Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 444/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn. Rvp

10360/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. z 8. októbra 2012

a sp. zn. z 18. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. februára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom a uzneseniami

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. októbra 2012 a

sp. zn. z 18. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd v označených konaniach vylúčil súdneho

exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka

exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu

zakladá dôvod na jeho vylúčenie, pretože existujú pochybnosti o jeho nestrannosti

z objektívneho hľadiska, reflektujúc a rešpektujúc tak názor ústavného súdu uvedený

v náleze sp. zn. z 13. apríla 2011.

Sťažovateľka v sťažnostiach tvrdí, že okresný súd napadnutými uzneseniami

a ich predchádzajúcim postupom v označených konaniach „ex offo rozhodol o vylúčení

súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup

všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia

jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach

a napadnutými uzneseniami okresného súdu porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie

jej v sťažnostiach uvedených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v označených

konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom –

JUDr. R. K.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako účastníka konania a umožnil mu

rovnocenne vznášať argument proti argumentom povinného a sudcu, de facto ale aj de iure

rozhodol o definitívnom vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie vedenej

pre pohľadávky sťažovateľa... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na

akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom

postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného

súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť,

aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie

a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii

veriteľa a nútene vymáhal voči nemu svoju pohľadávku. Preto možno bez pochýb

predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve

v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa

a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva

na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V závere svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) nepripúšťa, aby podala proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená

formálna podmienka upravená ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že ňou

označené práva boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené.

Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu,

proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne

normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a napadnutými

uzneseniami

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

ako aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými

uzneseniami okresného súdu.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany

aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov,

resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým

tento vylúčil JUDr. R. K. z exekúcií, nie je podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku

prípustný opravný prostriedok, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej

existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za následok ich odmietnutie

pri predbežnom prerokovaní podľa .

Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného V obsahu

označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom,

či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom sťažovateľky (oprávnenej) pred vykonávaním exekúcie (hlavne

pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval

za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti

má exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti

je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže

exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu

o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd

do desiatich dní od predloženia veci.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania

exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého

vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

V súvislosti s posudzovaním ústavnej akceptovateľnosti napadnutých uznesení

ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že výklad a aplikácia ustanovení § 30

Exekučného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa . Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný

súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti pre účely zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať

zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje

záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku.

Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže

oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom

exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú

zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor

bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného),

je okolnosťou, ktorá zakladá dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (čo sťažovateľ aj urobil, ako to vyplýva z citovaných častí

napadnutých uznesení okresného súdu, ako aj zo sťažností, pozn.). Ak súd vylúči exekútora

z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený

a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho

exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho

nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej

judikatúry Európsky súd pre ľudské práva, keď formuloval právny názor, podľa ktorého

„... nestačí, že sudca (v danom prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí

sa tak javiť aj v očiach strán. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež

javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European

Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho

nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí týchto sťažností na ďalšie

konanie signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietanými

uzneseniami okresného súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup a rozhodnutie súdu boli v súlade so zákonom, aby boli ústavne

akceptovateľné a aby príslušné rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v častiach

týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom

predchádzajúcim ich vydaniu odmietol podľa z dôvodu

ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu a napadnutými

uzneseniami

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými

uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva podľa ani práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť v posudzovaných prípadoch ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a do práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu, keďže

okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa .

II.D K namietanému porušeniu a dohovoru postupom

okresného súdu a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom okresného súdu a napadnutými uzneseniami.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie , ako aj dohovoru majú charakter základných

(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci

pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd

garantovaných podľa . Ak ústavný súd dospel k záveru,

že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva

podľa a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy

ani vyslovenie porušenia a dohovoru (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013