Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 442/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., G., zastúpenej

advokátom JUDr. I. B., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. októbra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., G. (ďalej len

„sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. I. B., S., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 17. marca 2011 domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky [ďalej len

„daňové riaditeľstvo“ alebo „správca dane“ (právneho predchodcu Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky, pozn.)] č. I/225/12571/2011/990813-r z 31. januára 2011, ktorý

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu vo Svidníku (ďalej len „daňový úrad“

alebo „správca dane“; spolu len „správcovia dane“) č. /Mih

z 9. septembra 2010, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

september 2005 v sume 117 307,30 € „s odôvodnením, že platiteľ dane uskutočnil v tomto

zdaňovacom období zdaniteľný obchod, dodal službu pre odberateľa základná škola…,

z ktorej nepriznal a neodviedol daň z pridanej hodnoty. Za deň dodania služby určil deň

16. 9. 2005, ktorý platiteľ uviedol na faktúre č. 111092005 zo dňa 16. 9. 2005 za vykonané

stavebné práce pri rekonštrukcii striech na stavbe...“ [citované z rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 25. októbra

2011“)].

Krajský súd rozsudkom z 25. októbra 2011 žalobu sťažovateľky zamietol ako

nedôvodnú a najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým rozsudkom

rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011 potvrdil.

Už označeným rozhodnutiam správcov dane predchádzalo rozhodnutie daňového

riaditeľstva č. 1/225/8558-59359/2008/991048-r z 9. júla 2008, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie daňového úradu č. /Mih z 10. marca 2008 o vyrubení dane

z pridanej hodnoty na základe dodatočného platobného výmeru za zdaňovacie obdobie

september 2005. Krajský súd rozsudkom č. k. -47 z 12. februára 2008 zrušil

rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/225/8558-59359/2008/991048-r z 9. júla 2008 podľa

a (ďalej aj „OSP“) a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, výsledkom ktorého boli rozhodnutia správcov dane, ktorých zákonnosť

napadla sťažovateľka žalobou zo 17. marca 2011.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011 sa sťažovateľka

usilovala «upriamiť pozornosť najvyššieho súdu na absenciu tých náležitostí odôvodnenia

rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré „je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle SR

(ktorého dôležitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3)

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať

a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP...“».

Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:

«S našim odvolaním sa najvyšší súd vysporiadal tak, že od str. 3 rozsudku poukázal

na obsah súdneho spisu, pričom sa sústredil na stanoviská správnych orgánov a absolútne

žiadnu pozornosť nevenoval našej právnej argumentácii. Najvyšší súd, presne tak ako aj

prvostupňový súd, nezaujal žiadne stanovisko k našej právnej argumentácii judikatúrou

Súdneho dvora ES týkajúceho sa výkladu pojmu „dodanie tovaru“ v súvislosti s príslušnými

ustanoveniami Šiestej smernice Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a dodatkov a tiež

Smernice 2006/112/ES v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) zák.

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na náš konkrétny

prípad. Najvyšší súd sa nevyjadril ani k okolnostiam vystavenia faktúry č. 111092005, na

ktoré sme tak v žalobe ako aj v odvolaní poukázali v súvislosti s aplikáciou § 266 ods. 1

. V odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia ďalej

najvyšší súd konštatuje, že „v konaní právneho predchodcu žalované správneho orgánu

nezistil porušenie zákona ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia ( ). Nepochybil krajský súd, keď žalobu

zamietol. V odôvodnení sa krajský súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu.“ S týmto stanoviskom najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno súhlasiť. Veď

ak by sa bol krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe,

nepoukazovali by sme v odvolaní proti rozsudku krajského súdu na tú skutočnosť, že

žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) porušil ustanovenie

o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pričom krajský súd túto našu

námietku nijakým spôsobom vo svojom rozhodnutí ani nespomenul. Krajský súd strohým

vyjadrením, že „námietku žalobcu, že mu bolo odňaté právo účastníka konania v rámci

vyrubovacieho konania súd považuje za nedôvodnú, pretože takýto

postup neupravuje“ odignoroval našu právnu argumentáciu nálezom Ústavného súdu SR

č. zo dňa 16. 12. 2008 a k aplikácii stanovísk ústavného súdu na tento náš

konkrétny prípad sa nevyjadril. Taktiež sa k tejto skutočnosti nevyjadril ani najvyšší súd,

ktorý naviac tvrdí, že „s väčšinou týchto (žalobných) dôvodov sa vysporiadal už krajský súd

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na ne odkazuje ( ).“ Pritom v odvolaní

sme jasne a zrozumiteľne poukázali na nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu

s príslušnou právnou argumentáciou nášho stanoviska. Z rozhodnutia sťažnosťou

napadnutého rozsudku nám nie je vôbec známe, s akými metódami právneho výkladu

odvolací súd pracoval, keď sa odmietol zaoberať právnou argumentáciou, ktorú sme použili

na podporu našich námietok uvedených v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu.

