Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 446/2013
PDF · 236.4 KB
No categories available
IV. ÚS 446/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho
uznesením z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tos 42/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012
doručená sťažnosť a 23. apríla 2012 jej doplnenie, ktoré podal R. B. (ďalej len
„sťažovateľ“) a ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením
z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tos 42/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal návrhom z 23. januára 2012 doručeným
okresnému súdu 25. januára 2012 o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd rozhodol
o jeho žiadosti na neverejnom zasadnutí 23. februára 2012 uznesením sp. zn. 1 T 145/2010
tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť
bezprostredne po jeho vyhlásení a písomne ju odôvodnil po doručení uznesenia (5. marca
2012) podaním, ktoré odoslal 7. marca 2012. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol
uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2012 z 22. marca 2012, ktoré mu bolo doručené 16. apríla 2012.
Sťažovateľ namieta, že konanie okresného súdu trvalo 43 dní a konanie krajského
súdu 40 dní, čo s poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje za neprimerane dlhú
dobu a zastáva názor, že týmto postupom okresného súdu a krajského súdu došlo
k zbytočným prieťahom a súčasne k obmedzeniu jeho možnosti žiadať o preskúmanie
zákonnosti väzby v krátkych intervaloch, a tým aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.
V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý uznesením okresného
súdu z 30. augusta 2010 s tým, že väzba začína od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Obžaloba
bola podaná 26. novembra 2010 a do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd v jeho
veci nerozhodol, pričom trestné stíhanie je vedené väzobne. Preto namieta aj neprimerane
dlhú dobu väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu vo veci
samej.
Sťažovateľ uviedol, že žiadosť o prepustenie z väzby z 23. januára 2012 odôvodnil
okrem iného aj nečinnosťou okresného súdu, pričom krajský súd v uznesení z 22. marca
2012 konštatoval, že vo veci dochádza k prieťahom. Napriek tomu však sťažovateľa z väzby
neprepustil, preto namieta porušenie v sťažnosti označených práv aj uznesením okresného
súdu a uznesením krajského súdu.
Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu pre konanie pred
ústavným súdom, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto
nálezom:
„1. V konaní pod sp. zn. 1T 145/2010 Okresný súd Senica a Krajský súd v Trnave
porušili právo obvineného R. B., nar... v M., trvale bytom S., t. č. vo výkone väzby, podľa
článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 4 Dohovoru.
2. Obvinenému R. B. priznáva v súlade s článkom 5 ods. 5 Dohovoru za porušenie
označených práv spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 3000 euro (tritisíc), ktoré sú
mu povinné v lehote dvoch (2) mesiacov vyplatiť menované súdy.“
V doplnení sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil sťažnosťou napadnuté
uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a v nadväznosti na toto rozhodnutie
žiadal, aby bol prepustený na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. ... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa
žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí
tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo
právoplatnosť.
Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy, ako aj v čl. 5 dohovoru týkajúcich
sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by
súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je
táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp.
primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom ustanovených
prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty
z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých
okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný
súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.
Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na
jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m.
III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).
Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok z 26. septembra 1997, § 42) posudzuje
namietané porušenie práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, berúc do úvahy postup a úkony
namietaného orgánu, ako aj okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých
dôsledkom boli prieťahy a ktoré nemožno pripísať konajúcemu orgánu (napr. Kolompar
v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu a krajského
súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012, pričom
namieta aj neprimeranú dobu väzby v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu
v konaní vo veci samej. Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti sa preto ústavný
súd zameral na posúdenie priebehu konania od podania obžaloby, t. j. okamihu, keď je za
vykonávanie úkonov vo veci samej zodpovedný okresný súd, ktorý sťažovateľ označil ako
orgán zodpovedný za prieťahy vo veci samej, do doručenia sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 145/2010 zistil tento priebeh konania:
- 26. novembra 2010 – Okresná prokuratúra S. podala na sťažovateľa obžalobu,
- 9. decembra 2010 – okresný súd zaslal obžalobu sťažovateľovi,
- 20. decembra 2010 – okresný súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o trvaní
dôvodu väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a súčasne
zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby,
- 18. januára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos/211/2010 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe,
