Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 210/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka o sťažnosti J. S., Ž., D. F., Ž., L. K., Ž., D. Š., Ž., A. H., Ž., E. K., Ž., J. D., Ž.,

Ing. I. L., Ž., K. Š., Ž., P. K., T., J. V., N., A. B., Ž., J. D., Ž., A. D., Ž., T. D., Ž., P. Š., Ž.,

B. L., Ž., P. L., B., R. H., Ž., a M. S., Ž., zastúpených obchodnou spoločnosťou P. s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. P., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. novembra 2012 takto

rozhodol:

1. Základné práva J. S., D. F., L. K., D. Š., A. H., E. K., J. D., Ing. I. L., K. Š., P. K., J. V.,

A. B., J. D., A. D., T. D., P. Š., B. L., P. L., R. H. a M. S. podľa čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46

ods. 1 a 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. novembra 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Z r u š u j e uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. novembra 2012 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania J. S.,

D. F., L. K., D. Š., A. H., E. K., J. D., Ing. I. L., K. Š., P. K., J. V., A. B., J. D., A. D., T. D.,

P. Š., B. L., P. L., R. H. a M. S. v sume 1 749,48 € (slovom tisícsedemstoštyridsaťdeväť

eur a štyridsaťosem centov) na účet obchodnej spoločnosti P. s. r. o., B., konajúcej

prostredníctvom ich právneho zástupcu advokáta JUDr. M. P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. S., Ž., D. F.,

Ž., L. K., Ž., D. Š., Ž., A. H., Ž., E. K., Ž., J. D., Ž., Ing. I. L., Ž., K. Š., Ž., P. K., T., J. V.,

N., A. B., Ž., J. D., Ž., A. D., Ž., T. D., Ž., P. Š., Ž., B. L., Ž., P. L., B., R. H., Ž., a M. S.,

Ž., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených obchodnou spoločnosťou P. s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. P., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a 4, ako aj a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. novembra 2012 (ďalej

len „uznesenie z 13. novembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu

Ž. (ďalej len „OPÚ“) sp. zn. 2008/00267/R z 18. júna 2009 (ďalej len „rozhodnutie

z 18. júna 2009“) bolo nariadené vykonanie projektu pozemkových úprav v Záhradkárskej

osade Slovenského zväzu záhradkárov „Do Stráne“ Ž. v katastrálnom území Z. (ďalej len

„záhradkárska osada Do Stráne“) podľa o užívaní

pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo v citáciách „zákon

o vyporiadaní“).

Sťažovatelia proti rozhodnutiu z 18. júna 2009 podali odvolanie, v ktorom

predovšetkým namietali, že

a) suma peňažných náhrad, ktoré boli sťažovateľom ako vlastníkom pozemkov

ponúknuté za pozemky, ktoré sú v užívaní záhradkárov, nezodpovedá ich súčasnej trhovej

cene, t. j. hodnote pozemkov, ktoré tieto pozemky majú v čase vyporiadania vlastníckych

práv k nim a nadobudnutia vlastníctva k nim záhradkármi ako súčasnými užívateľmi

pozemkov,

b) hodnota (kvalita) ani výmera náhradných pozemkov, ktoré boli ponúknuté

sťažovateľom v katastrálnych územiach L. a T., nezodpovedajú pozemkom nachádzajúcim

sa v záhradkárskej osade Do Stráne, výrazný nepomer hodnoty náhradných pozemkov

je zrejmý už zo skutočnosti, že katastrálne územia náhradných pozemkov sa nachádzajú

v obciach do 5 000 obyvateľov (v obciach T. a L. sa počet obyvateľov pohybuje okolo

2 000 obyvateľov v každej z obcí), zatiaľ čo pôvodné pozemky sťažovateľov sa nachádzajú

v intraviláne mesta Ž., ktoré je krajským mestom s počtom obyvateľov presahujúcim

85 000 obyvateľov a je štvrtým najväčším mestom Slovenskej republiky.

