Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 522/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

, z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od

súdnych poplatkov a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013

doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B.,

K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co

133/2012, z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola ako

žalobkyňa účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Prešov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti žalovanému

v 1. rade — obchodnej spoločnosti P., a. s., a žalovanému v 2. rade — obchodnej

spoločnosti P., a. s., domáhala ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. -499 zo 17. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu zo 17. mája 2010“) žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť

žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 19 759,09 € a žalovanému v 2. rade trovy

konania vo výške 5 435,46 €. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo

17. mája 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -583, z

23. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. marca 2011“) tak, že rozsudok

okresného súdu zo 17. mája 2010 potvrdil a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť

žalovaným trovy odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. -54 z 19. januára

2012 tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako

aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského

súdu z 23. marca 2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2010

vo výrokoch o trovách konania, porušené boli. Krajský súd následne uznesením

č. k. -652 z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. apríla

2012“) zmenil výrok rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2010 o trovách konania tak, že

sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške

9 699,81 € a žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 2 479,72 €. Aj proti uzneseniu

krajského súdu z 26. apríla 2012 podala sťažovateľka sťažnosť podľa ,

o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -30 z 26. októbra 2012,

v ktorom vyslovil, že označeným uznesením bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46

ods. l a právo podľa ods. l dohovoru, zrušil toto uznesenie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti v nadväznosti na už uvedené skutočnosti uvádza:

„V tomto istom konaní bolo sťažovateľke doručené uznesenie Okresný súd Prešov

č. k. -595 z 24. 5. 2011, ktorým súd uložil sťažovateľke zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie vo výške 1 061,50 eur. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie a v odvolaní zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň

podala odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. -601 z 8. 6.

2011, ktorým súd Ing. S. K. priznal svedočné. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4 Co

133/2012, z 8. 3. 2013 nepriznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych

poplatkov a potvrdil uznesenie č. k. -595 z 24. 5. 2011 o povinnosti zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie /zároveň odmietol odvolanie sťažovateľky voči uzneseniu č. k.

-601 o povinnosti zaplatiť svedkyni Ing. K. svedočné/. Z opatrnosti podala

sťažovateľka dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. , 4 Co

140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov podľa ust. pism. f/ “

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu „vo výroku

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je v súlade s požiadavkami kladenými

na spravodlivý súdny proces. Nakoľko o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

rozhodol krajský súd v konaní o odvolaní proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od

súdnych poplatkov a odvolaní proti uzneseniu o svedočnom, sťažovateľka nemá možnosť

proti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podať odvolanie. Sťažovateľka

má za to, že o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov mal rozhodovať

okresný súd a až po tomto rozhodnutí mal vec predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a proti

uzneseniu o povinnosti zaplatiť svedkyni svedočné. Nesprávnym postupom krajského súdu

došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky podať odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému

zákon umožňuje podať odvolanie. Sťažovateľke tak postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka sa na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

SR a na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. , z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od

súdnych poplatkov sťažovateľke porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. ,

z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

sťažovateľke a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500,-

eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

275,94 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej

zástupkyne...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. , z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že „z opatrnosti“

podala okresnému súdu 17. júna 2013 proti napadnutému uzneseniu krajského súdu „v časti

výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa

ust. pism. f/ “, dovolanie z dôvodu, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľky do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte

nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľky najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu

do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej)

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013