- 25. januára 2011 – spis bol vrátený okresnému súdu,
- 26. januára 2011 okresný súd určil termín predbežného prerokovania obžaloby,
- 28. februára 2011 – okresný súd predbežne prerokoval obžalobu a nariadil termín
hlavného pojednávania na 11. apríl 2011, súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ako aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka,
- 24. marca 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 52/2011 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,
- 11. apríla 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,
- 2. mája 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
doručenej 19. apríla 2011 tak, že ju zamietol, neprijal jeho písomný sľub a zamietol aj návrh
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
- 23. mája 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 33/2011 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,
- 30. mája 2011 – okresný súd odročil hlavné pojednávanie pre neprítomnosť
prísediacej,
- 20. júna 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,
- 11. júla 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
podanej 27. júna 2011 tak, že ju zamietol,
- 9. augusta 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 135/2011 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,
- 12. septembra 2011 – hlavné pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť
senátu,
- 24. októbra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,
- 28. novembra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie a následne okresný súd na
neverejnom zasadnutí rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej
nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka podanej 9. novembra 2011 tak, že
ju zamietol,
- 13. decembra 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 231/2011 zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,
- 16. januára 2012 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd
rozhodol uznesením podľa § 88 Trestného poriadku o zabezpečení účasti svedkyne,
sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu,
- 26. januára 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 15/2012 zamietol sťažnosť
sťažovateľa ako podanú neoprávnenou osobou,
- 8. februára 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu,
- 23. februára 2012 – okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
a jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka,
ktorú podal 25. januára 2012,
- 5. marca 2012 sťažovateľovi bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia,
- 8. marca 2012 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o sťažnosti krajskému
súdu, kde bol doručený 14. marca 2012,
- 12. marca 2012 – okresnému súdu bolo doručené odôvodnenie sťažnosti
sťažovateľa zo 7. marca 2012, v ktorom sťažovateľ namietol zaujatosť sudcov okresného
súdu, navrhol vylúčiť členov senátu konajúceho v jeho veci a vec odňať okresnému súdu
a prikázať ju inému okresnému súdu,
- 22. marca 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2012 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe, spis zaslal okresnému súdu 12. apríla 2012,
- 16. apríla 2012 spis bol vrátený okresnému súdu, okresný súd zaslal uznesenie
krajského súdu 20. apríla 20102 sťažovateľovi, ktorému bolo doručené 27. apríla 2012.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie
zákonnosti väzby
Z prehľadu konania okresného súdu vyplýva, že od podania žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby 25. januára 2012 do rozhodnutia okresného súdu o nej 23. februára
2012 uplynuli štyri týždne (29 dní), ďalšie dva týždne (v rámci ktorých okresný súd
doručoval uznesenie) trvalo predloženie sťažnosti na rozhodnutie krajskému súdu (8. marca
2012) a po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd odoslal uznesenie krajského súdu
sťažovateľovi na štvrtý deň (20. apríla 2012), a teda od vrátenia spisu do doručenia
právoplatného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (27. apríla 2012) uplynulo ďalších
11 dní.
Krajský súd konal o sťažnosti sťažovateľa od 14. marca 2012 do 22. marca 2012,
keď sťažnosť zamietol a spis s uznesením expedoval okresnému súdu 12. apríla 2012,
v dispozícii krajského súdu sa tak vec sťažovateľa nachádzala štyri týždne a jeden deň.
Jednoduchým spočítaním jednotlivých lehôt sa javí, že doba konania okresného súdu
a krajského súdu nezodpovedá požiadavke urýchleného konania a presahuje limity
prípustnej dĺžky rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd
však zohľadnil, že okresný súd mohol určiť termín na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa
doručenej 25. januára 2012 najskôr 8. februára 2012, keď bol spis vrátený z krajského súdu,
kde sa nachádzal na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu, ktoré nebol
oprávnený napadnúť sťažnosťou, a teda ústavný súd považoval 8. február 2012 za začiatok
lehoty, od ktorej posudzoval konanie okresného súdu. Vzhľadom na nevyhnutnosť
zabezpečiť eskortu na predvedenie sťažovateľa a súčasne pri určení termínu dbať aj na
zabezpečenie možnosti plného uplatnenia práva na obhajobu sťažovateľa považuje ústavný
súd nariadenie termínu neverejného zasadnutia o dva týždne (na 23. február 2012) ako
zodpovedajúce požiadavke rýchlosti rozhodovania. Okresný súd tak rozhodol o žiadosti
sťažovateľa do dvoch týždňov od momentu, keď mal k dispozícii spisový materiál. V rámci
jedného mesiaca od takto určeného začiatku lehoty na rozhodnutie okresného súdu bolo
uznesenie doručené sťažovateľovi a spis bol odoslaný na rozhodnutie o sťažnosti krajskému
súdu. Po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd zaslal právoplatné uznesenie krajského
súdu sťažovateľovi na štvrtý deň (20. apríla 2012).