Takýto postup najvyššieho súdu považujeme za svojvoľný, arbitrárny, ktorý je v rozpore

s ustanovením .»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti G., spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2

porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.októbra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny

a neodôvodnený, keďže sa v ňom nevysporiadal so všetkými jej podstatnými námietkami,

a to konkrétne s námietkami, ktoré sa týkajú

1. právnej argumentácie vzťahujúcej sa na výklad pojmu dodanie tovaru

v nadväznosti na návrh generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci C 111/2005 (ďalej len „prvá námietka“), v ktorom sa uvádza, že

„pojem poskytovanie služieb pokrýva všetky plnenia, ktoré nie sú v zmysle článku 5 šiestej

smernice dodaním tovarov. Je teda možné vyvodiť záver, že pokiaľ môže byť zmiešané

plnenie kvalifikované oboma spôsobmi, pretože existujú skutočnosti v prospech jedného aj

druhého, musí byť zvolená dodávka tovarov“,

2. okolností vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej došlo

k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa sťažovateľky išlo o „zálohovú“

faktúru, ktorá bola vystavená výlučne na požiadanie zriaďovateľa objednávateľa ako

podklad na zabezpečenie finančných prostriedkov na úhradu vykonaných stavebných prác

(ďalej len „druhá námietka“), a

3. vád konania pred správnymi orgánmi (správcom dane, pozn.), ktoré mohli podľa

sťažovateľky mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí nimi vydaných (ďalej len „tretia

námietka“).

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219

ods. 1 a 2 potvrdený rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011, s odôvodnením

ktorého sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky

smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukázal na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ,

). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu

z 25. októbra 2011, v ktorej sa zaoberal otázkou klasifikácie zdaniteľného plnenia

(poskytnutie stavebných prác pri rekonštrukcii striech na stavbe, pozn.) ako služby. Krajský

súd v rozsudku z 25. októbra 2011 k tomu predovšetkým uviedol:

« o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

v § 2 ods. 1 upravuje, že predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku

uskutočnené zdaniteľnou osobou b/ poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za

protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou... Podľa § 8 ods. 1 písm. a/

dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho

práva, ak tento zákon neustanovuje inak, na účely tohto zákona hmotným majetkom sú

hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince,

ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za

inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu

vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska, b/ dodanie stavby alebo jej časti na základe

zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. Podľa § 9 ods. 1 – dodaním služby je každé

plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému

majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému

vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzkov zdržať sa

konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo

rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

daňovú povinnosť pri dodaní tovaru a služby v

upravuje tak, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je

deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je

dňom dodania deň odovzdania stavby. Podľa ods. 2 – daňová povinnosť vzniká dňom

dodania služby. Ak je služba dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo

z tretieho štátu a osobou povinnou platiť daň v tuzemsku je príjemca služby podľa § 69

ods. 2 až 4, daňová povinnosť vzniká dňom vyhotovenia faktúry; ak faktúra nie je

vyhotovená do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom

mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba

dodaná. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca na Základnej škole... vykonal

stavebné práce rekonštrukcii stavieb na „stavbe ZŠ...“. Tieto činnosti však v žiadnom

prípade nemožno definovať ako stavbu v zmysle definície podľa

a o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, lebo boli ohlásené

stavebné a udržiavacie práce, ktoré spočívali v oprave strešnej krytiny, výmene okien,

podlahových krytín, vykonanie nových vonkajších omietok a nových deliacich priečok

v rozsahu pôvodnej stavby. v znení neskorších predpisov v

upravuje, že stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočniť iba podľa

stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebného úradu. Ustanovenie § 55

ods. 2 písm. b/ stavebné úpravy definuje tak, že nimi sa podstatne

nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, nemení sa spôsob

užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti.

Ak žalobca používa pojem „ekonomické vlastníctvo stavby“, s týmto názorom sa súd

nestotožňuje a to aj v prípade, že pri stavebných prácach bol použitý materiál žalobcu.