V rámci svojej argumentácie v odvolaní sťažovatelia poukázali aj na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Urbárska obec T.

v. Slovenská republika z 27. januára 2009 vydaný na základe sťažnosti č. 74258/01 (ďalej

len „rozsudok ESĽP z 27. januára 2009“), v ktorom ESĽP uviedol, že konaním príslušných

vnútroštátnych orgánov Slovenskej republiky v súlade so ,

na základe ktorého dôjde k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom z vlastníkov

na užívateľov týchto pozemkov, dochádza k porušovaniu čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), pretože poskytovanie náhrad na účely vyporiadania vlastníctva k pozemkom

v zriadených záhradkárskych osadách podľa vychádzajúcich z ceny

pozemkov v čase, keď bola zriadená záhradkárska osada, a nezohľadňujúcich skutočnú

trhovú cenu pozemkov v čase prevodu vlastníctva je v rozpore s čl. 1 dodatkového

protokolu.

Rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Ž. (ďalej len „KPÚ“)

sp. zn. /K zo 16. decembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie zo 16. decembra

2009“) bolo odvolanie vlastníkov pozemkov proti rozhodnutiu z 18. júna 2009 zamietnuté,

pretože „konanie o priznaní náhrady vlastníkom pozemkov v ZO SZZ Do Stráne je súčasťou

etapy konania o vyhotovenie a schválenie projektu pozemkových úprav a táto etapa bola

právoplatne ukončená rozhodnutím OPÚ o schválení projektu pozemkových úprav

č. 2008/00267/R zo dňa 02. 02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. 3. 2009. KPÚ ďalej

uviedol, že spôsob a výška náhrady podľa schváleného projektu je v súlade s platným

zákonom o vyporiadaní a ani OPÚ ani KPÚ nie sú príslušné na zmenu zákona.“.

Uvedené námietky niektorí zo sťažovateľov predložili aj v štádiu zverejnenia

projektu pozemkových úprav a výpisu z návrhu projektu v zmysle § 13 ods. 1 zákona

č. , avšak OPÚ, KPÚ a ani Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej

republiky týmto námietkam nevyhoveli.

Podľa sťažovateľov pri rozhodovaní a postupe správnych orgánov zúčastnených

na rozhodovaní predmetnej veci bolo potrebné dbať na postavenie Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky,

a prednostne ho aplikovať tak, aby nedochádzalo v predmetnom konaní k porušovaniu práv

ním priznaných.

Sťažovatelia 18. februára 2010 podali na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) žalobu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorou žiadali preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

zo 16. decembra 2009 a rozhodnutia z 18. júna 2009 a im predchádzajúceho postupu (ďalej

len „žaloba“). Krajský súd uznesením č. k. -234 z 2. novembra 2011 (ďalej len

„uznesenie z 2. novembra 2011“) konanie o žalobe sťažovateľov zastavil podľa § 250d

ods. 3 z dôvodu, podľa ktorého žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom. V rámci odôvodnenia uznesenia z 2. novembra 2011

krajský súd vyslovil právny názor, že rozhodnutím o nariadení vykonania projektu podľa

ustanovenia nemôžu byť sťažovatelia dotknutí

na svojich právach, keďže táto časť etapy vykonania projektu pozemkových úprav sa týka

len vytýčenia pozemku v samostatnom obvode náhradných pozemkov a vyhotovenia

geometrického plánu, a z tohto dôvodu ide o rozhodnutie, ktoré nespadá pod možnosť

súdneho preskúmania.

Sťažovatelia proti uzneseniu z 2. novembra 2011 podali odvolanie, v ktorom okrem

iného poukázali na to, že krajský súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keď vyňal

rozhodnutie 18. júna 2009 a rozhodnutie zo 16. decembra 2009 z možnosti súdneho

preskúmania s poukázaním na ustanovenie , pretože uvedenými

rozhodnutiami sú dotknuté práva sťažovateľov, keďže sú právnym podkladom na vytýčenie

pozemkov v samostatnom obvode náhradných pozemkov, vyhotovenie geometrického

plánu, ktorý následne slúži ako verejná listina, t. j. právny titul, na základe ktorého dôjde

k zápisu pozemkov v katastri nehnuteľností.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol uznesením z 13. novembra 2012

(doručeným sťažovateľom 15. januára 2013 a právoplatným 7. februára 2013), ktorým bolo

uznesenie z 2. novembra 2011 v časti o preskúmanie rozhodnutia zo 16. decembra 2009

potvrdené.

