Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 576/2013
PDF · 241.46 KB
No categories available
I. ÚS 576/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. M., B., a Ing. P. M., B., zastúpených
Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. S. M., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla
2013 doručená sťažnosť MUDr. V. M., a Ing. P. M. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej
len ,,medzinárodný pakt“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení žalovaných účastníkmi občianskeho súdneho konania o určenie vlastníckeho
práva vedeného na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len ,,okresný súd“)
pod sp. zn. 5 C 111/2008. Rozsudkom okresného súdu z 30. septembra 2009 tento žalobu
žalobkyne G. Č. pôvodne zamietol, avšak uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
,,krajský súd“) sp. zn. 25 Co 127/2009 z 20. januára 2010 bol tento rozsudok zrušený a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom okresného
súdu z 23. júna 2010 tento žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti
– pozemku, ktorý bol vo výroku rozsudku špecifikovaný. Na odvolanie sťažovateľov
krajský súd rozsudkom sp. zn. 25 Co 154/2010 z 26. októbra 2011 tento rozsudok
okresného súdu potvrdil. Na podklade dovolania sťažovateľov vo veci rozhodoval najvyšší
súd, ktorý uznesením sp. zn. 6 Cdo 140/2012 zo 14. februára 2013 (teda nie rozsudkom, ako
nesprávne uvádzajú sťažovatelia v sťažnosti, pozn.) ich dovolanie odmietol.
3. Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, ku ktorému podľa petitu
sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, došlo rozsudkom (správne uznesením, pozn.)
najvyššieho súdu, pričom sťažnostná argumentácia sťažovateľov bola najskôr orientovaná
na popis priebehu konania pred všeobecnými súdmi s odkazom na relevantné skutkové
a právne okolnosti:
,,... postupom a rozhodovaním súdov bolo rozsiahlym spôsobom zasiahnuté
do základných práv a slobôd garantovaných príslušnými všeobecne záväznými predpismi
sťažovateľom a to najmä vo vzťahu k právu na riadnu súdnu ochranu, keď
- súdy v celom doterajšom priebehu súdneho konania nezdôvodnili riadnym
spôsobom nimi prijaté negatívne rozhodnutia voči sťažovateľom a to z dôvodu absencie
zákonnej argumentácie pre závery súdu a absencie akejkoľvek protiargumentácie vo vzťahu
k rozhodnej a významnej argumentácií predkladanej sťažovateľmi,
- súdy v celom doterajšom priebehu súdneho konania nerešpektovali prejednaciu
zásadu, ktorou sa riadi občianske súdne konanie,
- súdy nerešpektovali ani príslušné ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov,
to všetko v intenzívnom rozsahu znamenajúcom odňatie možnosti konania
pred súdom a teda nezabezpečenia práva na súdnu ochranu...
Pre ozrejmenie skutkového a právneho základu podávanej ústavnej sťažnosti,
si sťažovatelia dovolia ozrejmiť základ prejednávaného súdneho sporu. Jeho podstatou
je uplatnenie vlastníckeho práva žalobkyne ku konkrétne špecifikovanému pozemku voči
sťažovateľom a to na základe výmeru o vlastníctve pôdy z 08. 05. 1948 č. 1701/48.
Obrana sťažovateľov voči uplatnenému nároku žalobkyne bola založená na dvoch
rozhodujúcich skutočnostiach a to:
A/ rozhodný výmer je aktom nulitným,
B/ vlastníctvo sporných pozemkov bolo vydržané predchodcami sťažovateľov
a žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by uvedené vydržanie spochybnil.
A/ nulitnosť rozhodného výmeru o vlastníctve pôdy bola odôvodňovaná niekoľkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a to, že
1. v zmysle Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa, bolo umožnené prideľovať presne špecifikovaný majetok
odplatne, alebo /vo výnimočných prípadoch/ bezodplatne. V prípade odplatného pridelenia
majetku, bol presne upravený postup určenia prídelovej ceny.
Len výmer o vlastníctve pôdy, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti zabezpečujúce,
že sa jedná o riadny akt, zakladal následky vyplývajúce z príslušnej právnej úpravy...
Skutočnosť, že výmer o vlastníctve pôdy neobsahoval určenie prídelovej ceny znamená
absenciu podstatnej náležitosti čoho následkom je nulita uvedeného rozhodného výmeru
a teda tento nespôsobuje vznik akýchkoľvek následkov.
