Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 489/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a

a podľa Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach, ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. júna 2012 a postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

3. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2012 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 5 ods.

1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru postupom Okresného

súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ návrhom z 23. apríla 2012 doručeným

okresnému súdu 24. apríla 2012 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej

žiadosti uviedol, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, je porušované jeho právo

na obhajobu a väzba trvajúca 22 mesiacov je v rozpore s požiadavkou nevyhnutnosti podľa

.

Sťažovateľ uvádza, že konanie okresného súdu o jeho žiadosti trvalo neprimerane

dlho, o žiadosti okresný súd nerozhodol ani po 42 dňoch, a preto podal 4. júna 2012 ďalšiu

žiadosť o prepustenie z väzby.

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa uznesením z 11. júna 2012. Sťažovateľ

namieta, že okresný súd

- konal a rozhodol v nezákonnom zložení senátu, pretože boli vymenení obaja

prísediaci,

- porušil jeho právo na obhajobu, pretože na neverejné zasadnutie bol predvedený

bez predchádzajúceho predvolania,

- postupoval s prieťahmi, jeho konanie trvalo do rozhodnutia o žiadosti 42 dní a do

doručenia prvostupňového uznesenia 63 dní,

- rozhodol s prieťahmi aj o ním podanej námietke zaujatosti, keď konanie o námietke

trvalo celkovo 85 dní, pričom sťažovateľ poukazuje na lehoty podľa § 16 ods. 1

, v súvislosti s čím namieta nezákonný postup pri

rozhodovaní o tejto námietke a následne aj nezákonnosť uznesenia z 11. júna 2012,

- porušuje jeho práva ponechaním vo väzbe, ktorej trvanie je v rozpore s § 76 ods. 1

.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť 20. júna 2012, o ktorej

krajský súd rozhodol 3. júla 2012 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ namieta, že uznesenie

krajského súdu je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nedáva odpovede na jeho argumenty,

iba opakuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Krajský súd neodstránil podľa jeho

názoru pochybenia v postupe a rozhodnutí okresného súdu, ktoré namietal v sťažnosti,

a preto mali byť porušené jeho základné práva aj uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu, aby jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom tak, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. júna

2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. júla 2012 boli porušené ním označené základné práva podľa a listiny,

ako aj práva podľa paktu a dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd zrušil

označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu, aby nariadil jeho prepustenie z väzby

na slobodu a priznal mu finančné zadosťučinenie 5 000 eur.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského

súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude

závisieť od konkrétnych okolností (Bezicheri v. Taliansko, rozsudok z 25. októbra 1989,

§ 21, Neumeister v. Rakúsko, rozsudok z 27. júna 1968, § 24, a Sanchez – Reisse v.

Švajčiarsko, rozsudok z 21. októbra 1986, § 55).

Ústavný súd vo svojej judikatúre už konštatoval, že požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5

nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla

nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného

mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. , ,

).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento priebeh

konania o žiadosti sťažovateľa:

- 24. apríla 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby,

- 27. apríla 2012 okresný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí podľa § 32 ods. 3

s poukazom na o námietke zaujatosti

podanej sťažovateľom 12. marca 2012 v sťažnosti proti predchádzajúcemu rozhodnutiu

o väzbe tak, že predsedníčka senátu a prísediace nie sú vylúčené z vykonávania úkonov

vo veci sťažovateľa,

- 3. mája 2012 sťažovateľ prevzal uznesenie okresného súdu,

- od 27. apríla 2012 do 11. mája 2012 sa sudcovia okresného súdu vyjadrili

k námietke zaujatosti v súvislosti s návrhom sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu

a jej prikázanie inému súdu, ktorý sťažovateľ podal 12. marca 2012,

- 9. mája 2012 okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

o nevylúčení, v ktorej opäť požiadal o odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému

vecne príslušnému súdu,

- 11. mája 2012 okresný súd zaslal spis so sťažnosťou a návrhom sťažovateľa

krajskému súdu, ktorému bol doručený 14. mája 2012,

- 22. mája 2012 krajský súd uznesením sp. zn. zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení ako nedôvodnú a uznesením

sp. zn. rozhodol podľa tak, že trestná vec sťažovateľa

sa okresnému súdu neodníma,

- 30. mája 2012 krajský súd zaslal spis s rozhodnutím okresnému súdu, ktorému bol

doručený 4. júna 2012,

- 5. júna 2012 bola okresnému súdu doručená ďalšia žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby,

