Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

; ;

a , zastúpených advokátom JUDr. Jurajom

Procházkom, Lakšárska Nová Ves 403, ktorou namietajú porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a)

a Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom

Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2017

doručená sťažnosť ;

(ďalej len „sťažovateľka“); a

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Procházkom, Lakšárska Nová Ves 403, ktorou

namietajú porušenie (ďalej len „“)

a čl. 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) postupom

Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú účastníkmi napadnutého konania vedeného

okresným súdom, v ktorom vystupujú v postavení žalovaných v 2. až 4. rade. Predmetom

napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe žalobcu [ďalej len

„žalobca“ (žalobca je podľa sťažnosti vlastníkom 0,0218 % výmery pozemkov v spoločnom

poľovnom revíri ), pozn.], ktorou sa domáha určenia neplatnosti

uznesení zhromaždenia vlastníkov poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíri

a určenia neplatnosti zmluvy o užívaní poľovného revíru

.

Sťažovateľka a sťažovateľ v 2. rade v sťažnosti uvádzajú, že „nevlastnia

v extraviláne obce žiadnu poľnohospodársku ani lesnú pôdu, ktorá má charakter poľovného

pozemku podľa v zn. n. p. o poľovníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov... Z titulu svojich pracovných pozícií, resp. funkcie

v pozemkovom spoločenstve sme boli splnomocnení zúčastniť sa na zhromaždení vlastníkov

poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíre , ktoré sa konalo

dňa 9. 2. 2011 v v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

o poľovníctve. Týmto zhromaždením sme boli zvolení za splnomocnencov vlastníkov,

poverení dohodnúť a uzavrieť zmluvu o užívaní spoločného poľovného revíru

s Poľovníckym združením v rozsahu § 12 a § 13 zákona

o poľovníctve. Uzavretím zmluvy zaniklo naše oprávnenie zastupovať všetkých vlastníkov

poľovných pozemkov v spoločnom poľovnom revíre tak, ako bolo

určené uznesením zhromaždenia, teda v rozsahu § 12 a § 13 zákona o poľovníctve.“.

Podľa sťažovateľov postupuje okresný súd v napadnutom konaní v rozpore s § 2

písm. u) o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľovníctve“), podľa ktorého vlastníkmi

spoločného poľovného revíru sú všetci vlastníci pozemkov, z ktorých je uznaný spoločný

revír, v rozpore s , podľa ktorého z právnych úkonov

týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne

a nerozdielne, a v rozpore s druhou vetou , podľa ktorej

zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Žaloba, o ktorej má okresný súd rozhodnúť v napadnutom konaní, podľa

sťažovateľov „postráda formálne i vecné náležitosti, predovšetkým nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie. Pre toto súdne konanie však sťažovatelia ako fyzické osoby nemajú

pasívnu vecnú legitimáciu. ... konanie vedené proti nim pred OS Senica pod

č. k. je v rozpore aj s rozhodnutiami NS SR, ktoré riešia otázku pasívnej vecnej

legitimácie v konaniach týkajúcich sa sporov o práva k nehnuteľnostiam. Podľa uznesenia

NS SR č. sp. zn. žaloba o určenie práva k nehnuteľnosti musí smerovať

voči všetkým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností. Podľa rozhodnutí

NS SR č. sp. zn. a ak má byť určená neplatnosť zmluvy,

predmetom ktorej je nehnuteľnosť /teda aj nájomnej/, musia byť účastníkmi konania všetci,

ktorí ju uzavreli. V danom prípade ju uzavreli vlastníci spoločného poľovného revíru,

zadefinovaní v ustanovení § 2 písm. a/ zákona o poľovníctve – všetci majitelia poľovných

pozemkov, z ktorých je uznaný revír.“.

Ako procesne chybný označujú sťažovatelia postup zákonnej sudkyne okresného

súdu, ktorá „nevyzvala žalobcu, aby odstránil zásadné vady žaloby a napriek takto

koncipovanému žalobnému návrhu začala vo veci konať. Na neprípustnosť konania vo veci

pred odstránením vád podania bola nami upozornená.“.

