Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 522/2013
PDF · 265 KB
No categories available
IV. ÚS 522/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013
doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B.,
K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co
133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola ako
žalobkyňa účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Prešov
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 120/2002, v ktorom sa proti žalovanému
v 1. rade — obchodnej spoločnosti P., a. s., a žalovanému v 2. rade — obchodnej
spoločnosti P., a. s., domáhala ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu zo 17. mája 2010“) žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť
žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 19 759,09 € a žalovanému v 2. rade trovy
konania vo výške 5 435,46 €. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo
17. mája 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 51/2010-583, 10 Co 52/2010 z
23. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. marca 2011“) tak, že rozsudok
okresného súdu zo 17. mája 2010 potvrdil a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným trovy odvolacieho konania.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 348/2011-54 z 19. januára
2012 tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu z 23. marca 2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2010
vo výrokoch o trovách konania, porušené boli. Krajský súd následne uznesením
č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. apríla
2012“) zmenil výrok rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2010 o trovách konania tak, že
sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške
9 699,81 € a žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 2 479,72 €. Aj proti uzneseniu
krajského súdu z 26. apríla 2012 podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26. októbra 2012,
v ktorom vyslovil, že označeným uznesením bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46
ods. l ústavy a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru, zrušil toto uznesenie a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti v nadväznosti na už uvedené skutočnosti uvádza:
„V tomto istom konaní bolo sťažovateľke doručené uznesenie Okresný súd Prešov
č. k. 12 C 120/2002-595 z 24. 5. 2011, ktorým súd uložil sťažovateľke zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo výške 1 061,50 eur. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie a v odvolaní zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň
podala odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 12 C 120/2002-601 z 8. 6.
2011, ktorým súd Ing. S. K. priznal svedočné. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4 Co
133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 nepriznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych
poplatkov a potvrdil uznesenie č. k. 12 C 120/2002-595 z 24. 5. 2011 o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie /zároveň odmietol odvolanie sťažovateľky voči uzneseniu č. k.
12 C 120/2002-601 o povinnosti zaplatiť svedkyni Ing. K. svedočné/. Z opatrnosti podala
sťažovateľka dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co
140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov podľa ust. § 237 pism. f/ O. s. p.“
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu „vo výroku
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je v súlade s požiadavkami kladenými
na spravodlivý súdny proces. Nakoľko o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
rozhodol krajský súd v konaní o odvolaní proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov a odvolaní proti uzneseniu o svedočnom, sťažovateľka nemá možnosť
proti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podať odvolanie. Sťažovateľka
má za to, že o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov mal rozhodovať
okresný súd a až po tomto rozhodnutí mal vec predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a proti
uzneseniu o povinnosti zaplatiť svedkyni svedočné. Nesprávnym postupom krajského súdu
došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky podať odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému
zákon umožňuje podať odvolanie. Sťažovateľke tak postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľka sa na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove
č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od
súdnych poplatkov sťažovateľke porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 133/2012,
4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
sťažovateľke a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500,-
eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
275,94 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že „z opatrnosti“
podala okresnému súdu 17. júna 2013 proti napadnutému uzneseniu krajského súdu „v časti
výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa
ust. § 237 pism. f/ O. s. p.“, dovolanie z dôvodu, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľky do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte
nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľky najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu
do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým,
ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej)
judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je
preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2013