Najvyšší súd sa k už uvedeným námietkam sťažovateľov obsiahnutým v odvolaní

sťažovateľov stotožnil so záverom krajského súdu, podľa ktorého sa zmeny v katastri

nehnuteľností vykonávajú až na základe rozhodnutia, ktorým sa schváli vykonanie projektu,

a preto až takýmto rozhodnutím môžu byť sťažovatelia na svojich právach priamo dotknutí.

Sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na nekonzistentnosť rozhodovania

najvyššieho súdu o tejto otázke, ktorý v skutkovo obdobných veciach (napr. uznesenie

sp. zn. z 10. marca 2010, rozsudok sp. zn. zo 16. apríla

2007, uznesenie sp. zn. zo 17. januára 2008, uznesenie sp. zn.

z 20. februára 2009, rozsudok sp. zn. z 18. mája 2011,

rozsudok sp. zn. z 12. októbra 2011) týkajúcich sa preskúmavania zákonnosti

rozhodnutí vydaných podľa postupovali tak,

že v predmetných konaniach preskúmali meritum veci a rozhodli o ňom, resp. rozhodli

vo veci samej, t. j. v týchto prípadoch uvedené rozhodnutia neboli vyňaté ich postupom

z možnosti ich súdneho prieskumu.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na prax obvodných pozemkových

úradov (napr. rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Senica z 25. februára 2008,

rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu K. z 25. júla 2007, rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu R. z 11. decembra 2007), ktoré vo svojich rozhodnutiach

o nariadení vykonania projektu pozemkových úprav podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona

č. v rámci v nich obsiahnutého poučenia uvádzajú možnosť ich preskúmania

súdom.

Uznesením z 13. novembra 2012 (doručeným sťažovateľom 15. januára 2013,

právoplatným 7. februára 2013), ktorým bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľov,

bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, ako aj ich práva na ochranu vlastníctva podľa a 4 , ktorého

súčasťou je aj právo na primeranú náhradu v prípade vyvlastnenia, z dôvodu vylúčenia

možnosti preskúmateľnosti rozhodnutia z 18. júna 2009 a rozhodnutia zo 16. decembra

2009 súdom.

Z procesnej opatrnosti podali sťažovatelia 6. marca 2013 dovolanie proti uzneseniu

z 13. novembra 2012, v ktorom namietali, že postupom súdu im bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle .

Sťažovatelia vo svojej argumentácii poukázali na judikatúru ústavného súdu – nález

sp. zn. z 11. júna 1997, aj na závery vyslovené v náleze ústavného súdu

sp. zn. z 15. októbra 2003, v ktorom ústavný súd preskúmaval uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo zastavené konanie o žalobe o preskúmanie rozhodnutia podľa

pre nepreskúmateľnosť uvedeného rozhodnutia súdom.

Ústavný súd v uvedenom náleze vyslovil, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu

(bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv

a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa vylúčené z právomoci

všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia a iných

zákonov. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd v skutkovo obdobnej veci dospel k záveru,

že rozhodnutie podľa sa svojím obsahom týka vlastníckeho

práva vlastníkov pozemkov, t. j. dotýka sa ich práva, právom chráneného záujmu alebo

povinnosti fyzickej osoby, a preto bol krajský súd povinný preskúmať uvedené rozhodnutie

a v merite veci rozhodnúť.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením z 13. novembra 2012 došlo k porušeniu ich základných

práv podľa a 4 a a 2 , zruší uvedené uznesenie, vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná im náhradu trov právneho zastúpenia v sume

3 142,58 €.

