Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 237/2013
PDF · 248.91 KB
No categories available
IV. ÚS 237/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/39/2008, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C/39/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
3 C/39/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť J. Č. trovy konania v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta
JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2012 doručená sťažnosť J. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 C/39/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Predmetom konania je rozhodovanie
o určení neplatnosti právneho úkonu (dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 3 C/39/2008 v procesnom postavení žalobcu, v ktorom sa žalobou podanou proti
M. Č., V. (ďalej len „žalovaná“), domáha určenia neplatnosti právneho úkonu.
Sťažovateľ v sťažnosti odôvodňuje namietané porušenie označeného základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takto: „... v konaní, v ktorom sťažovateľ namieta prieťahy,
vo viac ako 4 ročnom konaní o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu výrokom súdu nebolo
vytýčené ani jedno pojednávanie.
Okresný súd Piešťany je teda v celom konaní absolútne nečinný. Výsledkom
nečinnosti je do dnešného dňa nerozhodnutie vo veci samej. Od podania návrhu uplynuli
viac ako 4 roky. Súd nevykonal žiadne opatrenie, ktorým by bezdôvodne netvoril prieťahy...
U sťažovateľa napriek tomu, spôsobené a spôsobované prieťahy Okresným súdom
Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu
uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva...
Neúmerná dĺžka konania pred súdom, ktorému obsahu sťažovateľ ani nerozumie, má
dopad najmä na jeho psychickú stránku, nakoľko do dnešného dňa nemôže byť uzavretá
kapitola v živote sťažovateľa, a to definitívne vyporiadanie sa so svojou bývalou manželkou,
keďže predmetná dohoda je bez rozhodnutia súdu platná. Povaha veci, konanie a prístup
Okresného súdu Piešťany si od začiatku vyžadoval a vyžaduje mimoriadnu starostlivosť
a pozornosť všeobecného súdu venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu, tak aby bol
naplnený účel konania a odstránený stav právnej neistoty. ...
Nečinnosť Okresného súdu Piešťany, ako aj súčasný stav (po viac 4 rokoch
od podania návrhu na začatie konania vo veci nebolo ani jedno pojednávanie, ktoré by
smerovalo k vyhláseniu rozsudku v merite veci a súd nevykonal ani jeden relevantný úkon,
ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty) nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím
ústavne ospravedlniť, ústavne tolerovať a ústavne udržať.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Piešťany v konaní
vedenom pod sp. zn. 3C/39/2008 porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
3C/39/2008 konal bez ďalších prieťahov.
III. J. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 € (slovom:
dvetisíctisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony vykonané v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb) J. Č. v sume 269,58 € (slovom: dvestošesťdesiatdeväť Eur
a päťdesiatosem centov) advokátovi JUDr. D. K., P., na jeho účet..., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť uznesením sp. zn.
IV. ÚS 237/2013 zo 7. mája 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Následne prípisom sp. zn. IV. ÚS 237/2013
z 24. mája 2013 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň
ústavnému súdu zaslal súdny spis 3 C/39/2008.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom sp. zn.
Spr 430/13 z 13. mája 2013. Predsedníčka okresného súdu v jeho zastúpení vo vyjadrení, v
časti podstatnej pre toto konanie, uviedla: „Po oboznámení sa s obsahom spisového
materiálu vedeného pod sp. zn. 3C/39/2008 uvádzam nasledovné skutočnosti:
Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o spor o určenie neplatnosti
právneho úkonu.
Dlhé časové obdobie do vytýčenia prvého termínu pojednávania, bolo spôsobené
enormnou zaťaženosťou všetkých senátov sudcov, ktorí vo veci konali, pričom vo všetkých
senátoch v danom čase vybavovali viac ako 500 vecí v agende C, Cb a P a museli
rešpektovať potrebu vo všetkých veciach konať podľa nápadu s prednostným konaním
vo veciach agendy P, prípadne v starších veciach. Uvedenú situáciu nebolo možné riešiť ani
prerozdelením spisov iným sudcom tunajšieho súdu z dôvodu neprimeranej zaťaženosti,
nakoľko všetky senáty boli obdobne zaťažené a museli prihliadať na potrebu konať
vo veciach podľa nápadu. Pokiaľ v danej veci došlo k zmene zákonného sudcu bolo to
z dôvodov zmeny obsadenia súdu sudcami alebo dlhšie ako 6 týždňov trvajúcou
neprítomnosťou zákonného sudcu.
