Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 442/2013
PDF · 270.97 KB
No categories available
IV. ÚS 442/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., G., zastúpenej
advokátom JUDr. I. B., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 5/2012 z 23. októbra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., spol. s r. o., G. (ďalej len
„sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. I. B., S., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 5/2012
z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 17. marca 2011 domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky [ďalej len
„daňové riaditeľstvo“ alebo „správca dane“ (právneho predchodcu Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky, pozn.)] č. I/225/12571/2011/990813-r z 31. januára 2011, ktorý
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu vo Svidníku (ďalej len „daňový úrad“
alebo „správca dane“; spolu len „správcovia dane“) č. 737/230/23422/10/Mih
z 9. septembra 2010, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
september 2005 v sume 117 307,30 € „s odôvodnením, že platiteľ dane uskutočnil v tomto
zdaňovacom období zdaniteľný obchod, dodal službu pre odberateľa základná škola…,
z ktorej nepriznal a neodviedol daň z pridanej hodnoty. Za deň dodania služby určil deň
16. 9. 2005, ktorý platiteľ uviedol na faktúre č. 111092005 zo dňa 16. 9. 2005 za vykonané
stavebné práce pri rekonštrukcii striech na stavbe...“ [citované z rozsudku krajského súdu
sp. zn. 1 S 40/2011 z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 25. októbra
2011“)].
Krajský súd rozsudkom z 25. októbra 2011 žalobu sťažovateľky zamietol ako
nedôvodnú a najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým rozsudkom
rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011 potvrdil.
Už označeným rozhodnutiam správcov dane predchádzalo rozhodnutie daňového
riaditeľstva č. 1/225/8558-59359/2008/991048-r z 9. júla 2008, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie daňového úradu č. 737/230/4892/08/Mih z 10. marca 2008 o vyrubení dane
z pridanej hodnoty na základe dodatočného platobného výmeru za zdaňovacie obdobie
september 2005. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 35/08-47 z 12. februára 2008 zrušil
rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/225/8558-59359/2008/991048-r z 9. júla 2008 podľa
§ 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, výsledkom ktorého boli rozhodnutia správcov dane, ktorých zákonnosť
napadla sťažovateľka žalobou zo 17. marca 2011.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011 sa sťažovateľka
usilovala «upriamiť pozornosť najvyššieho súdu na absenciu tých náležitostí odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré „je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
(ktorého dôležitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3)
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať
a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP...“».
Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:
«S našim odvolaním sa najvyšší súd vysporiadal tak, že od str. 3 rozsudku poukázal
na obsah súdneho spisu, pričom sa sústredil na stanoviská správnych orgánov a absolútne
žiadnu pozornosť nevenoval našej právnej argumentácii. Najvyšší súd, presne tak ako aj
prvostupňový súd, nezaujal žiadne stanovisko k našej právnej argumentácii judikatúrou
Súdneho dvora ES týkajúceho sa výkladu pojmu „dodanie tovaru“ v súvislosti s príslušnými
ustanoveniami Šiestej smernice Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a dodatkov a tiež
Smernice 2006/112/ES v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) zák.
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na náš konkrétny
prípad. Najvyšší súd sa nevyjadril ani k okolnostiam vystavenia faktúry č. 111092005, na
ktoré sme tak v žalobe ako aj v odvolaní poukázali v súvislosti s aplikáciou § 266 ods. 1
Obchodného zákonníka. V odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia ďalej
najvyšší súd konštatuje, že „v konaní právneho predchodcu žalované správneho orgánu
nezistil porušenie zákona ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Nepochybil krajský súd, keď žalobu
zamietol. V odôvodnení sa krajský súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu.“ S týmto stanoviskom najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno súhlasiť. Veď
ak by sa bol krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe,
nepoukazovali by sme v odvolaní proti rozsudku krajského súdu na tú skutočnosť, že
žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) porušil ustanovenie § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, pričom krajský súd túto našu
námietku nijakým spôsobom vo svojom rozhodnutí ani nespomenul. Krajský súd strohým
vyjadrením, že „námietku žalobcu, že mu bolo odňaté právo účastníka konania v rámci
vyrubovacieho konania súd považuje za nedôvodnú, pretože zákon č. 511/1992 Zb. takýto
postup neupravuje“ odignoroval našu právnu argumentáciu nálezom Ústavného súdu SR
č. I. ÚS 238/06 zo dňa 16. 12. 2008 a k aplikácii stanovísk ústavného súdu na tento náš
konkrétny prípad sa nevyjadril. Taktiež sa k tejto skutočnosti nevyjadril ani najvyšší súd,
ktorý naviac tvrdí, že „s väčšinou týchto (žalobných) dôvodov sa vysporiadal už krajský súd
a Najvyšší súd Slovenskej republiky na ne odkazuje (§ 291 ods. 2 OSP).“ Pritom v odvolaní
sme jasne a zrozumiteľne poukázali na nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu
s príslušnou právnou argumentáciou nášho stanoviska. Z rozhodnutia sťažnosťou
napadnutého rozsudku nám nie je vôbec známe, s akými metódami právneho výkladu
odvolací súd pracoval, keď sa odmietol zaoberať právnou argumentáciou, ktorú sme použili
na podporu našich námietok uvedených v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu.