K sťažnosti sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným

19. júna 2013 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho

súdu vo vyjadrení uviedol: „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľov, (napriek

názoru konajúceho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Sžr vysloveného

vo vyjadrení k sťažnosti), musí Najvyšší súd Slovenskej republiky s poľutovaním

konštatovať, že konajúci senát vo svojom uznesení č. k. z 13. novembra 2012

vyslovil právny názor nekonzistentný s doteraz vyslovenými právnymi názormi iných

senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, týkajúcich sa práve

rozhodnutí o vykonaní projektu v zmysle o užívaní

pozemkov v zriadených pozemkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení

neskorších predpisov (napr. rozhodnutia sp. zn. z 9. marca 2010,

sp. zn. z 16. apríla 2007, sp. zn. z 17. januára 2008,

sp. zn. , sp. zn. z 18. mája 2011, sp. zn.

12. októbra 2011).

Vo všetkých týchto konaniach bolo predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti

druhej hlavy práve rozhodnutie, vydané v zmysle vyššie

citovaného ustanovenia a v rámci skúmania podmienok konania, bolo vyslovené, že takéto

rozhodnutie súdnemu prieskumu podlieha. Preto nebol dôvod pre zastavenie konania

v zmysle ustanovenia .

Najvyšší súd Slovenskej republiky naďalej zastáva názor, že nie je dôvod odchýliť

sa od doterajšej rozhodovacej súdnej praxe.“

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci.

2. V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 uznesením najvyššieho súdu z 13. novembra 2012. K porušeniu

označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd im svojím postupom

v predmetnej veci odňal možnosť konať pred súdom, pretože o otázke podstatnej

pre rozhodnutie dospel tento súd k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého

rozhodnutie o nariadení vykonania projektu podľa

nie je preskúmateľné súdom, pretože ním nie sú dotknuté základné práva sťažovateľov

a nezakladajú sa ním konkrétne práva a povinnosti. Sťažovatelia taktiež namietali,

že uvedený právny záver najvyššieho súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho

súdu, ako aj so závermi prijatými ústavným súdom v jeho náleze sp. zn.

z 15. októbra 2003.

Najvyšší súd uznesením z 13. novembra 2012 potvrdil uznesenie z 2. novembra 2011

v časti o preskúmanie rozhodnutia KPÚ zo 16. decembra 2009 a účastníkom konania

náhradu trov konania nepriznal (uznesením z 2. novembra 2011 krajský súd podľa § 250d

ods. 3 zastavil konanie a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania).

V odôvodnení uznesenia z 13. novembra 2012 najvyšší súd stručne zhrnul závery

uvedené v uznesení krajského súdu z 2. novembra 2011, dôvody odvolania podaného proti

nemu sťažovateľmi v časti týkajúcej sa rozhodnutia KPÚ zo 16. decembra 2009, poukázal

na znenie , a , ako aj a i zákona

č. a následne uviedol: «Zo spisu krajského súdu je zrejmé, že žalobcovia

sa žalobou zo dňa 16. 2. 2010 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského

pozemkového úradu v Ž. o odvolaní vlastníkov pozemkov proti nariadeniu vykonania

projektu pozemkových úprav v ZO SZZ „Do Stráne“ Ž. v kat. území Z. č. j. 2009/0675/K

zo dňa 16. 12. 2009, ako aj rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Ž.

č. 2008/060267/R zo dňa 18. 6. 2009, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia

a rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Ž. č. 2008/00267/R o schválení projektu

pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v záhradkárskej osade

„Do Stráne“... Ž. v katastrálnom území Z.

