Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 446/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a 5 , ako aj

práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

doručená sťažnosť a 23. apríla 2012 jej doplnenie, ktoré podal R. B. (ďalej len

„sťažovateľ“) a ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“), ako aj práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal návrhom z 23. januára 2012 doručeným

okresnému súdu 25. januára 2012 o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd rozhodol

o jeho žiadosti na neverejnom zasadnutí 23. februára 2012 uznesením sp. zn.

tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť

bezprostredne po jeho vyhlásení a písomne ju odôvodnil po doručení uznesenia (5. marca

2012) podaním, ktoré odoslal 7. marca 2012. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol

uznesením sp. zn. z 22. marca 2012, ktoré mu bolo doručené 16. apríla 2012.

Sťažovateľ namieta, že konanie okresného súdu trvalo 43 dní a konanie krajského

súdu 40 dní, čo s poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje za neprimerane dlhú

dobu a zastáva názor, že týmto postupom okresného súdu a krajského súdu došlo

k zbytočným prieťahom a súčasne k obmedzeniu jeho možnosti žiadať o preskúmanie

zákonnosti väzby v krátkych intervaloch, a tým aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý uznesením okresného

súdu z 30. augusta 2010 s tým, že väzba začína od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Obžaloba

bola podaná 26. novembra 2010 a do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd v jeho

veci nerozhodol, pričom trestné stíhanie je vedené väzobne. Preto namieta aj neprimerane

dlhú dobu väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu vo veci

samej.

Sťažovateľ uviedol, že žiadosť o prepustenie z väzby z 23. januára 2012 odôvodnil

okrem iného aj nečinnosťou okresného súdu, pričom krajský súd v uznesení z 22. marca

2012 konštatoval, že vo veci dochádza k prieťahom. Napriek tomu však sťažovateľa z väzby

neprepustil, preto namieta porušenie v sťažnosti označených práv aj uznesením okresného

súdu a uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu pre konanie pred

ústavným súdom, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto

nálezom:

„1. V konaní pod sp. zn. Okresný súd Senica a Krajský súd v Trnave

porušili právo obvineného R. B., nar... v M., trvale bytom S., t. č. vo výkone väzby, podľa

článku 17 ods. 2 a 5 a článku 5 ods. 4 Dohovoru.

2. Obvinenému R. B. priznáva v súlade s článkom 5 ods. 5 Dohovoru za porušenie

označených práv spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 3000 euro (tritisíc), ktoré sú

mu povinné v lehote dvoch (2) mesiacov vyplatiť menované súdy.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil sťažnosťou napadnuté

uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a v nadväznosti na toto rozhodnutie

žiadal, aby bol prepustený na slobodu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa

žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí

tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo

právoplatnosť.

Vo vzťahu k označeným článkom a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v , ako aj v dohovoru týkajúcich

sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by

súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je

táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp.

primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. , ,

), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom ustanovených

prípadoch podmienené zárukou (, ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty

z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne napr. , ). V tejto súvislosti ústavný

súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle a 5 nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m.

, , ).

Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok z 26. septembra 1997, § 42) posudzuje

namietané porušenie práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, berúc do úvahy postup a úkony

namietaného orgánu, ako aj okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých

dôsledkom boli prieťahy a ktoré nemožno pripísať konajúcemu orgánu (napr. Kolompar

v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu a krajského

súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012, pričom

namieta aj neprimeranú dobu väzby v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu

v konaní vo veci samej. Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti sa preto ústavný

súd zameral na posúdenie priebehu konania od podania obžaloby, t. j. okamihu, keď je za

vykonávanie úkonov vo veci samej zodpovedný okresný súd, ktorý sťažovateľ označil ako

orgán zodpovedný za prieťahy vo veci samej, do doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. zistil tento priebeh konania:

- 26. novembra 2010 – Okresná prokuratúra S. podala na sťažovateľa obžalobu,

- 9. decembra 2010 – okresný súd zaslal obžalobu sťažovateľovi,

- 20. decembra 2010 – okresný súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o trvaní

dôvodu väzby sťažovateľa podľa a súčasne

zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby,

- 18. januára 2011  krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe,

- 25. januára 2011 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 26. januára 2011  okresný súd určil termín predbežného prerokovania obžaloby,

- 28. februára 2011 – okresný súd predbežne prerokoval obžalobu a nariadil termín

hlavného pojednávania na 11. apríl 2011, súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ako aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka,

