Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 396/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Františka Sobeka, Hertník 10, zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Františka Sobeka o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. Františka Sobeka, Hertník 10 (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je zapísaný v zozname advokátov

vedenom Slovenskou advokátskou komorou (ďalej aj „SAK“) podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“).

Disciplinárny senát SAK viedol proti sťažovateľovi disciplinárne konanie, v ktorom

rozhodol rozhodnutím sp. zn. DS II.-62/10:1788/2010 z 1. marca 2011 tak, že ho uznal za

vinného z dôvodu, že

„1/ v čase od 28. 09. 2008 do 31. 12. 2009 zamestnával v rozpore so zákonom

o advokácii a Advokátskym poriadkom SAK ako advokátskeho koncipienta JUDr.

Svätoslava Vaška,

2/ odmeňovanie advokátskeho koncipienta vykonával v rozpore s platnými predpismi

a povinnosť odvádzať odvody do príslušných subjektov advokát preniesol na advokátskeho

koncipienta,

3/ nezabezpečil financovanie školení advokátskeho koncipienta v súlade s predpismi

advokácie,

čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona... o advokácii,

pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v

1/ § 64 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zákona o advokácii a § 31 a nasl. Advokátskeho

poriadku SAK a

2/ § 5 Uznesenia konferencie advokátov o výchove advokátskych koncipientov

a ďalšom vzdelávaní advokátov

a za to mu bolo uložené podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona... o advokácii

disciplinárne opatrenie - pozastavenie výkonu advokácie na tri roky a súčasne bol podľa

§ 57 ods. 5 zákona o advokácii povinný zaplatiť paušálne trovy disciplinárneho konania

vo výške 317,- € do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

SAK.“.

Sťažovateľ podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou žiadal o preskúmanie zákonnosti

tohto rozhodnutia. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. mája 2012,

ktorým zrušil rozhodnutie disciplinárneho senátu SAK vo výroku, ktorým mu bolo uložené

disciplinárne opatrenie – pozastavenie výkonu advokácie na tri roky, a vo výroku o trovách

konania podľa ) písm. a) (ďalej len „OSP“)

a vec vrátil SAK na ďalšie konanie, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

«Pri skutku č. 1, teda že sťažovateľ v čase od 28. 09. 2008 do 31. 12. 2009

zamestnával v rozpore so zákonom o advokácii a Advokátskym poriadkom SAK ako

advokátskeho koncipienta JUDr. Svätoslava Vaška, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového

stavu, keď je nepochybné a nesporné že sťažovateľ preukázal, že zamestnával

JUDr. Svätoslava Vaška ako koncipienta na základe platnej, písomnej a určitej pracovnej

zmluvy zo dňa 14. 11. 2007, ktorej kópia bola prílohou žiadosti na zápis do zoznamu

advokátskych koncipientov.

Na základe takejto platnej, písomnej a určitej pracovnej zmluvy SAK zapísala

JUDr. Svätoslava Vaška ako advokátskeho koncipienta u sťažovateľa. ...

Napriek... vzniku pracovného pomeru, jeho priebehu a ukončeniu, SAK dospela

k záveru, že „... k otázke náležitostí a prípadných vád pracovnej zmluvy zo dňa 14. 11. 2007

disciplinárny senát ustálil, že sa jedná o simulovaný právny úkon...“ (str. 11 posledný

odstavec rozhodnutia). SAK takto svojvoľne dospela k uvedenému záveru napriek tomu, že

dodnes žiadne súdne konanie, ktorého predmetom by bolo rozhodovanie o platnosti, resp.

neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 14. 11. 2007, nebolo na všeobecnom súde ani len

začaté! ...

Z listinných dôkazov a výpovedí sťažovateľa ako disciplinárne obvineného a svedka

však nemožno ustáliť, že by sa jedným právnym úkonom - pracovnou zmluvou zo dňa

14. 11. 2007 zastieral iný právny úkon a ani samotná SAK neuvádza, ktorý úkon mal byť

zastretý (simulovaný) pracovnou zmluvou medzi sťažovateľom a svedkom JUDr. Vaškom.

Sťažovateľ je tiež toho právneho názoru, že rozhodnutie o tom, či určitý právny úkon

je simulovaným právnym úkonom alebo nie, nepatrí do právomoci SAK, ale patrí do

právomoci všeobecných súdov v zmysle ustanovení v spojení

s ... a teda SAK v tejto veci rozhodla predčasne. ...

Mzda a ďalšie pracovnoprávne nároky medzi žalobcom a jeho zamestnancom

JUDr. Vaškom upravovala pracovná zmluva, a ostatné pracovnoprávne

predpisy. V disciplinárnom konaní nebolo preukázané, že by žalobca riešil odmeňovanie

koncipienta v rozpore s platnými predpismi, pretože mu vyplatil mzdu alikvótne za každý

mesiac, pričom túto mzdu riadne zdanil a daň, ako aj ďalšie odvody a poistné odviedol.

Sťažovateľ tak nebol v omeškaní s vyplatením miezd.

Len všeobecné konštatovanie SAK o odmeňovaní advokátskeho koncipienta v rozpore

s platnými predpismi je nepreskúmateľné a príliš abstraktné na to, aby na jeho základe bolo

možné rozhodnúť o vine sťažovateľa a následnom uložení disciplinárneho opatrenia.

A najmä, sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že problematika pracovného pomeru je

upravená osobitným zákonom - , ktorý definuje v , že nároky

z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy, teda nie disciplinárne senáty

SAK. SAK takto svojvoľne dospela k záveru o odmeňovaní advokátskeho koncipienta

v rozpore s platnými predpismi napriek tomu, že dodnes žiadne súdne konanie, ktorého

predmetom by bolo rozhodovanie o legálnosti odmeňovania advokátskeho koncipienta

sťažovateľom, nebolo na všeobecnom súde ani len začaté!

