Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 462/2013
PDF · 258.53 KB
No categories available
IV. ÚS 462/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 5248/2013, Rvp 5251/2013, Rvp 5255/2013, Rvp 5256/2013,
Rvp 5257/2013, Rvp 5260/2013, Rvp 5397/2013, Rvp 5399/2013, Rvp 5400/2013,
Rvp 5401/2013, Rvp 5402/2013, Rvp 5481/2013, Rvp 5482/2013, Rvp 5483/2013,
Rvp 5495/2013, Rvp 5496/2013, Rvp 5497/2013, Rvp 5498/2013, Rvp 5499/2013,
Rvp 5500/2013, Rvp 5501/2013, Rvp 5502/2013, Rvp 5503/2013, Rvp 5504/2013,
Rvp 5505/2013, Rvp 5507/2013, Rvp 5508/2013, Rvp 5509/2013, Rvp 5510/2013,
Rvp 5516/2013, Rvp 5517/2013, Rvp 5518/2013, Rvp 5519/2013, Rvp 5520/2013,
Rvp 5526/2013, Rvp 5527/2013, Rvp 5528/2013, Rvp 5529/2013 a Rvp 5535/2013,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5 NcC/239/2012, sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 5248/2013, Rvp 5251/2013, Rvp 5255/2013, Rvp 5256/2013, Rvp 5257/2013,
Rvp 5260/2013, Rvp 5397/2013, Rvp 5399/2013, Rvp 5400/2013, Rvp 5401/2013,
Rvp 5402/2013, Rvp 5481/2013, Rvp 5482/2013, Rvp 5483/2013, Rvp 5495/2013,
Rvp 5496/2013, Rvp 5497/2013, Rvp 5498/2013, Rvp 5499/2013, Rvp 5500/2013,
Rvp 5501/2013, Rvp 5502/2013, Rvp 5503/2013, Rvp 5504/2013, Rvp 5505/2013,
Rvp 5507/2013, Rvp 5508/2013, Rvp 5509/2013, Rvp 5510/2013, Rvp 5516/2013,
Rvp 5517/2013, Rvp 5518/2013, Rvp 5519/2013, Rvp 5520/2013, Rvp 5526/2013,
Rvp 5527/2013, Rvp 5528/2013, Rvp 5529/2013 a Rvp 5535/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5248/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
z 13. decembra 2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 NcC/239/2012, sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012
(ďalej aj „spájajúce uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby
o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,
že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej
strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,
ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex
in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd spájajúcimi uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného
súdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom,
tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského
súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv,
garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody
spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že
Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným
súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,
„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej
systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom
táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite
jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci
vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd spájajúcimi uzneseniami spojil
na spoločné konanie veci o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu, vylúčil
konkrétnych sudcov okresného súdu a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu
z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod
konkrétnou spisovou značkou.
V konkrétnostiach prerokúvaných vecí:
- uznesením sp. zn. 5 NcC/239/2012 zo 16. októbra 2012 krajský súd spojil
na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/239/2012 okrem iného aj veci vedené pod
sp. zn. 5 NcC/254/2012, sp. zn. 5 NcC/287/2012, sp. zn. 5 NcC/304/2012, sp. zn.
