Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 522/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. I. O.,

L., ktorou namietal porušenie a 2, a Slovenskej

republiky, základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2013 v spojení s opravným

uznesením z 20. februára 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2013 v súvislosti s rozhodovaním

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2013 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1

ods. 1 a 2, a (ďalej len „“),

základných práv podľa , 2 a 5, , 2 a 3 a a 2 ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Okresného

súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. januára 2013 v spojení s opravným uznesením z 20. februára 2013

a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2013 v súvislosti s rozhodovaním

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. decembra 2012 (ďalej len „žiadosť

o prepustenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

okresného súdu sp. zn. z 20. februára 2012 z dôvodov uvedených v

ods. 1 písm. a) a c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Lehota väzby sťažovateľa začala plynúť

17. februára 2012 od 14.30 h a sťažovateľ ju vykonáva v Ústave na výkon väzby v L.

Na sťažovateľa a ďalšie osoby bola následne 12. októbra 2012 podaná prokurátorkou

Okresnej prokuratúry G. obžaloba pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 188

ods. 1 a 2 písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a zločin nedovoleného ozbrojovania formou spolupáchateľstva

podľa . Sťažovateľ podal 28. decembra 2012 okresnému súdu

písomnú žiadosť o prepustenie z väzby spolu s písomným sľubom a žiadosťou o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. O týchto žiadostiach sťažovateľa

rozhodol okresný súd uznesením z 30. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“), ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho

písomný sľub a zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Okresný súd opravným uznesením z 20. februára 2013 (ďalej len

„opravné uznesenie“) opravil miesto a dátum vydania napadnutého uznesenia („V G.

dňa 30. 1. 2013“, pozn.). Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v spojení

s opravným uznesením podal sťažovateľ odôvodnenú sťažnosť. O sťažnosti rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“), ktorým sťažovateľovu sťažnosť zamietol.

3. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie okresného súdu za nedostatočne

odôvodnené vo vzťahu k jeho rozsiahlej argumentácii uvedenej v žiadosti o prepustenie

z 28. decembra 2012. Podľa sťažovateľa trvanie jeho väzby odporuje základnej požiadavke

trvania väzby na nevyhnutný čas podľa . Sťažovateľ namieta

neprimeranú dĺžku konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, predovšetkým v konaní

pred okresným súdom. Sťažovateľ zároveň považuje napadnuté uznesenie ako vydané

v nezákonnom zložení senátu, pretože bolo vydané v senáte so zmenenou predsedníčkou

senátu, o čom sťažovateľ nebol dopredu oboznámený. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu sťažovateľ namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu

k jeho argumentácii v sťažnosti. Podľa sťažovateľa krajský súd v podstate iba zopakoval

tvrdenia uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu. Preto považuje sťažovateľ

uznesenie krajského súdu za povrchné a nepresné. Tým okresný súd, ako aj krajský súd

zapríčinili hrubé porušenie označených práv sťažovateľa.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

«1. V konaní o väzbe, postupom a uznesením Okresného súdu Galanta pod

sp. zn. zo dňa 30. 01. 2013, opravným uznesením zo dňa 20. 02. 2013

a postupom a uznesením v konaní o väzbe, Krajský súd v Trnave pod č. k.

zo dňa 07. 03. 2013, boli porušené moje práva garantované SR, najmä v

ods. 1/2; čl. 2 ods. 2; č1. 12 ods. 4; čl. 17 ods. 1/2/5; čl. 46 ods. 1/2/3; čl. 48 ods. 1/2

SR.

- „Dohovorom“ v čl. 1; čl. 5 ods. 1 písm. c.; čl. 5 ods. 3/4/5; čl. 6 ods. 1; čl. 13

„Dohovoru“,

- (v znení neskorších predpisov), najmä v /6/7;

ods. 1; /3/7; /5; ; /3 .

2. Okresný súd Galanta v trestnej veci pod sp. zn. svojim konaním

a nečinnosťou porušil ustanovenia Trest, poriadku v a /2 SR,

„Dohovoru“ v čl. 6 ods. 1...»

Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia,

aby mu priznal z dôvodu porušenia jeho práv primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ako aj náhradu trov konania na účet jeho právnej zástupkyne.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil

tak, že je ním namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1, 2 a 3 a a 2 , no tiež ustanovenia a 2,

a , práv zaručených v , 3, 4 a 5, a

dohovoru a ustanovenia čl. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a napadnutým

uznesením krajského súdu. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, sa v petite

sťažnosti domáha aj ochrany pred porušovaním jednotlivých ustanovení

(§ 2, § 7, § 55, § 72, § 76, § 79). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že je ochrancom

ústavnosti, z čoho vyplýva, že zabezpečuje ochranu základných práv alebo slobôd

zaručených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom ( ). Z uvedeného vyplýva, že zabezpečenie

dodržiavania zákonov (vrátane ) je úlohou všeobecných súdov (

ods. 1 ), a nie ústavného súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46

ods. 1, 2 a 3 a a 2 a práva zaručeného v dohovoru

Ústavný súd v úvode pripomína, že napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení

s opravným uznesením, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu sú rozhodnutiami,

ktorými bolo rozhodované o väzbe sťažovateľa, resp. o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe [ ],

t. j. je rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a a 2 a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

a jej ďalšom trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok

De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75,

, atď.), resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu

a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej

slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1, 2 a 3, a v tomto

prípade aj a 2 . Ustanovenia dohovoru a totiž zahŕňajú

tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu

ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné

tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1

dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie , 2 a 3

garantujúce základné právo na súdnu ochranu, ako aj ustanovenia a 2

zakotvujúce základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v prítomnosti sťažovateľa a tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

(m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby a ďalších jeho návrhoch a krajského súdu rozhodujúceho

o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu namietal porušenie takých práv, ktoré

na konanie a rozhodovanie o nej nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo

dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými

právami a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. Na tomto základe

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv

zaručených v , 2 a 3 a a 2 a práva zaručeného v

dohovoru odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv zaručených v a 3, 4 a 5 dohovoru

Sťažovateľ namieta v prvom rade celkovú dĺžku konania pri rozhodovaní o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o sťažnosti proti rozhodnutiu o jeho žiadosti.

Sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby bola doručená okresnému súdu

28. decembra 2012 a okresný súd o nej rozhodol napadnutým uznesením z 30. januára 2013;

teda konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo na okresnom súde 33 dní do rozhodnutia a 43 dní

do doručenia napadnutého uznesenia, ako uvádza sťažovateľ. Pretože však došlo

v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia v jeho záverečnej časti k zrejmej

nesprávnosti (namiesto „V G. dňa 30. 1. 2013“ bolo nesprávne uvedené „V T. dňa

30. 1. 2012“, pozn.), boli tieto nesprávnosti opravným uznesením z 20. februára 2013

odstránené. Z uvedeného dôvodu preto podľa sťažovateľa trvalo konanie o žiadosti

o prepustenie z väzby na okresnom súde až 53 dní – (vydanie opravného uznesenia, pozn.),

resp. po doručenie opravného uznesenia až 55. Opravné uznesenie sa po nadobudnutí

právoplatnosti stáva súčasťou pôvodného uznesenia, v prípade sťažovateľa ním však bola

opravená iba záverečná časť napadnutého uznesenia (dátum a miesto vydania uznesenia)

a nemala vplyv na výroky napadnutého uznesenia a ani jeho odôvodnenie.

Konanie na okresnom súde o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho

ďalších návrhoch z hľadiska jeho dĺžky preto hodnotí ústavný súd ako primerané,

ktoré nevyvoláva pochybnosti o možnom obmedzení či porušení označených práv

sťažovateľa.

Obdobné stanovisko zaujíma ústavný súd aj k priebehu a dĺžke konania na krajskom

súde. Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. januára

2013 v spojení s opravným uznesením z 20. februára 2013. Proti uzneseniu okresného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením zo 7. marca 2013.

