 9 Er 40/2011 a uznesením z 21. decembra 2011,
5 Er 997/2010 a uznesením z 13. decembra 2011, 21 Er 60/2011 a uznesením
z 22. decembra 2011, 21 Er 403/2010 a uznesením z 22. decembra 2011 a 6 Er 1058/2009
a uznesením zo 17. februára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania okresného súdu“
a „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a
- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaniach
vedených pod spisovými značkami: 14 CoE 262/2012 a uznesením z 9. júla 2012,
2 CoE 126/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 14 CoE 257/2012 a uznesením z 13 júla 2012,
2 CoE 294/2012 a uznesením z 31. júla 2012, 2 CoE 132/2012 a uznesením z 31. júla 2012,
16 CoE 77/2012 a uznesením z 31. mája 2012, 41 CoE 65/2012 a uznesením z 27. augusta
2012, 2 CoE 174/2012 a uznesením z 31. augusta 2012, 41 CoE 187/2012 a uznesením
z 8. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté
uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode k uzavretiu rozhodcovských doložiek,
resp. rozhodcovských zmlúv, ktorými bola založená právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného S., a. s., B. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola
sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom
exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudkov rozhodcovského súdu). Okresný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne
ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich; na základe
odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje
za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň
podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne
veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že
o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach
konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne v časti sťažností zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť
tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný...
a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní...
prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však
z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo
týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd
žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší
a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností a z ich obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné
konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K postupu okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach
a k ich napadnutým uzneseniam
II.2.1 K postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a jeho napadnuté uznesenia, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil
ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému postupu okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutým
uzneseniami odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
II.3.2 K postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho uzneseniam
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu
podala sťažovateľka dovolania (rôzne od septembra 2012 do konca roka 2012), o ktorých
do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažností v tejto časti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte
predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako
aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej
veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka v petite sťažnosti vedenej pod
sp. zn. Rvp 13979/2012 týkajúcej sa konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
6 Er 115/2009 nesprávne uviedla dátum vydania napadnutého uznesenia krajského súdu
(13. september 2012), pričom z k sťažnosti pripojeného napadnutého uznesenia krajského
súdu vyplýva, že toto bolo vydané 9. júla 2012. Uvedenú skutočnosť ústavný súd považoval
za pisársku chybu, a preto pri rozhodovaní vychádzal z pripojeného uznesenia.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2013