Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 258/2010
PDF · 198.68 KB
No categories available
IV. ÚS 258/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., T.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4, čl. 32 a čl. 46
ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom v súvislosti s odmietnutím
vykonania zmeny územného plánu v dotknutom území a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 13 S/43/2008-54 z 22. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010
doručená sťažnosť Ľ. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F.,
T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 4, čl. 32 a čl. 46
ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 1 a čl. 13 ods.
1 písm. a) ústavy postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „mesto“) v súvislosti
s odmietnutím vykonania zmeny územného plánu v dotknutom území a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/43/2008-54
z 22. decembra 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Orgán územného plánovania - Mesto Nové Mesto nad Váhom odmietol nielen
zmenu územného plánu v dotknutom území, ale aj čo len pripustiť začatie prerokovacieho
procesu zmeny územného plánu. Odmietnutie založil na tom, že zmena vlastníctva nie je
dôvodom a teda povinnosťou orgánu územného plánovania na zmenu územného plánu.
Pritom zamlčuje, že ja ako žiadateľ takýto dôvod neuvádzam, uvádzam dôvod iný, skutočný,
že došlo k zmene predpokladov, za ktorých bola pôvodne navrhnutá koncepcia organizácie
územia. Tiež vo vyjadrení zo 4.11.2009 odporca súd nepravdivo informuje o tom, že
v búracom konaní na predmetnom území som bol za nedodržanie podmienok opakovane
pokutovaný.
Krajský súd v Trenčíne v uznesení z 22. 12. 2009 si tvrdenie odporcu osvojil, môj
návrh zamietol z dôvodov, že územný plán má všeobecne záväzný charakter, nie je
dokumentom zasahujúcim do mojich subjektívnych práv fyzickej osoby, že potom nie je
dôvodné moje tvrdenie o povinnosti odporcu obstarať doplnok alebo zmenu
územnoplánovacej dokumentácie, že v dôsledku toho nemohlo dôjsť k obmedzeniu mojich
vlastníckych práv, že súd tiež nemohol prihliadnuť na dôvody v súdom vyžiadanom mojom
doplňujúcom návrhu zo dňa 14. 10. 2009, pretože v čase podania už som nebol vlastníkom
predmetných pozemkov.
... Podanie sťažnosti na nesúlad doterajšieho postupu Mesta Nové Mesto nad Váhom
a Krajského súdu v Trenčíne s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonmi Slovenskej
republiky zdôvodňujem takto :
1/ O zmenu územného plánu som požiadal pôvodne 25. 5. 2001 a to z dôvodu, že došlo
k zmene predpokladov za ktorých bolo určené využitie územia. Využitie územia bolo určené
na využitie pre športovo rekreačné účely v realite, kedy pôvodný vlastník - Armáda SR
využívala územie na športovo rekreačné účely pre svoju potrebu. Táto potreba pominula,
predpoklady využitia sa zásadne zmenili, majetok sa stal pre predávajúceho nadbytočným
a pôvodne určené využitie územia nepotrebným, o čom svedčí aj neskoršie uznesenie
č.143/2008-MsZ Mestského zastupiteľstva, ktoré súhlasilo so začatím prerokovacieho
procesu zmeny územného plánu predmetného územia. Je potrebné poznamenať, že táto
zmena mne bola od roku 2001 odmietaná, čo ma v bezmocnosti viedlo k predaju pozemkov
kúpnou zmluvou z 29. 2. 2008.
2/ Krajský súd v Trenčíne vôbec neposúdil skutočnosť, že Mestom odmietnutá zákonná
povinnosť (§ 30 ods. 1 stavebného zákona) je priamou príčinou obmedzenia mojich
základných práv, že o tom, či je alebo nie je povinný povinným zo zákona, rozhodol sám
povinný Mesto Nové Mesto nad Váhom. Krajský súd odmietol prihliadať na dôvody uvedené
v doplňujúcom mojom návrhu zo 14. 10. 2009, hoci boli iba súdom vyžiadaným doplnením
k pôvodnej mojej žalobe z 9. 8. 2007, kedy som predmetné pozemky vlastnil. Pritom vôbec
neprihliadal na skutočnosť, že vec mal posúdiť k stavu v čase, kedy orgán územného
plánovania mal povinnosť konať a nekonal a kedy som ja podal žalobu.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/ Základné práva Ľ. B. upravené v čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 1, čl. 20 ods.4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Mesta Nové Mesto nad Váhom porušené boli.
2/ Základné práva Ľ. B., upravené v čl. 32 a v čl. 46 ods. 1,2,3 uznesením Krajského súdu
v Trenčíne porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 13 S/43/2008-54,
3107223228 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3/ Ľ. B. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia podľa vyúčtovania, ktorú sumu je
povinné Mesto Nové Mesto nad Váhom zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. F. do 3 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodne zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 32 ústavy občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by
odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v ústave,
ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal nezákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
1. Vychádzajúc zo sťažovateľovho návrhu na rozhodnutie, ústavný súd uvádza, že
pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy označeným postupom mesta, vzhľadom na subsidiárnu právomoc
ústavného súdu sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy mohol
a mal sťažovateľ domáhať na všeobecnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení
čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 1 ústavy postupom mesta.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 1 ústavy sú
ústavnými princípmi, t. j. ich obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody, a nie sú
priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti, a preto ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 32/98).