- 24. marca 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 11. apríla 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 2. mája 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

doručenej 19. apríla 2011 tak, že ju zamietol, neprijal jeho písomný sľub a zamietol aj návrh

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

- 23. mája 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 30. mája 2011 – okresný súd odročil hlavné pojednávanie pre neprítomnosť

prísediacej,

- 20. júna 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 11. júla 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

podanej 27. júna 2011 tak, že ju zamietol,

- 9. augusta 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 12. septembra 2011 – hlavné pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť

senátu,

- 24. októbra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 28. novembra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie a následne okresný súd na

neverejnom zasadnutí rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej

nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka podanej 9. novembra 2011 tak, že

ju zamietol,

- 13. decembra 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 16. januára 2012 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd

rozhodol uznesením podľa o zabezpečení účasti svedkyne,

sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu,

- 26. januára 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa ako podanú neoprávnenou osobou,

- 8. februára 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 23. februára 2012 – okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

a jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka,

ktorú podal 25. januára 2012,

- 5. marca 2012  sťažovateľovi bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia,

- 8. marca 2012  okresný súd predložil spis na rozhodnutie o sťažnosti krajskému

súdu, kde bol doručený 14. marca 2012,

- 12. marca 2012 – okresnému súdu bolo doručené odôvodnenie sťažnosti

sťažovateľa zo 7. marca 2012, v ktorom sťažovateľ namietol zaujatosť sudcov okresného

súdu, navrhol vylúčiť členov senátu konajúceho v jeho veci a vec odňať okresnému súdu

a prikázať ju inému okresnému súdu,

- 22. marca 2012  krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe, spis zaslal okresnému súdu 12. apríla 2012,

- 16. apríla 2012  spis bol vrátený okresnému súdu, okresný súd zaslal uznesenie

krajského súdu 20. apríla 20102 sťažovateľovi, ktorému bolo doručené 27. apríla 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu

a postupom krajského súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie

zákonnosti väzby

Z prehľadu konania okresného súdu vyplýva, že od podania žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby 25. januára 2012 do rozhodnutia okresného súdu o nej 23. februára

2012 uplynuli štyri týždne (29 dní), ďalšie dva týždne (v rámci ktorých okresný súd

doručoval uznesenie) trvalo predloženie sťažnosti na rozhodnutie krajskému súdu (8. marca

2012) a po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd odoslal uznesenie krajského súdu

sťažovateľovi na štvrtý deň (20. apríla 2012), a teda od vrátenia spisu do doručenia

právoplatného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (27. apríla 2012) uplynulo ďalších

11 dní.

Krajský súd konal o sťažnosti sťažovateľa od 14. marca 2012 do 22. marca 2012,

keď sťažnosť zamietol a spis s uznesením expedoval okresnému súdu 12. apríla 2012,

v dispozícii krajského súdu sa tak vec sťažovateľa nachádzala štyri týždne a jeden deň.

Jednoduchým spočítaním jednotlivých lehôt sa javí, že doba konania okresného súdu

a krajského súdu nezodpovedá požiadavke urýchleného konania a presahuje limity

prípustnej dĺžky rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd

však zohľadnil, že okresný súd mohol určiť termín na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa

doručenej 25. januára 2012 najskôr 8. februára 2012, keď bol spis vrátený z krajského súdu,

kde sa nachádzal na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu, ktoré nebol

oprávnený napadnúť sťažnosťou, a teda ústavný súd považoval 8. február 2012 za začiatok

lehoty, od ktorej posudzoval konanie okresného súdu. Vzhľadom na nevyhnutnosť

zabezpečiť eskortu na predvedenie sťažovateľa a súčasne pri určení termínu dbať aj na

zabezpečenie možnosti plného uplatnenia práva na obhajobu sťažovateľa považuje ústavný

súd nariadenie termínu neverejného zasadnutia o dva týždne (na 23. február 2012) ako

zodpovedajúce požiadavke rýchlosti rozhodovania. Okresný súd tak rozhodol o žiadosti

sťažovateľa do dvoch týždňov od momentu, keď mal k dispozícii spisový materiál. V rámci

jedného mesiaca od takto určeného začiatku lehoty na rozhodnutie okresného súdu bolo

uznesenie doručené sťažovateľovi a spis bol odoslaný na rozhodnutie o sťažnosti krajskému

súdu. Po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd zaslal právoplatné uznesenie krajského

súdu sťažovateľovi na štvrtý deň (20. apríla 2012).