Argumentácia súdov bola založená na tvrdení, že podľa predmetného výmeru mala
byť cena určená v prídelovej listine, § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1946 Zb. umožňoval
vydávať Výmery o vlastníctve ešte pred zaplatením ceny, teda aj pred jej určením, z iných
dôkazných prostriedkov sa javí, že k určeniu ceny došlo. Jednalo sa o argumentáciu súdu
v úplnosti prehliadajúcu a ignorujúcu argumentáciu sťažovateľov, podľa ktorej k vydaniu
prídelovej listiny, ktorá aj podľa súdu mala obsahovať cenu prídelu nikdy nedošlo a táto
nebola súdu nikdy predložená...
2. Sťažovatelia počas celej doby súdneho konania tvrdili, že predmetný výmer
o vlastníctve pôdy bol vydaný subjektom, ktorý nemal kompetenciu vydať takýto výmer.
Podstata uvedeného spočíva v skutočnosti, že rozhodný výmer o vlastníctve pôdy bol
prijatý Pracovnou skupinou povereníctva pre pozemk. ref. v T. Oprávnenie prijímať výmery
o vlastníctve pôdy bolo však dané Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
a to nariadením č. 104/1945 Sb. v spojení s nariadením č. 104/1946 Sb. Postavenie
a kompetencie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy určovalo nariadenie
č. 27/1945 Sb.n. SNR, ktoré jasne určovalo štruktúru a kompetenciu predmetného orgánu.
Žiaden všeobecne záväzný právny predpis neurčoval takúto kompetenciu akejkoľvek
pracovnej skupine, prípadne inému útvaru povereníctva...
3. Nepodpísanie rozhodného výmeru, keď tento nebol podpísaný žiadnym úradníkom,
ale bolo využité tzv. faksimile, t. j. otlačok pečiatky nahrádzajúci podpis. Jednalo sa o ďalší
nedostatok rozhodného výmeru, keď rozhodnutie správneho orgánu musí byť podpísané
konajúcou osobou.
B/ vydržanie vlastníctva sporných pozemkov
predstavuje problém, kde sa v podaní súdov opätovne stretávame s absenciou
riadneho zdôvodnenia, nerešpektovaním prejednacej zásady, ktorou sa riadi občiansky
súdny poriadok a nerešpektovaním času ako kategórie významnej v predmetnej veci.
Podstata uvedeného spočíva v ignorácii faktu, že žalobkyňa nepredložila žiaden
dôkaz, ktorý by preukazoval nepravdivosť naplnenia podmienok vydržania právnymi
predchodcami sťažovateľov potvrdených verejnou listinou. Sťažovatelia pred súdom
preukázali, že ich predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom
vydržaním, t. j. originárnym spôsobom nadobudnutia veci.... Z uvedeného je zrejmé,
že žalobkyňa v konaní pred súdom nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil
vydržanie, t. j. nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcami sťažovateľov v období kedy
k nemu došlo...
C/ Dôvody iné
v priebehu súdneho konania bolo poukazované na viacero ďalších porušení
právnych predpisov okrem iného aj na skutočnosť, že súd vo veci rozhodol nad rámec
petitu, ktorý bol navrhnutý žalobkyňou a ináč ako bola zmena petitu pripustená
rozhodnutím súdu. Základ uvedeného právneho problému spočíva v skutočnosti, že
žalobkyňa zmenu petitu navrhla podaním zo dňa 26. 03. 2009. V zmysle uvedeného podania
súd na pojednávaní 11. 05. 2009 pripustil zmenu návrhu. V samotnom rozsudku však
rozhodol tak, ako to nenavrhovala ani žalobkyňa a ani ako bola zmena petitu súdom
pripustená. Sťažovatelia sú názoru, že súd je povinný rešpektovať návrh žalobkyne a od
tohto /s výnimkou zákonom určených prípadov/ sa nemôže odchýliť...“
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej citujú relevantné ustanovenia ústavy, dohovoru
a medzinárodného paktu, aby následne na vlastné odôvodnenie tvrdeného zásahu do ich
označených práv uviedli:
,,1. súdy a najvyšší súd nemôžu ignorovať a vôbec sa nevenovať
- skutočnosti, či rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy neobsahuje
základnú zákonnú náležitosť a to určenie ceny. V tejto súvislosti nie je možné akceptovať
výklad v úplnosti rozporný so zákonným znením a nie je možné akceptovať, že súdy počas
celej doby konania nepredložia zákonné znenie, ktoré by odôvodňovalo ich výklad právneho
predpisu /skutočnosť absencie prídelovej ceny/,
- skutočnosti, že rozhodný dokument, ktorým je výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný
neoprávnenou osobou, tejto skutočnosti sa nevenovať žiadnym spôsobom a nešpecifikovať
žiaden právny predpis, ktorý by preukazoval oprávnenie subjektu konajúcemu vo veci
/vydanie výmeru pracovnou skupinou povereníctva/,
- skutočnosti, že rozhodný dokument, nebol riadne podpísaný a neobsahoval ani
otlačok pečiatky kompetentného orgánu. Súdy sa uvedenému vôbec nevenovali...
