Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 576/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. M., B., a Ing. P. M., B., zastúpených

Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. S. M., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla

2013 doručená sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej

len ,,medzinárodný pakt“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. februára 2013.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení žalovaných účastníkmi občianskeho súdneho konania o určenie vlastníckeho

práva vedeného na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len ,,okresný súd“)

pod sp. zn. . Rozsudkom okresného súdu z 30. septembra 2009 tento žalobu

žalobkyne G. Č. pôvodne zamietol, avšak uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

,,krajský súd“) sp. zn. z 20. januára 2010 bol tento rozsudok zrušený a vec

bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného

súdu z 23. júna 2010 tento žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti

– pozemku, ktorý bol vo výroku rozsudku špecifikovaný. Na odvolanie sťažovateľov

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. októbra 2011 tento rozsudok

okresného súdu potvrdil. Na podklade dovolania sťažovateľov vo veci rozhodoval najvyšší

súd, ktorý uznesením sp. zn. zo 14. februára 2013 (teda nie rozsudkom, ako

nesprávne uvádzajú sťažovatelia v sťažnosti, pozn.) ich dovolanie odmietol.

3. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, ku ktorému podľa petitu

sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, došlo rozsudkom (správne uznesením, pozn.)

najvyššieho súdu, pričom sťažnostná argumentácia sťažovateľov bola najskôr orientovaná

na popis priebehu konania pred všeobecnými súdmi s odkazom na relevantné skutkové

a právne okolnosti:

,,... postupom a rozhodovaním súdov bolo rozsiahlym spôsobom zasiahnuté

do základných práv a slobôd garantovaných príslušnými všeobecne záväznými predpismi

sťažovateľom a to najmä vo vzťahu k právu na riadnu súdnu ochranu, keď

- súdy v celom doterajšom priebehu súdneho konania nezdôvodnili riadnym

spôsobom nimi prijaté negatívne rozhodnutia voči sťažovateľom a to z dôvodu absencie

zákonnej argumentácie pre závery súdu a absencie akejkoľvek protiargumentácie vo vzťahu

k rozhodnej a významnej argumentácií predkladanej sťažovateľmi,

- súdy v celom doterajšom priebehu súdneho konania nerešpektovali prejednaciu

zásadu, ktorou sa riadi občianske súdne konanie,

- súdy nerešpektovali ani príslušné ustanovenia občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov,

to všetko v intenzívnom rozsahu znamenajúcom odňatie možnosti konania

pred súdom a teda nezabezpečenia práva na súdnu ochranu...

Pre ozrejmenie skutkového a právneho základu podávanej ústavnej sťažnosti,

si sťažovatelia dovolia ozrejmiť základ prejednávaného súdneho sporu. Jeho podstatou

je uplatnenie vlastníckeho práva žalobkyne ku konkrétne špecifikovanému pozemku voči

sťažovateľom a to na základe výmeru o vlastníctve pôdy z 08. 05. 1948 č. 1701/48.

Obrana sťažovateľov voči uplatnenému nároku žalobkyne bola založená na dvoch

rozhodujúcich skutočnostiach a to:

A/ rozhodný výmer je aktom nulitným,

B/ vlastníctvo sporných pozemkov bolo vydržané predchodcami sťažovateľov

a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by uvedené vydržanie spochybnil.

A/ nulitnosť rozhodného výmeru o vlastníctve pôdy bola odôvodňovaná niekoľkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a to, že

1. v zmysle Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa, bolo umožnené prideľovať presne špecifikovaný majetok

odplatne, alebo /vo výnimočných prípadoch/ bezodplatne. V prípade odplatného pridelenia

majetku, bol presne upravený postup určenia prídelovej ceny.

Len výmer o vlastníctve pôdy, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti zabezpečujúce,

že sa jedná o riadny akt, zakladal následky vyplývajúce z príslušnej právnej úpravy...

Skutočnosť, že výmer o vlastníctve pôdy neobsahoval určenie prídelovej ceny znamená

absenciu podstatnej náležitosti čoho následkom je nulita uvedeného rozhodného výmeru

a teda tento nespôsobuje vznik akýchkoľvek následkov.

