Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 361/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť H. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 12. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2013 doručená sťažnosť H. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou o určenie rozsahu

majetku poručiteľa (jej nebohého manžela) podanou 8. marca 2005 na Okresnom súde

Košice II (ďalej len „okresný súd“) proti žalovaným v 1. a 2. rade (synom poručiteľa

z predchádzajúceho manželstva) domáhala určenia, že pohľadávka poručiteľa z titulu

pôžičky žalovanému v 1. rade sa zaraďuje do aktív dedičstva a jej pohľadávka voči

poručiteľovi z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len

„BSM“) sa zaraďuje do pasív dedičstva po poručiteľovi. Okresný súd rozhodol rozsudkom

č. k. -248 z 21. mája 2008 tak, že vyhovel žalobe sťažovateľky, pokiaľ ide

o zaradenie celej jej pohľadávky voči poručiteľovi do pasív dedičstva, kým existenciu

pohľadávky poručiteľa voči žalovanému uznal len z časti. V prevyšujúcej časti návrh

na zaradenie pohľadávky do aktív dedičstva zamietol. Proti tomuto rozsudku sa odvolala

ako sťažovateľka, tak aj žalovaní. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol rozsudkom

č. k. -297 z 24. novembra 2010 tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu

vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti zamietol návrh a zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené, a v rozsahu zrušenia mu vrátil

vec na ďalšie konanie.

Okresný súd po opätovnom prerokovaní veci v súlade s právnym názorom

odvolacieho súdu rozhodol rozsudkom č. k. -373 zo 16. novembra 2011 tak,

že zamietol návrh v časti určenia, že pohľadávka poručiteľa proti odporcovi v 1. rade sa

zaraďuje do aktív dedičstva, a uznal časť pohľadávky sťažovateľky proti poručiteľovi

z titulu vyporiadania BSM. V prevyšujúcej časti tohto jej nároku návrh zamietol. Proti

tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľka aj žalovaní. Odvolací súd v rozsahu

vyplývajúcom z (ďalej len „OSP“) preskúmal

napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav,

správne aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav a z toho dôvodu

konštatoval, že odvolania nie sú opodstatnené. Rozsudkom č. k. -420

z 12. decembra 2012 preto rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo

„ - k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky

- k porušeniu jej práva na prístup k súdu zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- k porušeniu jej práva domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa

článku 46 ods. 1 SR v spojení s ods. 4 citovaného článku

- k porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V texte sťažnosti k tomu uvádza:

«Právnym dôvodom zamietnutia návrhu sťažovateľky v časti určenia, že pohľadávka

poručiteľa J. M. proti odporcovi v 1. rade vo výške 14.960,50 Eur z titulu pôžičky zo dňa

29. 07. 1998 sa zaraďuje do aktív dedičstva po poručiteľovi, bol právny názor odporcu,

podľa ktorého sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že poručiteľ

skutočne odovzdal žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk. Podľa záveru odporcu táto

skutočnosť nebola preukázaná ani výpoveďami svedkov a taktiež nevyplýva ani zo

záznamov v tzv. „zelenej knihe“. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že spolu s

manželom disponovala sumou 600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ulici v K.,

odporca považoval za potrebné zdôrazniť, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať možnosť veriteľa disponovať

príslušnou peňažnou sumou.

Podľa sťažovateľky vo vyššie uvedenom hodnotení dôkazov vykonaných v súdnom

konaní je zo strany odporcu obsiahnutý prvok svojvôle a extrémny rozpor s princípom

spravodlivosti v dôsledku prepiateho formalizmu. Takýto postup odporcu nemôže byť

tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka

na súdnu ochranu, na majetok a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.

Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že odporca v 1. rade

pripravil, predložil a podpísal Zmluvu o pôžičke zo dňa 29. 7. 1998, pričom tieto

skutočnosti potvrdil aj samotný odporca v 1. rade v predmetnom konaní.

Pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje dodržanie písomnej formy.

Zmluvu o pôžičke je teda možné uzavrieť aj ústne. V prípade, ak dlžník popiera poskytnutie

pôžičky, je na veriteľovi aby jej poskytnutie preukázal. Na preukázanie poskytnutia pôžičky

pritom jednoznačne postačí aj písomné potvrdenie o prevzatí pôžičky podpísané len

dlžníkom.

