Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 361/2013
PDF · 229.12 KB
No categories available
III. ÚS 361/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť H. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9 CoD/11/2012 z 12. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára
2013 doručená sťažnosť H. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 CoD/11/2012 z 12. decembra 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou o určenie rozsahu
majetku poručiteľa (jej nebohého manžela) podanou 8. marca 2005 na Okresnom súde
Košice II (ďalej len „okresný súd“) proti žalovaným v 1. a 2. rade (synom poručiteľa
z predchádzajúceho manželstva) domáhala určenia, že pohľadávka poručiteľa z titulu
pôžičky žalovanému v 1. rade sa zaraďuje do aktív dedičstva a jej pohľadávka voči
poručiteľovi z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len
„BSM“) sa zaraďuje do pasív dedičstva po poručiteľovi. Okresný súd rozhodol rozsudkom
č. k. 41 C/96/2005-248 z 21. mája 2008 tak, že vyhovel žalobe sťažovateľky, pokiaľ ide
o zaradenie celej jej pohľadávky voči poručiteľovi do pasív dedičstva, kým existenciu
pohľadávky poručiteľa voči žalovanému uznal len z časti. V prevyšujúcej časti návrh
na zaradenie pohľadávky do aktív dedičstva zamietol. Proti tomuto rozsudku sa odvolala
ako sťažovateľka, tak aj žalovaní. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom
č. k. 9 CoD/79/2008-297 z 24. novembra 2010 tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu
vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti zamietol návrh a zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v rozsahu zrušenia mu vrátil
vec na ďalšie konanie.
Okresný súd po opätovnom prerokovaní veci v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu rozhodol rozsudkom č. k. 41 C/96/2005-373 zo 16. novembra 2011 tak,
že zamietol návrh v časti určenia, že pohľadávka poručiteľa proti odporcovi v 1. rade sa
zaraďuje do aktív dedičstva, a uznal časť pohľadávky sťažovateľky proti poručiteľovi
z titulu vyporiadania BSM. V prevyšujúcej časti tohto jej nároku návrh zamietol. Proti
tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľka aj žalovaní. Odvolací súd v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal
napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav,
správne aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav a z toho dôvodu
konštatoval, že odvolania nie sú opodstatnené. Rozsudkom č. k. 9 CoD/11/2012-420
z 12. decembra 2012 preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka sa domnieva, že uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo
„ - k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky
- k porušeniu jej práva na prístup k súdu zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru,
- k porušeniu jej práva domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ods. 4 citovaného článku ústavy
- k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
V texte sťažnosti k tomu uvádza:
«Právnym dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľky v časti určenia, že pohľadávka
poručiteľa J. M. proti odporcovi v 1. rade vo výške 14.960,50 Eur z titulu pôžičky zo dňa
29. 07. 1998 sa zaraďuje do aktív dedičstva po poručiteľovi, bol právny názor odporcu,
podľa ktorého sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že poručiteľ
skutočne odovzdal žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk. Podľa záveru odporcu táto
skutočnosť nebola preukázaná ani výpoveďami svedkov a taktiež nevyplýva ani zo
záznamov v tzv. „zelenej knihe“. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že spolu s
manželom disponovala sumou 600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ulici v K.,
odporca považoval za potrebné zdôrazniť, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať
príslušnou peňažnou sumou.
Podľa sťažovateľky vo vyššie uvedenom hodnotení dôkazov vykonaných v súdnom
konaní je zo strany odporcu obsiahnutý prvok svojvôle a extrémny rozpor s princípom
spravodlivosti v dôsledku prepiateho formalizmu. Takýto postup odporcu nemôže byť
tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka
na súdnu ochranu, na majetok a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.
Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že odporca v 1. rade
pripravil, predložil a podpísal Zmluvu o pôžičke zo dňa 29. 7. 1998, pričom tieto
skutočnosti potvrdil aj samotný odporca v 1. rade v predmetnom konaní.
Pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje dodržanie písomnej formy.
Zmluvu o pôžičke je teda možné uzavrieť aj ústne. V prípade, ak dlžník popiera poskytnutie
pôžičky, je na veriteľovi aby jej poskytnutie preukázal. Na preukázanie poskytnutia pôžičky
pritom jednoznačne postačí aj písomné potvrdenie o prevzatí pôžičky podpísané len
dlžníkom.
