Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 489/2013
PDF · 187.94 KB
No categories available
IV. ÚS 489/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach, ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 11. júna 2012 a postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho uznesením z
3. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2012 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 40 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 1 a čl. 17 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 5 ods.
1 písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru postupom Okresného
súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho
uznesením z 11. júna 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho uznesením z 3. júla 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ návrhom z 23. apríla 2012 doručeným
okresnému súdu 24. apríla 2012 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Vo svojej
žiadosti uviedol, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, je porušované jeho právo
na obhajobu a väzba trvajúca 22 mesiacov je v rozpore s požiadavkou nevyhnutnosti podľa
§ 76 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľ uvádza, že konanie okresného súdu o jeho žiadosti trvalo neprimerane
dlho, o žiadosti okresný súd nerozhodol ani po 42 dňoch, a preto podal 4. júna 2012 ďalšiu
žiadosť o prepustenie z väzby.
Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa uznesením z 11. júna 2012. Sťažovateľ
namieta, že okresný súd
- konal a rozhodol v nezákonnom zložení senátu, pretože boli vymenení obaja
prísediaci,
- porušil jeho právo na obhajobu, pretože na neverejné zasadnutie bol predvedený
bez predchádzajúceho predvolania,
- postupoval s prieťahmi, jeho konanie trvalo do rozhodnutia o žiadosti 42 dní a do
doručenia prvostupňového uznesenia 63 dní,
- rozhodol s prieťahmi aj o ním podanej námietke zaujatosti, keď konanie o námietke
trvalo celkovo 85 dní, pričom sťažovateľ poukazuje na lehoty podľa § 16 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, v súvislosti s čím namieta nezákonný postup pri
rozhodovaní o tejto námietke a následne aj nezákonnosť uznesenia z 11. júna 2012,
- porušuje jeho práva ponechaním vo väzbe, ktorej trvanie je v rozpore s § 76 ods. 1
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť 20. júna 2012, o ktorej
krajský súd rozhodol 3. júla 2012 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ namieta, že uznesenie
krajského súdu je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nedáva odpovede na jeho argumenty,
iba opakuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Krajský súd neodstránil podľa jeho
názoru pochybenia v postupe a rozhodnutí okresného súdu, ktoré namietal v sťažnosti,
a preto mali byť porušené jeho základné práva aj uznesením krajského súdu.
Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu, aby jeho
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom tak, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 11. júna
2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 97/2012 a jeho
uznesením z 3. júla 2012 boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy a listiny,
ako aj práva podľa paktu a dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd zrušil
označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu, aby nariadil jeho prepustenie z väzby
na slobodu a priznal mu finančné zadosťučinenie 5 000 eur.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského
súdu v súvislosti s právom na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude
závisieť od konkrétnych okolností (Bezicheri v. Taliansko, rozsudok z 25. októbra 1989,
§ 21, Neumeister v. Rakúsko, rozsudok z 27. júna 1968, § 24, a Sanchez – Reisse v.
Švajčiarsko, rozsudok z 21. októbra 1986, § 55).
Ústavný súd vo svojej judikatúre už konštatoval, že požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla
nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného
mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05,
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 145/2010 ústavný súd zistil tento priebeh
konania o žiadosti sťažovateľa:
- 24. apríla 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby,
- 27. apríla 2012 okresný súd rozhodol na neverejnom zasadnutí podľa § 32 ods. 3
Trestného poriadku s poukazom na § 31 ods. 1 Trestného poriadku o námietke zaujatosti
podanej sťažovateľom 12. marca 2012 v sťažnosti proti predchádzajúcemu rozhodnutiu
o väzbe tak, že predsedníčka senátu a prísediace nie sú vylúčené z vykonávania úkonov
vo veci sťažovateľa,
- 3. mája 2012 sťažovateľ prevzal uznesenie okresného súdu,
- od 27. apríla 2012 do 11. mája 2012 sa sudcovia okresného súdu vyjadrili
k námietke zaujatosti v súvislosti s návrhom sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu
a jej prikázanie inému súdu, ktorý sťažovateľ podal 12. marca 2012,
- 9. mája 2012 okresnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
o nevylúčení, v ktorej opäť požiadal o odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému
vecne príslušnému súdu,
- 11. mája 2012 okresný súd zaslal spis so sťažnosťou a návrhom sťažovateľa
krajskému súdu, ktorému bol doručený 14. mája 2012,
- 22. mája 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 62/2012 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení ako nedôvodnú a uznesením
sp. zn. 5 Nto 7/2012 rozhodol podľa § 23 Trestného poriadku tak, že trestná vec sťažovateľa
sa okresnému súdu neodníma,
- 30. mája 2012 krajský súd zaslal spis s rozhodnutím okresnému súdu, ktorému bol
doručený 4. júna 2012,
- 5. júna 2012 bola okresnému súdu doručená ďalšia žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby,
- 7. júna 2012 okresný súd rozhodol uznesením podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku
tak, že neoslobodzuje Mgr. S. od povinnosti obhajovať sťažovateľa; podnetom na
rozhodnutie bola žiadosť sťažovateľa o zmenu ustanoveného obhajcu pre stratu dôvery
podaná 19. apríla 2012; uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2012 spolu
s uzneseniami krajského súdu z 22. mája 2012,
- 11. júna 2012 okresný súd na neverejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, sťažovateľ podal po vyhlásení uznesenia sťažnosť; písomné
vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľovi doručené 18. júna 2012, jeho obhajcovi 14. júna
2012,
- 22. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa,
v ten istý deň okresný súd vyhotovil predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis
doručený 25. júna 2012,
- 3. júla 2012 krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tos 97/2012
zamietol sťažnosť sťažovateľa, spis zaslal okresnému súdu 17. júla 2012,
- 20. júla 2012 spis bol doručený okresnému súdu, v ten istý deň okresný súd určil
termín hlavného pojednávania na 20. august 2012 a uznesenie krajského súdu zaslal
sťažovateľovi; doručené mu bolo 26. júla 2012 a jeho obhajcovi 25. júla 2012.