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti
výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu
väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi,
ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní.
Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov,
kde s účinnosťou od 1. 5. 2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod
okresu Hlohovec, čo by malo prispieť k zníženiu vysokého nápadu a plynulejšiemu
vybavovaniu všetkých vecí.“
Sťažovateľ zaujal na základe výzvy ústavného súdu z 19. júna 2013 k vyjadreniu
okresného súdu prostredníctvom právneho zástupcu podaním z 24. júna 2013 takéto
stanovisko: „Trváme na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti. S vyjadrením
predsedníčky Okresného súdu Piešťany nemožno súhlasiť, keďže ani v predošlom štádiu
a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu
prvostupňových súdov).
Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne problémy,
ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno
akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 48/96,
II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie, resp. má záujem o odstránenie svojej právnej neistoty,
nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia, resp. bránenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho
organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom oddelení ako i optimalizácia súdnictva, teda
nie sú dôvodmi pre ktoré by malo byť ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné
porušovanie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. To platí
i vo vzťahu k legislatívnej zmene o vyňatí územného obvodu H.
Okresný súd Piešťany po podanom návrhu nekonal vo veci samej. Okresný súd
Piešťany robil len jednoduché administratívne úkony (viacnásobné prerozdelenie spisu pri
odchodoch zákonných sudcov, resp. pri ich práceneschopnosti trvajúcej viac ako 6
týždňov), pričom sa na tom, že od podania návrhu súd vytýčil len jedno pojednávanie až
takmer
po 5-tich rokoch, nezmenilo nič ani po jeho prerozdelení. Okresný súd Piešťany mal
najneskôr 02. 02. 2012 rozsudky tunajšieho súdu a Krajského súdu v Trnave, v ktorých boli
v odôvodneniach opísané dôvody neplatnosti predmetnej dohody o vyporiadaní BSM, keď
bývalá manželka môjho klienta neúspešne žalovala o 100.000,- Sk na základe práve tejto
dohody. Z toho vyplývalo, že súdu i bez toho nič nebránilo konať vo veci pod sp. zn.
3C/39/2008. Okresný súd Piešťany teda neuskutočnil ani jeden úkon smerujúci
k odstráneniu právnej neistoty u sťažovateľa. Okresný súd od 20. 09. 2008 do dnešného dňa
právoplatne nerozhodol a konanie trvá. Základné právo na konanie bez zbytočných
prieťahov ako i právo na rozhodnutie v primeranej lehote, bolo takto porušené. Okresný
súd bol a je nečinný k 1. pojednávaniu 5 rokov.
Vzhľadom k vyššie uvedenému trváme na podanej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu
a zároveň sťažovateľ upresňuje a uplatňuje si ďalšie trovy právneho zastúpenia súvisiace
s týmto vyjadrením, a to tak, že Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia (3 právne úkony vykonané v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a),
b), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb) J. Č. v sume 413,91 €...“
Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza
zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom tohto práva je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je súd povinný
postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 117 ods. 1 OSP sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Podľa § 119 ods. 1 OSP sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov,
ktoré sa musia oznámiť.
Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či v konaní pred všeobecným súdom došlo
k porušeniu základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, vždy vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného
prípadu, zohľadňujúc pritom, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m.
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03, II. ÚS 196/06), základné kritéria, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania a postup všeobecného súdu v konaní. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
1. Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa prvého kritéria konštatuje, že napadnuté
konanie vzhľadom na jeho predmet, t. j. rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu
(dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva), nepredstavuje taký typ konania,
ktorý by sám osebe odôvodňoval zvýšenú mieru starostlivosti všeobecného súdu.