Argumentácia súdov bola založená na tvrdení, že podľa predmetného výmeru mala

byť cena určená v prídelovej listine, nariadenia SNR č. umožňoval

vydávať Výmery o vlastníctve ešte pred zaplatením ceny, teda aj pred jej určením, z iných

dôkazných prostriedkov sa javí, že k určeniu ceny došlo. Jednalo sa o argumentáciu súdu

v úplnosti prehliadajúcu a ignorujúcu argumentáciu sťažovateľov, podľa ktorej k vydaniu

prídelovej listiny, ktorá aj podľa súdu mala obsahovať cenu prídelu nikdy nedošlo a táto

nebola súdu nikdy predložená...

2. Sťažovatelia počas celej doby súdneho konania tvrdili, že predmetný výmer

o vlastníctve pôdy bol vydaný subjektom, ktorý nemal kompetenciu vydať takýto výmer.

Podstata uvedeného spočíva v skutočnosti, že rozhodný výmer o vlastníctve pôdy bol

prijatý Pracovnou skupinou povereníctva pre pozemk. ref. v T. Oprávnenie prijímať výmery

o vlastníctve pôdy bolo však dané Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy

a to nariadením č. 104/1945 Sb. v spojení s nariadením č. 104/1946 Sb. Postavenie

a kompetencie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy určovalo nariadenie

č. 27/1945 Sb.n. SNR, ktoré jasne určovalo štruktúru a kompetenciu predmetného orgánu.

Žiaden všeobecne záväzný právny predpis neurčoval takúto kompetenciu akejkoľvek

pracovnej skupine, prípadne inému útvaru povereníctva...

3. Nepodpísanie rozhodného výmeru, keď tento nebol podpísaný žiadnym úradníkom,

ale bolo využité tzv. faksimile, t. j. otlačok pečiatky nahrádzajúci podpis. Jednalo sa o ďalší

nedostatok rozhodného výmeru, keď rozhodnutie správneho orgánu musí byť podpísané

konajúcou osobou.

B/ vydržanie vlastníctva sporných pozemkov

predstavuje problém, kde sa v podaní súdov opätovne stretávame s absenciou

riadneho zdôvodnenia, nerešpektovaním prejednacej zásady, ktorou sa riadi občiansky

súdny poriadok a nerešpektovaním času ako kategórie významnej v predmetnej veci.

Podstata uvedeného spočíva v ignorácii faktu, že žalobkyňa nepredložila žiaden

dôkaz, ktorý by preukazoval nepravdivosť naplnenia podmienok vydržania právnymi

predchodcami sťažovateľov potvrdených verejnou listinou. Sťažovatelia pred súdom

preukázali, že ich predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom

vydržaním, t. j. originárnym spôsobom nadobudnutia veci.... Z uvedeného je zrejmé,

že žalobkyňa v konaní pred súdom nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil

vydržanie, t. j. nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcami sťažovateľov v období kedy

k nemu došlo...

C/ Dôvody iné

v priebehu súdneho konania bolo poukazované na viacero ďalších porušení

právnych predpisov okrem iného aj na skutočnosť, že súd vo veci rozhodol nad rámec

petitu, ktorý bol navrhnutý žalobkyňou a ináč ako bola zmena petitu pripustená

rozhodnutím súdu. Základ uvedeného právneho problému spočíva v skutočnosti, že

žalobkyňa zmenu petitu navrhla podaním zo dňa 26. 03. 2009. V zmysle uvedeného podania

súd na pojednávaní 11. 05. 2009 pripustil zmenu návrhu. V samotnom rozsudku však

rozhodol tak, ako to nenavrhovala ani žalobkyňa a ani ako bola zmena petitu súdom

pripustená. Sťažovatelia sú názoru, že súd je povinný rešpektovať návrh žalobkyne a od

tohto /s výnimkou zákonom určených prípadov/ sa nemôže odchýliť...“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej citujú relevantné ustanovenia , dohovoru

a medzinárodného paktu, aby následne na vlastné odôvodnenie tvrdeného zásahu do ich

označených práv uviedli:

,,1. súdy a najvyšší súd nemôžu ignorovať a vôbec sa nevenovať

- skutočnosti, či rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy neobsahuje

základnú zákonnú náležitosť a to určenie ceny. V tejto súvislosti nie je možné akceptovať

výklad v úplnosti rozporný so zákonným znením a nie je možné akceptovať, že súdy počas

celej doby konania nepredložia zákonné znenie, ktoré by odôvodňovalo ich výklad právneho

predpisu /skutočnosť absencie prídelovej ceny/,

- skutočnosti, že rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný

neoprávnenou osobou, tejto skutočnosti sa nevenovať žiadnym spôsobom a nešpecifikovať

žiaden právny predpis, ktorý by preukazoval oprávnenie subjektu konajúcemu vo veci

/vydanie výmeru pracovnou skupinou povereníctva/,

- skutočnosti, že rozhodný dokument, nebol riadne podpísaný a neobsahoval ani

otlačok pečiatky kompetentného orgánu. Súdy sa uvedenému vôbec nevenovali...

