Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 490/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. apríla 2011 uznaný za vinného

zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)

, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 84

mesiacov. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 6. júna 2011 na podklade odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok

okresného súdu vo výroku o treste a pri nezmenenom výroku o vine uložil sťažovateľovi

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 42 mesiacov a uložil mu aj ochranné protialkoholické

liečenie ústavnou formou.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), c),

g) a i) . Najvyšší súd rozhodol o dovolaní napadnutým uznesením tak, že

ho odmietol podľa (nie sú splnené dôvody dovolania).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa nedopustil trestného činu, za ktorý bol

odsúdený, a preto konanie, ktoré bolo vedené proti nemu, nepovažuje za spravodlivé.

Poukázal, že v súdnom konaní boli porušené zásady bezprostrednosti a ústnosti, keď

okresný súd ani krajský súd nevykonali dôkazy v súlade s a „odkázali

na trestný spis vyhotovený v prípravnom konaní“. Rozhodnutie dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania považuje za nespravodlivé a svojvoľné. Vo vzťahu k dovolaciemu

konaniu sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv skutočnosť, že mu nebolo doručené

vyjadrenie Okresnej prokuratúry T. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k jeho dovolaniu.

Sťažovateľ, vedomý si podmienok konania pred ústavným súdom, v sťažnosti

požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo

IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou

sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva

alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

ďalšie konanie (napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým

bolo odmietnuté jeho dovolanie, došlo k porušeniu jeho základného práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a zároveň k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako okresný súd a krajský súd

hodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým a právnym záverom dospeli na ich základe.

Z toho vyplýva aj nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím najvyššieho súdu o odmietnutí

jeho dovolania. Sťažovateľ však neuvádza v sťažnosti žiadne iné ústavnoprávne relevantné

námietky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu. Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie

konania a v jeho rozsahu posudzoval aj sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , , ).

Sťažovateľ odôvodnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku (nezákonné zloženie súdu) tým, že v jeho veci nemala rozhodovať samosudkyňa,

ale senát, a to vzhľadom na rozsah trestnej sadzby pri uplatnení asperačnej zásady, ktorá

bola použitá pri ukladaní trestu. Najvyšší súd odmietol argumentáciu sťažovateľa

s poukazom na ustanovenie upravujúce príslušnosť samosudcu na

konanie s tým, že trestnou sadzbou trestu odňatia slobody, ktorá je kritériom na určenie

príslušnosti sa rozumie trestná sadzba uvedená v osobitnej časti bez

ohľadu na jej prípadnú neskoršiu úpravu podľa ustanovení všeobecnej časti Trestného

zákona.

Sťažovateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom), ktorého naplnenie odôvodnil tým, že konajúce súdy prihliadli v rozpore

so zásadou ústnosti na výpovede poškodených z prípravného konania, a to napriek tomu, že

poškodené vysvetlili na hlavnom pojednávaní odchýlenie sa od týchto výpovedí. Najvyšší

súd k tomu uviedol, že nezistil porušenie zásady ústnosti ani

upravujúceho postup pri odstraňovaní rozporov medzi výpoveďami na hlavnom

pojednávaní a skoršími výpoveďami z prípravného konania.

Najvyšší súd sa vysporiadal aj s námietkou nesprávneho hodnotenia vykonaných

dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia skutku, resp. nevykonania navrhovaných

dôkazov, ktorými sťažovateľ odôvodnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)

, keď s poukazom na viazanosť dovolacieho súdu zisteným skutkovým

stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, odmietol tieto námietky sťažovateľa

a konštatoval, že posudzovaný skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa .

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa nie je podávať

výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd aplikoval v danej veci, ale jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti je posúdiť, či všeobecný súd postupoval pri

výklade a aplikácii právnych noriem v konkrétnom prípade v ústavnom rámci toho

základného práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd nezistil dôvody,

ktoré by svedčili o arbitrárnom a nezákonnom postupe najvyššieho súdu. Najvyšší súd ako

mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami

príslušnej právnej úpravy, napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup

posúdil z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil

vo vzťahu ku všetkým relevantným námietkam, ktorými sťažovateľ odôvodnil jednotlivé

dovolacie dôvody. Právny záver najvyššieho súdu, že argumenty sťažovateľa nenapĺňajú

žiadny z označených dovolacích dôvodov, je v napadnutom uznesení dostatočne

odôvodnený tak, aby toto odôvodnenie poskytovalo v kontexte aplikovanej právnej úpravy

jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.

Ústavný súd tak považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za akceptovateľné,

nevybočujúce z limitov , ako aj dohovoru. Nadväzujúc na

toto konštatovanie, ústavný súd opäť zdôrazňuje, že obsahom práva na súdnu ochranu ani

práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je automaticky nárok na to,

aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. ), a preto

nemožno za porušenie týchto práv považovať procesný neúspech v konaní.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv aj v súvislosti s procesným postupom

najvyššieho súdu tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie okresnej prokuratúry k jeho

dovolaniu, čím mal byť porušený princíp kontradiktórnosti konania.

Základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ( ). Všeobecné súdy sú zároveň

povinné postupovať pri výklade a aplikácii zákona v súlade s dohovorom zaručeným

právom na spravodlivé súdne konanie, pričom judikatúra k dohovoru predstavuje pre súdy

záväzné výkladové smernice určujúce rámec a rozsah uplatnenia jednotlivých aspektov

tohto práva (, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že spôsob, akým sa uplatnia

jednotlivé záruky práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru v opravnom

konaní, závisí od osobitostí takého konania. Pri posudzovaní sa berie do úvahy konanie ako

celok a prihliada sa na úlohu odvolacieho alebo kasačného súdu v ňom (Bulut v. Rakúsko,

rozsudok z 22. februára 1996, § 40).

Vychádzajúc z právnej úpravy dovolacieho konania podľa ,

ktorého predmetom je posúdenie výlučne právnych otázok, ústavný súd uvádza, že prípadné

nedoručenie vyjadrenia okresnej prokuratúry k dovolaniu nemohlo znevýhodniť sťažovateľa

v dovolacom konaní a narušiť tak rovnosť strán v konaní, pretože obidve strany mali

možnosť vyjadriť sa k predmetu konania, pričom stanovisko prokurátora k právnej

kvalifikácii skutku a k procesnému postupu v konaní nebolo sťažovateľovi neznáme.

Uplatnenie jednotlivých záruk spravodlivého súdneho konania v dovolacom konaní je

podmienené aj tým, či sa najvyšší súd zaoberá meritom veci na verejnom zasadnutí alebo na

neverejnom zasadnutí posudzuje splnenie dôvodov dovolania a ostatných podmienok

konania. V prípade sťažovateľa najvyšší súd odmietol dovolanie na neverejnom zasadnutí

z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania podľa .

Ústavný súd na základe uvedeného uvádza, že nedoručenie vyjadrenia okresnej

prokuratúry nevyvoláva pochybnosti o rešpektovaní tých práv, ktoré sťažovateľ označil

vo svojej sťažnosti (podobne napr. ).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd

konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o existencii príčinnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa podľa a práv podľa a

dohovoru, ktorá by zakladala možnosť vyslovenia porušenia týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013