Krajskému súdu trvalo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa 8 dní (od 14. marca
2012 do 22. marca 2012) a ďalšie tri týždne trvalo vyhotovenie uznesenia a jeho
expedovanie okresnému súdu.
Ústavný súd považuje lehotu 8 dní, ktoré potreboval krajský súd na rozhodnutie
o sťažnosti, za primeranú požiadavke urýchleného rozhodovania vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4
dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Uznesenie krajského súdu je právoplatné a vykonateľné
jeho vydaním, a teda jeho účinky nastávajú bez ohľadu na doručenie uznesenia
sťažovateľovi. Nezmeniteľnosť účinkov rozhodnutia krajského súdu však nemôže
ospravedlňovať neprimerane dlhú dobu jeho doručovania sťažovateľovi, ktorú je v tomto
prípade potrebné pričítať postupu krajského súdu (tri týždne od vydania uznesenia do
expedovania spisu okresnému súdu). Pre sťažovateľa má doručenie rozhodnutia význam
nielen z hľadiska oboznámenia sa s obsahom rozhodnutia o jeho žiadosti, ale aj z hľadiska
možnosti podať opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby (t. j. založenú na rovnakých
dôvodoch), pretože túto môže podať až po plynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie
o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku).
Preto môže príslušný súd doručením právoplatného rozhodnutia o žiadosti po uplynutí
tridsiatich dní od jeho vydania zasiahnuť do práva obvineného podať opakovanú žiadosť
o prepustenie z väzby, a tým aj do práva na preskúmanie zákonnosti väzby v pravidelných
krátkych časových intervaloch. V tomto prípade bolo právoplatné uznesenie krajského súdu
z 22. marca 2012 doručené sťažovateľovi cestou okresného súdu až 27. apríla 2012, pričom
za zistený prieťah, ako je už konštatované, je zodpovedný krajský súd.
Podľa názoru ústavného súdu nebol postup okresného súdu a krajského súdu
v konaní o žiadosti sťažovateľa podanej 25. januára 2012 optimálny, pretože nemožno
súhlasiť s doručením právoplatného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi až po uplynutí
tridsaťdňovej lehoty od jeho vydania, avšak zistený prieťah v doručovaní právoplatného
rozhodnutia ústavný súd v danej veci nepovažuje za zásah takej intenzity, ktorý by
v konkrétnych okolnostiach prípadu (namietaná zaujatosť sudcov okresného súdu) mohol
znamenať porušenie práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti jeho väzby
a prípadne mohol obmedziť sťažovateľa v jeho práve na preskúmavanie zákonnosti jeho
väzby v pravidelných intervaloch.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.
1 T 145/2010 z 23. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 42/2012
z 22. marca 2012
Sťažovateľ namietal v žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012 aj
prieťahy v postupe okresného súdu v konaní o veci samej a tvrdil, že z tohto dôvodu je
trvanie jeho väzby v rozpore so zákonnou úpravou obmedzujúcou trvanie väzby len na
nevyhnutný čas (§ 76 ods. 1 Trestného poriadku). Okresný súd ani krajský súd pri
rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby túto námietku neakceptovali
a neprepustili sťažovateľa z väzby, a preto žiada, aby ústavný súd zrušil označené
rozhodnutia a prepustil ho z väzby na slobodu.
Vzhľadom na formuláciu námietok a petitu sťažnosti ústavný súd ustálil pre potreby
tohto konania, že sťažovateľ namieta primárne porušenie svojho práva na osobnú slobodu
v súvislosti s prieťahmi vo veci samej, a preto sa osobitne nezaoberal posúdením sťažnosti
z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ uviedol
v odôvodnení doplnenia svojej sťažnosti. Ústavný súd tak postupoval aj preto, že sťažnosť
v prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak by boli premietnuté do petitu sťažnosti) by musel odmietnuť ako
neprípustnú pre nevyčerpanie dostupných prostriedkov ochrany týchto práv (§ 55 ods. 3
Trestného poriadku, resp. § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127
ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 23. februára 2012 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie,
pretože na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd.
Ústavný súd sa preto ďalej zaoberal námietkami sťažovateľa len vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu. Pri skúmaní opodstatnenosti týchto námietok ústavný súd vzal
do úvahy obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu aj krajského súdu, vychádzajúc
pritom zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
(resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Pri preskúmaní tejto časti sťažnosti ústavný súd postupoval v súlade so svojou
judikatúrou odkazujúcou na judikatúru ESĽP, podľa ktorej osoba vo väzbe je oprávnená na
preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej
„zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na
právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu z väzby na
slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02
a III. ÚS 135/04). Pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená
slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho
držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať
naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť
preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou
(III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05). Hoci súd nemusí odpovedať na každý argument obsiahnutý
v opravnom prostriedku proti väzbe, sudca sa musí vysporiadať s konkrétnymi
skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných
podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti
väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti
týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006,
§ 142).
