Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 76/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., Š. H., D., M. B., rod. F., K., M. N., K., a F. T.,

Česká republika, zastúpených advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a 4 a a

podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach č. k. -251 z 19. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H., Š. H., M. B., rod. F., M. N. a F. T. o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010

doručená sťažnosť J. H., K., Š. H., D., M. B., rod. F., K., M. N., K., a F. T., Česká republika

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl.

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -251 z 19. mája

2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom

Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhali

odstránenia neoprávnenej stavby postavenej na pozemku parc. č. 6993/2, na LV č. 10258

v k. ú. K. Následne počas konania uplatnili eventuálny žalobný petit pre prípad, že

odstránenie stavby nie je účelné, a navrhli zriadenie časovo neobmedzeného vecného

bremena na ťarchu sťažovateľov ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného

2

v pozemkovoknižnej vložke č. 9560, kat. ú. K., parc. č. 10602/1 o výmere 2529 m, ktorému

zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3. rade nerušene užívať časti uvedeného pozemku

špecifikované v sťažnosti za náhradu určenú znaleckým posudkom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -176 zo 7. augusta 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) ich žalobu zamietol v celom rozsahu s odôvodnením, že na

sporných pozemkoch sa nenachádzajú stavby v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Podľa sťažovateľov okresný súd však správne predbežne vyriešil otázku

vlastníckeho práva sťažovateľov k sporným pozemkom, keď dospel k záveru, že

vyvlastňovacia vyhláška je nulitným aktom, na základe ktorého pôvodný vlastník pozemkov

nemohol byť pozbavený svojho vlastníckeho práva, a teda sťažovatelia sú spoluvlastníkmi

časti pozemku, na ktorom sa nachádza športový areál „A.“ (ďalej len „areál“).

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým namietali, že

okresný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým

zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Po preskúmaní veci krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny, pričom vec odlišne právne posúdil

a dospel k záveru, že „sťažovatelia neboli v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa

ochrany svojich práv mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov“.

Krajský súd svojím rozsudkom pripustil dovolanie „na otázku, či v prípade ak je

daný dôvod na vydanie veci podľa ... možno sa

domáhať ochrany vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov“.

K tejto skutočnosti sťažovatelia uviedli, že „odvolací súd pripustil dovolanie o otázke, ktorá

v konaní nebola sporná“.

K odlišnému právnemu hodnoteniu veci krajským súdom sťažovatelia v sťažnosti

uviedli, že si „svoje práva uplatnili podľa príslušných ustanovení ,

pretože podľa ich názoru nebolo možné postupovať ani podľa jedného z prijatých tzv.

reštitučných zákonov. ... dôvody na ich strane neboli formálnoprávne perfektné, teda

nezodpovedali všetkým skutkovým náležitostiam jednotlivých prípadov, v ktorých by sa inak

mohli domáhať ochrany svojich práv a vydania veci. ... žalobcovia, resp. ich právni

predchodcovia o tom, že už nie sú vlastníkmi svojich pozemkov dozvedeli až v roku 1993,

teda po uplynutí zákonmi stanovených lehôt.

Podľa názoru sťažovateľov, nikto z nich nie je a nikdy nebol oprávnenou osobou,

pretože ich vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo. ... Navyše sporné pozemky v čase

vyvlastnenia neboli súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho

fondu.“.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že „tzv. reštitučné zákony ako úprava lex

specialis sa na ich konkrétne vzťahy nemohla aplikovať a preto bolo nevyhnutné postupovať

podľa príslušných ustanovení , ktoré v danej dobe boli platné

a účinné, pretože ako lex generalis ochranu ich práv naďalej

zabezpečoval.

Súdy opakovane uviedli, že vyvlastňovacia vyhláška je nezákonná a neúčinná, čo ich

vedie k nevyvrátiteľnému záveru, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia nikdy

neprišli o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a tento stav trval aj ku dňu účinnosti

tzv. reštitučných zákonov. Prijatie, platnosť a účinnosť reštitučných zákonov nič nemenia na

skutočnosti, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možný vznik ani

zánik vlastníckeho práva.“.

Podstatou sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľmi navrhovanému zriadeniu vecného

bremena na celý pozemok je ich argumentácia, že celý areál je potrebné „vnímať ako jeden

celok (teda jediná stavba vrátane jej súčastí a príslušenstva), ktorý pozostáva z viacerých

častí navzájom natoľko prepojených, že jedna bez druhej nemôže existovať a/alebo fungovať

vôbec alebo iba s veľkými ťažkosťami. Celý areál slúži iba na jediný účel a na žiadne iné

aktivity. Ide o súbor stavieb (hromadnú vec), ich príslušenstva (veci, ktorej patria

vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené k tomu, aby boli s hlavnou vecou trvale užívané)

a súčastí (všetko, čo podľa povahy patrí k veci a nemôže byť oddelené bez toho, aby sa vec

znehodnotila), ktoré majú jediné funkčné určenie a zdieľajú právny osud hlavnej veci.

Pojem hromadná vec nie je termínom používaným priamo , no

teória práva ho jednoznačne pozná a používa. Skutočnosť, že samotný

tento pojem nepoužíva však neznamená, že by tento zákon používanie tohto pojmu

vylučoval. Je zrejmé že medzi pozemkom a stavbou neexistuje vzťah ako medzi hlavou vecou

a jej príslušenstvom. Podľa názoru sťažovateľov však medzi stavbami na ich pozemkoch

existujú vzťahy zodpovedajúce vzťahu hlavnej veci a jej príslušenstva. Zodpovedá tomu aj

užívanie celého areálu, v ktorom sa rekreačne za odplatu hrajú tenisové zápasy. Tým, že

súdy nesprávne aplikovali platnú právnu úpravu, boli porušené ustanovenia § 120 a 121

. Podľa platí, že súčasťou veci je

všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec

znehodnotila (1). Stavby, vodné toky a podzemné vody nie sú súčasťou pozemku (2). Podľa

platí, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria

vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali.

Jednotlivé povrchové úpravy a drobné stavby, ktoré sa na sporných pozemkoch

nachádzajú, majú doplnkovú funkciu k hlavným stavbám (napr. tenisová dvojhala).

Žalovaný v 3. rade v areáli vykonáva podnikateľskú činnosť. Areál bol takto vnímaný už od

svojho začiatku, pri jeho plánovaní, vyvlastňovaní pozemkov pod ním, jeho neskoršej

výstavbe a i súčasnom používaní. Areál bol plánovaný, povolený a vybudovaný ako

Tenisový areál V. Žalovaný v 1. rade s areálom hospodáril ako s Tenisovým areálom „A.“

a na žalovaného v 3. rade ho síce dvoma zmluvami, ale všetko previedol ako nehnuteľnosti,

ktoré spolu vzájomne súvisia a sú na seba závislé. Ako tenisový areál ho nazýva aj samotný

prvostupňový súd, a to opakovane aj v odôvodnení rozhodnutia vydaného v tomto súdnom

spore.“.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež poukázali na to, že priamo zákonodarca zriadil vecné

bremeno k niektorým objektom, ako sú napr. komunikácie, predovšetkým cesty I. a II.

triedy a diaľnice, ktoré sa povahovo nelíšia od objektov nachádzajúcich sa na ich pozemku

– v tejto súvislosti odkazujú na o Národnej diaľničnej

spoločnosti a o zmene a doplnení o pozemných komunikáciách

(cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Obdobne o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli

z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

definuje v § 1 ods. 1 ako „pozemok pod stavbou“ aj priľahlú plochu, ktorá svojím

umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou, pričom v § 4 ods. 1 cit.

zákona upravuje vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou v prospech vlastníka stavby

vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Tento zákon sa podľa § 1 ods. 2

primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je

umiestnený športový areál, ak tento športový areál prešiel do vlastníctva obce podľa

osobitného predpisu, v súvislosti s čím sťažovatelia poukázali, že „nevidia rozdiel medzi

športovým areálom alebo pozemkom pod stavbou, na ochranu ktorých sa prijíma

samostatný zákon a športovým areálom a pozemkami pod stavbou, ktoré sú predmetom

tohto konania. Jediný rozdiel je ten, že zákonodarca takýmto spôsobom chce chrániť iba

ním určené subjekty – obec a vyššie územné celky (pretože tu existuje verejný záujem ako

vyplýva z dikcie tohto zákona).“.

Za porušenie základného práva na ochranu vlastníctva garantovaného v čl. 20 ods. 1

a 4 rozsudkom krajského súdu považujú sťažovatelia skutočnosť, že ich

vlastníckemu právu k pozemkom „nebola priznaná ochrana a tým rovnaký zákonný obsah,

ako iným vlastníkom v obdobných sporoch. Je zrejmé, že existujúci stav bolo nevyhnutné

riešiť zriadením vecného bremena za náhradu. Všeobecne je podľa názoru sťažovateľov

potrebné vychádzať z priority ich vlastníckeho práva, ktoré bolo im, resp. ich právnym

predchodcom protiprávne odňaté a tým došlo k porušeniu ich subjektívneho vlastníckeho

práva – právo predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať ho a pod. Krajský súd

v Košiciach svojím rozsudkom posvätil ten právny stav, že vlastnícke právo sťažovateľom

k rodičovským pozemkom je obmedzené a to bez akejkoľvek náhrady.

Tým došlo aj k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces, t. j. práva

domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktoré je zakotvené

v . Súdy totiž odmietli vyriešiť otázku vyporiadania reálneho užívania pozemku

s vlastníkmi pozemku (sťažovateľmi), ktorí nemôžu využívať ktorékoľvek z oprávnení, ktoré

tvoria a definujú obsah vlastníckeho práva a tým rezignovali na materiálnu ochranu ich

vlastníckeho práva. Namietanému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľov nebola

poskytnutá ochrana v medziach zákona tým, že súdy oboch stupňov nerozhodli o zriadení

časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu na celom pozemku, ako kompenzáciu

nemožnosti užívať vlastníctvo sťažovateľov.

Okrem toho k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že

v skutkovo a právne zhodnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn.

15 717/2002 bolo rozhodnuté tak, že súd poskytol vlastníkom pozemkov ochranu ich

vlastníckeho práva, zriadil vecné bremeno a rozhodol o vyplatení náhrady. V danom čase

pritom už úprava týkajúca sa reštitučných nárokov existovala. Je taktiež zrejmé, že

k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces došlo aj tým, že odvolací súd sa

vo svojom rozhodnutí ani nevyporiadal s podstatnými argumentmi, ktoré sťažovatelia

v konaní uvádzali. Odvolací súd vyššie uvádzané a pre rozhodnutie vo veci podstatné

argumenty sťažovateľov ignoroval.“. Týmto postupom krajský súd nedodržal podľa názoru

sťažovateľov princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je súčasťou princípu

právnej istoty.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak,

že:

„Právo sťažovateľov garantované v a a 4

Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru ... a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny ... rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 5. 2010, č. k. -251 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -251 zo dňa 19. 5. 2010

sa zrušuje.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške

vyčíslenej na základe výzvy Ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníctva

a na súdnu ochranu zaručených v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru tým, že

krajský súd v napadnutom rozsudku nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce

podľa ich názoru v nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom výklade a aplikácii

, v dôsledku čoho nezriadil vecné bremeno na ich pozemky

a následne im nepriznal náhradu za ich užívanie. Krajský súd sa podľa sťažovateľov tiež

nesprávne priklonil k aplikácii tzv. reštitučných zákonov napriek tomu, že v predmetnej veci

nikdy nebolo možné postupovať podľa žiadneho špeciálneho predpisu.

Krajský súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že je

potrebné ho potvrdiť ako vecne správny podľa

(ďalej len „OSP“) aj keď z iných dôvodov. Krajský súd zároveň vo výroku svojho rozsudku

pripustil dovolanie „na otázku, či v prípade, ak je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6

ods. 1 písm. p) o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, možno sa domáhať ochrany

vlastníckeho práva k tejto veci podľa všeobecných právnych predpisov“, čo odôvodnil

s poukazom na výsledok odvolacieho konania a s poukazom na s tým, že

«otázka, či možno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych

predpisov v prípadoch, keď bol daný reštitučný nárok podľa Zákona o pôde (§ 6 ods. 1

písm. p/) je otázkou zásadného právneho významu, keďže aj na tunajšom súde sú už

rozhodnutia (napr. ), ktoré otázku vlastníctva neriešili podľa uvedenej zásady

(tak ako je to v tejto veci) a okrem toho, z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sú senátu 11 Co známe iba dve rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že

dovolací súd pri riešení vzťahu „lex specialis a lex generalis" dospel k záveru, že

žalobcovia sa mohli domáhať obnovenia svojho vlastníckeho práva len podľa reštitučných

zákonov. Ide o rozsudok a rozsudok .».

Ústavný súd v kancelárii Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v kancelárii

okresného súdu zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovatelia nepodali

dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -251 z 19. mája 2010.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. V danom prípade sťažovatelia mali k dispozícii

účinný právny prostriedok podľa . Sťažovatelia tento právny prostriedok

ochrany svojich práv nevyužili. V nadväznosti na uvedené a uplatniac svoju subsidiárnu

právomoc ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011