2. V súvislosti s návrhom sťažovateľa, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho
základných práv upravených v čl. 32 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy uznesením krajského súdu
č. k. 13 S/43/2008-54 z 22. decembra 2009, ústavný súd uvádza:
a) Sťažovateľ namieta porušenie čl. 32 a čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, pričom však
neuvádza žiadne dôvody, na základe ktorých postupom krajského súdu malo dôjsť
k porušeniu týchto jeho základných práv.
Podľa § 20 zákona o ústavnom súde každý návrh musí byť odôvodnený a musí
obsahovať dôkazy preukazujúce tvrdenia navrhovateľa. Sťažnosť takéto náležitosti
neobsahuje, a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Vzhľadom na právne
zastúpenie sťažovateľa advokátom ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie
tohoto nedostatku.
b) Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy označeným uznesením krajského súdu.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy by došlo jednak vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(m. m. II. ÚS 8/901), alebo vtedy, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Z tohto hľadiska posudzoval preto aj
napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľa v napadnutom
rozhodnutí odôvodnil takto:
„Krajský súd uznesením zo dňa 27. júna 2008 číslo konania 13S/43/2008-23 zastavil
konanie o návrhu navrhovateľa, ktorý tvrdil, že bolo porušené jeho základné právo
upravené v článku 20 ods. 4 a v článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odporca
odmietol obstarať územnoplánovaciu dokumentáciu po zmene predpokladov, na základe
ktorých bola pôvodne navrhnutá koncepcia organizácie územia týkajúca sa pozemkov
bývalého vojenského kúpaliska, parc .č. ...až ... kat. úz. ....
Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie navrhovateľa uznesením
z 18. augusta 2009 zrušil uznesenie tunajšieho krajského súdu zo dňa 27. júna 2008 a vec
vrátil na ďalšie konanie. S prihliadnutím na dôvody uvedené v zrušujúcom uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu.
Navrhovateľ v písomnom podaní z 14. októbra 2009 uviedol, že preukázateľne došlo
k zmene podkladov územnoplánovacej dokumentácie, a preto je dôvodná jej zmena.
Odporca uznesením číslo 98/2003 a odmietnutím jeho žiadosti z 20. februára 2007 obmedzil
výkon jeho vlastníckeho práva. Odporca ďalším uznesením č. 143/2008-MsZ z 29. apríla
2008 schválil začatie konania o zmene územného plánu. O začatí konania o zmene
územného plánu bolo rozhodnuté v čase, kedy navrhovateľ už nebol vlastníkom pozemkov
býv. vojenského kúpaliska v Novom Meste nad Váhom. Navrhovateľ zotrval na svojom
názore, že odporca porušil jeho právo obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto žiadal, aby súd vyslovil, že
odporca bol povinný obstarať doplnok alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie, že
odporca obmedzil vlastnícke právo žalobcu a že bolo porušené jeho právo podľa čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.
... V intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. augusta 2009 súd zvažoval, akým spôsobom je treba v tejto veci rozhodnúť.
Z doplneného návrhu (č.l. 43) jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ namietal nečinnosť
odporcu vo veci zmeny územnoplánovacej dokumentácie a v dôsledku tejto nečinnosti malo
podľa tvrdenia navrhovateľa dôjsť k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva a porušenia práva
na prejednanie veci v primeranej lehote.
Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravuje piata časť, štvrtá hlavy
Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným správnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon) orgán územného
plánovania, ktorý obstaral územnoplánovaciu dokumentáciu, sústavne sleduje, či sa
nezmenili územno-technické, hospodárske a sociálne predpoklady, na ktorých základe bola
navrhnutá koncepcia organizácie územia. Ak dôjde k zmene predpokladov, alebo je
potrebné umiestniť verejnoprospešné stavby, orgán územného plánovania obstará doplnok
alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie.
Tak, ako už bolo uvedené v uznesení súdu z 27. júna 2008 územný plán obce nie je
rozhodnutím o právach a právom chránených záujmoch jednollivca, ale ide o dokument,
ktorý po schválení obecným (mestským zastupiteľstvom) má všeobecne záväzný charakter.
Z uvedeného vyplýva, že územný plán nie je rozhodnutím správneho orgánu, ktorým by bolo
zasiahnuté do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Potom nie je dôvodné
tvrdenie navrhovateľa o povinnosti odporcu obstarať doplnok alebo zmenu
územnoplánovacej dokumentácie vzťahujúcej sa k pozemkom v jeho vlastníctve. V dôsledku
toho nemohlo dôjsť k obmedzeniu vlastníckych práv navrhovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1, 4
Ústavy Slovenskej republiky a ani nebolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože navrhovateľ
v konaní o prerokovaní zmeny územného plánu, nieje účastníkom správneho konania. Súd
tiež nemohol prihliadnuť na dôvody uvedené v doplňujúcom návrhu zo dňa
14. októbra 2009, pretože v čase jeho podania nebol už vlastníkom pozemkov ležiacich pod
býv. vojenským kúpaliskom v Novom Meste nad Váhom.
Súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol podľa § 250t ods. 4, veta tretia
Ústavný súd po posúdení odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
dospel k záveru, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal v danej veci
ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je arbitrárny a nepopiera
zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Za tejto situácie ústavný súd nemá
dôvod spochybniť právny názor krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o svojvoľnosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia.
Postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno pritom
podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania
v konaní o veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2010