Zákon o dani z pridanej hodnoty totižto v ustanovení § 22 ods. 1 upravuje, že základom

dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal

alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby

zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý je priamo

spojený s cenou tovaru alebo služby a podľa ods. 2 do základu dane podľa ods. 1 sa

zahŕňajú aj a/ iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu, b/ súvisiace

náklady (výdavky) ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu

a náklady poistenie požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru súdu je nesporné, že v predmetnej veci nedošlo

k dodaniu tovaru, resp. stavby a je nesporné, že boli vykonávané stavebné práce na

rekonštrukcii strechy základnej školy, čo žalobca potvrdil na faktúre, kde uviedol, že išlo

o stavebné práce pri rekonštrukcii striech, a teda ide o dodanie služby.

Z. z. o dani z pridanej hodnoty jednoznačne v § 9 ods. 1 upravuje, že výkon stavebných prác

nie je možné považovať za nič iné, ako za dodanie služby a materiál, ktorý bol pri týchto

prácach spotrebovaný, je súčasťou základu dane dodanej služby, lebo skutočnosť vyplýva

z ustanovenia § 22 ods. 2 písm. b/ Zákona o dani z pridanej hodnoty.

Ak žalobca tvrdí, že išlo o dodanie stavby, ku ktorej prevzatiu nedošlo, takéto

tvrdenie nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, je účelové, čo vyplýva aj z výpovede

konateľa žalobcu na pojednávaní a je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o tom, že nedošlo k vzniku

daňovej povinnosti je iba tá skutočnosť, že nedošlo k vyplateniu finančných prostriedkov za

dodanie služby.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vo svojom

rozsudku z 25. októbra 2011 ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou

klasifikácie zdaniteľného plnenia, ktoré predstavuje poskytnutie služieb, a nie dodanie

tovaru. Za okolností, keď sa najvyšší súd s touto právnou argumentáciou krajského súdu

stotožnil a na jej základe potvrdil jeho rozsudok z 25. októbra 2011, nemožno mať k jeho

záveru ústavne relevantné výhrady. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky odvolávajúcej

sa na právne názory vyjadrené v návrhu generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci

C-111/05 zo 14. septembra 2006 ústavný súd zdôrazňuje, že návrhy generálneho advokáta

nemajú v rámci rozhodovacej činnosti Súdneho dvora záväzný charakter. Navyše,

v predmetnej veci si ani samotný Súdny dvor neosvojil právny názor vyslovený generálnym

advokátom, ktorý sa týkal paušálnej klasifikácie zmiešaného plnenia v prospech dodávky

tovaru, a skúmal „dôležitosť poskytnutia služieb vo vzťahu k dodávke tovaru“ (pozri bod 38

rozsudku Súdneho dvora vo veci C-111/05 z 29. marca 2007).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľky

týkajúca sa nesprávneho výkladu pojmu dodanie tovaru, nie je dôvodná a nesignalizuje, že

by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa .

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej sa najvyšší súd

nevysporiadal s okolnosťami vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej

došlo k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa nej išlo o „zálohovú“

faktúru, ktorá bola vystavená výlučne na požiadanie zriaďovateľa objednávateľa, ústavný

súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011, v ktorej

sa uvádza: „Vyhotovil(a) (sťažovateľka, pozn.) faktúru za dodanie stavebných prác

so všetkými náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a/ až i/ zákona

č. o DPH v znení neskorších predpisov. Ak túto faktúru nezaevidoval(a)

vo svojom účtovníctve, nemá to vplyv na posúdenie predmetu dane a vznik daňovej

povinnosti dňom dodania služby.“ Najvyšší súd sa s citovaným právnym záverom krajského

súdu v napadnutom rozsudku stotožnil.

Z citovaného teda vyplýva, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd sa nestotožnili

s tvrdením sťažovateľky, že ňou vystavená faktúra za dodanie stavebných prác je zálohovou

faktúrou, keďže táto podľa ich názoru spĺňala všetky náležitosti faktúry vyplývajúce

z príslušného právneho predpisu. V súvislosti s touto námietkou je potrebné navyše

zdôrazniť, že samotná daňová povinnosť daňového subjektu nevzniká vyhotovením faktúry,

ale dodaním tovaru alebo služby ( o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov), pričom zo samotnej faktúry vystavenej

sťažovateľkou (čo sťažovateľka nepopiera, pozn.) vyplýva skutočnosť, že k dodaniu služby

došlo dňom vystavenia faktúry, teda 16. septembra 2005 (pozri časť I tohto uznesenia).

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú.

Sťažovateľka v rámci tretej námietky argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2008, konkrétne tou jeho časťou, v ktorej sa uvádza: „... až

po doručení protokolu podľa § 15 ods. 12 cit. zák. sa umožňuje účastníkovi konania

rozhodnúť sa, či v daňovom konaní využije všetky prípustné prostriedky alebo nie.