Právne podstatná je skutočnosť, že uvedenú listinu, z ktorej vyplýva poskytnutie

pôžičky, podpísal odporca v 1/rade. Jeho obrana, že išlo len o návrh zmluvy, je bez

akýchkoľvek pochybností účelová. Nie je možné uveriť, že odporca v 1/rade ako

vysokoškolsky vzdelaný človek si neuvedomoval, aké právne následky má podpísanie takejto

zmluvy, navyše ak ju sám vypracoval.

Sťažovateľkou predložená zmluva je listinným dôkazom preukazujúcim, že spoločne

s nebohým manželom požičali a odovzdali odporcovi v 1/rade sumu 760.000,- Sk. Dokazuje

to podpis odporcu v 1/rade, ktorý by ako vysokoškolsky vzdelaný človek predsa zmluvu

nepodpísal, ak by sumu na nej uvedenú neprevzal. Odovzdanie peňazí potvrdzuje aj to, že

sťažovateľka mala k dispozícii písomné vyhotovenie uvedenej zmluvy aj po smrti svojho

manžela, teda viac ako štyri roky po jej podpise.

V konaní pred všeobecnými súdmi bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľka

spoločne s nebohým manželom odporcovi v 1/ rade požičali a teda mu aj reálne odovzdali

sumu 760.000,- Sk. Potvrdzujú to okrem výpovedí svedkov J. V., H. D., V. F., I. F., S. V. a E.

G. predovšetkým fotokópie strán tzv. zelenej knihy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Hlavne

rukou odporcu v 1/ rade písaná poznámka: „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 +

10000) 760000 - 610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“. Z uvedenej poznámky vyplýva, že

odporca v 1/ rade bol k 1. decembru 2002 z pôžičky 760.000,- Sk dlžný sumu 610.700,- Sk a

teda, že zo sumy 760.000,- Sk sťažovateľke uhradil len sumu 149.300,- Sk.

Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä

výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Tzv. zelená kniha bola

opakovane pred súdom predložená na nahliadnutie, či už účastníkom konania alebo

svedkom. Fotokópie dvoch strán z tejto knihy sú súčasťou súdneho spisu. Hodnovernosť

týchto listinných dôkazov potvrdil aj samotný odporca v 1/ rade, keď pred súdom prehlásil,

že poznámku na týchto listinných dôkazoch „POHREB TO SA NEPOČÍTA (JA 10000 +

10000) 760000-610700 ZOSTATOK K 1. DEC. 2002“ napísal sám vlastnou rukou. Navyše

odporca v 1. rade nebol schopný ponúknuť súdu iný hodnoverný výklad tejto vety než ten,

ktorý uviedla sťažovateľka.

Vierohodnosť tvrdení sťažovateľky potvrdzujú aj výpovede svedkov navrhnutých

žalovanou stranou. Svedkyňa K. M. - manželka odporcu v 1/ rade pôsobila pri svojej

výpovedí, ako skonštatoval aj okresný súd, veľmi zmätočne a nedôveryhodne. Pre jej

správanie neexistuje žiadne iné vysvetlenie okrem toho, že pred súdom neuvádzala pravdu.

Tvrdenia svedka A. G. - svokra odporcu v 1/ rade boli vyvrátené svedeckou výpoveďou jeho

bývalej manželky E. G. Aj v prípade tohto svedka sa preukázalo, že účelovo klamal.

Vykonanými dôkazmi tak sťažovateľka preukázala nielen to, že s poručiteľom

finančnými prostriedkami v potrebnej výške disponovali, ako to uviedol odporca, ale najmä

to, že došlo aj k ich reálnemu odovzdaniu. Veď predsa z predložených listinných dôkazov

ako aj z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo aj to, že až do smrtí poručiteľa

dochádzalo k úhradám splátok z poskytnutej pôžičky,

Ak napriek všetkým vyššie uvedeným dôkazom odporca konštatuje, že nebolo

preukázané odovzdanie peňazí, ide z jeho strany o prehnaný formalizmus spôsobujúci

popretie spravodlivostí. Nemožno predsa od účastníkov zmluvy o pôžičke spravodlivo

požadovať, aby okrem zmluvy o pôžičke spisovali aj doklad o odovzdaní peňazí dlžníkovi.