Právne podstatná je skutočnosť, že uvedenú listinu, z ktorej vyplýva poskytnutie
pôžičky, podpísal odporca v 1/rade. Jeho obrana, že išlo len o návrh zmluvy, je bez
akýchkoľvek pochybností účelová. Nie je možné uveriť, že odporca v 1/rade ako
vysokoškolsky vzdelaný človek si neuvedomoval, aké právne následky má podpísanie takejto
zmluvy, navyše ak ju sám vypracoval.
Sťažovateľkou predložená zmluva je listinným dôkazom preukazujúcim, že spoločne
s nebohým manželom požičali a odovzdali odporcovi v 1/rade sumu 760.000,- Sk. Dokazuje
to podpis odporcu v 1/rade, ktorý by ako vysokoškolsky vzdelaný človek predsa zmluvu
nepodpísal, ak by sumu na nej uvedenú neprevzal. Odovzdanie peňazí potvrdzuje aj to, že
sťažovateľka mala k dispozícii písomné vyhotovenie uvedenej zmluvy aj po smrti svojho
manžela, teda viac ako štyri roky po jej podpise.
V konaní pred všeobecnými súdmi bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľka
spoločne s nebohým manželom odporcovi v 1/ rade požičali a teda mu aj reálne odovzdali
sumu 760.000,- Sk. Potvrdzujú to okrem výpovedí svedkov J. V., H. D., V. F., I. F., S. V. a E.
G. predovšetkým fotokópie strán tzv. zelenej knihy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Hlavne
rukou odporcu v 1/ rade písaná poznámka: „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 +
10000) 760000 - 610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“. Z uvedenej poznámky vyplýva, že
odporca v 1/ rade bol k 1. decembru 2002 z pôžičky 760.000,- Sk dlžný sumu 610.700,- Sk a
teda, že zo sumy 760.000,- Sk sťažovateľke uhradil len sumu 149.300,- Sk.
Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb
a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Tzv. zelená kniha bola
opakovane pred súdom predložená na nahliadnutie, či už účastníkom konania alebo
svedkom. Fotokópie dvoch strán z tejto knihy sú súčasťou súdneho spisu. Hodnovernosť
týchto listinných dôkazov potvrdil aj samotný odporca v 1/ rade, keď pred súdom prehlásil,
že poznámku na týchto listinných dôkazoch „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 +
10000) 760000-610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“ napísal sám vlastnou rukou. Navyše
odporca v 1. rade nebol schopný ponúknuť súdu iný hodnoverný výklad tejto vety než ten,
ktorý uviedla sťažovateľka.
Vierohodnosť tvrdení sťažovateľky potvrdzujú aj výpovede svedkov navrhnutých
žalovanou stranou. Svedkyňa K. M. - manželka odporcu v 1/ rade pôsobila pri svojej
výpovedí, ako skonštatoval aj okresný súd, veľmi zmätočne a nedôveryhodne. Pre jej
správanie neexistuje žiadne iné vysvetlenie okrem toho, že pred súdom neuvádzala pravdu.
Tvrdenia svedka A. G. - svokra odporcu v 1/ rade boli vyvrátené svedeckou výpoveďou jeho
bývalej manželky E. G. Aj v prípade tohto svedka sa preukázalo, že účelovo klamal.
Vykonanými dôkazmi tak sťažovateľka preukázala nielen to, že s poručiteľom
finančnými prostriedkami v potrebnej výške disponovali, ako to uviedol odporca, ale najmä
to, že došlo aj k ich reálnemu odovzdaniu. Veď predsa z predložených listinných dôkazov
ako aj z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo aj to, že až do smrtí poručiteľa
dochádzalo k úhradám splátok z poskytnutej pôžičky,
Ak napriek všetkým vyššie uvedeným dôkazom odporca konštatuje, že nebolo
preukázané odovzdanie peňazí, ide z jeho strany o prehnaný formalizmus spôsobujúci
popretie spravodlivostí. Nemožno predsa od účastníkov zmluvy o pôžičke spravodlivo
požadovať, aby okrem zmluvy o pôžičke spisovali aj doklad o odovzdaní peňazí dlžníkovi.