V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo využiť prostriedky obrany v začatom

daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu vyjadrenia sa kontrolovaného daňového

subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa “,

pričom v tejto súvislosti tvrdí, že „napriek tomu, že sme nesúhlasili s výsledkami zistení

správcu dane uvedenými v protokole, bez ďalšieho konania, výlučne na základe protokolu

o opakovanej daňovej kontrole, daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer. Vzhľadom

na právne závery Ústavného súdu SR uvedené v citovanom náleze nemožno mať

pochybnosti o tom, že v našom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené

vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sme mohli

uplatniť svoje procesné práva.“.

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn.

bola argumentácia obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (sťažovateľky v tomto

konaní, pozn.), ktorou odôvodňovala porušenie (okrem iných) svojho základného práva

podľa , založená na tvrdení, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal

so skutočnosťou, že dôkazy, z ktorých sa pri rozhodovaní správnych orgánov o dorubení

dane (správcov daní, pozn.) vychádzalo, boli vykonané v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (správny orgán vykonal dokazovanie v neprítomnosti sťažovateľky,

pozn.). Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 16. decembra 2008 predovšetkým

vyslovil, že najvyšší súd „nijakým spôsobom nereagoval na námietku sťažovateľky, že v

danom prípade vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej mala byť

znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie

dane“.

V okolnostiach posudzovanej veci však sťažovateľka svoje tvrdenie o tom, že

„neprebehlo prvostupňové daňové konanie“, resp. že nebola účastníčkou tzv.

vyrubovacieho konania podľa zákona o správe daní a poplatkov, neviaže na nemožnosť

preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane zo strany

správnych orgánov (sťažovateľka skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na skutkový stav veci,

neuvádzala ani v žalobe zo 17. marca 2011, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

z 25. októbra 2011, pozn.). Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tomto prípade

argumentuje nesprávnym právnym posúdením veci (pozri už jej argumentáciu k prvej

a druhej námietke, pozn.), a preto je podľa názoru ústavného súdu paušálny odkaz

sťažovateľky na právne názory vyjadrené v náleze sp. zn. zo 16. decembra

2008 v okolnostiach posudzovanej veci nenáležitý.

Ústavný súd navyše poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu z 25. októbra

2011, v ktorej tento výslovne uviedol, že k porušeniu konkrétnych procesných práv

sťažovateľky podľa zákona o správe daní a poplatkov nedošlo, keďže „Žalobcovi nič

a nikto nebránil v tom, aby sa vo vyjadrení k protokolom podrobne vyjadril a navrhol

dôkazy, čo neurobil. Vyhotovil faktúru za dodanie stavebných prác so všetkými

náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie až i/

Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Ak túto faktúru nezaevidoval v svojom

účtovníctve, nemá vplyv na posúdenie predmetu dane a vzniku daňovej povinnosti dňom

dodania služby.“.

Vzhľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce zo zistení správnych

orgánov (správcov daní, pozn.) týkajúcich sa dodatočného platobného výmeru za dodávku

služby je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa

vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy

, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní),

ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil

žalobca v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci sa najvyšší súd

v zásade vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky, pričom

skutočnosť, že sa výslovne nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa právnych záverov

ústavného súdu vyslovených v jeho náleze sp. zn. , nepredstavuje vzhľadom

na už uvedené dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie len na tomto základe mohol vysloviť, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či

prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,

ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku

krajského súdu z 25. októbra 2011 naopak potvrdzujú, že tento obsahuje ústavne konformné

odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené

námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú

akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd zastáva názor, že označený článok dohovoru nie je

aplikovateľný na posudzovanú právnu vec sťažovateľky. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž

garantuje spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach

a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky

treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či

pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov

o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva

môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich

výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Ako príklad uviedol

záležitosti súvisiace s prevodom pozemkov, prevádzkovaním súkromných kliník a iné. Ako

však ďalej Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, daňové záležitosti

patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým

subjektom a správcom dane prevláda. Na tomto základe ESĽP napokon dospel k záveru, že

daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú

do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových

subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2001).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uvádza, že daňové právo je jedným

zo základných odvetví verejného práva, pričom dane sú prejavom autonómnej právomoci

štátu, jeho oprávnenia požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať

zdroje na svoju existenciu a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie

o daňových právach nemožno subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach

a záväzkoch. Daňové otázky v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia

dohovoru, podradiť pod pojem trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to

však len vtedy, ak ide o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti

zvýšenia dane). Keďže všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali

zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového

úradu o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty (dodatočný platobný výmer, pozn.)

v sume 117 307,30 € za zdaňovacie obdobie september 2005 (nie daňová sankcia), ústavný

súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade aplikovateľný (porovnaj

napr. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013