Z hľadiska zložitosti veci ústavný súd poukazuje na to, že vec tvorí štandardnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nevykazuje znaky osobitnej právnej
zložitosti. Podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a bežne používaná právna
úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy je stabilizovaný a na predmetný spor sa
vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Z hľadiska skutkovej zložitosti veci
ústavný súd uvádza, že vzhľadom na doterajší postup okresného súdu prípadná skutková
zložitosť veci sa nemohla dosiaľ v namietanom konaní vôbec prejaviť.
2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní konštatuje,
že sťažovateľ svojím správaním v priebehu napadnutého konania negatívne neovplyvnil
namietanú nečinnosť okresného súdu, resp. doterajšiu dĺžku namietaného konania.
Sťažovateľovi preto nemožno pričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase
rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní.
Z obsahu sťažnosti a z k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil v posudzovanom období
tento priebeh a stav napadnutého konania:
- 23. septembra 2008 sťažovateľ (žalobca) doručil okresnému súdu žalobu o určenie
neplatnosti právneho úkonu spolu s jej prílohami,
- 13. júla 2009 bola predmetná vec z dôvodu zmeny v obsadení sudcov okresného
súdu náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. K.,
- 8. novembra 2011 z dôvodu preloženia zákonnej sudkyne na iný súd bola daná vec
náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. J.,
- z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne (od 30. mája 2012
do 5. septembra 2012) bola predmetná vec pridelená sudkyni Mgr. H., po ukončení
práceneschopnosti sudkyne JUDr. J. jej bola daná vec vrátená,
- 26. mája 2013 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. september 2013.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd vo veci v podstate nekonal,
a to od začatia napadnutého konania.
Okresný súd vo svojom vyjadrení síce argumentuje tým, že prieťahy v napadnutom
konaní vznikli v dôsledku enormnej zaťaženosti všetkých sudcov okresného súdu, a teda
tým, že z tohto dôvodu do úvahy neprichádzala ani možnosť prerozdelenia spisovej agendy
iným sudcom okresného súdu. Zmeny zákonného sudcu v napadnutom konaní vyplývali
zo zmien v obsadení súdu sudcami, ako aj z dôvodu viac ako 6 týždňov trvajúcej
práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.
I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného zbytočnými prieťahmi spočívajúcimi v jeho nečinnosti v trvaní takmer
5 rokov, dospel k názoru, že nečinnosť okresného súdu je v okolnostiach danej veci
porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 1), t. j. že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy porušené bolo.
III.
Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
a tiež sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
právneho zastúpenia.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a tak odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2
výroku tohto nálezu).
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci
za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné
sa zaoberať aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €. Tento návrh odôvodňuje najmä doterajšou dĺžkou nečinnosti okresného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že cieľom finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že
k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania označeného práva (m. m. IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu nečinnosť okresného súdu (takmer 5 rokov), berúc
do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, povahu veci, význam predmetu konania pre
sťažovateľa, jeho správanie v priebehu napadnutého konania a vychádzajúc zo zásad
spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľovi za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, t. j. v sume ním
požadovanej. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti
tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátom JUDr. D. K., v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v sťažnosti pôvodne žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania
v sume 269,58 € za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2012 (príprava a prevzatie
veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)
a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľ v odpovedi na vyjadrenie
okresného súdu požadoval úhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 14 ods. 1
písm. b) vyhlášky]. Sťažovateľ tak celkovo žiada, aby mu ústavným súdom bola priznaná
úhrada trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastupovania v sume 413,91 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2011, ktorá
bola 763 €, a za 1. polrok roku 2012, ktorá bola 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi
úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia
a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a)
a b) vyhlášky, a to za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 po 127,16 €, t. j.
spolu 254,32 €, čo spolu s paušálnou náhradou za vykonanie týchto úkonov dvakrát
po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €.
Ústavný súd úhradu za úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 sťažovateľovi
nepriznal, pretože tento úkon právnej služby neprispel podľa názoru ústavného súdu
k ďalšiemu objasneniu veci (stanovisko sťažovateľa z 24. júna 2013 neobsahovalo žiadne
nové skutočnosti relevantné na rozhodnutie ústavného súdu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 4 výroku
tohto nálezu)].
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013