Podľa názoru sťažovateľky súd pochybil tiež pokiaľ ide o druhý výrok týkajúci sa
bytu na M. ulici v K., ktorý bol zakúpený v prevažnej miere z jej vlastných finančných
prostriedkov. Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že je síce potrebné
zohľadňovať zásadu redukcie požadovanej náhrady, avšak len u vecí, ktorých hodnota sa
počas trvania BSM znížila. Hodnota predmetného bytu však nesporne stúpala. Navyše súd
pochybil, keď pri výpočte vychádzal zo sumy 375.000,- Sk. Túto sumu síce sťažovateľka s
nebohým manželom zaplatili realitnej kancelárii, ale časť znej vo výške 75.000,- Sk bola
odmena realitnej kancelárii za sprostredkovanie kúpy.
Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že vyvodené právne
závery odporcu v citovanom rozsudku sú zjavne arbitrárne a majú za následok porušenie
práv sťažovateľky zakotvených ústavou i dohovorom.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
9 CoD 11/2012 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9 CoD/11/2012 zo dňa 12. 12. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd preto posudzoval, či krajský súd postupoval v konaní o odvolaní
sťažovateľky v súlade s princípmi vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy. Prihliadol pritom aj
na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Krajský súd odôvodnil svoje potvrdzujúce rozhodnutie takto:
«Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne aplikoval príslušné
hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav a aj vydanie rozhodnutia je v súlade
s ustanoveniami procesného práva.
Žalobkyňa sa žalobou podanou v zmysle § 175y O. s. p. domáha odstránenia
spornosti aktív a pasív dedičstva po J. M. V rámci konania o dedičstve vedenom na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 40 D 1344/2002, došlo medzi žalobkyňou /manželka
poručiteľa/ na jednej strane a žalovanými /synovia poručiteľa/ na strane druhej k nezhode o
tom, či do aktív dedičstva má byť zahrnutá pohľadávka poručiteľa proti žalovanému v
prvom rade v sume 610 700.- Sk z titulu pôžičky zo dňa 29. 7. 1998 a do pasív dedičstva
pohľadávka žalobkyne v sume 283 920.- Sk z titulu vyporiadania BSM .
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej
doby veci rovnakého druhu.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo
konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem
označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí
vyplývať i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je
reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami
právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp.
zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane
náležitosti vôle), boli dané.
V prejednávanej veci preto bolo nevyhnutné zistiť, či došlo k poskytnutiu pôžičky
-odovzdaniu peňazí poručiteľom žalovanému v prvom rade. Skutočnosť poskytnutia pôžičky
v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa. V tomto smere žalobkyňa
dôkazné bremeno neuniesla, pretože nepreukázala, že poručiteľ skutočne odovzdal
žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk tak, ako to žalobkyňa tvrdí. Táto skutočnosť nebola
preukázaná ani výpoveďami svedkov označených v odvolaní a taktiež to nevyplýva ani
zo záznamov v tzv. „zelenej knihe“.
Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na to, že spolu s manželom disponovali sumou
600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ul. v K., je potrebné zdôrazniť, že sa musí
preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať
možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. Vzhľadom na to súd prvého
stupňa správne zamietol žalobu o určenie, že pohľadávka poručiteľa J. M. vo výške
14.960,50 € z titulu pôžičky žalovanému v 1. rade, sa zaraďuje do aktív dedičstva.
Čo sa týka druhého návrhu žalobkyne o určenie, že do pasív dedičstva patrí jej
pohľadávka v suma z titulu vyporiadania BSM, odvolací súd za neopodstatnené považuje
odvolanie žalovaných, ktorí tvrdia, že žalobkyňa nedoviezla z USA 10.000 USD, pretože
nepredložila právne relevantný dôkaz o splnení formálnych predpokladov na dovoz takejto
sumy podľa všeobecne platných právnych predpisov. Stotožňuje sa s hodnotením dôkazov
podľa § 132 O. s. p. vykonaným súdom prvého stupňa, ktorý vzal do úvahy nielen obsah
výpovede žalobkyne v tomto smere (pričom uvedená argumentácia žalobkyne nebola
v konaní ojedinelá) ale aj na preukázanie uvedeného tvrdenia žalobkyňou predložený
písomný dôkaz - vyhlásenie jej matky o darovaní sumy 10.000 USD výlučne žalobkyni
(§ 143 Občianskeho zákonníka), ktorého vierohodnosť vyplýva aj z toho, že takáto suma
dolárov bola po návrate žalobkyne vzápätí uložená v banke na jej účet.
