Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 126/2020
PDF · 181.67 KB
No categories available
III. ÚS 126/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 126/2020 -12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
zastúpeného spoločnosťou Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital
Park III, Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rastislav Hanulák,
Einsteinova 19, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv
a slobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 Co 56/2016 z 10. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie „základného práva na právnu istotu a legitímne očakávanie“ podľa čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 56/2016
z 10. januára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorou zmenil rozsudok Okresného
súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 470/2008-289 zo 14. februára 2012 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v 2. rade
v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré
prebiehalo od roku 2008 na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 470/2008. Krajský súd rozhodol
v uvedenej veci napadnutým rozsudkom tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcov
v 1. a 2. rade a žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcov zaviazal vyplatiť sťažovateľovi
a žalovanému v 1. rade z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva
každému po 3 770, 83 € a nehnuteľnosti prikázal do bezpodielového spoluvlastníctva
žalobcov a zároveň zaviazal sťažovateľa a žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcom sumu
po 1 092, 61 €. Napokon vyslovil, že žalobcovia majú voči žalovaným právo na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Napadnutému rozsudku krajského súdu predchádzal rozsudok okresného súdu
zo 14. februára 2012, opravné uznesenie okresného súdu z 21. mája 2012 a rozsudok
krajského súdu sp. zn. 9 Co 368/2012 zo 6. februára 2014, ale na základe dovolania
sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
2 Cdo 472/2014 z 29. októbra 2015 predmetný rozsudok krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne interpretoval § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keď považoval „náklady na odstránenie stavby za investície do
spoločnej veci (pozemku)“, pričom poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu
a komentuje aj napadnutý rozsudok krajského súdu na strane 9 v bode 17. Brojí proti tomu,
že krajský súd priznal žalobcom nárok na úhradu sumy 1 092, 61 € voči sťažovateľovi
napriek tomu, že vlastnícke právo sťažovateľa k stavbe nebolo preukázané. V konaní nebola
preukázaná ani existencia žiadneho právneho titulu, na základe ktorého by sťažovateľ
mohol byť vlastníkom tejto stavby (so súpisným číslom 739), keďže žalobcovia doložili
do spisu listiny preukazujúce vlastnícke právo právnych predchodcov sťažovateľa k stavbe
so súpisným číslom 33, ktoré bolo evidované v pozemkovej knihe vl. č. 90. V predmetnom
prípade bolo totiž napadnutým rozsudkom krajského súdu priznané právo žalobcom
„ohľadne práva na úhrady sumu vo výške 1.092,61 EUR zo strany žalovaného v 1. rade
i zo strany sťažovateľa, ktoré však nevyplýva zo žiadneho účinného zákonného ustanovenia
pre ich vydanie v konaní, v ktorom sa pôvodne vyporiadania podielového spoluvlastníctva
v tzv. širšom zmysle vôbec nedomáhali, návrh na takéto vyporiadanie urobili až v čase, kedy
bolo ich údajné právo premlčané, nebolo nijako preukázané, že sťažovateľ bol
spoluvlastníkom stavby, náklady na odstránenie ktorej ho Krajský súd... zaviazal znášať,
z vykonaného dokazovania nijako nevyplýva záver Krajského súdu..., že zbúraním stavby
došlo k zhodnoteniu Pozemku. V dôsledku toho Krajským súdom... uložená povinnosť
sťažovateľovi uhradiť Žalobcom sumu vo výške 1.092,61 EUR je nezákonná a Krajský súd...
svojím rozhodnutím závažným spôsobom zasiahol do základných práv a slobôd
sťažovateľa.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo Sťažovateľa na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa
článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy... a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny... Rozsudkom
Krajského súdu... sp. zn. 9Co/56/2016 – 438... zo dňa 10.01.2019 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa článku 36
ods. 1 Listiny... Rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 9Co/56/2016 - 438... zo dňa
10.01.2019 porušené bolo.
Ústavný súd... rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 9Co/56/2016 - 438... zo dňa
10.01.2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR,
ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám právneho zástupcu... trovy
konania v sume 415,52 EUR.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
11. Nosnou námietkou v ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd
nesprávne právne vec posúdil a jeho rozhodnutie je neodôvodnené a nesprávne. Bližšie
dôvody sú uvedené v bode 4
12. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa je však potrebné považovať za zjavne
neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).
13. Ústavný súd poukazuje v tomto prípade na relevantnú časť rozsudku krajského
súdu (body 18 až 21), ktoré sťažovateľ pripojil k ústavnej sťažnosti:
„Žalovaný 2 v konaní namietal, že žalobcovia odstránili stavbu v čase, kedy
rozhodnutie príslušného stavebného úradu ešte nebolo právoplatné a ani
vykonateľné; uvedená námietka žalovaného 2 sa zakladá na pravde: bez ohľadu na to. však
odvolací súd zdieľa názor, že odstránením stavby na pozemku parc. č. 57 došlo
k zhodnoteniu tohto pozemku. Mesto začalo konať vo veci odstránenia stavby
na danom pozemku práve z dôvodu, že stavba vzhľadom na stav devastácie, v ktorom
sa nachádzala, predstavovala ohrozenie života a zdravia osôb, pohybujúcich sa v jej
blízkosti. Existujúca fotografická dokumentácia o tom, do akej miery bola stavba schátralá,
neumožňuje vyvodiť iný záver, než ten. že stavba predstavovala vážne nebezpečenstvo
pre zdravie a život okoloidúcich, a teda ju bolo nevyhnutné zbúrať. Možno tiež súhlasiť
s argumentom žalobcov, že ďalšia existencia schátralej stavby na danom pozemku by jeho
hodnotu v prípade disponovania s pozemkom znižovala, nakoľko každý vlastník pozemku
by musel počítať s vynaložením nákladov na odstránenie uvedenej stavby. Preto má
odvolací súd za to, že zbúraním stavby na pozemku došlo k jeho zhodnoteniu, t.j. k zvýšeniu
ceny pozemku parc.. č. 57 a tým aj k zvýšeniu sumy, ktorú boli žalobcovia I, 2 povinní
zaplatiť žalovaným 1, 2 za prikázanie ich podielov do ich bezpodielového spoluvlastníctva.
