Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 481/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12.

januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ ) sp. zn. z 12. januára

2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2013 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako matka maloletého P. B. podala žiadosť o

rodičovský príspevok pri riadnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, ktoré má

dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Jej žiadosť bola Úradom práce, sociálnych vecí a

rodiny v Poprade, detašovaným pracoviskom v Levoči (ďalej len „prvostupňový správny

orgán“) zamietnutá na základe vyjadrenia posudkového lekára, ktorý dospel k záveru, že

„zdravotný stav maloletého nepatrí do zoznamu chorôb a stavov, ktoré si vyžadujú osobitnú

starostlivosť podľa prílohy č. 2 kapitoly X “. Rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu na základe odvolania sťažovateľky bolo potvrdené aj

odvolacím správnym orgánom – Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava,

pracoviskom Košice (ďalej len „žalovaný“), ktorý pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky

vychádzal okrem iného aj z ďalšieho posudku vyhotoveného pre účely štátnych sociálnych

dávok vypracovaného jeho posudkovým lekárom. Podľa sťažovateľky sú obe rozhodnutia

správnych orgánov „protirečivé, rozporuplné..., nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo pre nedostatok dôvodov...“.

Na základe žaloby podanej sťažovateľkou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky. Na základe odvolania podaného

sťažovateľkou najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. Podľa

názoru sťažovateľky všeobecné súdy konajúce v jej právnej veci vydali nesprávne

rozhodnutia. Rozsudok najvyššieho súdu je „nedostatočne a nesprávne odôvodnený“, čím

došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Zrušiť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013,

a rozsudok KS – Košice č. -85 zo dňa 12. 1. 2012.

2. Navrhujem vysloviť porušenie základného práva žalobkyne na spravodlivý súdny

proces, práva na súdnu ochranu, porušenie a nasl. SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Za tendenčný zaujatý postup priznať primerané finančné zadosťučinenie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, pričom vychádzajúc

z petitu sťažnosti, ktorým je v zmysle viazaný, ako aj

z jej obsahu ustálil, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

a rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako matka maloletého, a teda oprávnená

osoba, podala 31. júla 2009 na prvostupňovom správnom orgáne žiadosť o rodičovský

príspevok pri riadnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, ktoré má dlhodobo

nepriaznivý zdravotný stav. Prvostupňový správny orgán žiadosť sťažovateľky zamietol

rozhodnutím č. 2/2010/08830/3 z 15. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu“) z dôvodu, že na základe posudku vyhotoveného posudkovým lekárom

sa zdravotný stav maloletého nepovažuje za zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú

starostlivosť. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou odvolací správny orgán

(žalovaný) nevyhovel odvolaniu sťažovateľky a rozhodnutím č. AA/2010/02046

zo 14. mája 2010 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľka následne podala žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorú krajský súd rozsudkom zamietol. Predmetný

rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd

preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozsudok krajského súdu, ktorý potvrdil ako

vecne správny.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní najvyšší súd. Vzhľadom

na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať

rozsudok krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva rozsudkom

krajského súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv rozsudkom najvyššieho

súdu

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorý je podľa sťažovateľky nedostatočne a nesprávne odôvodnený, keďže vychádza

z nesprávnych a nedostatočných skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či

rozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému

pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti rozsudku k námietkam sťažovateľky uviedol:

«Podľa a oprávnená

osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa.

Dieťaťom podľa ods. 1 písm. a/ je dieťa do šiestich rokov veku, ktoré má dlhodobo

nepriaznivý zdravotný stav.

Podľa o prídavku na dieťa, dlhodobo nepriaznivý

zdravotný stav dieťaťa je choroba a stav uvedené v prílohe osobitného predpisu č. 2

k zákonu o sociálnom poistení, ktoré podľa poznatkov lekárskej vedy trvajú viac ako

dvanásť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo je predpoklad, že budú trvať

viac ako dvanásť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov a vyžadujú osobitnú

starostlivosť podľa tejto prílohy.

Podľa prílohy č. 2 kap. X zákona o sociálnom poistení zdravotný stav vyžaduje

osobitnú starostlivosť pri cielenej aplikácii liekov, liečbe kyslíkom, ošetrovanie záchvatov

dýchavice, individuálnu liečebnú telesnú výchovu a dychovú rehabilitácii, pri návšteve

špeciálnych zdravotníckych zariadení, prevenciu sezónneho zhoršenia, sprevádzanie

do špecializovaných zdravotníckych zariadení, v prípade tracheostómie pomoc pri

komunikácii.

Z obsahu spisov vyplýva, že žalobkyňa, matka malol. P. B.., o ktorého sa riadne

stará, ako oprávnená osoba si podala žiadosť o rodičovský príspevok 15. októbra 2009 na

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Košice (ďalej len

„žalovaný“), ktoré ju odstúpilo Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade,

detašované pracovisko v Levoči (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), ktorému bola

žiadosť doručená 26. októbra 2009, pričom o jeho priznanie žiadala od 19. novembra 2009.

Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu z 15. marca 2010, č. 2/2010/08830/3, bola

zamietnutá žiadosť žalobkyne o rodičovský príspevok pri starostlivosti o dieťa do šiestich

rokov veku, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav z dôvodu, že zdravotný stav

dieťaťa P. B., sa nepovažuje za taký dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje

osobitnú starostlivosť. Podkladom pre rozhodnutie bol posudok z 12. marca 2010 č. PÚ

2/2010/15385-603/LE, podľa ktorého maloletý P. B... nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný

stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť podľa o

prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona o sociálnom poistení, podľa jeho prílohy č.

2, kap. X. Podľa vyjadrenia posudkového lekára zdravotný stav maloletého P. B. nepatrí

do zoznamu chorôb a stavov, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť pri hore uvedených

činnostiach. Podľa tohto posudku preventívna izolácia dieťaťa od zdroja infekcie v detskom

kolektíve nespadá pod choroby a stavy vymedzené v prílohe č. 2 zákona o sociálnom

poistení, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť.

V dôsledku podaného odvolania, v ktorom žalobkyňa vyjadrila nespokojnosť

s posúdením zdravotného stavu, ako aj s celkovým postupom prvostupňového správneho

orgánu v rozhodovacej činnosti žalovaný zadovážil posudok svojho posudkového orgánu

zo 14. mája 2010 č. AA/2010/02163. Posudkový lekár ústredia práce, sociálnych vecí

a rodiny Bratislava, pracovisko Košice po preskúmaní zdravotnej dokumentácie, všetkých

dostupných odborných nálezov predložených žalobkyňou dospel k záveru, že maloletý P. B.

nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť, lebo už

nevyžaduje uvedenú špeciálnu liečbu (príl. č. 2, kap. 10 zákona o sociálnom poistení), ktorá

je taxatívne a jednoznačne vymedzená zákonom. Súčasťou zdravotnej dokumentácie bol aj

imunoalergologický nález, v ktorom lekár uviedol, že dieťa nepatrí do predškolského

detského kolektívu, a preto má automaticky nárok na osobitnú starostlivosť, avšak dieťa,

ktoré má zápaly horných ciest, rhinitídu a opakovane kašle, potrebuje starostlivosť, ale v

prílohe č. 2 kapitoly X zákona o sociálnom poistení vyžaduje taxatívne vymenované stavy,

na ktoré sa vzťahuje, čo u malol. P. B. nebolo odborným lekárom potvrdené. Zároveň platný

zákon taxatívne vymedzuje k pojmu osobitnej starostlivosti nariadenie individuálnej telesnej

výchovy s dychovou rehabilitáciou, čo tiež odborný lekár nenariadil. Maloletý by mal byť

sprevádzaný do špecializovaných zdravotníckych zariadení, ktoré tieto doporučenia riadia,

resp. v prípade trvalej tracheostómie by potreboval pomoc v komunikácii. Posudkový lekár

žalovaného vychádzal z predložených odborných nálezov z imunoalergológie zo 17. júna

2009, z 20. júla 2009 a z 10. marca 2001. Uvedené odborné nálezy diagnostikujú stav po

protrahovanom kašli, opakovanej bronchitíde (t. č. negatívny nález), opakovanej rhinitíde a

opakovaných zápaloch horných dýchacích ciest. Zo zistených skutočností dospel posudkový

lekár k záveru, že malol. P. B. nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci

osobitnú starostlivosť, podľa kapitoly X (choroby dýchacej sústavy J 00-J 99) a kapitoly III

(určité poruchy imunitných mechanizmov D 80-D 89), prílohy č. 2 zákona o sociálnom

poistení.

Posudkoví lekári prvostupňového správneho orgánu a posudkový lekár žalovaného

sa zhodli v závere, že maloletý P. B. má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav v zmysle

citácie vyššie uvedeného zákona. Avšak nezávisle na vydaných posudkoch rovnako dospeli k

záveru, že dlhodobo nepriaznivý zdravotný maloletého nevyžaduje osobitnú starostlivosť

podľa prílohy č. 2 zákona o sociálnom poistení.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nedoložila ani v odvolacom konaní nové

skutočnosti a nenavrhla nové dôkazy, po preskúmaní zákonnosti a postupu rozhodnutí

prvostupňového správneho orgánu aj žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu

odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetné rozhodnutia

boli vydané v súlade so zákonom a preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12.

januára 2012, č. k. -85, ako vecne správny potvrdil.»

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa ňou tvrdeného naplnenia zákonných

podmienok na priznanie rodičovského príspevku pri riadnej starostlivosti o dieťa do veku

šiestich rokov z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, pričom posudzoval najmä

správnosť právnych záverov obsiahnutých v rozsudku krajského súdu a v konečnom

dôsledku aj v rozhodnutí žalovaného. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku tiež uviedol,

akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ktoré ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých

dôvodov na svoj výrok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký

výklad a aplikáciu ustanovení rodičovskom príspevku a o zmene

a doplnení niektorých

o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľkou

označenými právami.

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je ani opravným súdom

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozsudok

najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane posúdenia žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013