Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 389/2013
PDF · 119.07 KB
No categories available
III. ÚS 389/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 487/2008 a jeho uznesením zo 17.
júla 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8
CoE/128/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Považská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 487/2008 a jeho
uznesením zo 17. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8
CoE/128/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim
z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov
aplikovateľných na túto vec.
Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka
považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedeného exekučného konania bolo
rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu
sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej
veci konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka
poukazuje na rozsudok súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
a krajského súdu v napadnutom konaní a ich napadnutým uznesením, zrušil uznesenie
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa aj priznania finančného
zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je
nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa teda ústavný súd plne stotožňuje s
dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS
242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS
303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS
227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22.
augusta 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach naposledy sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára
2013, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky, pri
akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o zastavení exekúcie,
pretože rozhodcovský rozsudok, ako to bolo v tomto prípade, na podklade ktorého bola
exekúcia vedená (resp. navrhnutá), nebol z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným
titulom na vedenie exekúcie.
Takisto ústavný súd viackrát odpovedal na neopodstatnené námietky sťažovateľky
k údajne nezákonnému postupu okresného súdu a krajského súdu o zastavení exekučného
konania, ktorý predtým nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti súdnemu dvoru na rozhodnutie o
predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pozri napr.
rozhodnutia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012, ako aj č. k. III. ÚS 7/2013-17
z 15. januára 2013).
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania
tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej
doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom,
tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto
súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi
zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov
z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou
postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť
sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,
aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť
nemohlo.
Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd túto sťažnosť
odmietol bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013