Sťažovateľ nepreniesol povinnosť odvádzať odvody do príslušných subjektov na

advokátskeho koncipienta, ale ho v zmysle poveril, aby tieto zamestnávateľove

sumy peňazí ako platby odvodov, fyzicky odniesol a vložil na jeho zamestnávateľské účty

v Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni Dôvera. ...

SAK pochybila, keď konanie sťažovateľa posudzovala podľa znení jednotlivých

právnych predpisov účinných v čase, keď sa o disciplinárnom previnení rozhodovalo, teda

ku dňu 1. marca 2011.

Napríklad, počas existencie pracovného

pomeru medzi sťažovateľom a JUDr. Vaškom vôbec nebol súčasťou tohto zákona - súčasťou

sa stal až prijatím zo dňa 02. 12. 2010,

ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2011.

Bolo preto nevyhnutné použiť znenie týchto zákonov, a to buď:

1/ ku dňu vzniku pracovného pomeru alebo

2/ ku dňu, keď sa mal stať skutok, ktorý má byť disciplinárnym previnením alebo

3/ ku dňu zániku pracovného pomeru 31. 12. 2009.

Pri skutku č. 3, podľa ktorého sťažovateľ nezabezpečil financovanie školení

advokátskeho koncipienta v súlade s predpismi advokácie, treba uviesť, že zo záznamov

sťažovateľa, ako aj zo záznamov SAK a tiež z výpovede svedka JUDr. Vaška je nepochybné,

že sa JUDr. Vaško zúčastnil všetkých predpísaných školení advokátskych koncipientov.

Za účasť na týchto školeniach sťažovateľ zaplatil svedkovi cestovné, ubytovanie,

stravu a ostatné výdavky s tým spojené.

Tvrdenie svedka JUDr. Vaška, že nedostával mzdu, ale cca viac ako 2 roky bol

zamestnaný u sťažovateľa, pričom okrem bežných výdavkov si hradil aj nie malé náklady

spojené s jednotlivými školeniami, nie je dôveryhodné. Taktiež, dodnes žiadne súdne

konanie, ktorého predmetom by bolo rozhodovanie o povinnosti sťažovateľa zaplatiť

advokátskemu koncipientovi nejakú sumu, nebolo na všeobecnom súde ani len začaté!

Postup sťažovateľa nebol v rozpore s vtedy účinným Uznesením konferencie

advokátov o výchove advokátskych koncipientov a ďalšom vzdelávaní advokátov z 19. júna

2004.»

Sťažovateľ s poukazom na § 58 zákona o advokácii namieta, že došlo k premlčaniu

skutkov, ktorých sa mal ako disciplinárne obvinený dopustiť. V tejto súvislosti uvádza:

«Disciplinárne konanie sa začalo dňa 27. 09. 2010 podaním návrhu predsedu

revíznej komisie. Disciplinárny senát na str. 2 v odstavci 4 rozhodnutia uviedol, že „...

lehoty na disciplinárne konanie podľa § 58 ods. 2 Zákona o advokácii vyhodnotil

disciplinárny senát ako čiastočne zachované, nakoľko subjektívna lehota na podanie návrhu

na začatie disciplinárneho konania začala revíznej komisii SAK plynúť najskôr dňa

8. 4. 2010... a najneskôr dňa 17. 5. 2010... a objektívnu lehotu počítal disciplinárny senát

spätne odo dňa podania návrhu...“

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia podobne uviedol,

že „... v danom prípade boli predmetom disciplinárneho konania skutky, ktoré možno

charakterizovať ako trvajúce, a preto plynutie objektívnej lehoty začalo skončením

pracovného pomeru...“ (str. 9 odstavec prvý odôvodnenia rozhodnutia), a to bez toho, aby

skúmal, či tomu tak skutočne bolo.

Z vyššie citovaného odôvodnenia rozhodnutia na jednej strane vyplýva zrejmá

nesprávnosť, resp. až nepochopenie inštitútu počítania lehôt a rozlišovanie medzi lehotami

subjektívnymi a objektívnymi, vrátane ich účinkov na konanie subjektov, pretože „počítať

objektívnu lehotu spätne odo dňa podania návrhu“, resp. od skončenia pracovného pomeru,

a nie odo dňa disciplinárneho previnenia, t. j. skutku znamená jednoznačné porušenie

ustanovení zákona o advokácii, Advokátskeho poriadku, a Trestného

poriadku, na strane druhej prílišné zjednodušenie si úlohy súdu pri počítaní lehôt. ...

Podľa názoru sťažovateľa, ak by pri skutku č. 1 a č. 2 aj došlo k disciplinárnemu

previneniu, tak už pri vzniku pracovného pomeru, t. j. dňa 15. 11. 2007 a objektívna lehota

uplynula najneskôr dňa 15. 11. 2009 (pracovná zmluva bola obligatórnou prílohou žiadosti

o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov), teda návrh na začatie disciplinárneho

konania bol podaný po uplynutí tejto lehoty.

Pri skutku č. 3 by bolo možné počítať začiatok plynutia objektívnej lehoty od

jednotlivých účastí advokátskeho koncipienta na tom - ktorom školení v roku 2008, avšak

dokazovanie týmto smerom nebolo realizované a preto sa rovnako možno prikloniť

k tvrdeniu, že uplynula objektívna premlčacia lehota na podanie návrhu na začatie

disciplinárneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo vzťahu ani k jednému zo skutkov

nevysporiadal, podľa názoru sťažovateľa, primeraným spôsobom s námietkou sťažovateľa

ohľadom uplynutia premlčacej doby.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného

konania, pričom súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady,

ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad

a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv sťažovateľa.

