Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 265/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. H., H., tohto času vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a a 3 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1.

februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. mája 2012

doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu, právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.

46 ods. 1 a a 3 (ďalej len „“) a práv na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

1. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. januára 2010 bol sťažovateľ uznaný

vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa a prečinov ublíženia na zdraví,

výtržníctva a nebezpečného vyhrážania podľa príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za ktoré mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov

a uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Proti rozhodnutiu

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) tak, že ho uznesením sp. zn. z 10. marca 2011 ako

nedôvodné zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu

aj dovolanie z dôvodov uvedených v , a , ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 1. februára 2012 odmietol.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ okrem iného uviedol, že

«rozhodnutie NS SR možno považovať za arbitrárne, keďže pri všetkých splnených

podmienkach iba formalisticky odmietol o dovolaní konať na základe zákonnej normy § 382

písm. c) (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa ). Pokiaľ bolo

dovolanie spracované obhajcom dostatočne zrozumiteľné, avšak trebárs neúplné mohol

resp. mal sudca postupovať postupom /..

... NS SR na neverejnom zasadnutí nevenoval pozornosť dovolaciemu dôvodu... keďže

zo zápisnici... vychádza, že konanie prebehlo za 15 minút...

... výrok rozsudku je dosť zmätočný... V dovolaní som... napadol aplikáciu § 41 ods.

2/Tr. zák., t. j. asperačnú zásadu...

V prvom rade tvrdím, že mi nijak nebolo preukázané, že by som mal úmysel útočiť na

verejného činiteľa a v druhom rade nebolo možné oddeliť tento skutok od ostatných, keďže

všetky skutky pre ktoré som odsúdený tvoria jednočinný súbeh...

Ústavnému súdu prikladám CD - nosiče z HP, na ktorých sú nahraté výpovede

svedkov tohto konania. Zo všetkých výpovedí je evidentné, že príslušníci PZ sa

neidentifikovali v zmysle zákona o PZ zák. č. 171/199 Zb. a teda nepostupovali zákonne...

Podľa môjho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mi nebolo

doručené vyjadrenie sa Okresnej prokuratúry k dovolaniu a teda som nemal možnosť ba jej

vyjadrenie k dovolaniu replikovať...

Ak mal NS SR za to, že nesprávne napadám zákonnosť ukladania trestu s asperačnou

zásadou, mal toto riadne odôvodniť tak, aby vyjadril, ktoré z vykonaných dôkazov

potvrdzujú správnosť premietnutého výroku rozsudku...».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v SR, právo na právnu

pomoc zaručené v SR, rovnosť pred zákonom v článku 47 ods. 3

SR a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 Dohovoru...

Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 1. 2. 2012 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

(v danom prípade a ) viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. ), že ochrana

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) , prípadne dohovorom nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni.

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľ v podstatnom namietal porušenie označených práv podľa

a dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára

2012, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Porušenie svojich

práv vidí najmä v tom, že najvyšší súd sa ako dovolací súd nezaoberal meritom veci, ale

dovolanie odmietol z procesných dôvodov a bez jeho prítomnosti, poukazujúc na to, že

v trestnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté na základe svedeckých

výpovedí o jeho vine a treste, spochybňuje najmä spáchanie trestného činu útoku na

verejného činiteľa, ktoré nebolo z jeho strany úmyselné, pretože nevedel, že pri zákroku na

neho použil donucovacie prostriedky policajt a na skutok si ani nepamätá. Nesúhlasí s

právnymi závermi všeobecných súdov, ku ktorým dospeli vykonaným dokazovaním,

predovšetkým s poukazom na nedostatky v skutkových zisteniach.

Podľa jeho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mu nebolo

doručené vyjadrenie Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k dovolaniu

a najvyšší súd riadne neodôvodnil, resp. nevyjadril sa bližšie k jeho námietke údajnej

nezákonnosti uloženia trestu odňatia slobody uplatňujúc tzv. asperačnú zásadu podľa § 41

ods. 2 .

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci

podrobne skúmal existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) h) a i)

, pričom o podanom dovolaní rozhodol podľa Trestného

poriadku.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa a dovolanie možno podať okrem

iného aj vtedy, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby [§ 371

ods. 1 písm. h)], ale aj vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [§ 371

ods. 1 písm. i)].

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa .

Vychádzajúc z uvedených ustanovení a námietok sťažovateľa je

ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd k jednotlivým sťažovateľom namietaným

dovolacím dôvodom vo svojom uznesení podal primeranú odpoveď na s. 3 až s. 6, správne

vyhodnotil, že námietky nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým, ako

prvostupňový a odvolací súd hodnotili vykonané dôkazy, resp., že sa jeho návrhom

na vykonanie dôkazov nevyhovelo, nemôžu zakladať žiadny z uplatnených dovolacích

dôvodov podľa a a najvyšší súd tiež uviedol,

že mimoriadny opravný prostriedok dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a

jeho skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže

posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.

Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že pre najvyšší súd ako súd dovolací bolo

rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako to uviedol prvostupňový súd,

a keďže aj k ďalším námietkam sa najvyšší súd vysporiadal (na strane 5) primeraným

spôsobom, uviedol aj zrozumiteľné dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu

napadnuté rozhodnutia, a potom konštatoval, že „V prejednávanej veci teda jednoznačne

ide o viacčinný súbeh trestnej činnosti, a to aj s dôsledkom aplikácie tzv. asperačnej

metódy“, a tiež z jeho rozhodnutia vyplýva, že podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku nebol naplnený ani tento dovolací dôvod vo vzťahu k uloženému trestu odňatia

slobody, pretože tento trest bol uložený v súlade s .

Námietka sťažovateľa, že mu nebolo doručené stanovisko okresnej prokuratúry

z 27. októbra 2011 k jeho dovolaniu, nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal prípadne

prijatie jeho sťažnosti na ústavnom súde, ak navyše sa okresná prokuratúra v tomto

stanovisku iba všeobecne nestotožnila s argumentmi sťažovateľa, ktoré namietal v dovolaní.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu preto

ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, dovolaním

sťažovateľa sa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne aj odôvodnil. Ak najvyšší súd

nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1

, nemožno mu potom vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa

, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu odmietol, pretože mu to tento procesný kódex umožňoval.

Obdobne v konaní pred najvyšším súdom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa

a 3 , ak sťažovateľ mal v dovolacom konaní zvoleného obhajcu, ktorý

mu mal poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva

na obhajobu.

Tieto skutočnosti v globále nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného

práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa a 3 a ani základného práva

na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne konanie podľa

a ani práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetným rozhodnutím

a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3

a práv podľa a dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že nepreskúmaval predložené CD

nosiče z hlavného pojednávania, pretože tieto neboli spracované a predložené v súlade

so štandardami upravenými vo výnose Ministerstva financií Slovenskej republiky

uverejnenom v Zbierke o štandardoch

pre informačné systémy verejnej správy.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že jeho

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012