Krajský súd napadnutým uznesením konanie v oboch bodoch zastavil. Následne

žalobcovia napadli uznesenie krajského súdu v časti, ktorá sa týka preskúmania zákonnosti

postupu a rozhodnutia Krajského pozemkového úradu v Ž. o odvolaní vlastníkov pozemkov

proti nariadeniu vykonania projektu pozemkových úprav v ZO SZZ „Do Stráne“ Ž.

v kat. území Z., č. j. 2009/0675/K zo dňa 16. 12. 2009 ako aj rozhodnutia Obvodného

pozemkového úradu v Ž. o nariadení vykonania pozemkových úprav č. 2008/060267/R

zo dňa 18. 6. 2009 a v časti o trovách konania.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, podľa ktorého žaloba

smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Ustanovenia – 17 , upravujú dve etapy vykonania projektu

pozemkových úprav. Obvodný pozemkový úrad v zmysle uvedených ustanovení vydáva

2 rôzne rozhodnutia, a to rozhodnutie o vykonaní projektu pozemkových úprav (§ 15 ods. 1

) a rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav

( ). Zmeny v katastri nehnuteľností sa vykonávajú

až na základe rozhodnutia ktorým sa schváli vykonanie projektu. Až týmto rozhodnutím

môžu byť žalobcovia na svojich právach dotknutí. Z predložených spisov vyplýva, že takéto

rozhodnutie, rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úpravy, zatiaľ

vydané nebolo.

K námietke týkajúcej sa , a to, že podľa názoru žalobcov

z uvedeného ustanovenia vyplýva, že každé rozhodnutie správneho orgánu vydané

v správnom konaní je preskúmateľné súdom a z ďalších rozhodnutí sú preskúmateľné tie,

ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických

osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, odvolací súd poznamenáva, že toto tvrdenie

žalobcov nie je správne. Súdna ochrana v rámci správneho súdnictva môže byť poskytnutá

iba v prípade, ak rozhodnutie alebo postup správneho orgánu zakladá, mení alebo zrušuje

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Musí ísť o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych práv žalobcu.

Vyplýva to aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Námietku ohľadom poučenia obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí Krajského

pozemkového úradu považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko ani nesprávne poučenie

nezakladá možnosť či už podať odvolanie, alebo rozhodnutie preskúmať súdom.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skúmania podmienok konania krajským súdom,

odvolací súd uvádza, že v zmysle súd skúma podmienky konania počas celého konania

a v prípade, ak zistí, že je možné postupovať podľa ust. , krajský súd tak

urobí aj napriek tomu, že už vykonal niekoľko procesných úkonov.

Proti uzneseniu č. k. -164 zo dňa 27. 4. 2011 nie je prípustné podanie

odvolania, odvolací súd, ho preto nemôže preskúmať.

Odvolacie námietky žalobcov neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, krajský

súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom náležitým

spôsobom svoj právny záver aj odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa a veta druhá

potvrdil...»

Pre prijatie rozhodnutia v predmetnej veci bolo podstatné zodpovedať otázku,

či rozhodnutie o nariadení vykonania projektu pozemkových úprav podľa § 15 ods. 1

podlieha súdnemu prieskumu.

Podľa tento zákon upravuje

postup obvodných pozemkových úradov, vlastníkov pozemkov v zriadených záhradkových

osadách (ďalej len „vlastníci“), nájomcov a užívateľov pozemkov v zriadených

záhradkových osadách (ďalej len „užívatelia“) a Slovenského pozemkového fondu v konaní

o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie“) na účely

vyporiadania vlastníctva k pozemkom v zriadených záhradkových osadách.

V prípade, že nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi vlastníkmi pozemkov

v zriadených záhradkových osadách a užívateľmi týchto pozemkov, je zákonom relevantná

väčšina užívateľov pozemkov oprávnená iniciovať svojím návrhom konanie o vyporiadanie

vlastníctva k uvedeným pozemkom.

Predmetné konanie je podľa zákonnej úpravy rozdelené na etapy, z ktorých každá

nasledujúca začína po právoplatnom rozhodnutí správneho orgánu, ktorým sa končí

predchádzajúca etapa. Prvá etapa sa začína oznámením začatia konania verejnou vyhláškou,

súčasťou ktorého sú úvodné podklady (geometrický plán a register pôvodného stavu), proti

ktorým je možné podať námietky ( ). Správny orgán

je povinný skúmať splnenie podmienok začatia konania podľa § 7 citovaného zákona.