2. Nedostatky odôvodnenia rozsudkov v predmetnej veci sú umocnené
aj skutočnosťou, že na všetky nedostatky odôvodnenia, t.j. chýbajúce zdôvodnenie súdu,
upozorňovali sťažovatelia hneď po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorým súd žalobe
vyhovel. Prvostupňový súd pôvodne rozhodol v prospech sťažovateľov, avšak následne bol
nútený akceptovať právny názor odvolacieho súdu. Druhé rozhodnutie súdu prvého stupňa
bolo realizované len poukazom na zdôvodnenie odvolacieho súdu a s odvolaním sa
na povinnosť jeho právny názor rešpektovať. Je zrejmé, že takýto postup neznamenal riadne
zdôvodnenie súdu prvého stupňa, avšak uvedený nedostatok nebol odstránený ani neskôr
v odvolacom a dovolacom konaní.
3. Významným prvkom vyvolávajúcim absenciu riadneho zdôvodnenia rozsudkov
súdov je aj skutočnosť, že v odôvodneniach v úplnosti absentuje odkaz na rozhodujúce
právne predpisy. Je síce pravdou, že súdy citujú množinu právnych predpisov typu § 80
písm. c/ OSP, §§126 ods. 1 a 132 ods. 1 občianskeho zákonníka riešiacich otázky
prípustnosti určovacej žaloby, práv vlastníka a obdobne /t.j. skutočností, ktoré v priebehu
súdneho konania vôbec neboli významné, resp. sporné/, avšak vôbec necitujú právnu
úpravu riešiacu rozhodujúce otázky špecifikované v bode 1 /absencia zákonných náležitosti
výmeru, nerozhodovanie kompetentným orgánom a pod./...
4. Konajúce súdy, a aj NS SR, vo veci mali tendenciu nahrádzať absenciu
špecifikácie všeobecne záväzných právnych predpisov poukazom na iné rozhodnutia súdov
v údajne obdobných veciach. V tejto súvislosti je zaujímavá skutočnosť, že najmä odvolací
súd sa predovšetkým zameral na vlastné rozhodnutia. Citované boli aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR...
5. Za popretie práva na riadnu súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces je možné
považovať aj ďalšie namietané skutočnosti;, najmä nerešpektovanie prejednacej zásady
a skutočnosť, že vo veci bolo rozhodnuté ináč ako navrhovala žalobkyňa a ako bolo
pripustené súdom.“
4. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak,
že rozsudkom (správne uznesením, pozn.) najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 140/2012
zo 14. februára 2013 boli porušené ich označené práva, ďalej žiadali, aby ústavný súd zrušil
tento rozsudok (správne uznesenie, pozn.) najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. Požadovali priznať aj náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.
6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov
sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
9. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovatelia však túto stabilizovanú judikatúru ústavného
súdu opomínajú a sťažnosť uplatnili v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovatelia
uplatnili v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňajú všeobecnými
tvrdeniami, z ktorých vyvodzujú porušenie svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní
s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže
táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.
10. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Predchádzajúce rozsudky okresného súdu a osobitne ani krajského súdu
ústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) a sťažovatelia v petite sťažnosti nenamietali porušenie svojich práv
týmito rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť
pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ
formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
11. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku
okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľov, vyjadrenie
žalobkyne, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:
,,Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním", ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2
písm. a/, b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád a dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len pokiaľ to pripúšťa zákon
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou žalovaných, že konanie trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu....
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo
objasnil, z akých úvah vychádzal pri závere, že boli splnené všetky podmienky vzniku
vlastníctva právnych predchodcov žalobkyne na základe výmeru a prečo nie je možné
považovať tento výmer za akt nulitný. Rovnako vysvetlil dôvody, z ktorých mal za to, že
právni predchodcovia žalovaných nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam vydržaním, ako aj ďalšie pre posúdenie veci rozhodujúce skutočnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia. Nemožno nechať bez povšimnutia, že súd prvého stupňa
bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi závermi odvolacieho súdu vyslovenými v jeho
zrušujúcom uznesení z 20. januára 2010, ktoré rovnako vychádzalo pri posudzovaní
platnosti a účinnosti výmeru zo záverov dovolacieho súdu v obdobnej veci, rozhodovanej
pod sp. zn. 4 Cdo 48/2008. Nie je nedostatkom odôvodnenia súdu prvého stupňa, ak sa
odvoláva alebo opakuje závery nadriadeného súdu, ktorými je viazaný.