Zo sťažnosti nie je zrejmé, kedy bol krajskému súdu doručený súdny spis vo veci väzby

sťažovateľa spolu s jeho sťažnosťou, napriek tomu je zrejmé, že od rozhodnutia okresného

súdu o žiadosti sťažovateľa do rozhodovania krajského súdu o sťažnosti uplynulo spolu

36 dní. Uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi o 4 dni. Konanie

na krajskom súde z hľadiska jeho rýchlosti preto netrvalo tak dlho, aby bolo možné v tomto

prípade uvažovať o možnom porušení práv sťažovateľa. Navyše, je potrebné poukázať

aj na skutočnosť, že krajský súd rozhodoval ako sťažnostný súd, ktorý na podklade

sťažnosti sťažovateľa iba preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia okresného

súdu v spojení s opravným uznesením a konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vo vzťahu k jeho argumentácii uplatnenej

v žiadosti o prepustenie z väzby a následne v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd nezistil v napadnutých uzneseniach žiadne uvedené nedostatky. Okresný

súd jasne a dôsledne odôvodnil odmietnutie žiadosti sťažovateľa, pretože v prípade

sťažovateľa nezistil dôvody na jeho prepustenie z väzby. Napadnuté uznesenie okresného

súdu je presvedčivo odôvodnené aj z hľadiska existencie formálnych a materiálnych

dôvodov väzby. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by vzbudzovala pochybnosti

o objektívnosti skutkových záverov okresného súdu týkajúcich sa väzby sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie okresného súdu je zároveň dostatočne individualizované, pokiaľ ide

o dôvody väzby sťažovateľa, a preto je plne ústavne akceptovateľné. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu z hľadiska svojho odôvodnenia

korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane

konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997).

Právo zaručené v čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta,

nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený, ale umožňuje mu žiadať

o prepustenie na slobodu s prípadným poskytnutím záruky, ktorú však sťažovateľ v žiadosti

o prepustenie ani neuviedol. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť,

či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby

do vyšetrovacej väzby.

Obdobne hodnotí ústavný súd aj napadnuté uznesenie krajského súdu. Krajský súd

rozhodoval ako súd druhého stupňa o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu v spojení

s opravným uznesením. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je stručnejšie, avšak krajský

súd preskúmaval uznesenie okresného súdu, preto je aj takýto rozsah odôvodnenia

primeraný, a teda akceptovateľný.

Ústavný súd hodnotí napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu ako

dostatočne odôvodnené, nevzbudzujúce žiadne pochybnosti o správnosti a úplnosti jeho

záverov.

Sťažovateľ vyjadril tiež názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané

nezákonným senátom, pretože bolo vydané v senáte so zmenenou predsedníčkou senátu,

o čom sťažovateľ nebol dopredu oboznámený.

Napadnuté uznesenie okresného súdu a následne aj opravné uznesenie okresného

súdu bolo vydané v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. K. F., ktorá je podľa

rozvrhu práce okresného súdu na rok 2013 zastupujúcou sudkyňou sudkyne JUDr. E. S.,

ktorej bola trestná vec sťažovateľa pridelená. V danom prípade išlo o situáciu

predpokladanú v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, upravujúcom vzájomné zastupovanie

sudcov v prípade vzniku náhlej prekážky v práci (kratšej ako šesť týždňov, pozn.),

ktorá bráni zákonnému sudcovi, ktorému vec bol pridelená, vykonávať vo veci úkony

a rozhodovať vo veci. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby preto rozhodoval senát

pod vedením zastupujúcej predsedníčky senátu, pričom tento korektný postup bol využitý

práve v záujme zabezpečenia urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa. Postup

okresného súdu preto nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako nesprávny či svojvoľný,

naopak bolo ním zabezpečené prednostné prerokovanie a rozhodovanie o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd nemôže ani tejto námietke uplatnenej

sťažovateľom priznať ústavnú relevanciu.

Tieto všetky okolnosti sú preto dôvodom, pre ktorý ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 4

, dohovoru a práva podľa dohovoru

Sťažovateľ sťažnosť vo vzťahu k týmto ustanoveniam a dohovoru bližšie

neodôvodňuje, avšak ich ochrany sa domáha tak v úvode sťažnosti, ako aj v jej petite.

Označené články , ktorých porušenie sťažovateľ namieta, predstavujú základné

princípy a postuláty Slovenskej republiky, vzťah k medzinárodnému právu a postavenie

štátnych orgánov, resp. ide rámcové ustanovenie pri uplatňovaní základných práv (čl. 12

ods. 4 ), avšak nepredstavujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých

ochrany by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdom v konaní podľa

domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých

zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Pokiaľ ide o právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť, ako by uvedené právo mohlo byť porušené, a to ani v spojení

s ďalšími právami podľa dohovoru, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáhal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa (zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania) je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v tomto prípade nedošlo,

bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013