A napokon, netreba osobitne zdôrazňovať, že pokiaľ by sa preskúmala dôvodnosť

námietky sťažovateľa o porušení a dohovoru v súvislosti

s tým, že návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu ku skutkom tam uvedeným bol

podaný po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty, tak táto námietka má celkom zásadný

význam z hľadiska posúdenia danej veci. Je to tak preto, lebo dôvodnosť tejto kardinálnej

procesnej námietky by logicky znamenala, že ďalšie uplatnené námietky sú pre posúdenie

predmetnej veci sekundárne.

Len stručné odôvodnenie, že v danom prípade boli predmetom disciplinárneho

konania skutky, ktoré možno charakterizovať ako trvajúce, a preto plynutie objektívnej

lehoty začalo skončením pracovného pomeru, nie je odôvodnením, ktoré by vo vzťahu

k sťažovateľovi bolo možné považovať za odôvodnenie v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v prípadoch, ak výklad zákonov

je natoľko extrémny, že vybočuje z medzí ústavnosti, nevylučuje prieskum takýchto

rozhodnutí. O takýto prípad ide aj v danej veci, pretože podľa názoru sťažovateľa uplatnila

SAK proti sťažovateľovi disciplinárnu zodpovednosť bez toho, aby na jej uplatnenie boli

splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto preto, že disciplinárny senát potrestal

sťažovateľa v čase po uplynutí zákonnej objektívnej a subjektívnej lehoty, kedy už rationae

temporis takým oprávnením nedisponoval, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky

sťažovateľovi neposkytol relevantnú súdnu ochranu.»

Sťažovateľ poukazuje na § 20 ods. 3 Disciplinárneho poriadku Slovenskej

advokátskej komory schváleného konferenciou advokátov 19. júna 2010 s tým, že

rozhodnutie nemá požadované náležitosti. V tejto súvislosti uvádza:

„V rozhodnutí disciplinárneho senátu sú však jednotlivé skutky formulované veľmi

všeobecne, bez uvedenia miesta, s uvedením širokého časového rozpätia a spôsobu

spáchania konkludentne. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval takéto vymedzenie

jednotlivých skutkov za postačujúce.

... sťažnosťou napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nerešpektuje citované princípy spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku je

nepreskúmateľný.“

Sťažovateľ tiež namieta, že disciplinárny senát SAK rozhodol v pracovnoprávnej

veci, hoci to nie je v jeho právomoci, pričom uvádza:

„Zákon o advokácii nie je pracovnoprávnym predpisom lex specialis, pretože

ustanovenie § 64 ods. 1 zákona o advokácii priamo odkazuje na základný pracovnoprávny

predpis - ako lex generalis. ...

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pracovnoprávne vzťahy nepatria do pôsobnosti

zákona o advokácii; rovnako, rozhodovanie o pracovnoprávnych vzťahoch nepatrí do

právomoci disciplinárneho senátu SAK. ...

Pokiaľ si disciplinárny senát SAK pri svojom rozhodovaní sám urobil rozhodnutie

o tom, či určitý právny úkon (pracovná zmluva zo dňa 14. 11. 2007) je alebo nie je platný,

prípadne je simulovaným právnym úkonom, a či tento právny úkon má zákonom predpísané

náležitosti alebo nie, tak nevídaným spôsobom zasiahol do právomoci súdov, keď si

uzurpoval právo v danej veci rozhodovať, pretože len do právomoci súdu patrí, aj

s prihliadnutím na znenie ustanovenia , rozhodovanie v takejto veci:

pretože len súd môže takúto vec prejednať a rozhodnúť!

Následne, pokiaľ sa základom rozhodnutia SAK stalo prekročenie/zásah do

právomoci súdu, tak celé rozhodnutie je takouto zásadnou vadou postihnuté a pokiaľ senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na túto skutočnosť neprihliadol, hoci sťažovateľom

bola v rámci žaloby ako aj ústneho prednesu na pojednávaní namietaná, tak podľa názoru

sťažovateľa zasiahol do práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu.“

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ tiež namieta, že disciplinárny senát SAK rozhodoval

na základe zrušených interných predpisov, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Ďalšou skutočnosťou, ktorá zasiahla do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie a práva na súdnu ochranu je, že disciplinárny senát SAK rozhodoval na základe

interných predpisov SAK, ktoré boli v čase, keď disciplinárny senát rozhodoval, zrušené.

Podľa prvá veta , trestnosť činu sa

posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný (rovnako

aj § 58 ods. 4 zákona o advokácii).

Pokiaľ mali byť jednotlivé skutky sťažovateľa spáchané najneskôr do 31. 12. 2009,

tak v tom čase bol účinný Advokátsky poriadok schválený konferenciou advokátov dňa

16. 06. 2007. Na konferencii advokátov konanej dňa 19. 06. 2010 bol schválený Advokátsky

poriadok, ktorý § 50 zrušil Advokátsky poriadok zo dňa 16. 06. 2007 a žiadne prechodné

ustanovenia v ňom obsiahnuté nie sú.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1/ Základné právo JUDr. Františka Sobeka na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 10. 05. 2012, sp. zn. , vo výroku, ktorým bola

vo zvyšku žaloba zamietnutá, porušené bolo.

2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.05.2012, sp. zn.

, vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, zrušuje a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu

najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom

Harabinom v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy

proti jeho osobe, predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa

.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát

ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 10. mája 2012 zamietol

žalobu sťažovateľa v časti, v ktorej smerovala proti výroku rozhodnutia disciplinárneho

senátu SAK, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa

§ 56 ods. 1 zákona o advokácii. V odôvodnení svojho rozsudku v prvom rade poukázal na

obsah spisového materiálu a na skutočnosti, ktoré z neho zistil, pričom uviedol:

„Z obsahu predloženého spisového materiálu najvyšší súd zistil, že dňa 22. 09. 2010

podal predseda Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory návrh na začatie

disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu, že sa dopustil disciplinárneho previnenia

podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii konaním, bližšie uvedeným v návrhu doručeným

žalobcovi dňa 30. 09. 2010, a ktoré konkrétne znamenalo porušovanie povinností

zakotvených v ustanovení § 64 ods. 1, 2 a 5 zákona o advokácii, § 31 Advokátskeho

poriadku Slovenskej advokátskej komory a § 5 Uznesenia konferencie advokátov. Na

ústnom disciplinárnom pojednávaní žalobca uviedol, že v prípade pracovného pomeru

uzavretého s JUDr. Vaškom postupoval v súlade s a

ostatnými právnym predpismi, dodržal splatnosť mzdy, jej dohodnutú výšku, mzdu vyplatil

na celé obdobie koncipientskej praxe vopred a ak by aj skončil pracovný pomer skôr, mohol

by vymáhať neodpracovanú mzdu ako bezdôvodné obohatenie. Týmto spôsobom chcel

pracovnoprávny vzťah stabilizovať v záujme budúcej spolupráce. K otázke zaúčtovania

výdavkového pokladničného dokladu na sumu 420.000,- Sk uviedol, že tento doklad bol

dlhšiu dobu stratený, preto boli vystavované ďalšie doklady na mesačnej báze, avšak po

jeho nájdení sa vystavené mesačné doklady neodúčtovali. Záver je taký, že každý mesiac

bola zaúčtovaná len jedna suma. JUDr. Vaško na pojednávaní uviedol, že so žalobcom sa

dohodol na tom, že mu nebude vyplácaná mzda, evidovaná bude iba minimálna mzda pre

úrady a odvody si bude platiť vo svojej réžii. Žiadna mzda v priebehu pracovného pomeru

mu nebola vyplatená. V prípade úspechu v súdnych sporoch platila dohoda, že mu bude

vyplatená odmena vo výške 50 % z odmeny dohodnutej s klientom. Za čas trvania

pracovného pomeru mal vyplatených približne 200.000,- Sk až 300.000,- Sk. Počas svojej

praxe vybavoval klientov, ktorých si zadovážil a oslovil sám, žalobca komunikoval len s

niektorými, každú vec so žalobcom konzultoval a na jeho pokyn spracovával písomné

vyjadrenia, ktoré pred odoslaním skonzultoval. Ku konfliktu uviedol, že žalobca ho sklamal,

lebo v právoplatne vyhraných veciach mu odmietol vyplatiť dohodnutú odmenu a čo sa týka

hradenia nákladov na školenia, všetky si hradil z vlastných prostriedkov, koncipientskú prax

vykonával väčšinou v Bardejove, tiež u žalobcu, a kanceláriu mali aj v Prešove. Advokátom

sa chcel stať a mať splnené podmienky na skúšky aj za cenu takýchto atypických podmienok

výkonu koncipientskej praxe. Vzťah so žalobcom bol vždy pracovný, nikdy nepripúšťal

priateľský vzťah, pred uzavretím pracovného pomeru sa nenavštevovali, nemali bližší vzťah

a spoločné záľuby.

Súčasťou disciplinárneho spisu sú listinné dôkazy, a to kópie rozpisov hovorov

žalobcu, kópie účtovných dokladov za obdobie jednotlivých mesiacov, doklad na

420.000, Sk (mzdy na obdobie 36 mesiacov), kópia registračného listu zamestnávateľa

a registračného listu fyzickej osoby do sociálnej poisťovne, kópia ročného zúčtovania

poistného na verejné zdravotné poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby za rok 2007,

kópia evidenčného listu dôchodkového poistenia, kópia potvrdenia o nemocenských

dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou, kópia rozpisu platieb a ich použitia Zdravotnej

poisťovne Dôvera.“

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd reagoval na námietky

sťažovateľa uvedené v jeho žalobe a v tejto súvislosti uviedol:

„V preskúmavanej veci sa najvyšší súd primárne zaoberal námietkou žalobcu

týkajúcou sa premlčania skutkov, ktorých sa mal svojím konaním dopustiť a nestotožnil sa

s názorom žalobcu. Je nepochybné, že pracovný pomer medzi žalobcom a advokátskym

koncipientom JUDr. Vaškom trval od 15. 11. 2007 do 31. 12. 2009. V danom prípade boli

predmetom disciplinárneho konania skutky, ktoré možno charakterizovať ako trvajúce,

a preto plynutie objektívnej lehoty začalo skončením pracovného pomeru (31. 12. 2009)

z dôvodu, že až do tohto dátumu si žalobca ako advokát svoje povinnosti neplnil. Keďže

návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný dňa 22. 09. 2010 a žalobcovi bol

doručený dňa 30. 09. 2010, objektívna lehota zostala zachovaná. Pokiaľ ide o subjektívnu

lehotu, začala plynúť dňa 08. 04. 2010 doručením vyjadrenia JUDr. Vaška žalovanej.

Konanie žalobcu, konkrétne vyplatenie mzdy na celé obdobie koncipientskej praxe

vopred (deň pred vznikom pracovného pomeru), považuje najvyšší súd za v rozpore s ust.

, podľa ktorého mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie,

a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve

alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Ak bola celá mzda vyplatená deň pred vznikom

pracovného pomeru, nemohla podliehať právnemu režimu následne uzavretej pracovnej

zmluvy. Ide o vady v pracovnoprávnom postupe zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktoré

žalovaná správne kvalifikovala ako disciplinárne previnenie.