Oproti týmto zisteniam nie je možné vziať do úvahy iba tvrdenie žalovaných, podľa
ktorého neboli splnené formálne predpoklady (ak vôbec boli potrebné, čo však už odvolací
súd nevzal do úvahy, pretože to nemalo, žiaden vzťah k hodnoteniu dôkazov) na dovoz
predmetnej sumy na územie Slovenskej republiky. Na toto tvrdenie žalovaných totiž už
nenadväzovalo žiadne podporné tvrdenie a dôkazy na jeho preukázanie, tak ako to
na druhej strane tvrdila a preukázala žalobkyňa. Žalovaní tiež nepreukázali, že by na kúpu
bytu na M. ul. boli použité aj finančné prostriedky, ktoré patrili výlučne poručiteľovi (suma
4.000 - 5.000 USD, ktoré mu mal darovať žalovaný v 2. rade pri návšteve poručiteľa v
USA). Žalovaní naopak v priebehu konania uvádzali, že predmetný byt bol zakúpený zo
spoločných prostriedkov patriacich do BSM žalobkyne a poručiteľa (písomné vyjadrenia
žalovaných na č. l. 32, 156, vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 22. 11. 2006 na č. l.
126).
Za neopodstatnenú ale tiež treba považovať námietku žalobkyne, týkajúcu sa
nesprávnosti zistenia ceny bytu na M. ul. v K., z ktorej súd vychádzal pri redukcii nákladov
spojených s kúpou tohto bytu a vynaložených z výlučných prostriedkov žalobkyne a to
jednak v čase jeho zakúpenia, tak v čase zániku BSM.
Smrťou jedného z manželov manželstvo zaniká a zánikom tohto manželstva zanikne
i bezpodielové spoluvlastníctvo (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník
vychádza z predpokladu, že sa pri zániku BSM vykoná jeho vyporiadanie podľa zásad
uvedených v § 150 (§ 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ako možné riešenie uvádza buď
dohodu alebo rozhodnutie súdu na návrh jedného z manželov.
V prípade zániku manželstva smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov
za mŕtveho, platí úprava v ust. § 1751 O. s. p., podľa ktorej sa toto vyporiadanie vykoná
v rámci konania o dedičstve a to buď dohodou medzi pozostalým manželom a ostatnými
dedičmi alebo ho vyporiada súd v tomto konaní. Rozhodnou skutočnosťou v tejto súvislosti
je doba zániku manželstva, teda smrť poručiteľa, a k tejto dobe sa upínajú aj právne
dôsledky zániku BSM a prechod majetkových práv a povinností na dediča.
Zákon v ust. § 175o O. s. p. ukladá, aby pri určení všeobecnej ceny majetku, výšky
dlhov a čistej hodnoty dedičstva, prípadne výšky jeho predĺženia sa vychádzalo zo stavu,
aký tu bol v dobe smrti poručiteľa a taktiež k uvedenej dobe (doba smrti poručiteľa) sa
určuje všeobecná cena majetku patriaceho do dedičstva, t. j cena, za ktorú bolo možné
v dobe smrti poručiteľa tento majetok predať. Rovnakou zásadou je ovládané aj
vyporiadanie BSM podľa § 175l O. s. p., ak nastal zánik tohto BSM smrťou jedného z nich.