2. Nedostatky odôvodnenia rozsudkov v predmetnej veci sú umocnené

aj skutočnosťou, že na všetky nedostatky odôvodnenia, t.j. chýbajúce zdôvodnenie súdu,

upozorňovali sťažovatelia hneď po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorým súd žalobe

vyhovel. Prvostupňový súd pôvodne rozhodol v prospech sťažovateľov, avšak následne bol

nútený akceptovať právny názor odvolacieho súdu. Druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa

bolo realizované len poukazom na zdôvodnenie odvolacieho súdu a s odvolaním sa

na povinnosť jeho právny názor rešpektovať. Je zrejmé, že takýto postup neznamenal riadne

zdôvodnenie súdu prvého stupňa, avšak uvedený nedostatok nebol odstránený ani neskôr

v odvolacom a dovolacom konaní.

3. Významným prvkom vyvolávajúcim absenciu riadneho zdôvodnenia rozsudkov

súdov je aj skutočnosť, že v odôvodneniach v úplnosti absentuje odkaz na rozhodujúce

právne predpisy. Je síce pravdou, že súdy citujú množinu právnych predpisov typu § 80

písm. c/ , § a ods. 1 riešiacich otázky

prípustnosti určovacej žaloby, práv vlastníka a obdobne /t.j. skutočností, ktoré v priebehu

súdneho konania vôbec neboli významné, resp. sporné/, avšak vôbec necitujú právnu

úpravu riešiacu rozhodujúce otázky špecifikované v bode 1 /absencia zákonných náležitosti

výmeru, nerozhodovanie kompetentným orgánom a pod./...

4. Konajúce súdy, a aj NS SR, vo veci mali tendenciu nahrádzať absenciu

špecifikácie všeobecne záväzných právnych predpisov poukazom na iné rozhodnutia súdov

v údajne obdobných veciach. V tejto súvislosti je zaujímavá skutočnosť, že najmä odvolací

súd sa predovšetkým zameral na vlastné rozhodnutia. Citované boli aj rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR...

5. Za popretie práva na riadnu súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces je možné

považovať aj ďalšie namietané skutočnosti;, najmä nerešpektovanie prejednacej zásady

a skutočnosť, že vo veci bolo rozhodnuté ináč ako navrhovala žalobkyňa a ako bolo

pripustené súdom.“

4. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak,

že rozsudkom (správne uznesením, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2013 boli porušené ich označené práva, ďalej žiadali, aby ústavný súd zrušil

tento rozsudok (správne uznesenie, pozn.) najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Požadovali priznať aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

9. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovatelia však túto stabilizovanú judikatúru ústavného

súdu opomínajú a sťažnosť uplatnili v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovatelia

uplatnili v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňajú všeobecnými

tvrdeniami, z ktorých vyvodzujú porušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní

s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže

táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

10. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu

ústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) a sťažovatelia v petite sťažnosti nenamietali porušenie svojich práv

týmito rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť

pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ

formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

11. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľov, vyjadrenie

žalobkyne, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním", ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2

písm. a/, b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád a dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon

( ).

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou žalovaných, že konanie trpí

vadou uvedenou v spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu....

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo

objasnil, z akých úvah vychádzal pri závere, že boli splnené všetky podmienky vzniku

vlastníctva právnych predchodcov žalobkyne na základe výmeru a prečo nie je možné

považovať tento výmer za akt nulitný. Rovnako vysvetlil dôvody, z ktorých mal za to, že

právni predchodcovia žalovaných nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam vydržaním, ako aj ďalšie pre posúdenie veci rozhodujúce skutočnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s

Slovenskej republiky a že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia. Nemožno nechať bez povšimnutia, že súd prvého stupňa

bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho

zrušujúcom uznesení z 20. januára 2010, ktoré rovnako vychádzalo pri posudzovaní

platnosti a účinnosti výmeru zo záverov dovolacieho súdu v obdobnej veci, rozhodovanej

pod sp. zn. . Nie je nedostatkom odôvodnenia súdu prvého stupňa, ak sa

odvoláva alebo opakuje závery nadriadeného súdu, ktorými je viazaný.

