Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 490/2013
PDF · 157.47 KB
No categories available
IV. ÚS 490/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 17/2012 z 20. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 17/2012 z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 20/2011 z 19. apríla 2011 uznaný za vinného
zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 84
mesiacov. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
23 To 53/2011 zo 6. júna 2011 na podklade odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok
okresného súdu vo výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi
súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 42 mesiacov a uložil mu aj ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), c),
g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní napadnutým uznesením tak, že
ho odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (nie sú splnené dôvody dovolania).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa nedopustil trestného činu, za ktorý bol
odsúdený, a preto konanie, ktoré bolo vedené proti nemu, nepovažuje za spravodlivé.
Poukázal, že v súdnom konaní boli porušené zásady bezprostrednosti a ústnosti, keď
okresný súd ani krajský súd nevykonali dôkazy v súlade s Trestným poriadkom a „odkázali
na trestný spis vyhotovený v prípravnom konaní“. Rozhodnutie dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania považuje za nespravodlivé a svojvoľné. Vo vzťahu k dovolaciemu
konaniu sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv skutočnosť, že mu nebolo doručené
vyjadrenie Okresnej prokuratúry T. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k jeho dovolaniu.
Sťažovateľ, vedomý si podmienok konania pred ústavným súdom, v sťažnosti
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že
vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.
člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,
a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,
obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach
predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne
a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho
súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára
2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec
predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol,
že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 12192/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo
IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou
sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva
alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým
bolo odmietnuté jeho dovolanie, došlo k porušeniu jeho základného práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a zároveň k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako okresný súd a krajský súd
hodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým a právnym záverom dospeli na ich základe.
Z toho vyplýva aj nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí
jeho dovolania. Sťažovateľ však neuvádza v sťažnosti žiadne iné ústavnoprávne relevantné
námietky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie
konania a v jeho rozsahu posudzoval aj sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).
Sťažovateľ odôvodnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku (nezákonné zloženie súdu) tým, že v jeho veci nemala rozhodovať samosudkyňa,
ale senát, a to vzhľadom na rozsah trestnej sadzby pri uplatnení asperačnej zásady, ktorá
bola použitá pri ukladaní trestu. Najvyšší súd odmietol argumentáciu sťažovateľa
s poukazom na ustanovenie Trestného poriadku upravujúce príslušnosť samosudcu na
konanie s tým, že trestnou sadzbou trestu odňatia slobody, ktorá je kritériom na určenie
príslušnosti sa rozumie trestná sadzba uvedená v osobitnej časti Trestného zákona bez
ohľadu na jej prípadnú neskoršiu úpravu podľa ustanovení všeobecnej časti Trestného
zákona.
Sťažovateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom), ktorého naplnenie odôvodnil tým, že konajúce súdy prihliadli v rozpore
so zásadou ústnosti na výpovede poškodených z prípravného konania, a to napriek tomu, že
poškodené vysvetlili na hlavnom pojednávaní odchýlenie sa od týchto výpovedí. Najvyšší
súd k tomu uviedol, že nezistil porušenie zásady ústnosti ani § 264 Trestného poriadku
upravujúceho postup pri odstraňovaní rozporov medzi výpoveďami na hlavnom
pojednávaní a skoršími výpoveďami z prípravného konania.
Najvyšší súd sa vysporiadal aj s námietkou nesprávneho hodnotenia vykonaných
dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia skutku, resp. nevykonania navrhovaných
dôkazov, ktorými sťažovateľ odôvodnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)
Trestného poriadku, keď s poukazom na viazanosť dovolacieho súdu zisteným skutkovým
stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, odmietol tieto námietky sťažovateľa
a konštatoval, že posudzovaný skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nie je podávať
výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd aplikoval v danej veci, ale jeho úlohou ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti je posúdiť, či všeobecný súd postupoval pri
výklade a aplikácii právnych noriem v konkrétnom prípade v ústavnom rámci toho
základného práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva
na súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd nezistil dôvody,
ktoré by svedčili o arbitrárnom a nezákonnom postupe najvyššieho súdu. Najvyšší súd ako
mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami
príslušnej právnej úpravy, napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup
posúdil z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil
vo vzťahu ku všetkým relevantným námietkam, ktorými sťažovateľ odôvodnil jednotlivé
dovolacie dôvody. Právny záver najvyššieho súdu, že argumenty sťažovateľa nenapĺňajú
žiadny z označených dovolacích dôvodov, je v napadnutom uznesení dostatočne
odôvodnený tak, aby toto odôvodnenie poskytovalo v kontexte aplikovanej právnej úpravy
jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.
Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za akceptovateľné,
nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nadväzujúc na
toto konštatovanie, ústavný súd opäť zdôrazňuje, že obsahom práva na súdnu ochranu ani
práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je automaticky nárok na to,
aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08), a preto
nemožno za porušenie týchto práv považovať procesný neúspech v konaní.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj v súvislosti s procesným postupom
najvyššieho súdu tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie okresnej prokuratúry k jeho
dovolaniu, čím mal byť porušený princíp kontradiktórnosti konania.
Základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Všeobecné súdy sú zároveň
povinné postupovať pri výklade a aplikácii zákona v súlade s dohovorom zaručeným
právom na spravodlivé súdne konanie, pričom judikatúra k dohovoru predstavuje pre súdy
záväzné výkladové smernice určujúce rámec a rozsah uplatnenia jednotlivých aspektov
tohto práva (I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že spôsob, akým sa uplatnia
jednotlivé záruky práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru v opravnom
konaní, závisí od osobitostí takého konania. Pri posudzovaní sa berie do úvahy konanie ako
celok a prihliada sa na úlohu odvolacieho alebo kasačného súdu v ňom (Bulut v. Rakúsko,
rozsudok z 22. februára 1996, § 40).
Vychádzajúc z právnej úpravy dovolacieho konania podľa Trestného poriadku,
ktorého predmetom je posúdenie výlučne právnych otázok, ústavný súd uvádza, že prípadné
nedoručenie vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu nemohlo znevýhodniť sťažovateľa
v dovolacom konaní a narušiť tak rovnosť strán v konaní, pretože obidve strany mali
možnosť vyjadriť sa k predmetu konania, pričom stanovisko prokurátora k právnej
kvalifikácii skutku a k procesnému postupu v konaní nebolo sťažovateľovi neznáme.
Uplatnenie jednotlivých záruk spravodlivého súdneho konania v dovolacom konaní je
podmienené aj tým, či sa najvyšší súd zaoberá meritom veci na verejnom zasadnutí alebo na
neverejnom zasadnutí posudzuje splnenie dôvodov dovolania a ostatných podmienok
konania. V prípade sťažovateľa najvyšší súd odmietol dovolanie na neverejnom zasadnutí
z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
Ústavný súd na základe uvedeného uvádza, že nedoručenie vyjadrenia okresnej
prokuratúry nevyvoláva pochybnosti o rešpektovaní tých práv, ktoré sťažovateľ označil
vo svojej sťažnosti (podobne napr. III. ÚS 265/2012).
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd
konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o existencii príčinnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia porušenia týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013