Podľa názoru sťažovateľky súd pochybil tiež pokiaľ ide o druhý výrok týkajúci sa

bytu na M. ulici v K., ktorý bol zakúpený v prevažnej miere z jej vlastných finančných

prostriedkov. Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že je síce potrebné

zohľadňovať zásadu redukcie požadovanej náhrady, avšak len u vecí, ktorých hodnota sa

počas trvania BSM znížila. Hodnota predmetného bytu však nesporne stúpala. Navyše súd

pochybil, keď pri výpočte vychádzal zo sumy 375.000,- Sk. Túto sumu síce sťažovateľka s

nebohým manželom zaplatili realitnej kancelárii, ale časť znej vo výške 75.000,- Sk bola

odmena realitnej kancelárii za sprostredkovanie kúpy.

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že vyvodené právne

závery odporcu v citovanom rozsudku sú zjavne arbitrárne a majú za následok porušenie

práv sťažovateľky zakotvených i dohovorom.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky a na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 12. 12. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd preto posudzoval, či krajský súd postupoval v konaní o odvolaní

sťažovateľky v súlade s princípmi vyplývajúcimi z . Prihliadol pritom aj

na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd odôvodnil svoje potvrdzujúce rozhodnutie takto:

«Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne aplikoval príslušné

hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav a aj vydanie rozhodnutia je v súlade

s ustanoveniami procesného práva.

Žalobkyňa sa žalobou podanou v zmysle domáha odstránenia

spornosti aktív a pasív dedičstva po J. M. V rámci konania o dedičstve vedenom na

Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , došlo medzi žalobkyňou /manželka

poručiteľa/ na jednej strane a žalovanými /synovia poručiteľa/ na strane druhej k nezhode o

tom, či do aktív dedičstva má byť zahrnutá pohľadávka poručiteľa proti žalovanému v

prvom rade v sume 610 700.- Sk z titulu pôžičky zo dňa 29. 7. 1998 a do pasív dedičstva

pohľadávka žalobkyne v sume 283 920.- Sk z titulu vyporiadania BSM .

Podľa zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej

doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa

nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo

konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem

označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí

vyplývať i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je

reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky

veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami

právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp.

zn. ), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane

náležitosti vôle), boli dané.

V prejednávanej veci preto bolo nevyhnutné zistiť, či došlo k poskytnutiu pôžičky

-odovzdaniu peňazí poručiteľom žalovanému v prvom rade. Skutočnosť poskytnutia pôžičky

v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobkyňa. V tomto smere žalobkyňa

dôkazné bremeno neuniesla, pretože nepreukázala, že poručiteľ skutočne odovzdal

žalovanému v 1. rade sumu 760.000,- Sk tak, ako to žalobkyňa tvrdí. Táto skutočnosť nebola

preukázaná ani výpoveďami svedkov označených v odvolaní a taktiež to nevyplýva ani

zo záznamov v tzv. „zelenej knihe“.

Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na to, že spolu s manželom disponovali sumou

600.000,- Sk, ktorú získali za predaj bytu na K. ul. v K., je potrebné zdôrazniť, že sa musí

preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a nie preukázať

možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. Vzhľadom na to súd prvého

stupňa správne zamietol žalobu o určenie, že pohľadávka poručiteľa J. M. vo výške

14.960,50 € z titulu pôžičky žalovanému v 1. rade, sa zaraďuje do aktív dedičstva.

Čo sa týka druhého návrhu žalobkyne o určenie, že do pasív dedičstva patrí jej

pohľadávka v suma z titulu vyporiadania BSM, odvolací súd za neopodstatnené považuje

odvolanie žalovaných, ktorí tvrdia, že žalobkyňa nedoviezla z USA 10.000 USD, pretože

nepredložila právne relevantný dôkaz o splnení formálnych predpokladov na dovoz takejto

sumy podľa všeobecne platných právnych predpisov. Stotožňuje sa s hodnotením dôkazov

podľa vykonaným súdom prvého stupňa, ktorý vzal do úvahy nielen obsah

výpovede žalobkyne v tomto smere (pričom uvedená argumentácia žalobkyne nebola

v konaní ojedinelá) ale aj na preukázanie uvedeného tvrdenia žalobkyňou predložený

písomný dôkaz - vyhlásenie jej matky o darovaní sumy 10.000 USD výlučne žalobkyni

( ), ktorého vierohodnosť vyplýva aj z toho, že takáto suma

dolárov bola po návrate žalobkyne vzápätí uložená v banke na jej účet.