Takýto postup pri vyplácaní mzdy zamestnancovi na základe pracovnej zmluvy je

neakceptovateľný (tri roky vopred), pretože vývoj pracovnoprávneho vzťahu do budúcna

nemožno predpokladať. Z toho dôvodu treba súhlasiť so stanoviskom žalovanej.

K ďalšej námietke je potrebné poznamenať, že dohodnutým miestom výkonu práce

v pracovnej zmluve bolo mesto Bardejov, ktoré nie je sídlom a miestom výkonu advokátskej

praxe žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca nezabezpečil svojmu

zamestnancovi primeranú materiálno-technickú a priestorovú vybavenosť, preto

v prejednávanom prípade vznikajú oprávnené pochybnosti o tom, že žalobca kvalifikovane

riadil výchovu, vzdelávanie a prax svojho koncipienta. V otázke zabezpečenia jeho účasti na

seminároch organizovaných Slovenskou advokátskou komorou nie je možné dokázať ani

vyvrátiť tvrdenia žalobcu alebo JUDr. Vaška, kto hradil a znášal tieto náklady, pretože

žalobca nenavrhol žiadny relevantný dôkaz preukazujúci, že svojmu koncipientovi

prispieval v súlade s vnútornými predpismi Slovenskej advokátskej komory na semináre

organizované Slovenskou advokátskou komorou, a na druhej strane ani JUDr. Vaško

nepredložil dôkaz o tom, že náklady spojené so školeniami koncipientov, ktorých sa

zúčastnil, si hradil z vlastných prostriedkov.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania zdokumentovaného v spisovom

materiáli niet pochýb o tom, že v tomto prípade obaja účastníci pracovnoprávneho vzťahu

ignorovali dodržiavanie pravidiel stanovených právnym poriadkom a internými normami

Slovenskej advokátskej komory v dôsledku čoho došlo nielen k porušeniu povinnosti

advokáta vo vzťahu k zamestnancovi, ale aj jeho základných povinností, pretože pri výkone

advokácie má postupovať tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu a v záujme

toho dodržiavať pravidlá profesijnej etiky.

Podiel zodpovednosti v danom prípade má aj advokátsky koncipient JUDr. Vaško,

ktorý akceptovaním žalobcom nastavených pracovných podmienok zanedbal svoje

vzdelávanie a prípravu na povolanie advokáta. Ak mal eminentný záujem na tom, aby sa

stal advokátom a to aj za cenu obchádzania právnych predpisov, prestal tým spĺňať jednu

zo základných podmienok na zápis do zoznamu advokátov, a to podmienku bezúhonnosti

(§ 3 ods. 4 zákona o advokácii), a keďže svoju koncipientsku prax bol ochotný vykonávať

v rozpore s platným právom, vzniká pochybnosť, že bude čestne a svedomito plniť povinnosť

advokáta.

V postupe žalovanej, ktorá z konania žalobcu vyvodila disciplinárne dôsledky

opierajúc sa o výsledky kontroly zaznamenané v zápisniciach, senát vzhľadom na obsah

spisu a skutkové okolnosti disciplinárneho previnenia podrobne uvedené v odôvodnení

rozhodnutia, ktoré považuje za naplnené, nezistil rozpor so zákonom. Súd preto žalobu

v časti o preskúmanie zákonnosti výroku o uznaní žalobcu za vinného z disciplinárneho

previnenia zamietol.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného

súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom

rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale

je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší

súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože v tomto prípade išlo

o disciplinárne konanie podľa Štvrtej časti zákona o advokácii, ktorého predmetom bolo

rozhodovanie o tom, či bolo spáchané disciplinárne previnenie a uloženie disciplinárneho

opatrenia ( ). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný

súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu, ktorý vyslovil v odôvodnení svojho rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti

predovšetkým namieta to,

- ako najvyšší súd vyhodnotil jeho námietku premlčania skutkov, ktoré boli

predmetom disciplinárneho konania,

- že disciplinárny senát SAK prekročil svoju právomoc, pretože rozhodol vo veciach,

o ktorých môžu rozhodovať len súdy,

- že disciplinárny senát rozhodoval podľa interných predpisov SAK, ktoré v čase

rozhodovania disciplinárneho senátu boli zrušené.

Okrem toho sťažovateľ namieta spôsob, akým sú skutky disciplinárnych previnení

vymedzené vo výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK.

1. K vyhodnoteniu námietky premlčania

Podľa § 58 ods. 1 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012)

disciplinárne konanie sa začína na návrh predsedu revíznej komisie (§ 73) alebo ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa § 58 ods. 2 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) návrh

na začatie disciplinárneho konania možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa

navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr však do dvoch rokov odo dňa,

keď k disciplinárnemu previneniu došlo.

Sťažovateľ namieta spôsob, akým najvyšší súd vyhodnotil jeho námietku premlčania.

Poukazuje na to, že disciplinárne konanie začalo 27. septembra 2010 podaním návrhu

predsedu revíznej komisie. Podľa sťažovateľa pri skutkoch č. 1 a 2, ak došlo

k disciplinárnemu previneniu, „tak už pri vzniku pracovného pomeru, t. j. dňa 15 .11. 2007

a objektívna lehota uplynula najneskôr dňa 15. 11. 2009 (pracovná zmluva bola

obligatórnou prílohou žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov), teda návrh

na začatie disciplinárneho konania bol podaný po uplynutí tejto lehoty. Pri skutku č. 3 by

bolo možné počítať začiatok plynutia objektívnej lehoty od jednotlivých účastí advokátskeho

koncipienta na tom – ktorom školení v roku 2008...“

Z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že tento sa nestotožnil s právnym

názorom sťažovateľa. Najvyšší súd poukázal na to, že pracovný pomer medzi sťažovateľom

a advokátskym koncipientom JUDr. Vaškom trval od 15. novembra 2007 do 31. decembra

2009, z čoho je zrejmé, že predmetom konania boli „skutky, ktoré možno charakterizovať

ako trvajúce, a preto plynutie objektívnej lehoty začalo skončením pracovného pomeru

(31. 12. 2009... Pokiaľ ide o subjektívnu lehotu, začala plynúť dňa 08. 04. 2010 doručením

vyjadrenia JUDr. Vaška žalovanej.“.

Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny, a teda

svojvoľný, naopak, podľa jeho názoru je primeraným spôsobom odôvodnený, preto je

ústavne udržateľný. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zo zisteného

skutkového stavu vyplýva, že disciplinárne previnenie sťažovateľa malo pozostávať

z jednotlivých konaní počas trvania pracovného pomeru, preto sa javí byť primerané, ak

najvyšší súd hodnotil toto disciplinárne previnenie ako jeden skutok, ktorý bol dokonaný

skončením pracovného pomeru. Vzhľadom na sankčný charakter disciplinárneho konania

a aj na odkaz na ( zákona o advokácii) je primerané aplikovať

trestnoprávne princípy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj podľa teórie trestného

práva pri trvácom trestnom čine začína plynúť premlčacia doba podľa § 87 Trestného

zákona () v okamihu, keď sa odstránil protiprávny stav, ktorého

udržiavanie je zákonným znakom trestného činu. Nemožno akceptovať argument

sťažovateľa, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť doručením pracovnej zmluvy

SAK spolu so žiadosťou o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Z hľadiska

vymedzenia skutkov bola rozhodujúca až realizácia predmetnej pracovnej zmluvy, teda

reálne správanie účastníkov tejto pracovnej zmluvy, ktorou dochádzalo k napĺňaniu

ustanovení pracovnej zmluvy, prípadne k ich porušovaniu alebo obchádzaniu. Z toho

dôvodu bolo primerané určiť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na 8. apríl

2010, keď bolo doručené vyjadrenie JUDr. Vaška Slovenskej advokátskej komore.

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že v rozhodnutí disciplinárneho senátu

SAK je otázka zachovania objektívnej premlčacej doby hodnotená relatívne nezrozumiteľne

(„... objektívnu lehotu počítal disciplinárny senát spätne odo dňa podania návrhu.“).

Najvyšší súd však túto nejednoznačnosť odstránil tým, že poukázal na okamih začatia

plynutia objektívnej premlčacej doby a na moment, keď bol podaný návrh na začatie

disciplinárneho konania, na základe čoho dospel k záveru o zachovaní objektívnej

premlčacej doby.

2. K prekročeniu právomoci disciplinárneho senátu SAK

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú

spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov

územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej

správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o

spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných

a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa § 66 ods. 2 zákona o advokácii komora je samosprávna stavovská organizácia,

ktorá združuje všetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov vedenom komorou.

Podľa § 74 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii disciplinárna komisia rozhoduje

v disciplinárnych senátoch o disciplinárnych previneniach advokátov, euroadvokátov,

advokátskych koncipientov, zahraničných advokátov a medzinárodných advokátov.

Podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii disciplinárnym previnením advokáta,

euroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho

koncipienta je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu

komory.

Podľa § 57 ods. 1 zákona o advokácii disciplinárne konanie vykonáva trojčlenný

disciplinárny senát vymenovaný predsedom disciplinárnej komisie (§ 74) spomedzi jej

členov.

Podľa § 59 ods. 5 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012)

rozhodnutie disciplinárneho senátu, ktorým bolo uložené disciplinárne opatrenie

vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu

euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných

advokátov alebo pozastavenie výkonu advokácie [§ 56 ods. 2 písm. d) a e)], je

preskúmateľné najvyšším súdom podľa osobitného predpisu. Návrh je oprávnený podať len

disciplinárne obvinený, ktorého sa rozhodnutie týka.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „pracovnoprávne vzťahy nepatria do pôsobnosti

zákona o advokácii; rovnako, rozhodovanie o pracovnoprávnych vzťahoch nepatrí do

právomoci disciplinárneho senátu SAK. ...

Pokiaľ si disciplinárny senát SAK pri svojom rozhodovaní sám urobil rozhodnutie

o tom, či určitý právny úkon (pracovná zmluva zo dňa 14. 11. 2007) je alebo nie je platný,

prípadne je simulovaným právnym úkonom, a či tento právny úkon má zákonom predpísané

náležitosti alebo nie, tak... zasiahol do právomoci súdov...“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza konkrétnu argumentáciu ku každému druhovému

vymedzeniu disciplinárneho previnenia v bodoch 1, 2 a 3 výroku rozhodnutia

disciplinárneho senátu SAK (o náležitostiach pracovnej zmluvy, o odmeňovaní

advokátskeho koncipienta a o súvisiacich odvodových povinnostiach a o účasti

advokátskeho koncipienta na školeniach a ich financovanie).

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku výslovne s touto námietkou

sťažovateľa nevysporiadal. Na druhej strane však najvyšší súd v odôvodnení podrobne

poukazuje na skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z predloženého spisového materiálu,

a poukazuje tiež na listinné a iné dôkazy, z ktorých tieto skutkové zistenia vyplývajú.