V tomto štádiu konania má vlastník pozemku právo ponúknuť užívateľovi a záhradkovej

organizácii odkúpenie stavieb, trvalých porastov a spoločných zariadení nachádzajúcich

sa na pozemku v jeho vlastníctve, a to za cenu rovnajúcu sa sume náhrady uvedenej v § 3

ods. 3 a 4, a v prípade, že takú ponuku uplatnia vlastníci nadpolovičnej väčšiny pozemkov

podľa výmery, konanie správny orgán zastaví ( ). Ak taká

ponuka zo strany vlastníkov nebola uplatnená, resp. jej uplatnenie oznámili vlastníci menšej

ako polovičnej výmery zriadenej záhradkovej osady, správny orgán v konaní pokračuje.

Účastníci konania majú právo podať námietky podľa § 7 ods. 4 a § 8 ods. 3 citovaného

zákona a až po právoplatnom rozhodnutí o nich správny orgán schváli úvodné podklady

( ), čím končí prvá etapa uvedeného konania, resp. etapa

začatia konania.

Následne sa v predmetnom konaní realizujú úkony smerujúce k vypracovaniu

a schváleniu projektu pozemkových úprav v zriadenej záhradkovej osade. V druhej etape sú

predmetom konania iba tie pozemky, ktoré majú iného užívateľa, ako je vlastník. Pred

vypracovaním projektu majú vlastníci na výzvu správneho orgánu v lehote 60 dní právo

vyjadriť sa k spôsobu vyrovnania buď pridelením náhradných pozemkov v obvode

pozemkových úprav, alebo poskytnutím náhrady v peniazoch. Po uplynutí tejto

lehoty správny orgán rozhodnutím určí obvod pozemkových úprav a rozhodne,

že vlastníkom, ktorí sa v lehote 60 dní nevyjadrili, patrí náhrada v peniazoch, a vlastníkom,

ktorí nesplnili podmienku uvedenú v § 8 ods. 5, patrí náhrada v pozemkoch (§ 10 zákona

č. ). Projekt pozemkových úprav sa schvaľuje rozhodnutím podľa

po právoplatnom rozhodnutí o námietkach podaných účastníkmi

konania podľa § 13 ods. 1 citovaného zákona. Rozhodnutie o schválení projektu

je v správnom konaní konečným rozhodnutím, proti ktorému opravný prostriedok nie je

prípustný ( ), ktoré ale podlieha súdnemu prieskumu.

Po schválení projektu pozemkových úprav správny orgán nariadi rozhodnutím

vykonanie projektu pozemkových úprav, ktoré je poslednou etapou konania o pozemkových

úpravách na účely vyporiadania vlastníctva k pozemkom v zriadených záhradkových

osadách ( a nasl. ). Základom vykonania projektu pozemkových

úprav je vytýčenie náhradných pozemkov v teréne a následné vyhotovenie geometrického

plánu.

Z uvedeného je zrejmé, že výsledkom konania o nariadení vykonania projektu

je geometrický plán, ktorý je jedným zo zákonných predpokladov na zápis vlastníckeho

práva k náhradným pozemkom do katastra nehnuteľností v prospech vlastníkov.

Uvedený geometrický plán spolu s administratívnym rozhodnutím o vykonaní

projektu podľa predstavujú listiny, ktoré sú spôsobilé na zápis

vlastníckeho práva k náhradným pozemkom v prospech vlastníkov v katastri nehnuteľností.

Na základe uvedeného možno podľa ústavného súdu konštatovať, že rozhodnutie

o nariadení vykonania projektu pozemkových úprav má vplyv na konštituovanie

hmotnoprávnych oprávnení vlastníkov, resp. na vznik vlastníckeho práva k náhradným

pozemkom vlastníkov, preto ide o rozhodnutie, ktoré svojím obsahom zasahuje do sféry

subjektívnych práv sťažovateľov, a preto bolo povinnosťou všeobecných súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci preskúmať ho v medziach ich právomoci.