5 NcC/307/2012 a sp. zn. 5 NcC/314/2012 (konania o námietkach zaujatosti) s ďalšími
vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom), konkrétneho
sudcu okresného súdu vylúčil z prerokúvania a rozhodovania v tam označených civilných
veciach a ostatných sudcov okresného súdu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto
vecí,
- uznesením sp. zn. 5 NcC/186/2012 zo 16. októbra 2012 krajský súd spojil
na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/186/2012 okrem iného aj veci vedené pod
spisovými značkami: 5 NcC/288/2012, 5 NcC/341/2012, 5 NcC/284/2012, 5 NcC/283/2012,
5 NcC/238/2012 a 5 NcC/342/2012 (konania o námietkach zaujatosti) s ďalšími vecami
(ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom), konkrétneho sudcu
okresného súdu vylúčil z prerokúvania a rozhodovania tam označených civilných vecí
a ostatných sudcov okresného súdu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí,
- uznesením sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012 krajský súd spojil
na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/190/2012 okrem iného aj veci vedené pod
spisovými značkami: 5 NcC/251/2012, 5 NcC/252/2012, 5 NcC/257/2012, 5 NcC/259/2012,
5 NcC/260/2012, 5 NcC/263/2012, 5 NcC/264/2012, 5 NcC/265/2012, 5 NcC/266/2012,
5 NcC/269/2012, 5 NcC/270/2012, 5 NcC/271/2012, 5 NcC/273/2012, 5 NcC/274/2012,
5 NcC/276/2012, 5 NcC/278/2012, 5 NcC/280/2012, 5 NcC/281/2012, 5 NcC/282/2012,
5 NcC/289/2012, 5 NcC/292/2012, 5 NcC/298/2012, 5 NcC/303/2012, 5 NcC/308/2012,
5 NcC/316/2012, 5 NcC/327/2012, 5 NcC/336/2012 a 5 NcC/339/2012 (konania
o námietkach zaujatosti) s ďalšími vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred
ústavným súdom), konkrétneho sudcu okresného súdu vylúčil z prerokúvania
a rozhodovania tam označených civilných vecí a ostatných sudcov okresného súdu
nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľky
v konaniach o jej žalobách o náhradu škody spájajúcimi uzneseniami (sp. zn.
5 NcC/239/2012, sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012),
a nie uzneseniami, ktoré sťažovateľka uvádza v petite sťažností [5 NcC/254/2012,
5 NcC/287/2012, 5 NcC/304/2012, 5 NcC/307/2012, 5 NcC/314/2012, 5 NcC/288/2012,
5 NcC/341/2012, 5 NcC/284/2012 , 5 NcC/283/2012, 5 NcC/238/2012, 5 NcC/342/2012,
5 NcC/251/2012, 5 NcC/252/2012, 5 NcC/257/2012, 5 NcC/259/2012, 5 NcC/260/2012,
5 NcC/263/2012, 5 NcC/264/2012, 5 NcC/265/2012, 5 NcC/266/2012, 5 NcC/269/2012,
5 NcC/270/2012, 5 NcC/271/2012, 5 NcC/273/2012, 5 NcC/274/2012, 5 NcC/276/2012,
5 NcC/278/2012, 5 NcC/280/2012, 5 NcC/281/2012, 5 NcC/282/2012, 5 NcC/289/2012,
5 NcC/292/2012, 5 NcC/298/2012, 5 NcC/303/2012, 5 NcC/308/2012, 5 NcC/316/2012,
5 NcC/327/2012, 5 NcC/336/2012 a 5 NcC/339/2012 (takéto uznesenia krajský súd
nevydal, takéto uznesenia neexistujú, existujú len spájajúce uznesenia krajského súdu)].
Za týchto okolností by ústavný súd uplatnením formalistického prístupu
k preskúmaniu sťažností sťažovateľky v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol
konštatovať, že napadnutými uzneseniami krajského súdu (okrem spájajúcich uznesení),
ktoré v skutočnosti krajský súd ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou
označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a na tomto základe
sťažnosti sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
Ústavný súd však aj napriek uvedenému s prihliadnutím na požiadavku materiálneho
chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností
k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok
ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to aj s prihliadnutím
na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými
uzneseniami krajského súdu, ktorými krajský súd rozhodol o námietkach zaujatosti
sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých
vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu
sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda,
ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom sudcov toho istého okresného súdu.
V tejto veci senát IV. ÚS nadväzuje na svoje predchádzajúce právne názory,
obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach – napr.
uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 345/2013, sp. zn. IV. ÚS 346/2013 a sp. zn. IV. ÚS 360/2013
z 13. júna 2013 a ďalšie – a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od „ratio decidenti“ týchto
rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
0 ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže
sťažovateľka domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam
prvostupňového súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.
Požiadavkou princípu právnej istoty je totiž postulát, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď; preto
ústavný súd aj v týchto veciach v plnom rozsahu odkazuje na dôvody predchádzajúcich
rozhodnutí o odmietnutí sťažností sťažovateľky.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v nich nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013