Krajskému súdu trvalo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa 8 dní (od 14. marca

2012 do 22. marca 2012) a ďalšie tri týždne trvalo vyhotovenie uznesenia a jeho

expedovanie okresnému súdu.

Ústavný súd považuje lehotu 8 dní, ktoré potreboval krajský súd na rozhodnutie

o sťažnosti, za primeranú požiadavke urýchleného rozhodovania vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4

dohovoru a a 5 . Uznesenie krajského súdu je právoplatné a vykonateľné

jeho vydaním, a teda jeho účinky nastávajú bez ohľadu na doručenie uznesenia

sťažovateľovi. Nezmeniteľnosť účinkov rozhodnutia krajského súdu však nemôže

ospravedlňovať neprimerane dlhú dobu jeho doručovania sťažovateľovi, ktorú je v tomto

prípade potrebné pričítať postupu krajského súdu (tri týždne od vydania uznesenia do

expedovania spisu okresnému súdu). Pre sťažovateľa má doručenie rozhodnutia význam

nielen z hľadiska oboznámenia sa s obsahom rozhodnutia o jeho žiadosti, ale aj z hľadiska

možnosti podať opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby (t. j. založenú na rovnakých

dôvodoch), pretože túto môže podať až po plynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie

o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť ( ).

Preto môže príslušný súd doručením právoplatného rozhodnutia o žiadosti po uplynutí

tridsiatich dní od jeho vydania zasiahnuť do práva obvineného podať opakovanú žiadosť

o prepustenie z väzby, a tým aj do práva na preskúmanie zákonnosti väzby v pravidelných

krátkych časových intervaloch. V tomto prípade bolo právoplatné uznesenie krajského súdu

z 22. marca 2012 doručené sťažovateľovi cestou okresného súdu až 27. apríla 2012, pričom

za zistený prieťah, ako je už konštatované, je zodpovedný krajský súd.

Podľa názoru ústavného súdu nebol postup okresného súdu a krajského súdu

v konaní o žiadosti sťažovateľa podanej 25. januára 2012 optimálny, pretože nemožno

súhlasiť s doručením právoplatného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi až po uplynutí

tridsaťdňovej lehoty od jeho vydania, avšak zistený prieťah v doručovaní právoplatného

rozhodnutia ústavný súd v danej veci nepovažuje za zásah takej intenzity, ktorý by

v konkrétnych okolnostiach prípadu (namietaná zaujatosť sudcov okresného súdu) mohol

znamenať porušenie práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti jeho väzby

a prípadne mohol obmedziť sťažovateľa v jeho práve na preskúmavanie zákonnosti jeho

väzby v pravidelných intervaloch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. marca 2012

Sťažovateľ namietal v žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012 aj

prieťahy v postupe okresného súdu v konaní o veci samej a tvrdil, že z tohto dôvodu je

trvanie jeho väzby v rozpore so zákonnou úpravou obmedzujúcou trvanie väzby len na

nevyhnutný čas ( ). Okresný súd ani krajský súd pri

rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby túto námietku neakceptovali

a neprepustili sťažovateľa z väzby, a preto žiada, aby ústavný súd zrušil označené

rozhodnutia a prepustil ho z väzby na slobodu.

Vzhľadom na formuláciu námietok a petitu sťažnosti ústavný súd ustálil pre potreby

tohto konania, že sťažovateľ namieta primárne porušenie svojho práva na osobnú slobodu

v súvislosti s prieťahmi vo veci samej, a preto sa osobitne nezaoberal posúdením sťažnosti

z hľadiska a dohovoru, ktoré sťažovateľ uviedol

v odôvodnení doplnenia svojej sťažnosti. Ústavný súd tak postupoval aj preto, že sťažnosť

v prípade namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak by boli premietnuté do petitu sťažnosti) by musel odmietnuť ako

neprípustnú pre nevyčerpanie dostupných prostriedkov ochrany týchto práv (§ 55 ods. 3

, resp. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127

ods. 1 , ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 23. februára 2012 odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie,

pretože na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd.

Ústavný súd sa preto ďalej zaoberal námietkami sťažovateľa len vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu. Pri skúmaní opodstatnenosti týchto námietok ústavný súd vzal

do úvahy obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu aj krajského súdu, vychádzajúc

pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

(resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Pri preskúmaní tejto časti sťažnosti ústavný súd postupoval v súlade so svojou

judikatúrou odkazujúcou na judikatúru ESĽP, podľa ktorej osoba vo väzbe je oprávnená na

preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej

„zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na

právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu z väzby na

slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ). Pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená

slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho

držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať

naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť

preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou

(, ). Hoci súd nemusí odpovedať na každý argument obsiahnutý

v opravnom prostriedku proti väzbe, sudca sa musí vysporiadať s konkrétnymi

skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných

podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti

väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti

týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006,

§ 142).