Takýto postup najvyššieho súdu považujeme za svojvoľný, arbitrárny, ktorý je v rozpore
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti G., spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2
Sžf/5/2012 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.októbra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžf/5/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny
a neodôvodnený, keďže sa v ňom nevysporiadal so všetkými jej podstatnými námietkami,
a to konkrétne s námietkami, ktoré sa týkajú
1. právnej argumentácie vzťahujúcej sa na výklad pojmu dodanie tovaru
v nadväznosti na návrh generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci C 111/2005 (ďalej len „prvá námietka“), v ktorom sa uvádza, že
„pojem poskytovanie služieb pokrýva všetky plnenia, ktoré nie sú v zmysle článku 5 šiestej
smernice dodaním tovarov. Je teda možné vyvodiť záver, že pokiaľ môže byť zmiešané
plnenie kvalifikované oboma spôsobmi, pretože existujú skutočnosti v prospech jedného aj
druhého, musí byť zvolená dodávka tovarov“,
2. okolností vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej došlo
k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa sťažovateľky išlo o „zálohovú“
faktúru, ktorá bola vystavená výlučne na požiadanie zriaďovateľa objednávateľa ako
podklad na zabezpečenie finančných prostriedkov na úhradu vykonaných stavebných prác
(ďalej len „druhá námietka“), a
3. vád konania pred správnymi orgánmi (správcom dane, pozn.), ktoré mohli podľa
sťažovateľky mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí nimi vydaných (ďalej len „tretia
námietka“).
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219
ods. 1 a 2 OSP potvrdený rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011, s odôvodnením
ktorého sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky
smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukázal na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu
z 25. októbra 2011, v ktorej sa zaoberal otázkou klasifikácie zdaniteľného plnenia
(poskytnutie stavebných prác pri rekonštrukcii striech na stavbe, pozn.) ako služby. Krajský
súd v rozsudku z 25. októbra 2011 k tomu predovšetkým uviedol:
«Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
v § 2 ods. 1 upravuje, že predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou b/ poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za
protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou... Podľa § 8 ods. 1 písm. a/
dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho
práva, ak tento zákon neustanovuje inak, na účely tohto zákona hmotným majetkom sú
hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince,
ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za
inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu
vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska, b/ dodanie stavby alebo jej časti na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. Podľa § 9 ods. 1 – dodaním služby je každé
plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému
majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému
vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzkov zdržať sa
konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo
rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Zákon č. 222/2004 Z. z. daňovú povinnosť pri dodaní tovaru a služby v § 19 ods. 1
upravuje tak, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je
deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je
dňom dodania deň odovzdania stavby. Podľa ods. 2 – daňová povinnosť vzniká dňom
dodania služby. Ak je služba dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo
z tretieho štátu a osobou povinnou platiť daň v tuzemsku je príjemca služby podľa § 69
ods. 2 až 4, daňová povinnosť vzniká dňom vyhotovenia faktúry; ak faktúra nie je
vyhotovená do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba
dodaná. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca na Základnej škole... vykonal
stavebné práce rekonštrukcii stavieb na „stavbe ZŠ...“. Tieto činnosti však v žiadnom
prípade nemožno definovať ako stavbu v zmysle definície podľa Občianskeho zákonníka
a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, lebo boli ohlásené
stavebné a udržiavacie práce, ktoré spočívali v oprave strešnej krytiny, výmene okien,
podlahových krytín, vykonanie nových vonkajších omietok a nových deliacich priečok
v rozsahu pôvodnej stavby. Zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov v § 54
upravuje, že stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočniť iba podľa
stavebného povolenia alebo na základe ohlásenia stavebného úradu. Ustanovenie § 55
ods. 2 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. stavebné úpravy definuje tak, že nimi sa podstatne
nemení vzhľad stavby, nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, nemení sa spôsob
užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti.
Ak žalobca používa pojem „ekonomické vlastníctvo stavby“, s týmto názorom sa súd
nestotožňuje a to aj v prípade, že pri stavebných prácach bol použitý materiál žalobcu.
Zákon o dani z pridanej hodnoty totižto v ustanovení § 22 ods. 1 upravuje, že základom
dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal
alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby
zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý je priamo
spojený s cenou tovaru alebo služby a podľa ods. 2 do základu dane podľa ods. 1 sa
zahŕňajú aj a/ iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu, b/ súvisiace
náklady (výdavky) ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu
a náklady poistenie požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.
Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru súdu je nesporné, že v predmetnej veci nedošlo
k dodaniu tovaru, resp. stavby a je nesporné, že boli vykonávané stavebné práce na
rekonštrukcii strechy základnej školy, čo žalobca potvrdil na faktúre, kde uviedol, že išlo
o stavebné práce pri rekonštrukcii striech, a teda ide o dodanie služby. Zákon č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty jednoznačne v § 9 ods. 1 upravuje, že výkon stavebných prác
nie je možné považovať za nič iné, ako za dodanie služby a materiál, ktorý bol pri týchto
prácach spotrebovaný, je súčasťou základu dane dodanej služby, lebo skutočnosť vyplýva
z ustanovenia § 22 ods. 2 písm. b/ Zákona o dani z pridanej hodnoty.
Ak žalobca tvrdí, že išlo o dodanie stavby, ku ktorej prevzatiu nedošlo, takéto
tvrdenie nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, je účelové, čo vyplýva aj z výpovede
konateľa žalobcu na pojednávaní a je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o tom, že nedošlo k vzniku
daňovej povinnosti je iba tá skutočnosť, že nedošlo k vyplateniu finančných prostriedkov za
dodanie služby.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vo svojom
rozsudku z 25. októbra 2011 ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou
klasifikácie zdaniteľného plnenia, ktoré predstavuje poskytnutie služieb, a nie dodanie
tovaru. Za okolností, keď sa najvyšší súd s touto právnou argumentáciou krajského súdu
stotožnil a na jej základe potvrdil jeho rozsudok z 25. októbra 2011, nemožno mať k jeho
záveru ústavne relevantné výhrady. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky odvolávajúcej
sa na právne názory vyjadrené v návrhu generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci
C-111/05 zo 14. septembra 2006 ústavný súd zdôrazňuje, že návrhy generálneho advokáta
nemajú v rámci rozhodovacej činnosti Súdneho dvora záväzný charakter. Navyše,
v predmetnej veci si ani samotný Súdny dvor neosvojil právny názor vyslovený generálnym
advokátom, ktorý sa týkal paušálnej klasifikácie zmiešaného plnenia v prospech dodávky
tovaru, a skúmal „dôležitosť poskytnutia služieb vo vzťahu k dodávke tovaru“ (pozri bod 38
rozsudku Súdneho dvora vo veci C-111/05 z 29. marca 2007).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľky
týkajúca sa nesprávneho výkladu pojmu dodanie tovaru, nie je dôvodná a nesignalizuje, že
by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k namietanému porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej sa najvyšší súd
nevysporiadal s okolnosťami vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej
došlo k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa nej išlo o „zálohovú“
faktúru, ktorá bola vystavená výlučne na požiadanie zriaďovateľa objednávateľa, ústavný
súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011, v ktorej
sa uvádza: „Vyhotovil(a) (sťažovateľka, pozn.) faktúru za dodanie stavebných prác
so všetkými náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a/ až i/ zákona
č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Ak túto faktúru nezaevidoval(a)
vo svojom účtovníctve, nemá to vplyv na posúdenie predmetu dane a vznik daňovej
povinnosti dňom dodania služby.“ Najvyšší súd sa s citovaným právnym záverom krajského
súdu v napadnutom rozsudku stotožnil.
Z citovaného teda vyplýva, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd sa nestotožnili
s tvrdením sťažovateľky, že ňou vystavená faktúra za dodanie stavebných prác je zálohovou
faktúrou, keďže táto podľa ich názoru spĺňala všetky náležitosti faktúry vyplývajúce
z príslušného právneho predpisu. V súvislosti s touto námietkou je potrebné navyše
zdôrazniť, že samotná daňová povinnosť daňového subjektu nevzniká vyhotovením faktúry,
ale dodaním tovaru alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov), pričom zo samotnej faktúry vystavenej
sťažovateľkou (čo sťažovateľka nepopiera, pozn.) vyplýva skutočnosť, že k dodaniu služby
došlo dňom vystavenia faktúry, teda 16. septembra 2005 (pozri časť I tohto uznesenia).
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú.
Sťažovateľka v rámci tretej námietky argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, konkrétne tou jeho časťou, v ktorej sa uvádza: „... až
po doručení protokolu podľa § 15 ods. 12 cit. zák. sa umožňuje účastníkovi konania
rozhodnúť sa, či v daňovom konaní využije všetky prípustné prostriedky alebo nie.
V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo využiť prostriedky obrany v začatom
daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu vyjadrenia sa kontrolovaného daňového
subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.“,
pričom v tejto súvislosti tvrdí, že „napriek tomu, že sme nesúhlasili s výsledkami zistení
správcu dane uvedenými v protokole, bez ďalšieho konania, výlučne na základe protokolu
o opakovanej daňovej kontrole, daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer. Vzhľadom
na právne závery Ústavného súdu SR uvedené v citovanom náleze nemožno mať
pochybnosti o tom, že v našom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené
vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sme mohli
uplatniť svoje procesné práva.“.
Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn.
I. ÚS 238/06 bola argumentácia obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (sťažovateľky v tomto
konaní, pozn.), ktorou odôvodňovala porušenie (okrem iných) svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, založená na tvrdení, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal
so skutočnosťou, že dôkazy, z ktorých sa pri rozhodovaní správnych orgánov o dorubení
dane (správcov daní, pozn.) vychádzalo, boli vykonané v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (správny orgán vykonal dokazovanie v neprítomnosti sťažovateľky,
pozn.). Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 predovšetkým
vyslovil, že najvyšší súd „nijakým spôsobom nereagoval na námietku sťažovateľky, že v
danom prípade vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej mala byť
znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie
dane“.
V okolnostiach posudzovanej veci však sťažovateľka svoje tvrdenie o tom, že
„neprebehlo prvostupňové daňové konanie“, resp. že nebola účastníčkou tzv.
vyrubovacieho konania podľa zákona o správe daní a poplatkov, neviaže na nemožnosť
preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane zo strany
správnych orgánov (sťažovateľka skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na skutkový stav veci,
neuvádzala ani v žalobe zo 17. marca 2011, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
z 25. októbra 2011, pozn.). Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tomto prípade
argumentuje nesprávnym právnym posúdením veci (pozri už jej argumentáciu k prvej
a druhej námietke, pozn.), a preto je podľa názoru ústavného súdu paušálny odkaz
sťažovateľky na právne názory vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra
2008 v okolnostiach posudzovanej veci nenáležitý.
Ústavný súd navyše poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu z 25. októbra
2011, v ktorej tento výslovne uviedol, že k porušeniu konkrétnych procesných práv
sťažovateľky podľa zákona o správe daní a poplatkov nedošlo, keďže „Žalobcovi nič
a nikto nebránil v tom, aby sa vo vyjadrení k protokolom podrobne vyjadril a navrhol
dôkazy, čo neurobil. Vyhotovil faktúru za dodanie stavebných prác so všetkými
náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a/ až i/ zákona č. 222/2004
Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Ak túto faktúru nezaevidoval v svojom
účtovníctve, nemá vplyv na posúdenie predmetu dane a vzniku daňovej povinnosti dňom
dodania služby.“.
Vzhľadom na všetky dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce zo zistení správnych
orgánov (správcov daní, pozn.) týkajúcich sa dodatočného platobného výmeru za dodávku
služby je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(napr. IV. ÚS 358/08).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto sa
vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní),
ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil
žalobca v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci sa najvyšší súd
v zásade vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky, pričom
skutočnosť, že sa výslovne nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa právnych záverov
ústavného súdu vyslovených v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 238/06, nepredstavuje vzhľadom
na už uvedené dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie len na tomto základe mohol vysloviť, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či
prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,
ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.
musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku
krajského súdu z 25. októbra 2011 naopak potvrdzujú, že tento obsahuje ústavne konformné
odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené
námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú
akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti
sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd zastáva názor, že označený článok dohovoru nie je
aplikovateľný na posudzovanú právnu vec sťažovateľky. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž
garantuje spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach
a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky
treba vykladať autonómne, pričom sem nepatria len občianske, obchodné, rodinné či
pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov
o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva
môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich
výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Ako príklad uviedol
záležitosti súvisiace s prevodom pozemkov, prevádzkovaním súkromných kliník a iné. Ako
však ďalej Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, daňové záležitosti
patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým
subjektom a správcom dane prevláda. Na tomto základe ESĽP napokon dospel k záveru, že
daňové spory sa vymykajú z oblasti občianskych práv a záväzkov, a teda nespadajú
do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom na situáciu daňových
subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2001).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd uvádza, že daňové právo je jedným
zo základných odvetví verejného práva, pričom dane sú prejavom autonómnej právomoci
štátu, jeho oprávnenia požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať
zdroje na svoju existenciu a plnenie svojich úloh a funkcií. Aj preto rozhodovanie
o daňových právach nemožno subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach
a záväzkoch. Daňové otázky v niektorých prípadoch možno, vychádzajúc zo znenia
dohovoru, podradiť pod pojem trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to
však len vtedy, ak ide o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti
zvýšenia dane). Keďže všeobecné súdy na základe žaloby sťažovateľky preskúmavali
zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového
úradu o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty (dodatočný platobný výmer, pozn.)
v sume 117 307,30 € za zdaňovacie obdobie september 2005 (nie daňová sankcia), ústavný
súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade aplikovateľný (porovnaj
napr. I. ÚS 241/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2013