Oproti týmto zisteniam nie je možné vziať do úvahy iba tvrdenie žalovaných, podľa

ktorého neboli splnené formálne predpoklady (ak vôbec boli potrebné, čo však už odvolací

súd nevzal do úvahy, pretože to nemalo, žiaden vzťah k hodnoteniu dôkazov) na dovoz

predmetnej sumy na územie Slovenskej republiky. Na toto tvrdenie žalovaných totiž už

nenadväzovalo žiadne podporné tvrdenie a dôkazy na jeho preukázanie, tak ako to

na druhej strane tvrdila a preukázala žalobkyňa. Žalovaní tiež nepreukázali, že by na kúpu

bytu na M. ul. boli použité aj finančné prostriedky, ktoré patrili výlučne poručiteľovi (suma

4.000 - 5.000 USD, ktoré mu mal darovať žalovaný v 2. rade pri návšteve poručiteľa v

USA). Žalovaní naopak v priebehu konania uvádzali, že predmetný byt bol zakúpený zo

spoločných prostriedkov patriacich do BSM žalobkyne a poručiteľa (písomné vyjadrenia

žalovaných na č. l. 32, 156, vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 22. 11. 2006 na č. l.

126).

Za neopodstatnenú ale tiež treba považovať námietku žalobkyne, týkajúcu sa

nesprávnosti zistenia ceny bytu na M. ul. v K., z ktorej súd vychádzal pri redukcii nákladov

spojených s kúpou tohto bytu a vynaložených z výlučných prostriedkov žalobkyne a to

jednak v čase jeho zakúpenia, tak v čase zániku BSM.

Smrťou jedného z manželov manželstvo zaniká a zánikom tohto manželstva zanikne

i bezpodielové spoluvlastníctvo ( ).

vychádza z predpokladu, že sa pri zániku BSM vykoná jeho vyporiadanie podľa zásad

uvedených v ( ). Ako možné riešenie uvádza buď

dohodu alebo rozhodnutie súdu na návrh jedného z manželov.

V prípade zániku manželstva smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov

za mŕtveho, platí úprava v ust. , podľa ktorej sa toto vyporiadanie vykoná

v rámci konania o dedičstve a to buď dohodou medzi pozostalým manželom a ostatnými

dedičmi alebo ho vyporiada súd v tomto konaní. Rozhodnou skutočnosťou v tejto súvislosti

je doba zániku manželstva, teda smrť poručiteľa, a k tejto dobe sa upínajú aj právne

dôsledky zániku BSM a prechod majetkových práv a povinností na dediča.

Zákon v ust. ukladá, aby pri určení všeobecnej ceny majetku, výšky

dlhov a čistej hodnoty dedičstva, prípadne výšky jeho predĺženia sa vychádzalo zo stavu,

aký tu bol v dobe smrti poručiteľa a taktiež k uvedenej dobe (doba smrti poručiteľa) sa

určuje všeobecná cena majetku patriaceho do dedičstva, t. j cena, za ktorú bolo možné

v dobe smrti poručiteľa tento majetok predať. Rovnakou zásadou je ovládané aj

vyporiadanie BSM podľa , ak nastal zánik tohto BSM smrťou jedného z nich.

Pokiaľ teda v rámci dedičského konania na základe žalobkyňou predloženého

posudku znalca bola všeobecná hodnota bytu na M. ul. ku dňu smrti poručiteľa určená

sumou 284.690,- Sk (správnosť takto určenej všeobecnej ceny nebola spochybňovaná

žiadnym z účastníkov konania), pri vyporiadaní BSM poručiteľa a žalobkyne nie je možné

prihliadnuť na ceny bytov, aké sú v súčasnosti, tak ako to žiada žalobkyňa. Ak žalobkyňa

sama v priebehu celého konania tvrdila, že na zakúpenie bytu na M. ul. bola vynaložená

suma 375.000,- Sk (i keď v odvolacom konaní poukazuje na to, že táto suma zahŕňa aj

odmenu realitnej kancelárie za sprostredkovanie kúpy bytu, na čo s poukazom na § 120 ods.