V tejto súvislosti ústavný súd rovnako ako sťažovatelia poukazuje na svoj

nález sp. zn. z 15. októbra 2003, v ktorom dospel k rovnakému právnemu

záveru, podľa ktorého rozhodnutie o nariadení vykonania projektu pozemkových úprav

podľa sa svojím obsahom týka vlastníckeho práva

sťažovateľov, a preto bolo povinnosťou príslušného súdu rozhodnúť v predmetnom konaní

v merite veci.

Sám predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k tejto sťažnosti konštatoval

nekonzistentnosť právneho názoru vysloveného v uznesení z 13. novembra 2012

s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu v obdobných veciach poukážuc na viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu (rozhodnutia sp. zn. z 9. marca 2010,

sp. zn. zo 16. apríla 2007, sp. zn. zo 17. januára 2008,

sp. zn. , sp. zn. z 18. mája 2011, sp. zn.

z 12. októbra 2011).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd taktiež opakovane vyslovil, že právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia je súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy (napr. ).

.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami

je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia.

V prípade, v ktorom sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že postupom krajského

súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutie sa týka

ich základných práv a slobôd, a preto podlieha súdnemu prieskumu, nemožno považovať

za dostatočné rozhodnutie, ktoré iba poukazuje na skutočnosť, že účinky spôsobilé vyvolať

zápis do katastra nehnuteľností vyvolá toto rozhodnutie až v spojení s rozhodnutím

o vykonaní projektu podľa Navyše, v preskúmavanom prípade

existujúca ustálená judikatúra všeobecných súdov prezentovala opačný právny záver

o rovnakej právnej otázke, preto bolo potrebné, aby najvyšší súd uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodol o odlišnej ochrane práv sťažovateľov, resp. dôvody, pre ktoré

je výklad príslušných ustanovení a

aplikovaných v rámci rozhodnutí, v ktorých najvyšší súd dospel k protichodnému právnemu

záveru, neprijateľný.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení

s dostatočne neriadil, a preto odôvodnenie

uznesenia z 13. novembra 2012 nemožno považovať za dostatočne a ústavne súladné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd bez prihliadnutia či hodnotenia obsahu

argumentácie sťažovateľov predloženej v konaní pred všeobecnými súdmi dospel k záveru,

že najvyšší súd svojím uznesením z 13. novembra 2012 porušil základné práva

sťažovateľov vyplývajúce z a 2 v spojení s .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v danom prípade nebolo predmetom konania

pred všeobecným súdom vyvlastňovanie ani nútené obmedzenie vlastníckeho práva

a ani súdny prieskum vyvlastňovacieho konania realizovaného správnym orgánom.

Sťažovatelia pritom bližšie nezdôvodnili, v čom vidia porušenie označeného článku

. Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva vyplývajúceho z

ods. 4 v predmetnom prípade nedošlo, pretože pre neposkytnutie právnej ochrany

vlastníctva sťažovateľov boli relevantné iné právne dôvody, a preto sťažnosti sťažovateľov

v časti namietaného porušenia nevyhovel.

3. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 13. novembra 2012 došlo

k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2

, ústavný súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

v spojení s podľa ]. V tomto bude viazaný

právnym názorom ústavného súdu ( ) a jeho

povinnosťou bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné

princípy.

4. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich

právnym zastupovaním obchodnou spoločnosťou P. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. M. P.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013

predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Podľa § 13 ods. 2 uvedenej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži

o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V predmetnej

veci teda odmena za dva úkony právnej služby vykonané pre dvadsať sťažovateľov

v roku 2013 zvýšená o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu 3 498,96 € (130,16 € + 2 x

7,81 € = 145,79 € x 1,2 € = 174,95 € x 20 = 3 498,96 €).

Vzhľadom na to, že sťažnosť vypracovaná advokátom sa týkala toho istého konania

za účasti tých istých účastníkov konania s predloženou identickou argumentáciou, ústavný

súd znížil takto vypočítanú odmenu za poskytovanie služieb o jednu polovicu, t. j. na sumu

1 749,48 € a v prevyšujúcej sume sťažovateľmi uplatneného nároku na náhradu trov

konania nevyhovel (mutatis mutandis ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013