Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 539/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež

porušenie a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením zo 16. apríla 2012, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v

citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er

1504/2008 a jeho uznesením zo 16. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a a

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 30. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo

rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o

právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka

a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo

sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola

dlžníkovi na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať

sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade

exekučného titulu (rozhodcovskej doložky, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu

uznesením sp. zn. zo 16. apríla 2012 zastavil; na základe odvolania

sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského

súdu sp. zn. z 30. júla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim

z napadnutého uznesenia okresného súdu a z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré

považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych

ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec,

a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na

právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutého konania. Za relevantné pochybenie

v postupe okresného súdu a v postupe krajského súdu v napadnutých konaniach

sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného

konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté

o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie na

rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom konaní sťažovateľka osobitne

zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie,

„aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré

uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu

súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich

otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. apríla 2012, ako aj porušenie jej základných

práv podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 30. júla 2012, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 16. apríla 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesenie zo 16. apríla 2012, ktorým okresný súd exekúciu zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

postupu okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutému uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. júla 2012

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu

podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo 12. decembra 2012 postúpené Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie ešte

predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho

súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013