Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 52/2017
PDF · 174.55 KB
No categories available
II. ÚS 52/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
; ;
a , zastúpených advokátom JUDr. Jurajom
Procházkom, Lakšárska Nová Ves 403, ktorou namietajú porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom
Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 83/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2017
doručená sťažnosť ;
(ďalej len „sťažovateľka“); a
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Procházkom, Lakšárska Nová Ves 403, ktorou
namietajú porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) postupom
Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 83/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú účastníkmi napadnutého konania vedeného
okresným súdom, v ktorom vystupujú v postavení žalovaných v 2. až 4. rade. Predmetom
napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe žalobcu [ďalej len
„žalobca“ (žalobca je podľa sťažnosti vlastníkom 0,0218 % výmery pozemkov v spoločnom
poľovnom revíri ), pozn.], ktorou sa domáha určenia neplatnosti
uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíri
a určenia neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru
.
Sťažovateľka a sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti uvádzajú, že „nevlastnia
v extraviláne obce žiadnu poľnohospodársku ani lesnú pôdu, ktorá má charakter poľovného
pozemku podľa § 2 písm. o/ zákona NR SR č. 274/2009 Z. z. v zn. n. p. o poľovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov... Z titulu svojich pracovných pozícií, resp. funkcie
v pozemkovom spoločenstve sme boli splnomocnení zúčastniť sa na zhromaždení vlastníkov
poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíre , ktoré sa konalo
dňa 9. 2. 2011 v v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
o poľovníctve. Týmto zhromaždením sme boli zvolení za splnomocnencov vlastníkov,
poverení dohodnúť a uzavrieť zmluvu o užívaní spoločného poľovného revíru
s Poľovníckym združením v rozsahu § 12 a § 13 zákona
o poľovníctve. Uzavretím zmluvy zaniklo naše oprávnenie zastupovať všetkých vlastníkov
poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíre tak, ako bolo
určené uznesením zhromaždenia, teda v rozsahu § 12 a § 13 zákona o poľovníctve.“.
Podľa sťažovateľov postupuje okresný súd v napadnutom konaní v rozpore s § 2
písm. u) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“), podľa ktorého vlastníkmi
spoločného poľovného revíru sú všetci vlastníci pozemkov, z ktorých je uznaný spoločný
revír, v rozpore s § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne
a nerozdielne, a v rozpore s § 22 ods. 1 druhou vetou Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
Žaloba, o ktorej má okresný súd rozhodnúť v napadnutom konaní, podľa
sťažovateľov „postráda formálne i vecné náležitosti, predovšetkým nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie. Pre toto súdne konanie však sťažovatelia ako fyzické osoby nemajú
pasívnu vecnú legitimáciu. ... konanie vedené proti nim pred OS Senica pod
č. k. 9 C/83/2012 je v rozpore aj s rozhodnutiami NS SR, ktoré riešia otázku pasívnej vecnej
legitimácie v konaniach týkajúcich sa sporov o práva k nehnuteľnostiam. Podľa uznesenia
NS SR č. sp. zn. 5 M Cdo 1/2010 žaloba o určenie práva k nehnuteľnosti musí smerovať
voči všetkým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností. Podľa rozhodnutí
NS SR č. sp. zn. 3 Cdo 122/2002 a 1 Cdo 11/2013 ak má byť určená neplatnosť zmluvy,
predmetom ktorej je nehnuteľnosť /teda aj nájomnej/, musia byť účastníkmi konania všetci,
ktorí ju uzavreli. V danom prípade ju uzavreli vlastníci spoločného poľovného revíru,
zadefinovaní v ustanovení § 2 písm. a/ zákona o poľovníctve – všetci majitelia poľovných
pozemkov, z ktorých je uznaný revír.“.
Ako procesne chybný označujú sťažovatelia postup zákonnej sudkyne okresného
súdu, ktorá „nevyzvala žalobcu, aby odstránil zásadné vady žaloby a napriek takto
koncipovanému žalobnému návrhu začala vo veci konať. Na neprípustnosť konania vo veci
pred odstránením vád podania bola nami upozornená.“.
V súvislosti s požiadavkou vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje,
sťažovatelia uvádzajú, že „využili všetky procesné nástroje, ktoré... procesný predpis
umožňuje. Napriek tomu súd vo veci ďalej koná a v mesiaci december 2016 nám bolo
doručené predvolanie na pojednávanie, určené na 11. 01. 2016 (zjavne ide o chybu
v písaní, správne má byť 11. 01. 2017, pozn.). Z predvolania je zrejmé, že súd konanie
nezastavil, ale v porušovaní našich práv pokračuje.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 12 všeobecnej
deklarácie, a zároveň zakáže okresnému súdu v napadnutom konaní pokračovať.
Sťažovatelia zároveň požadujú úhradu trov konania a priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú
stresom vyvolaným postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý sa výrazným
spôsobom prejavil aj na ich zdravotnom stave.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu čl. 12 všeobecnej deklarácie postupom okresného
súdu v napadnutom konaní
V súvislosti s namietaným porušením čl. 12 všeobecnej deklarácie (zásah
do súkromného života) postupom okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že
všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (§ 1 a § 4 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu.
Za týchto okolností nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného
všeobecnou deklaráciou (m. m. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, IV. ÚS 197/07, IV. ÚS 326/09).
Vzhľadom na citovaný právny názor nemôže ústavný súd právne relevantným
spôsobom preskúmavať a rozhodovať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažovateľmi namietané porušenie čl. 12 všeobecnej deklarácie postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy postupom okresného
súdu v napadnutom konaní
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
má povahu ústavného princípu, t. j. jeho obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody,
a preto nie je priamo aplikovateľný v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou aj túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť (I. ÚS 32/98, IV. ÚS 258/2010).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd v záujme informovanosti sťažovateľov
zdôrazňuje, že ani v prípade, ak by sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie domáhali
vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv zaručených právne záväzným
dokumentom (s prihliadnutím na obsah sťažnosti by mohlo ísť o základné právo
vyvoditeľné z čl. 16 ods. 1 ústavy, ktoré zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia), by
sťažnosti nemohol vyhovieť. Ústavný súd totiž v rámci svojej ustálenej judikatúry
opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na jeho záver o porušení základných práv
zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou je len také porušenie, ktoré nie je
napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo
v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle
uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,
nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010); ústavný súd preto takéto
sťažnosti odmieta už pri predbežnom prerokovaní ako neprípustné.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú postup
okresného súdu v napadnutom konaní a argumentujú predovšetkým nedostatkom svojej
pasívnej vecnej legitimácie. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou, alebo pasívnou sa
vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť
účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu
svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná
legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva
(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Na to, aby sa niekto stal
účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý
v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola
proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická
osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba
to, či účastníkom objektívne je alebo nie je (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 192/2004 z 1. júla 2008). To, či sťažovateľom svedčí pasívna vecná
legitimácia, teda to, či sú nositeľmi (objektívnych) povinností vyplývajúcich z hmotného
práva, musí rozhodnúť v napadnutom konaní okresný súd, pričom nedostatok aktívnej či
pasívnej legitimácie je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby. Proti prípadnému
pre sťažovateľov nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu (v prípade, že okresný súd
žalobe vyhovie) títo majú právo podať v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného
sporového poriadku odvolanie ako riadny opravný prostriedok, prípadne aj dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Posúdenie
vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie je teda záležitosťou rozhodnutia o žalobe, o ktorej bude
v napadnutom konaní rozhodovať okresný súd. Preto je akákoľvek ingerencia ústavného
súdu do napadnutého konania v tomto jeho štádiu neprípustná, a to vzhľadom na princíp
subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017