Následne najvyšší súd sám vyhodnotil jednotlivé skutkové zistenia (napr. „... vyplatenie

mzdy na celé obdobie koncipientskej praxe vopred (deň pred vznikom pracovného pomeru),

považuje najvyšší súd za v rozpore s ust. ... Ak bola celá mzda

vyplatená deň pred vznikom pracovného pomeru, nemohla podliehať právnemu režimu

následne uzavretej pracovnej zmluvy. ... dohodnutým miestom výkonu práce v pracovnej

zmluve bolo mesto Bardejov, ktoré nie je sídlom a miestom výkonu advokátskej praxe

žalobcu. ... žalobca nezabezpečil svojmu zamestnancovi primeranú materiálno-technickú

a priestorovú vybavenosť, preto... vznikajú oprávnené pochybnosti o tom, že žalobca

kvalifikovane riadil výchovu, vzdelávanie a prax svojho koncipienta. ... V otázke

zabezpečenia jeho účasti na seminároch... nie je možné dokázať ani vyvrátiť tvrdenia

žalobcu alebo JUDr. Vaška, kto hradil a znášal tieto náklady...“) a na základe týchto

skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že „v tomto prípade obaja účastníci

pracovnoprávneho vzťahu ignorovali dodržiavanie pravidiel stanovených právnym

poriadkom a internými normami Slovenskej advokátskej komory...

... senát vzhľadom na obsah spisu a skutkové okolnosti disciplinárneho previnenia

podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia, ktoré považuje za naplnené, nezistil rozpor

so zákonom.“.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nemožno súhlasiť s námietkou

sťažovateľa, že disciplinárny senát SAK nemá právomoc rozhodovať v pracovnoprávnych

veciach. Z vyplýva, že právomoc občianskoprávneho súdu môže byť zúžená

zákonom tak, že veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,

obchodných a hospodárskych vzťahov rozhodujú iné orgány ako súdy. Rozhodnutia týchto

orgánov sú však preskúmateľné súdom v systéme správneho súdnictva. Zákon o advokácii

upravuje výkon advokácie a ďalšie vzťahy súvisiace s výkonom advokácie, ktorými sú

najmä vzťahy advokáta a advokátskeho koncipienta, ktorého tento advokát zamestnáva

(piata časť zákona o advokácii). Pracovný pomer advokátskeho koncipienta sa spravuje

pracovnoprávnymi predpismi (§ 64 ods. 1 zákona o advokácii). Zákon o advokácii

a predpisy SAK (Advokátsky poriadok, Uznesenie konferencie advokátov o výchove

advokátskych koncipientov) upravujú podrobnosti a špecifiká pracovného pomeru

advokátskeho koncipienta a konkrétny spôsob výkonu jeho práce. Zákonom o advokácii sa

zriaďuje SAK, ktorá je samosprávnou stavovskou organizáciou a združuje všetkých

advokátov (§ 66 ods. 2 zákona o advokácii). Zákon o advokácii zveruje SAK a jeho

orgánom právomoc rozhodovať o disciplinárnych previneniach advokátov (§ 74 ods. 1).

Disciplinárnym previnením advokáta je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej

zo zákona o advokácii a z interných predpisov SAK (§ 56 ods. 1). Zákon o advokácii takto

vymedzuje oblasť, v ktorej je SAK zverená disciplinárna právomoc, teda oprávnenie

rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu práv a povinností, ktoré tvoria obsah spoločenských

vzťahov upravených zákonom o advokácii. Z uvedeného vyplýva, že SAK má právomoc

rozhodovať o tom, či práva a povinnosti, v rozsahu, v akom ich upravuje zákon o advokácii

a interné predpisy SAK, medzi advokátom ako zamestnávateľom a advokátskym

koncipientom ako zamestnancom v ich pracovnoprávnom vzťahu, boli dodržané.

Špecifikované rozhodnutia SAK sú však preskúmateľné súdom na základe žaloby

v správnom súdnictve (§ 59 ods. 5 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra

2012).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že SAK nemôže vysloviť neplatnosť právneho

úkonu (napr. pracovnej zmluvy) a pod., v zásade s touto námietkou možno súhlasiť.

V tomto prípade však disciplinárny senát nerozhodol o platnosti pracovnej zmluvy.

Sťažovateľom namietané úvahy boli uvedené výlučne v odôvodnení predmetného

rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK a tvoria podpornú argumentáciu pre jeho závery.

Základná argumentácia a záver o tom, že sťažovateľ naplnil znaky konkrétneho

disciplinárneho previnenia, sa týkajú pracovnoprávnych vzťahov v zásade v rozsahu

upravenom zákonom o advokácii a internými predpismi SAK. Na základe všeobecného

odkazu v zákone o advokácii o zamestnávaní advokátskeho koncipienta na základe

pracovnoprávnych predpisov je možné, aby disciplinárny senát SAK použil aj podpornú

argumentáciu, ktorá vyplýva z týchto právnych predpisov (napr. ).

O právach a povinnostiach, ktoré z týchto právnych predpisov vyplývajú, však nemôže

autoritatívne rozhodnúť. Autoritatívne rozhodnutie je uvedené vo výroku, ktorý zjavne

nekonštatuje neplatnosť pracovnej zmluvy, ale porušenie konkrétnych povinností

sťažovateľa, ktoré vyplývajú z príslušných ustanovení zákona o advokácii a interných

predpisov SAK. Tieto skutočnosti nesignalizujú žiadne reálne prekročenie právomoci

disciplinárneho senátu SAK. V tejto súvislosti je tiež relevantné to, že postup

disciplinárneho senátu SAK a jeho rozhodnutie riadne preskúmal najvyšší súd, ktorý

v rámci tohto prieskumu disponoval plnou jurisdikciou ( ). Z týchto

dôvodov nebolo možné akceptovať túto námietku sťažovateľa.