Krajský súd, ktorý zotrval na svojich záveroch uvedených vo svojom zrušujúcom

uznesení, sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý

považoval za vecne správny. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2

umožňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie

a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje.

Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia

podľa predstáv žalovaných. Žalovanými namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov,

t. j. že ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (ktorú naostatok žalovaní ani nekonkretizujú) a že ich rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci (, ), sú síce

prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Ako už

bolo uvedené vyššie, dovolanie je v ustanoveniach upravené

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania;

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

ich dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.“

12. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho

posudzovania dovolacích námietok, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré

v zmysle zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu.

Primeraným spôsobom sťažovateľom vysvetlil, že nimi formulované dovolacie dôvody ešte

nezakladajú prípustnosť dovolania, a z pohľadu podstaty ich dovolacej argumentácie

nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou

na ich riadne odôvodnenie. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho

súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral

účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti preto bolo

namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše, je potrebné uviesť, že

sťažovatelia v sťažnosti opäť namietajú v podstate len nesprávne právne posúdenie otázok

týkajúcich sa vlastníckeho práva k spornej parcele, pričom tieto otázky posudzovali iba

okresný súd a následne krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania

relevancie dovolacích námietok (teda bez posudzovania vecnej správnosti rozsudku

krajského súdu), z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

súdu ani nie je náležite odôvodnená.

13. V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa. Najvyšší súd

správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený

podľa obmedziť sa na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, čo v danej veci bolo zvýraznené

aj skutočnosťou, že krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. októbra 2011 odkázal

aj dôvody skoršieho zrušujúceho uznesenia v tejto veci z 20. januára 2010 a zároveň závery

vyslovené v iných skorších rozhodnutiach odvolacieho súdu a dovolacieho súdu, ktoré

sa zaoberali obdobnými otázkami. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup

in concreto ústavne konformný a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

Rovnako, pokiaľ ide o absenciu zistenia ostatných dôvodov zakladajúcich prípustnosť

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.

14. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, podľa ktorej ,,bolo rozhodnuté ináč ako

navrhovala žalobkyňa a ako bolo pripustené súdom,... rozhodnutie spôsobom, ktorý nie je

navrhovaný, je rozhodnutím, ktoré odníma možnosť účastníka konať pred súdom...“,

ústavný súd túto pre nedostatok právomoci nemohol posúdiť. Z dovolania, ktoré

sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011 a ktoré v kópii

pripojili k sťažnosti doručenej ústavnému súdu, totiž nevyplýva, že by túto právnu

argumentáciu uplatnili v konaní pred najvyšším súdom ako dovolacím súdom.

15. Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť

sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi každú námietku

na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ). Obdobne vo veci vedenej

pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až

v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným

orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie

všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle

(m. m. ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej

námietke sťažovateľov nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa

v prípade, ak ju sťažovatelia mohli uplatniť v napadnutom konaní,

pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.

16. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nemal ústavnú a zákonnú právomoc

posudzovať otázky týkajúce vlastníckeho práva žalobkyne, resp. sťažovateľov k predmetnej

parcele, keďže tieto patrili do výlučnej ústavnej ( ) a zákonnej

( ) právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľom

však nič nebránilo, aby sa domáhali ústavno-súdneho prieskumu aj vo vzťahu

k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011, vo vzťahu ku ktorému by

ústavný súd mohol posúdiť, či ním nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľov.

Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného už v minulosti konštatoval, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je sťažovateľom lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (, porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Keďže však sťažovatelia,

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), v petite sťažnosti nenamietali

porušenie označených práv aj potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu a ústavný súd je

sťažnosťou viazaný, nemohol pri rozhodovaní tejto veci ísť ultra petitum a posúdiť, či

týmto rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do ich práv. Povinnosti advokáta

vyplývajúce zo o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát

povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré

sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku ̶správne uznesenia,

pozn. ̶najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013