Okresný súd v uznesení z 23. februára 2012 konštatoval, že sťažovateľ sa nachádza

vo väzbe na základe uznesenia tohto súdu sp. zn. 20/10 z 30. augusta 2010, pričom

lehota väzby sa počíta od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Sťažovateľ je naďalej dôvodne

podozrivý zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)

, pričom 26. novembra 2010 bola na neho podaná obžaloba. Okresný súd

zároveň zistil, že u sťažovateľa aj naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Obavu z ďalšieho páchania trestnej činnosti okresný súd odôvodnil

trestnou minulosťou sťažovateľa, keď bol deväťkrát súdne trestaný a posudzovanej trestnej

činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Okresný súd na tomto

základe zaujal záver, že sťažovateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti a vzhľadom na

to, že pred vzatím do väzby nemal stály príjem, konštatoval motiváciu sťažovateľa

zabezpečovať si trestnou činnosťou prostriedky na svoju obživu. Okresný súd zároveň

uviedol, že vo veci sťažovateľa koná urýchlene a bez prieťahov, pričom využíva všetky

zákonné možnosti na zabezpečenie účasti svedkov na hlavnom pojednávaní, a preto jeho

postup v tejto veci nemá za následok neprimeranú dobu trvania väzby.

Krajský súd sa v uznesení z 22. marca 2012 stotožnil so záverom okresného súdu, že

charakter trestnej činnosti a osoba sťažovateľa opodstatňujú obavu, že po prepustení na

slobodu by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a teda je daný dôvod

väzby podľa . Krajský súd sa naopak nestotožnil

s námietkou sťažovateľa o neprimeranej dobe väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi

v prejednávaní jeho veci spôsobenými postupom okresného súdu, hoci konštatoval, že

„prieťahy v konaní sú skutočne spôsobené objektívne“. Prieťahy v konaní však

nešpecifikoval.

V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažovateľ nespochybnil v sťažnosti ústavnému

súdu odôvodnenosť trestného stíhania ani existenciu dôvodu väzby. Poukázal na rozpor

medzi výrokom a odôvodnením uznesenia krajského súdu z 22. marca 2012 týkajúceho sa

posúdenia plynulosti postupu okresného súdu v prerokúvaní jeho veci ako jednej

z kumulatívnych podmienok zákonnosti jeho väzby.

Väzba sťažovateľa trvala do podania sťažnosti ústavnému súdu jeden rok a necelých

osem mesiacov, z toho rok a necelých päť mesiacov trvala väzba v konaní pred okresným

súdom. Vzhľadom na dôvody sťažnosti sa ústavný súd zameral na preskúmanie postupu

okresného súdu v prerokúvaní veci samej a zistil, že okresný súd postupoval

v posudzovanom období (od podania obžaloby do podania sťažnosti ústavnému súdu)

v zásade bez prieťahov, pravidelne uskutočňoval hlavné pojednávania, dôvodom

odročovania hlavného pojednávania bola prevažne neúčasť predvolaných svedkov, okresný

súd preto na zabezpečenie účasti svedkyne po márnom využití miernejších prostriedkov

nariadil obmedzenie jej osobnej slobody, čo viedlo k jej zadržaniu a vypočutiu. Okresný súd

tiež v primeraných lehotách rozhodoval o návrhoch a žiadostiach sťažovateľa. Hoci možno

okresnému súdu vytknúť, že v dôsledku neprítomnosti členov senátu sa nekonalo hlavné

pojednávanie 12. septembra 2011, ústavný súd nezistil v posudzovanom období také

obdobia nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré by opodstatňovali

záver o zbytočných prieťahoch a svedčili by o svojvoľnom predlžovaní nevyhnutnej doby

väzby sťažovateľa.

Ústavný súd, sumarizujúc svoje závery, poukazuje na právny názor (uplatnený už

viackrát v jeho doterajšej judikatúre), podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu je

uvedený právny názor aplikovateľný aj na túto časť sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také

pochybenia v namietanom uznesení krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,

teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa podľa a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti

sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa označených

článkov a dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa zákona o ústavnom

súde z tohto dôvodu v tejto časti odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013