Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)III. ÚS 265/2012
PDF · 172.65 KB
No categories available
III. ÚS 265/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť T. H., H., tohto času vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1.
februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. mája 2012
doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu, právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z
1. februára 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/276/2010 z 12. januára 2010 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania zločinu útoku na verejného činiteľa a prečinov ublíženia na zdraví,
výtržníctva a nebezpečného vyhrážania podľa príslušných ustanovení zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
za ktoré mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov
a uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Proti rozhodnutiu
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) tak, že ho uznesením sp. zn. 3 To/15/2011 z 10. marca 2011 ako
nedôvodné zamietol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu
aj dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Trestného poriadku, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1. februára 2012 odmietol.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ okrem iného uviedol, že
«rozhodnutie NS SR možno považovať za arbitrárne, keďže pri všetkých splnených
podmienkach iba formalisticky odmietol o dovolaní konať na základe zákonnej normy § 382
písm. c) Tr. por. (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371). Pokiaľ bolo
dovolanie spracované obhajcom dostatočne zrozumiteľné, avšak trebárs neúplné mohol
resp. mal sudca postupovať postupom § 379 ods. 1/Tr. por...
... NS SR na neverejnom zasadnutí nevenoval pozornosť dovolaciemu dôvodu... keďže
zo zápisnici... vychádza, že konanie prebehlo za 15 minút...
... výrok rozsudku je dosť zmätočný... V dovolaní som... napadol aplikáciu § 41 ods.
2/Tr. zák., t. j. asperačnú zásadu...
V prvom rade tvrdím, že mi nijak nebolo preukázané, že by som mal úmysel útočiť na
verejného činiteľa a v druhom rade nebolo možné oddeliť tento skutok od ostatných, keďže
všetky skutky pre ktoré som odsúdený tvoria jednočinný súbeh...
Ústavnému súdu prikladám CD - nosiče z HP, na ktorých sú nahraté výpovede
svedkov tohto konania. Zo všetkých výpovedí je evidentné, že príslušníci PZ sa
neidentifikovali v zmysle zákona o PZ zák. č. 171/199 Zb. a teda nepostupovali zákonne...
Podľa môjho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mi nebolo
doručené vyjadrenie sa Okresnej prokuratúry k dovolaniu a teda som nemal možnosť ba jej
vyjadrenie k dovolaniu replikovať...
Ak mal NS SR za to, že nesprávne napadám zákonnosť ukladania trestu s asperačnou
zásadou, mal toto riadne odôvodniť tak, aby vyjadril, ktoré z vykonaných dôkazov
potvrdzujú správnosť premietnutého výroku rozsudku...».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo/60/2011 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na právnu
pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, rovnosť pred zákonom v článku 47 ods. 3 Ústavy
SR a v čl. 6 ods. 1 v spojitosti s čl. 13 Dohovoru...
Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo/60/2011 zo dňa 1. 2. 2012 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
(v danom prípade Trestného zákona a Trestného poriadku) viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým
ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni.
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Sťažovateľ v podstatnom namietal porušenie označených práv podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 60/2011 z 1. februára
2012, ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu. Porušenie svojich
práv vidí najmä v tom, že najvyšší súd sa ako dovolací súd nezaoberal meritom veci, ale
dovolanie odmietol z procesných dôvodov a bez jeho prítomnosti, poukazujúc na to, že
v trestnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté na základe svedeckých
výpovedí o jeho vine a treste, spochybňuje najmä spáchanie trestného činu útoku na
verejného činiteľa, ktoré nebolo z jeho strany úmyselné, pretože nevedel, že pri zákroku na
neho použil donucovacie prostriedky policajt a na skutok si ani nepamätá. Nesúhlasí s
právnymi závermi všeobecných súdov, ku ktorým dospeli vykonaným dokazovaním,
predovšetkým s poukazom na nedostatky v skutkových zisteniach.
Podľa jeho názoru bola v dovolaní porušená aj rovnosť strán, keďže mu nebolo
doručené vyjadrenie Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k dovolaniu
a najvyšší súd riadne neodôvodnil, resp. nevyjadril sa bližšie k jeho námietke údajnej
nezákonnosti uloženia trestu odňatia slobody uplatňujúc tzv. asperačnú zásadu podľa § 41
ods. 2 Trestného zákona.
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd ako súd dovolací v sťažovateľovej trestnej veci
podrobne skúmal existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) h) a i)
Trestného poriadku, pričom o podanom dovolaní rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať okrem
iného aj vtedy, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby [§ 371
ods. 1 písm. h)], ale aj vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť [§ 371
ods. 1 písm. i)].
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení Trestného poriadku a námietok sťažovateľa je
ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd k jednotlivým sťažovateľom namietaným
dovolacím dôvodom vo svojom uznesení podal primeranú odpoveď na s. 3 až s. 6, správne
vyhodnotil, že námietky nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým, ako
prvostupňový a odvolací súd hodnotili vykonané dôkazy, resp., že sa jeho návrhom
na vykonanie dôkazov nevyhovelo, nemôžu zakladať žiadny z uplatnených dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a najvyšší súd tiež uviedol,
že mimoriadny opravný prostriedok dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a
jeho skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže
posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.
Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že pre najvyšší súd ako súd dovolací bolo
rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako to uviedol prvostupňový súd,
a keďže aj k ďalším námietkam sa najvyšší súd vysporiadal (na strane 5) primeraným
spôsobom, uviedol aj zrozumiteľné dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu
napadnuté rozhodnutia, a potom konštatoval, že „V prejednávanej veci teda jednoznačne
ide o viacčinný súbeh trestnej činnosti, a to aj s dôsledkom aplikácie tzv. asperačnej
metódy“, a tiež z jeho rozhodnutia vyplýva, že podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku nebol naplnený ani tento dovolací dôvod vo vzťahu k uloženému trestu odňatia
slobody, pretože tento trest bol uložený v súlade s Trestným zákonom.
Námietka sťažovateľa, že mu nebolo doručené stanovisko okresnej prokuratúry
z 27. októbra 2011 k jeho dovolaniu, nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal prípadne
prijatie jeho sťažnosti na ústavnom súde, ak navyše sa okresná prokuratúra v tomto
stanovisku iba všeobecne nestotožnila s argumentmi sťažovateľa, ktoré namietal v dovolaní.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu preto
ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, dovolaním
sťažovateľa sa riadne zaoberal a svoje rozhodnutie adekvátne aj odôvodnil. Ak najvyšší súd
nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1
Trestného poriadku, nemožno mu potom vytknúť ako nesprávny ani procesný postup podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí
senátu odmietol, pretože mu to tento procesný kódex umožňoval.
Obdobne v konaní pred najvyšším súdom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práv podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, ak sťažovateľ mal v dovolacom konaní zvoleného obhajcu, ktorý
mu mal poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc pri reálnom uplatňovaní jeho práva
na obhajobu.
Tieto skutočnosti v globále nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia základného
práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a ani základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetným rozhodnutím
a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že nepreskúmaval predložené CD
nosiče z hlavného pojednávania, pretože tieto neboli spracované a predložené v súlade
so štandardami upravenými vo výnose Ministerstva financií Slovenskej republiky
uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 312/2010 Z. z. o štandardoch
pre informačné systémy verejnej správy.
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že jeho
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012