V súvislosti s požiadavkou vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje,

sťažovatelia uvádzajú, že „využili všetky procesné nástroje, ktoré... procesný predpis

umožňuje. Napriek tomu súd vo veci ďalej koná a v mesiaci december 2016 nám bolo

doručené predvolanie na pojednávanie, určené na 11. 01. 2016 (zjavne ide o chybu

v písaní, správne má byť 11. 01. 2017, pozn.). Z predvolania je zrejmé, že súd konanie

nezastavil, ale v porušovaní našich práv pokračuje.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k porušeniu a všeobecnej

deklarácie, a zároveň zakáže okresnému súdu v napadnutom konaní pokračovať.

Sťažovatelia zároveň požadujú úhradu trov konania a priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú

stresom vyvolaným postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý sa výrazným

spôsobom prejavil aj na ich zdravotnom stave.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu čl. 12 všeobecnej deklarácie postupom okresného

súdu v napadnutom konaní

V súvislosti s namietaným porušením čl. 12 všeobecnej deklarácie (zásah

do súkromného života) postupom okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že

všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (§ 1 a § 4 ods. 1

o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov) a zároveň má len povahu politického dokumentu.

Za týchto okolností nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom podľa čl. 127

ods. 1 sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného

všeobecnou deklaráciou (m. m. , , , ).

Vzhľadom na citovaný právny názor nemôže ústavný súd právne relevantným

spôsobom preskúmavať a rozhodovať v konaní o sťažnosti podľa

sťažovateľmi namietané porušenie čl. 12 všeobecnej deklarácie postupom okresného súdu

v napadnutom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu postupom okresného

súdu v napadnutom konaní

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uvádza, že

má povahu ústavného princípu, t. j. jeho obsahom nie sú základné ľudské práva a slobody,

a preto nie je priamo aplikovateľný v konaní o sťažnosti podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť (, ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd v záujme informovanosti sťažovateľov

zdôrazňuje, že ani v prípade, ak by sa sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie domáhali

vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv zaručených právne záväzným

dokumentom (s prihliadnutím na obsah sťažnosti by mohlo ísť o základné právo

vyvoditeľné z , ktoré zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia), by

sťažnosti nemohol vyhovieť. Ústavný súd totiž v rámci svojej ustálenej judikatúry

opakovane zdôrazňuje, že predpokladom na jeho záver o porušení základných práv

zaručených alebo medzinárodnou zmluvou je len také porušenie, ktoré nie je

napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo

v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle

uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,

nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (); ústavný súd preto takéto

sťažnosti odmieta už pri predbežnom prerokovaní ako neprípustné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú postup

okresného súdu v napadnutom konaní a argumentujú predovšetkým nedostatkom svojej

pasívnej vecnej legitimácie. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou, alebo pasívnou sa

vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť

účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu

svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná

legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Na to, aby sa niekto stal

účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý

v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola

proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Z hľadiska posúdenia

vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická

osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba

to, či účastníkom objektívne je alebo nie je (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. júla 2008). To, či sťažovateľom svedčí pasívna vecná

legitimácia, teda to, či sú nositeľmi (objektívnych) povinností vyplývajúcich z hmotného

práva, musí rozhodnúť v napadnutom konaní okresný súd, pričom nedostatok aktívnej či

pasívnej legitimácie je vždy dôvodom na zamietnutie žaloby. Proti prípadnému

pre sťažovateľov nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu (v prípade, že okresný súd

žalobe vyhovie) títo majú právo podať v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného

sporového poriadku odvolanie ako riadny opravný prostriedok, prípadne aj dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Posúdenie

vecnej (hmotnoprávnej) legitimácie je teda záležitosťou rozhodnutia o žalobe, o ktorej bude

v napadnutom konaní rozhodovať okresný súd. Preto je akákoľvek ingerencia ústavného

súdu do napadnutého konania v tomto jeho štádiu neprípustná, a to vzhľadom na princíp

subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnosti

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017