- 7. júna 2012 okresný súd rozhodol uznesením podľa

tak, že neoslobodzuje Mgr. S. od povinnosti obhajovať sťažovateľa; podnetom na

rozhodnutie bola žiadosť sťažovateľa o zmenu ustanoveného obhajcu pre stratu dôvery

podaná 19. apríla 2012; uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2012 spolu

s uzneseniami krajského súdu z 22. mája 2012,

- 11. júna 2012 okresný súd na neverejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, sťažovateľ podal po vyhlásení uznesenia sťažnosť; písomné

vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2012, jeho obhajcovi 14. júna

2012,

- 22. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa,

v ten istý deň okresný súd vyhotovil predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis

doručený 25. júna 2012,

- 3. júla 2012 krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

zamietol sťažnosť sťažovateľa, spis zaslal okresnému súdu 17. júla 2012,

- 20. júla 2012 spis bol doručený okresnému súdu, v ten istý deň okresný súd určil

termín hlavného pojednávania na 20. august 2012 a uznesenie krajského súdu zaslal

sťažovateľovi; doručené mu bolo 26. júla 2012 a jeho obhajcovi 25. júla 2012.

Z prehľadu konania vyplýva, že od podania žiadosti do rozhodnutia okresného súdu

o nej uplynul jeden mesiac a dva a pol týždňa a ďalších 11 dní prešlo do predloženia

sťažnosti krajskému súdu, na okresnom súde sa tak vec nachádzala cca 2 mesiace.

Právoplatné uznesenie krajského súdu okresný súd doručil bezodkladne.

V rámci tohto na prvý pohľad neprimerane dlhého konania okresný súd konal najskôr

o námietke zaujatosti, o ktorej rozhodol v lehote jedného týždňa (od 20. apríla 2012, keď

bol spis vrátený z krajského súdu, do 27. apríla 2012), o ďalšie dva týždne predložil spis

so sťažnosťou a návrhom na delegáciu krajskému súdu. O žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby potom okresný súd rozhodol do jedného týždňa od vrátania veci

s právoplatnými rozhodnutiami krajského súdu o uvedených návrhoch (v lehote od 4. do

11. júna 2012). Okrem toho sa okresný súd pred rozhodnutím o väzbe musel vysporiadať aj

so žiadosťou sťažovateľa o zmenu ustanoveného obhajcu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre v obdobných veciach konštatoval, že predĺženie

konania v dôsledku rozhodovania o námietke zaujatosti a o návrhu na delegáciu, ktoré

podali sťažovatelia, nepovažuje za zbytočný prieťah na strane súdu za predpokladu, že

o týchto návrhoch súd konal bez odkladu (napr. , ). Takto

ústavný súd posúdil aj postup okresného súdu vo veci sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu bolo predĺženie konania zapríčinené nedôvodnými

návrhmi sťažovateľa, pričom postup okresného súdu, keď najskôr rozhodol o námietke

zaujatosti a po odpadnutí tejto prekážky konal o žiadosti urýchlene, nemohlo mať za

následok porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti ôsmy deň od predloženia (od 25. júna 2012 do

3. júla 2012) a ďalšie dva týždne mu trvalo, pokiaľ vyhotovil svoje uznesenie. V rámci

konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sa spis nachádzal na krajskom súde

16 dní aj v máji 2012 (od 14. do 30. mája 2012) v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a o návrhu na delegáciu.

Ústavný súd posúdil uvedené lehoty ako primerané požiadavke rýchlosti konania

o väzbe. Zohľadnením všetkých okolností posudzovaného konania ústavný súd dospel

k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k postupu krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1, 2 a 3, , a podľa listiny, práva podľa

čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu, ako aj čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 5 ods. 1

písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru uznesením okresného

súdu z 11. júna 2012 a uznesením krajského súdu z 3. júla 2012

a) Ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 11. júna 2012 podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pretože na preskúmanie uznesenia okresného

súdu bol príslušný krajský súd v konaní o sťažnosti podľa a nasl. .

Právomoc iného (všeobecného) súdu na poskytnutie ochrany základným právam

sťažovateľa vylučuje, aby sa rovnakým predmetom konania mohol zaoberať ústavný súd

v konaní o sťažnosti.

b) Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ za nezákonné, pretože sa

v odôvodnení nezaoberal jeho námietkou nezákonného zloženia senátu (iné zloženie senátu

oproti senátu, ktorý rozhoduje o veci samej), nepovažoval za závažné porušenie práva na

obhajobu to, že sťažovateľ bol pred okresný súd predvedený bez predchádzajúceho

predvolania a za arbitrárny považuje aj názor krajského súdu o trvaní dôvodov väzby.

Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení uznesenia

nereagoval na námietku sťažovateľa o nezákonnom zložení senátu. Nepovažuje to však za

pochybenie majúce ústavnoprávnu relevanciu, pretože uvedená námietka nemohla vyvolať

žiadne pochybnosti o správnom zložení senátu. Každé konanie je potrebné vnímať

z hľadiska jeho predmetu samostatne a nezamieňať prerokúvanie veci samej na hlavnom

pojednávaní s rozhodovaním o väzbe na verejnom alebo neverejnom zasadnutí, hoci by sa

tieto konania aj časovo prekrývali. Rozhodovanie o väzbe je z hľadiska predmetu konania

iným konaním, a preto nie je vylúčené, aby počas konania o obžalobe (medzi jednotlivými

pojednávaniami) súd rozhodoval o žiadostiach o prepustenie z väzby v inom zložení senátu

(k tomu pozri rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší

súd Českej republiky, č. R 3/1999).

Ústavný sa ďalej zaoberal posúdením námietky neprimeranej doby väzby.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba,

ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non

zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí,

pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo

dôvody a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci

s osobitnou starostlivosťou (, ).

Krajský súd v uznesení z 3. júla 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa,

konštatoval, že naďalej existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby podľa

. Za tieto považoval závažnosť trestnej činnosti

[zločin podľa a ] v spojení s osobou sťažovateľa,

ktorý bol pred spáchaním žalovaného skutku už deväťkrát súdne trestaný za rôznu trestnú

činnosť, najmä majetkovej povahy, z čoho usúdil, že si týmto spôsobom zabezpečuje

prostriedky na svoju obživu. Krajský súd sa zaoberal aj hodnotením namietaných prieťahov

v postupe okresného súdu. Konštatoval, že prekážkou skoršieho rozhodnutia bolo konanie

o námietke zaujatosti a návrhu na delegáciu, ktoré podal sťažovateľ. Vzhľadom na trvanie

dôvodu väzby a štádium trestného konania krajský súd nepovažoval namietanú dobu väzby

za neprimeranú.

Ústavný súd sa už zaoberal posúdením primeranosti doby väzby sťažovateľa

v konaní o jeho sťažnosti, ktorú odmietol uznesením sp. zn. z 11. júla

2013 v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Predmetom posúdenia bolo obdobie do

18. apríla 2012 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd sa preto v tomto konaní

zameral na posúdenie úkonov okresného súdu v nasledujúcom období až do doručenia

sťažnosti (13. august 2012). Prehľad konania je uvedený v bode 1 časti II tohto

odôvodnenia. Vyplýva z neho, že v sledovanom období okresný súd nekonal o veci samej,

nemožno však konštatovať, že bol nečinný, pretože rozhodoval o viacerých procesných

návrhoch (o námietke zaujatosti, o žiadosti o zmenu obhajcu) a rozhodoval o žiadosti

o prepustenie z väzby. V súvislosti s opravným konaním sa spis opakovane nachádzal na

krajskom súde. Vo vzťahu k veci samej nemožno považovať činnosť okresného súdu za

efektívnu, keď od ostatného pojednávania (uskutočnené 16. januára 2012) do nasledujúceho

(ktoré sa konalo 20. augusta 2012) prešlo sedem mesiacov, avšak nemožno stotožňovať

nevykonávanie úkonov vo veci samej s nečinnosťou vo veci sťažovateľa, keď k oddialeniu

prerokúvania veci samej prispel práve sám sťažovateľ.

Väzba sťažovateľa trvala do podania tejto sťažnosti takmer dva roky (od 26. augusta

2010 do 13. augusta 2012), okrem prvých troch mesiacov pripadajúcich na prípravné

konanie sa vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom. Hoci možno

okresnému súdu vytknúť, že v sledovanom období skôr nenariadil termín ďalšieho

pojednávania, posúdiac všetky okolnosti konania, ústavný súd dospel k záveru, že zistený

prieťah nedosahuje takú intenzitu, ktorá by opodstatňovala záver o nezákonnosti väzby,

a tým aj uznesenia krajského súdu a nasvedčovala by možnosti vysloviť porušenie

označených práv podľa a dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd tu opäť aplikoval právny názor, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 , a dohovoru a práv podľa a ods. 5 a

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením krajského súdu

z 3. júla 2012

Sťažovateľ namieta v petite sťažnosti aj porušenie svojho základného práva podľa

, 2 a 3 a , a dohovoru a práva podľa

písm. b) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa nevzťahujú na konanie o väzbe.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej je na

konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej

slobode, nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo

, resp. dohovoru (napr. , ,

). Ani a 3 nemá žiadnu súvislosť s konaní o väzbe.

Obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 dohovoru.

Článok 1 a čl. 17 dohovoru nie sú priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti.

Vo vzťahu k týmto právam je preto sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená, a preto

ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa odmietol.

Sumarizáciou čiastkových záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku, a preto rozhodol podľa

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti odpadol dôvod zaoberať sa žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013