Bez odstránenia stavby by náhrada za spoluvlastnícke podiely žalovaných 1,2 bola nižšia...
... Žalovaný 2 rovnako namietal, že schátralá stavba na pozemku nebola prejednaná
v dedičskom konaní, a teda že neexistuje právny titul o jeho spoluvlastníctve k nej. Uvedené
sa síce zakladá na pravde, avšak spoluvlastnícke právo žalovaného 2 je možné odvodiť
od jeho právnych predchodcov ( bol otcom žalovaných 1, 2, tiež žalobkyne 1,
pričom bol synom , ktorý bol v pozemkovej knihe zapísaný
ako spoluvlastník spornej stavby - rodinného domu - na pozemku parc. č. 57 v podiele 5/6-
ín, pričom k prevodu vlastníckeho práva k stavbe, na inú tretiu osobu nedošlo, vlastníctvo
k nej prechádzalo vždy na nasledujúcich právnych nástupcov). Dodatočné prejednanie dnes
už neexistujúcej stavby v dedičskom konaní podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza
do úvahy, práve z dôvodu, že stavba už nejestvuje. Zároveň nie je sporné, že predmetná
stavba na pozemku stála. A bol to práve žalovaný 2, ktorý sám zjavne nemal o svojom
spoluvlastníckom práve k stavbe žiadne pochybnosti, keďže to bol práve on. kto podal
odvolanie proti rozhodnutiu Mesta zo dňa 16. 8. 2007 č.j. : SÚ-1931/06-07/Pa
(odvolanie žalovaného 2 na č.l. 47 spisu), v ktorom argumentoval práve tým,
že odstránením objektu by boli ohrozené práva a záujmy vlastníkov objektu, za ktorého
nepochybne považoval aj seba (veď inak by nepodával odvolanie). Žalovaný 2 tiež
upozorňoval na to, že v prípade objektu na pozemku parc. č. 57 existujú dva rôzne súpisné
čísla, jednak súpisné č. 33 ale tiež 739. Napriek tomuto rozporu podľa odvolacieho súdu
nemôže byť pochýb o tom, že súpisné č. 33 a č. 739 sa týka jednej a tej istej stavby -
bývalého rodinného domu, stojaceho na parc. č. 57 kat. úz. , nakoľko nemôže byť
sporné, že na predmetnom pozemku parc .č. 57 bo! v minulosti postavený práve sporný
stavebný objekt - rodinný dom, pričom iná stavba, než spomínaný rodinný dom na tomto
pozemku nestála (v konaní nikto netvrdil, že by na dotknutom pozemku stálo viac stavieb)...
... Odvolací súd mal teda za to, že žalobcovia 1, 2 návrhom na začatie konania
navrhli zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k označenej nehnuteľnosti, a to tzv.
širším vyporiadaním (§ 142 ods. 1 Obč. zák.). V konaní preukázali, že odstránili stavbu,
stojacu na tomto pozemku (ktorá bola v pokročilom stave devastácie), pričom tak urobili
z dôvodu pasivity ostatných spoluvlastníkov nehnuteľnosti (keď zároveň v čase
odstraňovania nehnuteľnosti nemali vedomosť o tom, že žalovaný 2 rozhodnutie stavebného
úradu napadol odvolaním). Skutočnosť, že stavba na pozemku bola v konečnom dôsledku
odstránená bez právoplatného a vykonateľného rozhodnutia podľa názoru odvolacieho
súdu nemôže mať za následok, že náklady spojené s odstránením stavby pôjdu na vrub
výlučne žalobcov 1, 2. Zbúraním stavby pozemok získal na svojej hodnote, z čoho
profitovali aj ostatní spoluvlastníci pozemku v podobe vyššej náhrady za prikázanie ich
podielov do BSM žalobcov 1,2...
... Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil (§ 388 CSP) tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“
14. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd
sa vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa, ktoré v konaní
pred všeobecnými súdmi uplatnil a ktoré tvoria zároveň podstatu prejednávanej ústavnej
sťažnosti.
15. Rezultáty krajského súdu spomínané v bode 13 nevykazujú známky arbitrárnosti
či očividnej neodôvodnenosti a ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia základného práva
sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ostatných práv uvedených v bode 1. Osobitne, čo sa týka
namietaného porušenia sťažovateľom označeného „základného práva podľa čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy“, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, ústavný súd vo vzťahu
k tomuto označeniu navyše uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy má povahu ústavného
princípu, t. j. jeho obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody, a preto nie je priamo
aplikovateľný v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 32/98,
IV. ÚS 258/2010, II. ÚS 52/2017). Ústavný súd preto jeho ústavnú sťažnosť odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu