Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 194/2012
PDF · 421.98 KB
No categories available
III. ÚS 194/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti spoločenstva U., T., a Ing. I. Š., T., zastúpených advokátkou JUDr. I. B.,
Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie ich základného práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010
takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. I. Š. na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť Ing. I. Š. trovy konania v sume
207,48 € (slovom dvestosedem eur a štyridsaťosem centov) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. B.,
Advokátska kancelária, P.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2011 doručená sťažnosť spoločenstva U., T. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. I. Š.,
T. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 141/2008 z 15. februára 2010, jeho postupom v tomto
konaní, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 11. augusta 2010
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2010 a jeho postupom v tomto konaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom doručeným
okresnému súdu domáhali určenia neplatnosti dvoch kúpnych zmlúv. Za odporcov označili
Ž. (ďalej len „odporca v 1. rade“), spoločnosť S. (ďalej len „odporca v 2. rade“), a M. G., T.
(ďalej len „odporca v 3. rade“). Prvou napadnutou zmluvou bola kúpna zmluva uzavretá
3. augusta 1994 medzi odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade, ktorej predmetom bol
pozemok parc. č. 1696/2 nachádzajúci sa v katastrálnom území T. Druhá kúpna zmluva bola
uzavretá 18. augusta 2000 (doplnok k nej bol uzavretý 26. marca 2001) medzi odporcom
v 2. rade a odporcom v 3. rade a mala rovnaký predmet.
1. Okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol, keď dospel k záveru, že nepreukázali
splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože
„ak by aj vyslovil neplatnosť uvedených kúpnych zmlúv, právne postavenie navrhovateľov
vo vzťahu ku katastru nehnuteľností by sa nezmenilo, kde by sa navrátil stav zápisu
pre odporcu v rade 1/ (§ 34 ods. 2 Katastrálneho zákona), t. j. navrátil by sa stav, aký bol
pred uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv“. Okresný súd sa zároveň nestotožnil s názorom
sťažovateľov, že „pôvodná pozemnoknižná parcela č. 1693, zapísaná v pozemnoknižnom
protokole č. 1 kat. úz. T. bola vydaná v celej pôvodnej výmere rozhodnutím Pozemkového
úradu v Dolnom Kubíne č. R 194-1-A1/1995 zo dňa 24. 1. 1995. V tejto súvislosti poukazuje
na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého pozemky alebo
ich časti nemožno vydať v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný. Predmetom vydania rozhodnutia
Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne zo dňa 24. 1. 1995 nebola CKN parcela č. 1696/2
zapísaná na LV č. 2594, keďže táto už bola prevedená do vlastníctva odporcu v rade 2/
na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 3. 8. 1994, ktorej súčasťou bol aj geometrický
plán z roku 1986, na základe ktorého CKN parcela č. 1696/2 bola vytvorená z pôvodnej
pozemnoknižnej parcely č. 1693. Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcu v rade 2/
bol povolený pod č. V 1038/94 zo dňa 12. 8. 1994. Rozhodnutie pozemkového úradu bolo
vydané neskôr, až dňa 24. 1. 1995.“.
Okresný súd takisto dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa
v 1. rade, pretože vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“ alebo „zákon č. 181/1995 Z. z.“)
sťažovateľ v 1. rade „ako právnická osoba – pozemkové spoločenstvo, nemá
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu (parcela CKN č. 1696/2) žiaden vzťah, a teda
nemá ani aktívnu legitimáciu v tomto konaní. Aktívne legitimovaní by mohli byť len
jednotliví členovia – podielnici odporcu v rade 1/, ako oprávnené fyzické osoby.“.
Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom vyslovili názor,
že uzavreté kúpne zmluvy sú absolútne neplatné. Totiž „Rozhodnutie Pozemkového úradu
v Dolnom Kubíne R 194-1-1993 zo dňa 22. 6. 1993, v ktorom sa taktiež vydávala parcela
1693, nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 7. 1993. Toto rozhodnutie však bolo zrušené
v rámci obnovy konania a to rozhodnutím zo dňa 24. 5. 1994, kedy sa reštitučné konanie
dostalo opäť do stavu podania návrhu, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté a teda ani
povinná osoba ani oprávnená osoba nevedela aké pozemky a v akej výmere budú vydané,
resp. ktoré vydané z dôvodu zastavanosti nebudú. V tomto štádiu reštitučného konania však
žalobca v 1/ rade napriek blokačnému ust. § 5 predal časť pozemku 1693 a to KZ
uzatvorenou dňa 3. 8. 1994. Tým jednoznačne porušil toto zákonné ust. pričom opätovne
neobstojí argument žalobcov (správne má byť žalovaných, pozn.), že tento pozemok by sa
nevydal oprávneným osobám z dôvodu, že bol zastavený. V tomto štádiu konania sa mohol
povinný len domnievať, že tento pozemok alebo jeho časť vydané nebudú, pokiaľ to však
nebolo potvrdené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím správneho orgánu bol
povinný rešpektovať ust. § 5 ods. 2 zákona o pôde... Tvrdíme, že družstvo nikdy nebolo,
pretože uvedenú nehnuteľnosť družstvo nikdy nevlastnilo, neužívalo ani
neobhospodarovalo, pretože táto po celé obdobie t. j. po roku 1958 slúžila ako stavebný
dvor pre Stredoslovenské stavby za účelom uskladňovania stavebných materiálov, kde
na časti pozemku o výmere 50 m x 12,5 m bola umiestnená dočasná stavba na skladové
a ním podobné priestory. Aj z uvedeného je evidentné, že nikdy nešlo o zastavanú plochu.“.
V odvolaní sa taktiež zdôrazňuje, že návrh sťažovateľa v 2. rade na zmenu žalobného
petitu prednesený na pojednávaní 25. januára 2010 okresný súd nepripustil „bez bližšieho
odôvodnenia... a to napriek tomu, že by táto zmena nevyžadovala ďalšie dôkazy a výsledky
dovtedajšieho dokazovania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu“.
Nakoniec sťažovatelia v odvolaní nesúhlasili ani s posúdením naliehavosti ich
právneho záujmu na určení neplatnosti sporných zmlúv, „pretože ako to vyplýva zo zápisov
PKV č. 1 sa nenachádza nijaký zápis o vlastníctve na družstvo, resp. na inú organizáciu,
ku ktorému bolo potrebné splniť zákonné predpoklady, ktoré sa nikdy na urbár v T.
nevzťahovali (najmä zák. čl. X/1913 a nasl. Zák. č. 81/1949 Zb.)“.
Krajský súd rozsudkom z 11. augusta 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 100/2010 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Súhlasne s názorom okresného súdu zdôraznil, že „určením neplatnosti namietaných
právnych úkonov (kúpnej zmluvy zo dňa 3. 8. 1994 a kúpnej zmluvy zo dňa 18. 8. 2000) sa
právne postavenie navrhovateľov nezmení, t. j. neodstráni sa stav právnej neistoty v ich
právnom postavení. Takýmto typom žaloby nedôjde k zmene zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností (restitutio integrum) k C-KN parcele č. 1696/2 – zastavaná plocha
2
o výmere 2 889 m, vedenej na LV č. 2594, kat. úz. T. v prospech navrhovateľov,
nakoľko v zmysle podmienok uvedených § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v platnom znení
od 15. 10. 2008, správa katastra by vyznačila stav pred prvým neplatne vykonaným
právnym úkonom (kúpnou zmluvou zo dňa 3. 8. 1994), čím by sa stav právnej neistoty
navrhovateľov neodstránil.“.
Na vysvetlenie krajský súd uviedol, že „určovacia žaloba by do úvahy prichádzala
(s iným žalobným petitom) len v prípade spornosti zápisu viacerých vlastníckych práv
v katastri nehnuteľností k totožnému predmetu, na rôzne subjekty, prípadne z obdobných
dôvodov. Takýto stav navrhovatelia v návrhu na začatie konania alebo v priebehu konania
netvrdili.“.
Z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, že zmluvný prevod vlastníckeho práva
k veci v čase prebiehajúceho reštitučného konania zakladá absolútnu neplatnosť takéhoto
prevodu podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov v spojení s § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 229/1991 Zb.“), avšak v posudzovanom prípade „vzhľadom k tomu, že krajský
súd potvrdil rozsudok okresného súdu z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, z iných (vecných) dôvodov správnosť rozsudku okresného súdu...
nepreskúmaval“.
2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich
základného práva na súdnu ochranu došlo tým, že „súd nevykonal, resp. nevyhodnotil
dôkazy, ktoré navrhovatelia (sťažovatelia) počas konania produkovali, a taktiež preto, že
odvolací súd nepripustil dovolanie, pričom toto svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.
Navrhovatelia vo svojom odvolaní žiadali pripustiť dovolanie, nakoľko otázka
aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní o určenie vlastníckeho práva k urbárskym
nehnuteľnostiam a v konaní o určenie vlastníckeho práva k podielu na spoločnej
nehnuteľnosti ako fyzickej osoby sa javí ako vec zásadného právneho významu a to aj
s prihliadnutím na to, že prebiehajú iné obdobné konania na príslušných súdoch, v ktorých
sa navrhovatelia domáhajú určenia vlastníckeho práva k urbárskym nehnuteľnostiam.
Krajský súd dovolanie nepripustil. Tieto rozhodnutia však bližšie nekonkretizoval
a navrhovatelia len všeobecné konštatovanie považujú za nedostatočné, pretože súdy
nerešpektovali predkladané dôkazy, kde okrem iného jednak urbárski spolumajitelia
v zastúpení svojho predsedu a podpredsedu, resp. Ing. I. Š. ako fyzická osoba- vlastník
podielu na tejto urbárskej spoločnej nehnuteľnosti či ako zástupca všetkých spoluvlastníkov,
ktorí ho poverili ešte v roku 1992 pre vysporiadanie spoluvlastníckych práv, ktoré boli
žiadané cestou reštitúcie, resp. boli žiadané príslušné orgány o vydanie urbárskych
nehnuteľností, ktoré mali byť v predchádzajúcom období zák. 50-tych rokov min. storočia
odobraté, resp. dané do obhospodarovania štátnym lesom, družstvu či ďalším inštitúciám,
ktoré počas tohto obdobia tento urbársky majetok užívali.“.
K otázke porušenia základného práva vlastniť majetok spätej podľa sťažovateľov
s posúdením aktívnej legitimácie na podanie určovacej žaloby sa v sťažnosti uvádza, že
„z dostupných listinných dôkazov ako i z právnej úpravy platnej v čase založenia
a existencie spoločenstva Bývalí urbárnici mesta T. je nepochybné, že spoločenstvo
zapísané v pkn. vl. č. 1, k. ú. T. bolo vlastníkom urbárskych pozemkov a malo právnu
subjektivitu. Svoje tvrdenie sťažovateľ preukazoval stanovami, v ktorých bolo jednoznačne
napísané, že ide o právnickú osobu. ... Sťažovateľ v tomto konaní produkoval dôkazy, ktoré
mali preukázať jeho tvrdenie, že súčasné pozemkové spoločenstvo – U. je
právnym nástupcom bývalých urbárnikov obce T... Toto lesné spoločenstvo... bolo zrušené
§ 1 Zák. č. 2/1958 Z. z. Po... zmenách v roku 1989 začalo dochádzať k obnove pôvodných
urbárov. Komplexná právna úprava bola prijatá až v roku 1995 a obnovu a zakladanie
pozemkových spoločenstiev rieši zák. č. 181/1995 Z. z. Zámerne zdôrazňujem slovo obnova,
pretože to bol zámer zákonodarcu obnoviť pôvodné spoločenstvá.“.
Sťažovatelia namietajú aj nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu,
v ktorom predovšetkým „absentuje právne posúdenie veci. Strohé konštatovanie, že sa
stotožňuje v plnom rozsahu so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa neobstojí
a je nedostatočné, preto je arbitrárne.“.
3. Sťažovatelia doručili 9. februára 2011 ústavnému súdu podanie, ktorým rozsiahlo
prehĺbili svoju právnu argumentáciu vo veci posúdenia ich naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti sporných zmlúv. Uviedli, že „na jednej strane je pravda, že
vyhovením žalobe... bude ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísané PD Ž., avšak bude
naďalej vystupovať v postavení len a len povinnej osoby podľa príslušných reštitučných
zákonov. Reštitučné konanie nie je do dnešného dňa právoplatne ukončené.“, preto „v
prípade pozitívneho rozhodnutia o návrhu na určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, by PD Ž.
mohlo byť zapísané ako povinná osoba v katastri nehnuteľností, pričom o vydaní sporných
pozemkov by sa rozhodlo v rámci reštitučného konania“.
Sťažovatelia rovnako podali pomerne podrobný historický vývoj urbárskeho práva
na území Slovenska od r. 1848, ktorým argumentujú v prospech záveru o právnom
nástupníctve sťažovateľa v 1. rade po pozemkovom spoločenstve zaniknutom podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb.n. SNR o úprave pomerov a obhospodarovaní
spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov,
a tým v konečnom dôsledku aj v prospech záveru o existencii aktívnej legitimácie
sťažovateľa v 1. rade na podanie žaloby o určenie neplatnosti sporných zmlúv. V tejto
súvislosti zdôrazňujú, že aj podľa zákona o pozemkových spoločenstvách sťažovateľ
v 1. rade „pokračuje v činnosti zrušeného útvaru tak, ako keby k jeho zrušeniu nedošlo a je
teda jeho právnym nástupcom“.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 194/2012-23 z 2. mája 2012 prijal sťažnosť sťažovateľov
v časti namietajúcej porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a rozsudkom krajského súdu z 11. augusta v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 100/2010
na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
5. Následne ústavný súd 22. mája 2012 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k vecnej
stránke sťažnosti, a zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
6. Krajský súd doručil 18. júna 2012 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke uviedol:
«Vychádzajúc z obsahu podanej sťažnosti sťažovateľov zo dňa 18. 1. 2011, doplnenej
podaním zo dňa 31. 1. 2011 (doručenej Ústavnému súdu dňa 9. 2. 2011) sa podľa názoru
krajského súdu jedná zo strany sťažovateľov o zrejmé nepochopenie významu naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. a tiež významu
uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva k veci (v danom prípade k pozemkom) podľa
zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku, v znení neskorších predpisov...
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená, najmä vtedy, ak vyriešenie určitej
otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,
alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či
tu je (nie je) právny vzťah alebo právo...
Vychádzajúc zo skutkových okolností, že navrhovatelia doposiaľ neboli zapísaní
v katastri nehnuteľností ako vlastníci nehnuteľnosti, v spojení s podmienkami uvedenými
v § 34 ods. 2 zákona č. 162/92 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálneho
zákona“) by nedošlo k založeniu vlastníckych vzťahov v prospech žalobcov (sťažovateľov),
na základe danej určovacej žaloby.
Okrem uvedeného, v prejednávanej veci osobitne je dôležitou skutočnosťou, že
sťažovatelia odvodzujú svoje vlastnícke právo od uplatnenia nároku na vydanie
nehnuteľností podľa zákona č. 229/91 Zb. Zo súdnej praxe je nesporné, že konanie
o navrátenie vlastníctva na základe reštitučného zákona je konaním na základe právneho
predpisu lex specialis. Uvedený právny predpis upravuje podmienky, na základe ktorých je
dôvodné obnoviť vlastníctvo osobám, ktorým bolo vlastníctvo odňaté spôsobom, ktoré zákon
upravuje v § 6 citovaného zákona a ktoré prešlo do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby
od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990. Zákon upravuje aj ďalšie predpoklady pre vydanie
nehnuteľností, a to napr. kto je oprávnenou osobou (§ 4), kto je povinnou osobou (§ 5)
a ďalšie podmienky. Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia nad rámec dôvodov,
pre ktoré návrh navrhovateľov zamietol (nedostatok naliehavého právneho zaujmú
na požadovanom určení) dal do pozornosti (vo vzťahu ku tvrdeným skutkovým okolnostiam)
ustanovenie § 5 ods. 3 zák. č. 299/91 Zb., t. j. ustanovenie o sankcionovaní prevodu
vlastníckeho práva v čase prebiehajúceho konania o vydanie nehnuteľností (pozemkov)
podľa tohto reštitučného zákona ako aj význam vydania rozhodnutia podľa § 9 ods. 4 zák.
č. 229/91 Zb. Nepochopením zákona č. 229/91 Zb. ako celku zo strany sťažovateľov potom
viedlo k podaniu neoprávnenej žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka. V § 5 zák. č. 229/91 Zb. je jednoznačne uvedené, kto je povinnou
osobou, pričom ustanovenie § 5 ods. 3 citovaného zákona upravuje podmienky
neoprávneného prevodu vlastníctva odo dňa účinnosti zákona až do jeho vydania, pričom
zákonodarca takýto prevod (ex lége) považuje za neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Uvedené neplatnosť nie je potrebné deklarovať. Z ústavnej sťažnosti nie je zrejmé, v akom
štádiu sa konanie o vydanie veci (pozemkov) podľa zákona č. 229/91 Zb. nachádza, keď
v jednej časti sťažovatelia udávajú, že celá pozemnoknižná parcela im bola vydaná (ktorej
súčasťou majú byť aj žalované parcele) v inej časti uvádzajú, že vyriešiť otázku, či majú byť
sporné pozemky vydané oprávneným osobám, môže jedine príslušný pozemkový úrad...
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu len (výlučne) z dôvodu toho, že
na požadovanom určení (neplatnosti právnych úkonov) podľa § 80 písm. c) O. s. p.
navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem, a nie na základe nedostatku ich vecnej
legitimácie v konaní alebo na základe iných vecných dôvodov. Proti rozsudku krajského
súdu nebolo dôvodné pripustiť dovolanie, keďže zamietnutie návrhu na určenie vlastníckeho
práva z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu nie je otázkou zásadného
právneho významu, ktorú by mal v dovolacom konaní posudzovať Najvyšší súd.»
7. Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 18. júna 2012 právnej zástupkyni
sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnému
upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
8. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu 20. augusta 2012 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci, 7. decembra 2012 však ústavnému súdu
oznámila zmenu postoja sťažovateľov, ktorí žiadali nariadiť ústne pojednávanie.
9. Ústavný súd 24. apríla 2013 vyžiadal od okresného súdu spis vo veci
sp. zn. 2 C 141/2008, ktorý mu bol doručený 16. mája 2013.
10. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu 22. mája 2013 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci. Zároveň k meritu veci dala ústavnému
súdu do pozornosti „zákon č. 97/2013 Z. z., ktorý je v platnosti od 1. mája 2013, kde subjekt
Urbárski spolumajitelia a najmä jeho výbor sú oprávnení konať a zastupovať všetkých
vlastníkov pred súdmi vo veci usporiadania ich vlastníctva k spoločným nehnuteľnostiam,
ktoré tvoria spoločnú nedeliteľnú nehnuteľnosť, z čoho vyplýva, že pred súdmi bude mať
Výbor aktívnu legitimáciu, aj keď v minulosti Valné zhromaždenie každoročne
splnomocňovalo Výbor a zároveň jeho predsedu pri konaniach pred súdmi a orgánmi štátu
na obhajobu svojich práv, čo bolo aj v tomto prípade...“. Sťažovatelia prostredníctvom
právnej zástupkyne opätovne tvrdili, že „vlastníkom boli vždy Urbárski spolumajitelia
t. j. nie fyzické osoby, ale tiež to, že dňom 1. 10. 1959 v zmysle § 24 zák. č. 49/1959 Zb.
vlastníctvo zostáva zachované subjektu Urbáru, ktorému zákonom č. 81/1949 bolo
vlastníctvo zobraté... Zvýrazňujeme, že fyzické osoby vo svojich osobitných pkn. vložkách
majú zapísaný iba príslušný spoluvlastnícky podiel k celku s odvolávkou na vlastníctvo,
ktoré patrí iba subjektu U... V prípade U. sa dňom 10. 3. 1958 tieto tzv. pasienkové
nehnuteľnosti podľa zákona č. 81/49 mali stať vlastníctvom JRD T., aj keď dňom 11. 3.
1958 podľa zák. č. 2/58 prechádzajú len do užívania (aj týmto postupom je vidieť snahu
vtedajších komunistických moci pánov ako sa rýchlo poponáhľali, pretože na druhý deň to
prechádza na JRD iba do užívania...). Aj keď Výbor urbárskych spolumajiteľov T., je o tom
presvedčený, že vlastníctvo ani dňom 10. 3. 1958 nemohlo prejsť na JRD, pretože toto
rozhodnutie nemohlo nadobudnúť ani právoplatnosť s dovetkom, že bývalé JRD T. za svojej
existencie si nikdy nedovolilo do roku 1990 predať čo len jeden meter štvorcový, pretože
vedeli že existuje zákon č. 49/59 Zb. a predchádzajúci štatutári to rešpektovali a nikdy by si
nedovolili predať vlastníctvo iného subjektu. Stalo sa niečo neuveriteľné, že noví štatutári
Družstva – PD Ž. po roku 1990 začali protizákonne rozpredávať urbársky majetok tak, ako
to je aj v tomto prípade a v tomto konaní pred ÚS, pričom do dnešného dňa to boli desiatky
protiprávnych predajov, ktoré realizovali štatutári PD Ž., aj keď ich na to prokuratúra
viackrát upozornila, naďalej konali a aj v súčasnosti konajú tak, aby získali ďalší
neoprávnený majetkový prospech...“.
11. Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých účastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že zásadne
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,
a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný
(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní
obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti a zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 141/2008 ústavný súd zistil, že
okresný súd určovaciu žalobu sťažovateľov zamietol pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na vyslovení neplatnosti sporných kúpnych zmlúv a súčasne vo vzťahu
k sťažovateľovi v 1. rade konštatoval nedostatok jeho aktívnej legitimácie.
Krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil, keďže sa stotožnil so záverom
okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na určení
neplatnosti kúpnych zmlúv.
1. Porušenia základného práva vlastniť majetok, základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie sa krajský súd mal dopustiť v prvom rade tým, že
akceptoval právny záver okresného súdu o absencii naliehavosti právneho záujmu
sťažovateľov na vyslovení neplatnosti sporných kúpnych zmlúv, s čím podľa názoru
sťažovateľov súvisí aj nedostatočná odôvodnenosť rozsudku odvolacieho súdu, ďalej tým,
že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu o nedostatku aktívnej legitimácie
sťažovateľa v 1. rade na podanie určovacej žaloby, a nakoniec aj tým, že nepripustil
možnosť podania dovolania proti svojmu rozsudku z dôvodu podľa § 238 ods. 3 OSP
(rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu).
Ústavný súd nespochybňuje vyjadrený právny názor krajského súdu
(v predchádzajúcom konaní aj okresného súdu) o splnení podmienky určovacej žaloby tak,
aby v zmysle § 80 písm. c) OSP mohol okresný súd (resp. krajský súd) o uplatnenom
nároku konať a rozhodovať. Tento názor vychádza z ustáleného právneho názoru
a rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Ústavný súd v plnej miere na ne odkazuje,
a keďže sú formulované veľmi zreteľne a bez možnosti dvojakého výkladu, nemá dôvod
akokoľvek ich komentovať. V ich svetle potom hodnotí aj názor krajského súdu vo veci
sťažovateľov, podľa ktorého „určením neplatnosti namietaných právnych úkonov... sa
právne postavenie navrhovateľov nezmení, t. j. neodstráni sa stav právnej neistoty v ich
právnom postavení. Takýmto typom žaloby nedôjde k zmene zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností... v prospech navrhovateľov, nakoľko v zmysle podmienok
uvedených § 34 ods. 2 katastrálneho zákona..., správa katastra by vyznačila stav
pred prvým neplatne vykonaným právnym úkonom (kúpnou zmluvou zo dňa 3. 8. 1994), čím
by sa stav právnej neistoty navrhovateľov neodstránil.“.
To, že autoritatívnym určením neplatnosti sporných kúpnych zmlúv by nedošlo
k definitívnemu nastoleniu právnej istoty sťažovateľov vo veci vlastníckeho práva
k scudzovanej nehnuteľnosti, nespochybňujú ani samotní sťažovatelia. V argumentačnom
doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. februára 2011 doslovne uvádzajú, že
„je pravda, že vyhovením žalobe... bude ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísané PD
Ž.“, a vzápätí konštatujú, že „v prípade pozitívneho rozhodnutia o návrhu na určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv, by PD Ž. mohlo byť zapísané ako povinná osoba v katastri
nehnuteľností, pričom o vydaní sporných pozemkov by sa rozhodlo v rámci reštitučného
konania“. Tieto skutočnosti okresný súd a krajský súd nedostatočne vyhodnotili, pretože
k ich hodnoteniu bolo potrebné pristupovať osobitne a celý postup vysvetliť nie prísne
formálne, ale materiálne.
Vyhovením žalobnému petitu sťažovateľov by teda nedošlo k vyriešeniu otázky
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti s konečnou platnosťou. Nemožno totiž
vylúčiť jej spornosť v reštitučnom konaní, o ktorom hovoria sťažovatelia, ktoré do dnešného
dňa nebolo právoplatne skončené, čo môže vyvolať ďalšie súdne konanie, v ktorom by bolo
potrebné vlastnícke právo autoritatívne určiť.
V súvislosti s namietaným prípadom považuje ústavný súd za nevyhnutné zdôrazniť,
že k reštitučným a iným nárokom spojeným s obdobím neslobody (zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického
systému) je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo
k ďalšej krivde. V danom prípade o takýto nárok bezprostredne ide.
Medzi prirodzené požiadavky kladené na všeobecné súdy, ktoré rozhodujú
o otázkach spojených s reštitučnými nárokmi, patrí, aby k veci pristupovali majúc na pamäti
zásadu materiálneho právneho štátu a aby relevantné právne normy interpretovali s určitou
dávkou veľkorysosti, pretože len takýmto spôsobom možno preklenúť nedostatky vtedajšej
legislatívy a svojvôľu vtedajších štátnych orgánov. Takýmto spôsobom možno zároveň
na základe historických súvislostí a právnych noriem prijatých na ich pozadí pochopiť
zmysel a podstatu snaženia s cieľom obnoviť, respektíve navrátiť vlastníctvo tým, ktorým
svedčí právny dôvod.
Je nepochybné, že v takýchto zložitých prípadoch je potrebné vykonať aj historický
výklad, pretože pri urbárskom práve nejde o uplatňovanie súčasných predpisov, ale je
nevyhnutné pochopenie daných inštitútov v historických súvislostiach. Tu sa žiada pochopiť
podstatu urbárov a podobných právnych útvarov na základe pomerov, ktoré vládli od ich
vzniku.
Podľa názoru ústavného súdu právne závery krajského súdu vychádzajú
z formálneho výkladu (aj) právnych predpisov namierených proti pôvodným vlastníkom, čo
môže znamenať spôsobenie ďalších krívd.
Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, v rámci ktorej
uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, respektíve plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv
(IV. ÚS 96/06, II. ÚS 148/06).
Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním
v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo
v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade
pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Úlohou všeobecných súdov nie je len vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené
v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia
všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania spravodlivosti.
Ústavný súd zastáva názor, že ak by krajský súd, ktorý si osvojil závery súdu prvého
stupňa, venoval dostatočnú pozornosť argumentom sťažovateľov, právnej úprave siahajúcej
do minulosti, aktuálnej právnej úprave a relevantným skutkovým zisteniam, nepochybne by
dospel k záveru, že sťažovateľ v 1. rade a jeho právny predchodca zákonným spôsobom
nikdy nestratili vlastnícke právo k predmetu sporu.
Podobný postoj k uvedenej právnej otázke, ktorá v konečnom dôsledku bola
spôsobilá ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej (v danom prípade vo vzťahu k naliehavému
právnemu záujmu), je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) a ústavného súdu.
Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju
v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky
zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP
vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené
a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných
v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Z uvedenej citácie vyplýva, že krajský súd sa pri rozhodovaní danej veci neriadil
danými zásadami právneho štátu.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali nedostatočné odôvodnenie rozsudkov oboch
všeobecných súdov a v podaní doručenom ústavnému súdu 9. februára 2011 predmetnú
námietku doplnili aj o skutočnosť, že sťažovateľ v 2. rade „predniesol na pojednávaní
konanom na prvostupňovom súde dňa 25. 1. 2010 zmenu návrhu a žiadal rozšíriť žalobný
petit o určenie, že... je podielovým spoluvlastníkom v podiele 802/999999-ín pozemku KN
parc. č. 1696/2. Súd však bez bližšieho odôvodnenia nepripustil navrhovanú zmenu a to
napriek tomu, že by táto zmena nevyžadovala žiadne ďalšie dôkazy a výsledky dovtedajšieho
dokazovania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Sťažovateľovi 2 bola
takýmto spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu i vlastníckeho práva.“.
Ústavný súd zistil, že citované tvrdenie sťažovateľa v 2. rade sa v jeho skutkovej
rovine zhoduje so skutočnosťou. Okresný súd zmenu žalobného petitu navrhnutú
sťažovateľom v 2. rade na pojednávaní 25. januára 2010 uznesením nepripustil bez
akéhokoľvek odôvodnenia. Rovnako z rozsudku okresného súdu nevyplývajú dôvody,
pre ktoré procesnému návrhu sťažovateľa v 2. rade nevyhovel. Sťažovateľ v 2. rade
na strane 2 odvolania túto námietku predniesol, no krajský súd sa s ňou nijako
nevysporiadal.
Okresný súd i krajský súd založili zamietnutie určovacej žaloby na závere
o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že kúpne zmluvy, ktorými odporcovia
scudzovali nehnuteľnosti, sú neplatné. Určenie neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv by
totiž podľa ich názoru vzhľadom na danú právnu reguláciu obsiahnutú v zákone Národnej
rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„katastrálny zákon“) na postavení sťažovateľov „nič nezmenilo“, teda „neodstráni sa stav
právnej neistoty v ich právnom postavení“. Aj krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti
dosvedčil, že prvostupňový rozsudok „potvrdil... len (výlučne) z dôvodu toho, že
na požadovanom určení (neplatnosti právnych úkonov) podľa § 80 písm. c/ O. s. p.
navrhovatelia nemajú naliehavý právny záujem...“.
Pri takomto právnom názore však procesný úkon sťažovateľa v 2. rade prednesený
na pojednávaní 25. januára 2010 (návrh na zmenu petitu tak, aby okresný súd rozhodoval
o určení jeho vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti v zodpovedajúcom podiele, nie
o určení neplatnosti kúpnych zmlúv) bol spôsobilý priniesť zásadný obrat v právnych
záveroch okresného (a neskôr i krajského) súdu, pretože vyhovením tomuto návrhu by došlo
k zmene predmetu konania, a tým aj k eventuálnej zmene v hodnotení splnenia podmienky
naliehavého právneho záujmu. Na konanie o určení vlastníckeho práva sťažovateľa v 2. rade
by už totiž nebolo možné aplikovať § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý pojednáva
výlučne o určení neplatnosti právneho úkonu, nie o určení vlastníckeho práva.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že účastníctvo sťažovateľa v 2. rade ako člena
pozemkového spoločenstva (teda sťažovateľa v 1. rade) v konaní vrhá nové svetlo aj na jeho
aktívnu legitimáciu na podanie určovacej žaloby.
V popísaných okolnostiach je zreteľné, že rozhodnutie o procesnom návrhu
sťažovateľa v 2. rade prednesenom na pojednávaní okresného súdu 25. januára 2010 malo
pre ďalšie právne hodnotenie prerokúvanej veci podstatný právny význam. To si
od okresného súdu vyžadovalo odpoveď na dôvody, pre ktoré tomuto návrhu sťažovateľa
v 2. rade nevyhovel. Ak potom námietku nedostatočného odôvodnenia v otázke
nepripustenia navrhnutej zmeny žalobného petitu sťažovateľ v 2. rade predniesol
v odvolaní, bolo povinnosťou krajského súdu sa ňou zaoberať a dať na ňu náležitú odpoveď.
Krajský súd však túto svoju povinnosť nesplnil, čím sa dostal do priameho rozporu
s požiadavkou kvality, ktorú na súdne rozhodnutie kladie čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené
a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných
v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (III. ÚS 311/07).
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty
sťažovateľa v 2. rade, ako aj to, že formalizmus rozhodovania povýšil nad zmysel súdnej
ochrany, v rámci ktorej sa sťažovatelia domáhali spravodlivosti, čo priamo súvisí
s poskytovaním súdnej ochrany, a čo teda malo za následok porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
1.1 Ďalšia námietka, ktorou sťažovatelia argumentovali, sa týkala právneho
posúdenia aktívnej legitimácie sťažovateľa v 1. rade na podanie určovacej žaloby.
S otázkou naliehavého právneho záujmu bola úzko spojená problematika aktívnej
legitimácie sťažovateľa v 1. rade, v súvislosti s ktorou okresný súd vyslovil, že nie je daná.
Ako už ústavný súd vyslovil, otázka aktívnej legitimácie sťažovateľa v 2. rade ostala bez
povšimnutia. Aj keď sťažovateľ v 1. rade v odvolaní predostrel viacero argumentov, ktoré
mali svedčať záveru o existencii jeho aktívnej legitimácie, krajský súd, obmedzujúc sa
na záver o tom, že naliehavý právny záujem tu nie je daný, sa týmto bodom odvolania vôbec
nezaoberal.
Sťažovateľ v 1. rade v rámci odvolacích dôvodov tvrdil svoju aktívnu legitimáciu
a naliehavý právny záujem a cez exkurziu historických súvislostí v zmysle zásady
nemo plus iuris ad alium transffere potest quam ipse habet poukázal na vlastnícke právo
k spornej nehnuteľnosti – v súčasnej dobe zapísanej na LV č. 2594, parc. č. 1696/2
2
o výmere 2889 m, zastavané plochy, katastrálne územie T., ktorá vznikla oddelením
z pôvodnej parcely č. 1693 zapísanej v PKV č. 1 T. v prospech útvaru Bývalých urbárskych
spolumajiteľov mesta T. (ďalej len „útvar“). Sťažovateľ v 1. rade považoval právny názor
okresného súdu (ktorý si osvojil aj krajský súd) o tom, že v prípade vyslovenia neplatnosti
kúpnych zmlúv by v katastri nehnuteľností došlo k zmene vlastníctva v prospech odporcu
v 1. rade (Ž.), za účelový.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za právne významné poukázať na viacero
historických daností. Za významný medzník dokazujúci vlastníctvo je potrebné v zmysle
vtedy platných zákonov považovať rok 1890. Vlastníctvo útvaru potvrdzuje PKV č. 1 T.,
z ktorej vyplýva, že vlastníctvo svedčalo tomuto útvaru, pričom jeho členom – jednotlivým
fyzickým osobám – patrili len príslušné podiely na spoločnom majetku. V časti B
„Vlastníctvo“ pod por. č. 1 je uvedený dátum 22. september 1890 a tento text: „Na základe
projektu úpravy z príležitosti komasácie, sem na A. I. por. čísla 1 – 157 (parcela č. 1693 je
uvedená pod por. č. 66, pozn.) zaznačené nehnuteľnosti, ako spoločný majetok t. bývalých
urbárnikov, z ktorého podiele, pripadajúce na jednotlivých urbárskych majiteľov, sa
pripisujú k majetkom v jednotlivých pozemkovoknižných vložkách.“ Dokumentom, ktorý
znamenal potvrdenie vlastníctva útvaru, je nepochybne Urbárska dobrovoľná zhoda
z decembra 1867. K uvedenému je potrebné doplniť, že ešte v roku 1848, teda zákonným
článkom IX/1848, došlo k zrušeniu urbárskych záväzkov (poddaní sa stali voči pozemkom
v ich užívaní faktickými vlastníkmi) a vydaním tzv. Urbárskeho patentu (1853) sa niekdajší
urbárnici stali právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Do vlastníctva bývalých urbárnikov
tak patrili pasienky, lesy a rákosištia. Zmena pomerov si na území dnešného Slovenska
vynútila aj založenie pozemkovoknižných protokolov, k čomu došlo roku 1852. Na základe
neskorších právnych aktov z konca šesťdesiatych rokov 19. storočia a začiatku 20. storočia
dochádzalo postupne k zmenám v súvislosti so zápismi do pozemkovej knihy. Za dôležité
považuje ústavný súd spomenúť, že na základe nariadení č. 45 041 z roku 1889 a č. 10 320
z roku 1904 I. M. pri zakladaní pozemkovoknižných vložiek a pretvorení pozemkovej knihy
pri zápisoch spoločných pasienkov a lesa bývalých urbárnikov, ako aj komposesorátov sa už
neuvádzali individuálne jednotliví spoluvlastníci, ale spoločný les a pasienok sa zapísal
do základnej kmeňovej vložky, pričom individuálne podiely jednotlivých spoluvlastníkov sa
zapisovali v ostatných vložkách ako posledný zápis na strane „A“. Suma spoluvlastníckych
podielov sa však rovnala jednej celej z kmeňovej vložky.
Ústavný súd uvádza, že pokiaľ išlo o otázku spravovania spoločných lesov, túto
upravoval zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných
lesov a holín, ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a holín, ktoré
sú nedielnym vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbarialistov (ďalej len „zákonný
článok XIX/1898“). Spravovanie spoločných pasienkov bolo upravené zákonným článkom
X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch (ďalej len „zákonný článok X/1913“).
Na základe uvedeného vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych
pozemkov urbárske spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základným znakom bolo
nedielne spoluvlastníctvo, t. j. nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely zo spoločne
„spravovaného“ majetku.
Pozemkové spoločenstvá (urbáre) spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného
článku X/1913 boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb.n. SNR
o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov
a podobných právnych útvarov. Vlastnícke právo k týmto pozemkom tak na základe zákona
prešlo na jednotné roľnícke družstvá (ďalej len „družstvo“), ktoré boli zriadené
zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných pôdohospodárskych družstvách (ďalej len „zákon
č. 69/1949 Sb.“). Zákonom č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách (ďalej len
„zákon č. 49/1959 Zb.“) došlo k zrušeniu zákona č. 69/1949 Sb., pričom podľa § 24 ods. 1
citovaného zákona vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému
hospodáreniu zostáva zachované.
Problematiku obhospodarovania spoločného lesa, ako aj pasienkov, ktoré boli
súčasťou lesa, upravoval zákon Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Sb.n. SNR o úprave
pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných útvarov (ďalej len „zákon č. 2/1958 Sb.“). Týmto zákonom
boli zrušené urbárske spoločenstvá „spravujúce“ spoločné lesné pozemky a tieto
nehnuteľnosti boli odovzdané obhospodarovateľom (nie vlastníkom), ktorými mohli byť
krajské správy lesov, družstvá alebo užívatelia spoločných pasienkov.
Zo zápisu v PKV č. 1 a zároveň aj zo stanov útvaru (čl. I., § 1) jednoznačne vyplýva,
že bývalý urbársky majetok je nedeliteľný, spoločne používaný lesný majetok a na vedenie
jeho hospodárskych záležitostí sa vzťahujú tieto stanovy. To znamená, že išlo o nedielne
vlastníctvo komposesorátov a bývalých urbarialistov, ktorého súčasťou neboli len lesné, ale
aj pasienkové príslušnosti (§ 2 stanov).
Skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade je právnym nástupcom útvaru, potvrdzuje aj § 2
ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z., podľa ktorého pozemkovým spoločenstvom
sa rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti,
na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých
urbarialistov (urbárnikov), komposesorátov a podobných právnych útvarov, ktoré sa vydali
podľa osobitných právnych predpisov a boli obnovené ku dňu účinnosti tohto zákona.
K obnoveniu činnosti sťažovateľa v 1. rade došlo na „valnej hromade“ 28. apríla
1991, a to v súlade s podmienkami podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“). Zo stanov sťažovateľa
v 1. rade prijatých na ustanovujúcej „valnej hromade“ jednoznačne vyplýva, že cieľom
tohto združenia bolo obnovenie reálneho výkonu vlastníckych práv bývalých urbárskych
spolumajiteľov mesta T. a ich právnych nástupcov k predmetu vlastníctva, ktoré bolo
zrušené zákonom č. 2/1958 Sb.
Obnova pozemkových spoločenstiev bola úzko spojená s procesom reštitúcií, ktorý
znamenal navrátenie alebo obnovu vlastníctva k pozemkom, ktoré boli oprávneným osobám
odňaté v rozpore s princípmi demokracie a právom vlastniť majetok, a to v rozhodnom
období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Právnym základom tohto procesu, ktorý
sledoval navrátenie pozemkov patriacich do poľnohospodárskeho a lesného fondu, bol
zákon č. 229/1991 Zb., ale keďže do tohto zákona bolo zaradené aj ustanovenie § 6 ods. 1
písm. e), ktoré zahŕňalo vydanie nehnuteľností odňatých podľa zákona č. 2/1958 Sb., bolo
potrebné situáciu riešiť režimom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, okresných úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 330/1991 Zb.“). Tento zákon v § 37 až § 40 zakotvil osobitné ustanovenia
o zmiernení niektorých majetkových krívd. Citovaný zákon v znení účinnom do 31. augusta
1995 v § 37 ods. 1 uvádzal, že spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať podľa
osobitného predpisu [§ 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.] alebo ku ktorým zaniká
užívacie právo (§ 22 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.), sa rozumejú aj užívacie podiely alebo
iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave
právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov
a podobných právnych útvarov. Ustanovenie § 40 tohto zákona v znení účinnom
do 31. augusta 1995 priznávalo majiteľom spoluvlastníckych podielov právo založiť
pozemkové spoločenstvo na účely zaobstarávania spoločných záležitostí.
Ako už ústavný súd uviedol, právne postavenie pozemkových spoločenstiev
s účinnosťou od 1. septembra 1995 upravoval zákon č. 181/1995 Z. z., ktorý v prechodných
a záverečných ustanoveniach (§ 31) ustanovil, že spoločenstvá fyzických osôb, ktoré
doteraz vznikli a boli založené podľa osobitných predpisov, sa považujú za spoločenstvá
založené podľa tohto zákona. Tento zákon v § 2 ods. 1 definoval pojem pozemkové
spoločenstvo. Záver o tom, že postavenie sťažovateľa v 1. rade, ktorý bol založený
28. apríla 1991, a teda pred účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 330/1991 Zb., je
subsumovateľné pod písm. a) citovaného zákonného ustanovenia, dosvedčujú zistenia, že
ide o lesné spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa
vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov,
pričom spoločná nehnuteľnosť bola vydaná na základe § 6 ods. 1 písm. e) zákona
č. 229/1991 Zb. v spojení s § 37 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. To, že v prípade sťažovateľa
v 1. rade nejde o novovytvorený subjekt podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 181/1995 Zb.,
preukazujú aj jeho stanovy schválené valným zhromaždením 21. marca 1999, ktoré sa
odvolávajú na stanovy z 28. apríla 1991 a z 19. marca 1995.
Preskúmaním namietaného rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že
prezentovaným historickým súvislostiam a relevantnej právnej úprave krajský súd
nevenoval dostatočnú pozornosť. Naliehavý právny záujem sťažovateľov na určovacej
žalobe odôvodnil veľmi formálnym spôsobom, odvolávajúc sa na znenie zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom od 15. októbra 2008.
Ústavný súd poukazuje aj na zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách,
ktorý nadobudol účinnosť v čase rozhodovania pred ústavným súdom. Túto skutočnosť
bude musieť krajský súd vziať pri rozhodovaní do úvahy.
Ústavný súd na základe týchto úvah konštatuje, že krajský súd sa nedostatočne
vysporiadal s citovanými skutočnosťami, a preto vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu) a zrušil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010 (bod 2 výroku nálezu).
1.2 Sťažovatelia založili svoju sťažnosť aj na nespokojnosti s tým, že krajský súd
nevyhovel ich požiadavke pripustiť proti svojmu odvolaciemu rozsudku dovolanie
z dôvodu, že ide o vec po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP).
K takto formulovanej námietke poukazuje ústavný súd na právnu vetu formulovanú
v náleze č. k. II. ÚS 348/08-42 zo 6. októbra 2010 a uverejnenú aj v Zbierke nálezov
a uznesení ústavného súdu za rok 2010 pod č. 54/2010, podľa ktorej „zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku
z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť
zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa
v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.“.
Predmetnú námietku sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
1.3 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že čl. 20 ods. 1 ústavy
vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd [(ďalej len „dodatkový protokol“),
Z judikatúry ESĽP, v rámci ktorej bola posudzovaná otázka porušenia práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vyplýva, že „majetky“ môžu byť
buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých
sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP
vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v. Írsko z 29. novembra 1991
a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko
z 20. novembra 1995).
Vzhľadom na už prezentované právne názory je ústavný súd presvedčený, že ochrana
sťažovateľa v 2. rade, ktorý sa v kontexte reštitučných nárokov domáhal na okresnom súde
a neskôr na krajskom súde svojich majetkových práv, spadá pod ochranu poskytovanú čl. 1
dodatkového protokolu a zároveň čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže dimenzia porušenia
ústavnoprocesných princípov je v danej veci úzko spojená s majetkovými nárokmi
sťažovateľa v 2. rade, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom
porušil aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa
v 2. rade rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 100/2010 z 11. augusta 2010, bolo
pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil rozsudok
krajského súdu.
2.1 Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa pri opätovnom
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov s odvolacím dôvodom, ktorým sťažovateľ v 2. rade
brojil proti nevyhoveniu jeho návrhu na zmenu žalobného petitu okresným súdom. Len
v nadväznosti na splnenie tejto úlohy bude možné o odvolaní podanom sťažovateľmi
rozhodnúť.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi v 2. rade náhradu trov za tri úkony právnych
služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a doplnenie
sťažnosti z 31. januára 2011. Podanie doručené ústavnému súdu 22. mája 2013 vyhodnotil
ústavný súd ako neprinášajúce nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by
boli spôsobilé ovplyvniť záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Úkony právnej služby, za ktoré ústavný súd priznal sťažovateľovi v 2. rade náhradu,
boli vykonané v roku 2011.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná
tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 741 € pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011
odmenu v sume 123,50 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,41 € za každý
úkon právnej pomoci.
S poukazom na výsledok konania má sťažovateľ v 2. rade nárok na náhradu trov
konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (dvakrát prevzatie a príprava
zastúpenia, dvakrát písomné podanie – sťažnosť, dvakrát doplnenie sťažnosti z 31. januára
2011). Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje 370,50 €. Vypočítanú tarifnú
odmenu však ústavný súd musel podľa § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, pretože právna
zástupkyňa sťažovateľa v 2. rade mu pri právnom zastupovaní poskytovala právne služby,
ktoré mali charakter spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch osôb (obaja sťažovatelia).
Tarifnú odmenu tak bolo možné priznať len v sume 185,25 €.
K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 22,23 € (trikrát
po 7,41 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa v 2. rade je teda 207,48 €.
Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľa v 2. rade (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013