Krajský súd, ktorý zotrval na svojich záveroch uvedených vo svojom zrušujúcom
uznesení, sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý
považoval za vecne správny. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2
O. s. p. umožňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie
a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
podľa predstáv žalovaných. Žalovanými namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov,
t. j. že ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (ktorú naostatok žalovaní ani nekonkretizujú) a že ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), sú síce
prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Ako už
bolo uvedené vyššie, dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania;
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
ich dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.“
12. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho
posudzovania dovolacích námietok, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré
v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu.
Primeraným spôsobom sťažovateľom vysvetlil, že nimi formulované dovolacie dôvody ešte
nezakladajú prípustnosť dovolania, a z pohľadu podstaty ich dovolacej argumentácie
nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou
na ich riadne odôvodnenie. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho
súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral
účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. V tejto časti preto bolo
namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Navyše, je potrebné uviesť, že
sťažovatelia v sťažnosti opäť namietajú v podstate len nesprávne právne posúdenie otázok
týkajúcich sa vlastníckeho práva k spornej parcele, pričom tieto otázky posudzovali iba
okresný súd a následne krajský súd. Najvyšší súd dovolanie odmietol bez posudzovania
relevancie dovolacích námietok (teda bez posudzovania vecnej správnosti rozsudku
krajského súdu), z čoho možno vyvodiť, že sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho
súdu ani nie je náležite odôvodnená.
13. V reakcii na dôvody sťažnosti ústavný súd len stručne dopĺňa. Najvyšší súd
správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený
podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku obmedziť sa na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, čo v danej veci bolo zvýraznené
aj skutočnosťou, že krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. októbra 2011 odkázal
aj dôvody skoršieho zrušujúceho uznesenia v tejto veci z 20. januára 2010 a zároveň závery
vyslovené v iných skorších rozhodnutiach odvolacieho súdu a dovolacieho súdu, ktoré
sa zaoberali obdobnými otázkami. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup
in concreto ústavne konformný a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.
Rovnako, pokiaľ ide o absenciu zistenia ostatných dôvodov zakladajúcich prípustnosť
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, odôvodnenie uznesenia najvyššieho
súdu možno považovať za jasné, zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.
14. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, podľa ktorej ,,bolo rozhodnuté ináč ako
navrhovala žalobkyňa a ako bolo pripustené súdom,... rozhodnutie spôsobom, ktorý nie je
navrhovaný, je rozhodnutím, ktoré odníma možnosť účastníka konať pred súdom...“,
ústavný súd túto pre nedostatok právomoci nemohol posúdiť. Z dovolania, ktoré
sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011 a ktoré v kópii
pripojili k sťažnosti doručenej ústavnému súdu, totiž nevyplýva, že by túto právnu
argumentáciu uplatnili v konaní pred najvyšším súdom ako dovolacím súdom.
15. Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť aj povinnosť
sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi každú námietku
na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Obdobne vo veci vedenej
pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 ústavný súd uviedol, že ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až
v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným
orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie
všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej
námietke sťažovateľov nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovatelia mohli uplatniť v napadnutom konaní,
pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne
rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru
ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu.
16. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nemal ústavnú a zákonnú právomoc
posudzovať otázky týkajúce vlastníckeho práva žalobkyne, resp. sťažovateľov k predmetnej
parcele, keďže tieto patrili do výlučnej ústavnej (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej
(§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľom
však nič nebránilo, aby sa domáhali ústavno-súdneho prieskumu aj vo vzťahu
k potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2011, vo vzťahu ku ktorému by
ústavný súd mohol posúdiť, či ním nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľov.
Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy už v minulosti konštatoval, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je sťažovateľom lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (III. ÚS 114/2010, porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Keďže však sťažovatelia,
zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), v petite sťažnosti nenamietali
porušenie označených práv aj potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu a ústavný súd je
sťažnosťou viazaný, nemohol pri rozhodovaní tejto veci ísť ultra petitum a posúdiť, či
týmto rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do ich práv. Povinnosti advokáta
vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát
povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré
sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku ̶správne uznesenia,
pozn. ̶najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013