Z prehľadu konania vyplýva, že od podania žiadosti do rozhodnutia okresného súdu
o nej uplynul jeden mesiac a dva a pol týždňa a ďalších 11 dní prešlo do predloženia
sťažnosti krajskému súdu, na okresnom súde sa tak vec nachádzala cca 2 mesiace.
Právoplatné uznesenie krajského súdu okresný súd doručil bezodkladne.
V rámci tohto na prvý pohľad neprimerane dlhého konania okresný súd konal najskôr
o námietke zaujatosti, o ktorej rozhodol v lehote jedného týždňa (od 20. apríla 2012, keď
bol spis vrátený z krajského súdu, do 27. apríla 2012), o ďalšie dva týždne predložil spis
so sťažnosťou a návrhom na delegáciu krajskému súdu. O žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby potom okresný súd rozhodol do jedného týždňa od vrátania veci
s právoplatnými rozhodnutiami krajského súdu o uvedených návrhoch (v lehote od 4. do
11. júna 2012). Okrem toho sa okresný súd pred rozhodnutím o väzbe musel vysporiadať aj
so žiadosťou sťažovateľa o zmenu ustanoveného obhajcu.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre v obdobných veciach konštatoval, že predĺženie
konania v dôsledku rozhodovania o námietke zaujatosti a o návrhu na delegáciu, ktoré
podali sťažovatelia, nepovažuje za zbytočný prieťah na strane súdu za predpokladu, že
o týchto návrhoch súd konal bez odkladu (napr. I. ÚS 70/07, III. ÚS 431/2011). Takto
ústavný súd posúdil aj postup okresného súdu vo veci sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu bolo predĺženie konania zapríčinené nedôvodnými
návrhmi sťažovateľa, pričom postup okresného súdu, keď najskôr rozhodol o námietke
zaujatosti a po odpadnutí tejto prekážky konal o žiadosti urýchlene, nemohlo mať za
následok porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.
Krajský súd rozhodol o sťažnosti ôsmy deň od predloženia (od 25. júna 2012 do
3. júla 2012) a ďalšie dva týždne mu trvalo, pokiaľ vyhotovil svoje uznesenie. V rámci
konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sa spis nachádzal na krajskom súde
16 dní aj v máji 2012 (od 14. do 30. mája 2012) v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení a o návrhu na delegáciu.
Ústavný súd posúdil uvedené lehoty ako primerané požiadavke rýchlosti konania
o väzbe. Zohľadnením všetkých okolností posudzovaného konania ústavný súd dospel
k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k postupu krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46
ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 40 ods. 3 listiny, práva podľa
čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu, ako aj čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. b), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 13 dohovoru uznesením okresného
súdu z 11. júna 2012 a uznesením krajského súdu z 3. júla 2012
a) Ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia okresného súdu
sp. zn. 1 T 145/2010 z 11. júna 2012 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pretože na preskúmanie uznesenia okresného
súdu bol príslušný krajský súd v konaní o sťažnosti podľa § 192 a nasl. Trestného poriadku.
Právomoc iného (všeobecného) súdu na poskytnutie ochrany základným právam
sťažovateľa vylučuje, aby sa rovnakým predmetom konania mohol zaoberať ústavný súd
v konaní o sťažnosti.
b) Uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ za nezákonné, pretože sa
v odôvodnení nezaoberal jeho námietkou nezákonného zloženia senátu (iné zloženie senátu
oproti senátu, ktorý rozhoduje o veci samej), nepovažoval za závažné porušenie práva na
obhajobu to, že sťažovateľ bol pred okresný súd predvedený bez predchádzajúceho
predvolania a za arbitrárny považuje aj názor krajského súdu o trvaní dôvodov väzby.
Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení uznesenia
nereagoval na námietku sťažovateľa o nezákonnom zložení senátu. Nepovažuje to však za
pochybenie majúce ústavnoprávnu relevanciu, pretože uvedená námietka nemohla vyvolať
žiadne pochybnosti o správnom zložení senátu. Každé konanie je potrebné vnímať
z hľadiska jeho predmetu samostatne a nezamieňať prerokúvanie veci samej na hlavnom
pojednávaní s rozhodovaním o väzbe na verejnom alebo neverejnom zasadnutí, hoci by sa
tieto konania aj časovo prekrývali. Rozhodovanie o väzbe je z hľadiska predmetu konania
iným konaním, a preto nie je vylúčené, aby počas konania o obžalobe (medzi jednotlivými
pojednávaniami) súd rozhodoval o žiadostiach o prepustenie z väzby v inom zložení senátu
(k tomu pozri rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší
súd Českej republiky, č. R 3/1999).
Ústavný sa ďalej zaoberal posúdením námietky neprimeranej doby väzby.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba,
ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non
zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí,
pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo
dôvody a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci
s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).
Krajský súd v uznesení z 3. júla 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa,
konštatoval, že naďalej existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Za tieto považoval závažnosť trestnej činnosti
[zločin podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona] v spojení s osobou sťažovateľa,
ktorý bol pred spáchaním žalovaného skutku už deväťkrát súdne trestaný za rôznu trestnú
činnosť, najmä majetkovej povahy, z čoho usúdil, že si týmto spôsobom zabezpečuje
prostriedky na svoju obživu. Krajský súd sa zaoberal aj hodnotením namietaných prieťahov
v postupe okresného súdu. Konštatoval, že prekážkou skoršieho rozhodnutia bolo konanie
o námietke zaujatosti a návrhu na delegáciu, ktoré podal sťažovateľ. Vzhľadom na trvanie
dôvodu väzby a štádium trestného konania krajský súd nepovažoval namietanú dobu väzby
za neprimeranú.
Ústavný súd sa už zaoberal posúdením primeranosti doby väzby sťažovateľa
v konaní o jeho sťažnosti, ktorú odmietol uznesením sp. zn. IV. ÚS 446/2013 z 11. júla
2013 v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Predmetom posúdenia bolo obdobie do
18. apríla 2012 (doručenie sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd sa preto v tomto konaní
zameral na posúdenie úkonov okresného súdu v nasledujúcom období až do doručenia
sťažnosti (13. august 2012). Prehľad konania je uvedený v bode 1 časti II tohto
odôvodnenia. Vyplýva z neho, že v sledovanom období okresný súd nekonal o veci samej,
nemožno však konštatovať, že bol nečinný, pretože rozhodoval o viacerých procesných
návrhoch (o námietke zaujatosti, o žiadosti o zmenu obhajcu) a rozhodoval o žiadosti
o prepustenie z väzby. V súvislosti s opravným konaním sa spis opakovane nachádzal na
krajskom súde. Vo vzťahu k veci samej nemožno považovať činnosť okresného súdu za
efektívnu, keď od ostatného pojednávania (uskutočnené 16. januára 2012) do nasledujúceho
(ktoré sa konalo 20. augusta 2012) prešlo sedem mesiacov, avšak nemožno stotožňovať
nevykonávanie úkonov vo veci samej s nečinnosťou vo veci sťažovateľa, keď k oddialeniu
prerokúvania veci samej prispel práve sám sťažovateľ.
Väzba sťažovateľa trvala do podania tejto sťažnosti takmer dva roky (od 26. augusta
2010 do 13. augusta 2012), okrem prvých troch mesiacov pripadajúcich na prípravné
konanie sa vec sťažovateľa nachádzala v štádiu konania pred súdom. Hoci možno
okresnému súdu vytknúť, že v sledovanom období skôr nenariadil termín ďalšieho
pojednávania, posúdiac všetky okolnosti konania, ústavný súd dospel k záveru, že zistený
prieťah nedosahuje takú intenzitu, ktorá by opodstatňovala záver o nezákonnosti väzby,
a tým aj uznesenia krajského súdu a nasvedčovala by možnosti vysloviť porušenie
označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu.
Ústavný súd tu opäť aplikoval právny názor, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a postupom a uznesením krajského súdu
z 3. júla 2012
Sťažovateľ namieta v petite sťažnosti aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1 a čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. b) a ods. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa nevzťahujú na konanie o väzbe.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej je na
konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenie o osobnej
slobode, nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 alebo
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07,
II. ÚS 131/08). Ani čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy nemá žiadnu súvislosť s konaní o väzbe.
Obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a ods. 5 dohovoru.
Článok 1 a čl. 17 dohovoru nie sú priamo aplikovateľné v konaní o sťažnosti.
Vo vzťahu k týmto právam je preto sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená, a preto
ústavný súd aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Sumarizáciou čiastkových záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku, a preto rozhodol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti odpadol dôvod zaoberať sa žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013