4 nemožno prihliadnuť), správne súd prvého stupňa pri určení sumy patriacej do

pasív dedičstva, t. j. pohľadávky žalobkyne voči dedičstvu z titulu vyporiadania BSM,

vychádzal z uvedených súm (teda 375.000.- Sk a 284.690.- Sk) a náklady, ktoré na spoločný

majetok vynaložila žalobkyňa redukoval podľa pomeru toho, v akom došlo k zníženiu

hodnoty bytu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil celý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny ( ).»

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že nesúhlasí najmä so spôsobom výkladu

a aplikácie ustanovenia , podľa ktorého zmluvou o pôžičke

prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje

vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Výklad všeobecných súdov,

podľa ktorých medzi podstatné náležitosti tejto zmluvy patrí aj dohoda o reálnom odovzdaní

veci, posúdila sťažovateľka ako „prepiato formalistický“. Ústavný súd nespochybňuje názor

všeobecných súdov, že k uzavretiu tejto zmluvy zákon vyžaduje aj reálne odovzdanie

predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Túto skutočnosť preukazuje vždy veriteľ.

Prvostupňový súd, ktorý vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi, ako aj

výsluchom účastníkov konania a svedkov, konštatoval, že veriteľ musí splniť svoju dôkaznú

povinnosť, t. j. uniesť dôkazné bremeno „nielen o tom, že s dlžníkom uzavrel v určitej dobe

zmluvu o pôžičke peňazí, ale aj to, že peniaze dlžníkovi skutočne odovzdal a akým spôsobom

(v hotovosti, prevodom na dlžníkov účet, alebo inou formou) a či a ako bola dohodnutá

doba splnenia dlhu“. Okresný súd v odôvodnení uviedol jednotlivé skutočnosti, ktoré

považoval za preukázané, a v prípade posúdenia existencie dlhu žalovaného v 1. rade

konštatoval, že navrhovateľka „žiadnymi dôkaznými prostriedkami súdu nepreukázala, že

by odporca v 1. rade peňažnú hotovosť od poručiteľa skutočne prijal“.

Rozsiahle dokazovanie vykonal prvostupňový súd aj v prípade druhého nároku

navrhovateľky o zaradení jej pohľadávky z titulu vyporiadania BSM do pasív dedičstva

po poručiteľovi. Všeobecné súdy vychádzali zo zásad uvedených v § 150 Občianskeho

zákonníka a pri posúdení výšky sporného majetku podľa ustanovenia a .

V zmysle ustanovenia na podklade zistenia podľa určí súd

všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva, prípadne výšku jeho

predlženia v čase smrti poručiteľa. Za všeobecnú cenu majetku určí súd sumu zhodne

tvrdenú účastníkmi; ak sú tvrdenia rozdielne, vykoná súd na jej zistenie potrebné dôkazy.

Súd teda v intenciách citovaných ustanovení (výslovného ustanovenia, že určenie ceny

majetku sa viaže k okamihu smrti poručiteľa) určil na základe znaleckého posudku cenu

spornej nehnuteľnosti a následne posúdil druhý nárok sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia týchto uznesení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, keďže všeobecné súdy

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy. Rozhodnutie krajského súdu je teda akceptovateľné, aj čo sa týka

vyvodenia právneho záveru zo zisteného skutkového stavu.

Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že krajský súd preskúmal

rozhodnutie okresného súdu aj jemu predchádzajúci postup, a ani po oboznámení sa

so stanoviskom sťažovateľky predloženým v odvolaní nezistil žiadne nedostatky, ktoré by

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd k veci ešte dodáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania

dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,

a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom ani

nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. V danej veci podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť

k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné označiť

za neakceptovateľný alebo zjavne neodôvodnený iba z toho dôvodu, že podľa sťažovateľky

mali všeobecné súdy posúdiť skutkový stav a právnu stránku veci iným spôsobom.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie a dohovoru,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva podľa dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), súčasťou ktorej

je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí

aj právo podľa 20 ods. 1 a 4 a dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez ďalšieho právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky viazanými na rozhodnutie v merite veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013