Okresný súd v uznesení z 23. februára 2012 konštatoval, že sťažovateľ sa nachádza
vo väzbe na základe uznesenia tohto súdu sp. zn. Tp 20/10 z 30. augusta 2010, pričom
lehota väzby sa počíta od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Sťažovateľ je naďalej dôvodne
podozrivý zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)
Trestného zákona, pričom 26. novembra 2010 bola na neho podaná obžaloba. Okresný súd
zároveň zistil, že u sťažovateľa aj naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Obavu z ďalšieho páchania trestnej činnosti okresný súd odôvodnil
trestnou minulosťou sťažovateľa, keď bol deväťkrát súdne trestaný a posudzovanej trestnej
činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Okresný súd na tomto
základe zaujal záver, že sťažovateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti a vzhľadom na
to, že pred vzatím do väzby nemal stály príjem, konštatoval motiváciu sťažovateľa
zabezpečovať si trestnou činnosťou prostriedky na svoju obživu. Okresný súd zároveň
uviedol, že vo veci sťažovateľa koná urýchlene a bez prieťahov, pričom využíva všetky
zákonné možnosti na zabezpečenie účasti svedkov na hlavnom pojednávaní, a preto jeho
postup v tejto veci nemá za následok neprimeranú dobu trvania väzby.
Krajský súd sa v uznesení z 22. marca 2012 stotožnil so záverom okresného súdu, že
charakter trestnej činnosti a osoba sťažovateľa opodstatňujú obavu, že po prepustení na
slobodu by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a teda je daný dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd sa naopak nestotožnil
s námietkou sťažovateľa o neprimeranej dobe väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi
v prejednávaní jeho veci spôsobenými postupom okresného súdu, hoci konštatoval, že
„prieťahy v konaní sú skutočne spôsobené objektívne“. Prieťahy v konaní však
nešpecifikoval.
V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažovateľ nespochybnil v sťažnosti ústavnému
súdu odôvodnenosť trestného stíhania ani existenciu dôvodu väzby. Poukázal na rozpor
medzi výrokom a odôvodnením uznesenia krajského súdu z 22. marca 2012 týkajúceho sa
posúdenia plynulosti postupu okresného súdu v prerokúvaní jeho veci ako jednej
z kumulatívnych podmienok zákonnosti jeho väzby.
Väzba sťažovateľa trvala do podania sťažnosti ústavnému súdu jeden rok a necelých
osem mesiacov, z toho rok a necelých päť mesiacov trvala väzba v konaní pred okresným
súdom. Vzhľadom na dôvody sťažnosti sa ústavný súd zameral na preskúmanie postupu
okresného súdu v prerokúvaní veci samej a zistil, že okresný súd postupoval
v posudzovanom období (od podania obžaloby do podania sťažnosti ústavnému súdu)
v zásade bez prieťahov, pravidelne uskutočňoval hlavné pojednávania, dôvodom
odročovania hlavného pojednávania bola prevažne neúčasť predvolaných svedkov, okresný
súd preto na zabezpečenie účasti svedkyne po márnom využití miernejších prostriedkov
nariadil obmedzenie jej osobnej slobody, čo viedlo k jej zadržaniu a vypočutiu. Okresný súd
tiež v primeraných lehotách rozhodoval o návrhoch a žiadostiach sťažovateľa. Hoci možno
okresnému súdu vytknúť, že v dôsledku neprítomnosti členov senátu sa nekonalo hlavné
pojednávanie 12. septembra 2011, ústavný súd nezistil v posudzovanom období také
obdobia nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré by opodstatňovali
záver o zbytočných prieťahoch a svedčili by o svojvoľnom predlžovaní nevyhnutnej doby
väzby sťažovateľa.
Ústavný súd, sumarizujúc svoje závery, poukazuje na právny názor (uplatnený už
viackrát v jeho doterajšej judikatúre), podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Podľa názoru ústavného súdu je
uvedený právny názor aplikovateľný aj na túto časť sťažnosti sťažovateľa.
Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také
pochybenia v namietanom uznesení krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,
teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti
sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa označených
článkov ústavy a dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z tohto dôvodu v tejto časti odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2013