Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 495/2013
PDF · 134.15 KB
No categories available
I. ÚS 495/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. S, toho času vo výkone väzby, zastúpeného advokátom
Mgr. M. B., N., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 11/2013 z 9. apríla 2013 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna
2013 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 11/2013 z
9. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 67/2012 z 1. júla 2012
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V priebehu
väzobného stíhania sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) mu bola väzba niekoľkonásobne predlžovaná, a to naposledy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o jej predĺžení v konaní o sťažnosti v rozpore
s právnym názorom Špecializovaného trestného súdu ako súdu prvostupňového. Sťažovateľ
s predĺžením väzobného stíhania svojej osoby najvyšším súdom nesúhlasil, pričom
vychádzajúc zo zákonnej úpravy a prihliadajúc aj na judikatúru ústavného súdu
predovšetkým poukázal na „... vzťah medzi všeobecným princípom trvania väzby podľa §
76 TP ods. 1 a osobitnými pravidlami pre určovanie dĺžky trvania väzby určenými v § 76
ods. 2, ods. 6 a ods. 7 TP, kde je v každom prípade potrebné naplniť podmienky podľa § 76
ods. 1 TP, pričom splnenie niektorej z osobitných podmienok trvania väzby podľa vyššie
uvedených ustanovení nemá za následok vylúčenie všeobecného princípu podľa § 76 ods. 1
TP“. V konkrétnych okolnostiach svojej trestnej veci teda poukázal na to,
že „Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní striktne držal... zákonnej úpravy a...
rozhodol tak, že nepredĺžil lehotu trvania väzby...
Základným skutkovým dôvodom bolo porušenie povinností orgánov činných
v trestnom konaní postupovať podľa §-u 2 ods. 6 Tr. poriadku vo väzobných veciach
prednostne a urýchlene, a to konkrétne vo vzťahu k vyhotovovaniu mojich znaleckých
posudkov vo veci“, kým naproti tomu najvyšší súd „... mal za to, že postup orgánov činných
v trestnom konaní spĺňal a spĺňa podmienky ustanovené v § 2 ods. 6 Tr. poriadku“.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 11/2013, Uznesením zo dňa
09. 04. 2013 porušil právo Š. S. na ochranu osobnej slobody zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy... a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru...
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR vydané dňa 09. 04. 2013, sp. zn.:
5 Tost 11/2013 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, v akej veci sa týka, kto ho podáva... . Podľa
§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť
splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak.
V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným
súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať... Podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
dôkaz o inom zásahu.
7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie
sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj
splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženie
splnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
10. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 9) ústavný súd pripomína, že tento nie
je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
11. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013