Pokiaľ teda v rámci dedičského konania na základe žalobkyňou predloženého
posudku znalca bola všeobecná hodnota bytu na M. ul. ku dňu smrti poručiteľa určená
sumou 284.690,- Sk (správnosť takto určenej všeobecnej ceny nebola spochybňovaná
žiadnym z účastníkov konania), pri vyporiadaní BSM poručiteľa a žalobkyne nie je možné
prihliadnuť na ceny bytov, aké sú v súčasnosti, tak ako to žiada žalobkyňa. Ak žalobkyňa
sama v priebehu celého konania tvrdila, že na zakúpenie bytu na M. ul. bola vynaložená
suma 375.000,- Sk (i keď v odvolacom konaní poukazuje na to, že táto suma zahŕňa aj
odmenu realitnej kancelárie za sprostredkovanie kúpy bytu, na čo s poukazom na § 120 ods.
4 O. s. p. nemožno prihliadnuť), správne súd prvého stupňa pri určení sumy patriacej do
pasív dedičstva, t. j. pohľadávky žalobkyne voči dedičstvu z titulu vyporiadania BSM,
vychádzal z uvedených súm (teda 375.000.- Sk a 284.690.- Sk) a náklady, ktoré na spoločný
majetok vynaložila žalobkyňa redukoval podľa pomeru toho, v akom došlo k zníženiu
hodnoty bytu.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil celý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).»
Zo sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že nesúhlasí najmä so spôsobom výkladu
a aplikácie ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje
vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Výklad všeobecných súdov,
podľa ktorých medzi podstatné náležitosti tejto zmluvy patrí aj dohoda o reálnom odovzdaní
veci, posúdila sťažovateľka ako „prepiato formalistický“. Ústavný súd nespochybňuje názor
všeobecných súdov, že k uzavretiu tejto zmluvy zákon vyžaduje aj reálne odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Túto skutočnosť preukazuje vždy veriteľ.
Prvostupňový súd, ktorý vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj
výsluchom účastníkov konania a svedkov, konštatoval, že veriteľ musí splniť svoju dôkaznú
povinnosť, t. j. uniesť dôkazné bremeno „nielen o tom, že s dlžníkom uzavrel v určitej dobe
zmluvu o pôžičke peňazí, ale aj to, že peniaze dlžníkovi skutočne odovzdal a akým spôsobom
(v hotovosti, prevodom na dlžníkov účet, alebo inou formou) a či a ako bola dohodnutá
doba splnenia dlhu“. Okresný súd v odôvodnení uviedol jednotlivé skutočnosti, ktoré
považoval za preukázané, a v prípade posúdenia existencie dlhu žalovaného v 1. rade
konštatoval, že navrhovateľka „žiadnymi dôkaznými prostriedkami súdu nepreukázala, že
by odporca v 1. rade peňažnú hotovosť od poručiteľa skutočne prijal“.
Rozsiahle dokazovanie vykonal prvostupňový súd aj v prípade druhého nároku
navrhovateľky o zaradení jej pohľadávky z titulu vyporiadania BSM do pasív dedičstva
po poručiteľovi. Všeobecné súdy vychádzali zo zásad uvedených v § 150 Občianskeho
zákonníka a pri posúdení výšky sporného majetku podľa ustanovenia § 175l a § 157o OSP.
V zmysle ustanovenia § 157o ods. 1 OSP na podklade zistenia podľa § 175m určí súd
všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho
predlženia v čase smrti poručiteľa. Za všeobecnú cenu majetku určí súd sumu zhodne
tvrdenú účastníkmi; ak sú tvrdenia rozdielne, vykoná súd na jej zistenie potrebné dôkazy.
Súd teda v intenciách citovaných ustanovení (výslovného ustanovenia, že určenie ceny
majetku sa viaže k okamihu smrti poručiteľa) určil na základe znaleckého posudku cenu
spornej nehnuteľnosti a následne posúdil druhý nárok sťažovateľky.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku
súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia týchto uznesení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže všeobecné súdy
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy. Rozhodnutie krajského súdu je teda akceptovateľné, aj čo sa týka
vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu.
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že krajský súd preskúmal
rozhodnutie okresného súdu aj jemu predchádzajúci postup, a ani po oboznámení sa
so stanoviskom sťažovateľky predloženým v odvolaní nezistil žiadne nedostatky, ktoré by
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania
dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,
a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani
nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť
k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť
za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky
mali všeobecné súdy posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej
je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí
aj právo podľa 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky viazanými na rozhodnutie v merite veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013