3. K rozhodovaniu podľa predpisov SAK zrušených v čase rozhodovania

Podľa § 58 ods. 4 zákona o advokácii zodpovednosť za disciplinárne previnenie sa

posudzuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a predpisov komory účinných

v čase, keď k disciplinárnemu previneniu došlo; podľa neskorších všeobecne záväzných

právnych predpisov a predpisov komory sa posudzuje len vtedy, ak je to pre disciplinárne

obvineného priaznivejšie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta že „disciplinárny senát SAK rozhodoval na základe

interných predpisov SAK, ktoré boli v čase, keď disciplinárny senát rozhodoval, zrušené“.

V tejto súvislosti tiež namieta, že najvyšší súd sa „ani jednou z vyššie uvedených

skutočností nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia sa k nim nevyjadril...“.

Ústavný súd zo žaloby zistil, že sťažovateľ túto námietku v konaní pred najvyšším

súdom neuplatnil, preto neobstojí jeho námietka, že sa najvyšší súd s ňou nevysporiadal.

Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v zásade nemá právomoc preskúmať uvedenú

námietku. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (, ). Ak

sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi dôvody odvolania, ktoré uvádza

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad, aby bola

založená právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti (). Na

tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre

nedostatok svojej právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Nad rámec veci však ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia disciplinárneho senátu

SAK vyplýva, že v prerokúvanom prípade aplikoval interné predpisy SAK, ktoré boli

účinné v čase, keď došlo k disciplinárnemu previneniu, teda išlo o postup v súlade s § 58

ods. 4 zákona o advokácii. Z argumentácie sťažovateľa tiež vyplýva, že nenamieta to, že

neskoršia právna úprava by mala byť pre neho priaznivejšia. Z týchto dôvodov je táto

námietka neopodstatnená a nemá relevantný ústavnoprávny rozmer.

4. K vymedzeniu skutkov vo výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK

Podľa § 58 ods. 6 zákona o advokácii písomné vyhotovenie rozhodnutia

o disciplinárnom previnení obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Vo výroku

rozhodnutia, ktorým je disciplinárne obvinený uznaný zodpovedným za disciplinárne

previnenie, sa uvedie i výrok o povinnosti zaplatiť komore paušálne trovy konania do 15 dní

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa doručuje

disciplinárne obvinenému a navrhovateľovi do vlastných rúk.

Podľa § 20 ods. 3 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory

(schváleného konferenciou advokátov 19. júna 2010) rozhodnutie obsahuje označenie

senátu, o rozhodnutie ktorého ide, mená a priezviská členov senátu, ktorí sa na rozhodovaní

zúčastnili, dátum a miesto vyhlásenia rozhodnutia, výrok rozhodnutia s uvedením

zákonných ustanovení, ktoré sa použili, odôvodnenie, ak zákon neustanovuje niečo iné

a poučenie o opravnom prostriedku. Výrok, ktorým sa disciplinárne obvinený uznáva za

vinného, alebo ktorým sa spod disciplinárneho návrhu oslobodzuje, musí presne označovať

disciplinárne previnenie (skutok), ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným

pomenovaním a s uvedením právnej kvalifikácie, ale aj s uvedením miesta, času a spôsobu

spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol

byť zamenený s iným, ako aj výrok o disciplinárnom opatrení a náhrade trov

disciplinárneho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v rozhodnutí disciplinárneho senátu SAK sú

„jednotlivé skutky formulované veľmi všeobecne, bez uvedenia miesta, s uvedením širokého

časového rozpätia a spôsobu spáchania konkludentne. Najvyšší súd... považoval takéto

vymedzenie jednotlivých skutkov za postačujúce.“.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku z 10. mája 2012 vyplýva, že najvyšší súd sa

špecificky s uvedenou námietkou sťažovateľa nevysporiadal. Z textu odôvodnenia však

vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s relevantnými znakmi disciplinárneho previnenia

podľa jednotlivých skutkov vymedzených v prvom výroku v bodoch 1, 2 a 3. Z uvedeného

možno dospieť k záveru, že najvyšší súd nemal pochybnosti o spôsobe vymedzenia

disciplinárneho previnenia vo výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že disciplinárny poriadok v § 20 ods. 3 vyžaduje

špecifickú kvalitu vymedzenia disciplinárneho previnenia (skutku), ktorého sa výrok týka,

s tým cieľom, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Pri vymedzení

disciplinárneho previnenia bolo zjavne potrebné prihliadnuť na časový úsek, v ktorom bol

predmetný skutok vykonaný, a na to, že nebolo možné a ani účelné vymedzovať každý

jednotlivý skutok v rozhodujúcom čase. Druhovú kvalifikáciu jednotlivých skutkov

vymedzenú v bodoch 1, 2 a 3 v tomto kontexte možno považovať v zásade za dostatočnú.

V týchto súvislostiach možno tiež konštatovať, že spôsob, akým disciplinárny senát SAK

vymedzil skutok vo výroku, v zásade napĺňa materiálne hľadisko § 20 ods. 3

disciplinárneho poriadku, teda nezameniteľnosť tohto skutku s iným skutkom. Z týchto

dôvodov ústavný súd neakceptoval túto námietku sťažovateľa.

Na tomto základe považuje ústavný súd citované právne závery najvyššieho súdu za

ústavne akceptovateľné, pretože nie sú prejavom svojvôle, teda arbitrárnosti a sú

primeraným spôsobom odôvodnené. Táto časť odôvodnenia poskytuje dostatočný podklad

pre výrok rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý

koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný

súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery

primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné, logické a vychádzajú

z aplikácie predovšetkým príslušných ustanovení zákona o advokácii a interných predpisov

SAK, nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najmä

príslušných ustanovení zákona o advokácii a interných predpisov SAK takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu z 10. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013