Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 548/2013
PDF · 211.08 KB
No categories available
I. ÚS 548/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., J., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co
127/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013
doručená sťažnosť V. L., J., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co
127/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozícii navrhovateľa
v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti
odporcovi – advokátovi JUDr. P. K. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 4 774,45 € z
titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že odporca ho ako advokát
zastupoval v spore vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007 o
zaplatenie 1 043 Sk, pričom v predmetnom súdnom konaní žalovaný „pôvodnú žalobu
rozšíril o sumu 7.032,- Sk a do spisu založil listinu, ktorá ním, teda žalobcom, nebola
podpísaná a takéto rozšírenie žaloby nebolo vôbec v tomto konaní dôvodné“. Uvedeným
konaním žalovaný spôsobil, že sťažovateľ nebol v konaní vedenom Okresným súdom
Košice II úspešný.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 213/2010 z 27. októbra 2011 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na úhradu trov
konania žalovanému. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom
sp. zn. 11 Co 127/2012 z 10. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Okresný súd vo svojom rozhodnutí podľa sťažovateľa konštatoval, že tento
nepreukázal protiprávne konanie žalovaného pri jeho zastupovaní v konaní vedenom
Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007, ktoré malo spočívať vo výmene
listiny – návrhu na rozšírenie žalobného návrhu, v dôsledku čoho vznikla sťažovateľovi
škoda. Súčasne okresný súd dospel k záveru, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
škodou a tvrdeným protiprávnym úkonom žalovaného.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na správnosť skutkových,
ako aj právnych záverov okresného súdu, na ktoré súčasne poukázal.
Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľa spočíva v tom, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci
postupovali arbitrárne, pokiaľ svoje rozhodnutia založili na tvrdení, že sťažovateľ v pozícii
žalobcu neuniesol dôkazné bremeno napriek tomu, že v súdnom spise (sp. zn.
41 C 140/2007 vedenom Okresným súdom Košice II) sa nenachádza písomné podanie
sťažovateľa z 9. novembra 2007 pripravované žalovaným, ale podanie s rovnakým
dátumom, ktorým žalovaný rozšíril žalobný návrh a ktoré nebolo sťažovateľom podpísané.
Rovnako sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa nevysporiadali s jeho argumentáciou, že
splnomocnenie udelené žalovanému 5. októbra 2007 nebolo podpísané sťažovateľom, a teda
žiadnu plnú moc žalovanému na zastupovanie v konaní pred Okresným súdom Košice II
neudelil.
Sťažovateľ tiež namietal, že došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
z dôvodu, že vynakladaním peňažných prostriedkov na jeho kvalifikované zastupovanie
došlo k zmenšeniu jeho majetku.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví:
«Základné právo sťažovateľa V. L. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a
článku 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru vedenom pred Krajským súdom v
Košiciach pod sp. zn. 11Co/127/2012 bolo porušené.
„Základné právo sťažovateľa V. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
11Co/127/2012 bolo porušené.
Súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11Co/127/2012 zo dňa 10. 04.
2013 a prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11Co/127/2012 konal.»
Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v návrhu podanom
okresnému súdu uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody v sume 4 774,45 €,
ktorú mu mal tento spôsobiť pri zastupovaní sťažovateľa v spore vedenom Okresným
súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007 o zaplatenie sumy 1 043 Sk tým, že do spisu
založil listinu, ktorou pôvodný žalobný návrh rozšíril o sumu 7 032 Sk, čo v danom čase
nebolo podľa sťažovateľa dôvodné a ani ním podpísané. V dôsledku nekvalitne poskytnutej
právnej služby zo strany žalovaného musel sťažovateľ vynaložiť ďalšie peňažné prostriedky
na svoje zastupovanie inými advokátmi. Celkový súčet takto vynaložených peňažných
prostriedkov predstavuje sťažovateľom pred okresným súdom uplatnenú sumu 4 774,45 €.
Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom, v ktorom skonštatoval, že nebol
preukázaný vznik škody ako zákonný predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu ani
príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného.
Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom rozsudkom potvrdil
rozsudok okresného súdu, na ktorý poukázal.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, čoho sa podanou
žalobou sťažovateľ domáhal, ako vo veci rozhodol okresný súd, aký skutkový stav
v právnej veci sťažovateľa bol dokazovaním pred okresným súdom zistený, k akým
právnym záverom okresný súd dospel, a v relevantnej časti rozsudku ďalej uviedol:
«Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku.
Na zdôvodnenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dodáva: Zodpovednosť
advokáta za škodu (§ 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z.), ktorá je predmetom tohto sporu, je
bez zreteľa na zavinenie (objektívna zodpovednosť) založená na súčasnom splnení
predpokladov, ktorými sú činnosť advokáta pri výkone advokácie, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nimi. Podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom konaný riadne, je
potrebné posudzovať z hľadiska ust. § 18 zákona o advokácii. Vzťah príčinnej súvislosti je
daný, ak vznikla škoda v dôsledku výkonu advokácie, t. j. pokiaľ by neexistovala chyba
advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť. Ustanovenie § 26 zákona o advokácii
používa pojem škody spôsobenej „v súvislosti s výkonom advokácie“. Podľa ustálenej
judikatúry, porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého
úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu
škody proti advokátovi o tom, že išlo o protiprávne konanie advokáta, znáša žalobca
(klient).
V posudzovanej veci súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že protiprávne
konanie – t. j. konanie žalovaného ako advokáta v rozpore s objektívnym právom nebolo
preukázané. Rovnako správny je aj jeho záver, že medzi škodou – pokiaľ mala vzniknúť
žalobcovi v súvislosti s jeho zastupovaním advokátmi v rámci podávaní podnetov či
sťažností na žalovaného, teda nie v súvislosti s bezprostredným výkonom advokácie
žalovaného – niet priamej príčinnej súvislosti.
Žalobca vo svojom odvolaní v podstate uvádza (opakovane) tie skutočnosti, s ktorými
sa však súd prvého stupňa správne vysporiadal.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav súdu prvého
stupňa, lebo nevykonal ním navrhnuté dokazovanie znalcom – grafológom, treba uviesť, že
spochybňovanie podpisu žalobcom na písomne udelenej plnej moci žalovanému nemalo pre
konanie právny význam, keďže žalobca sám inak nijako svoje zastúpenie žalovaným
v konaní sp. zn. 41 C 140/2010 na Okresnom súde Košice II nespochybňoval a pokiaľ by ho
žalovaný naozaj v uvedenom konaní ako advokát nezastupoval, nedomáhal by sa voči nemu
ako advokátovi náhrady škody v tejto súvislosti.»
Takéto odôvodnenie uznesenia odvolacieho senátu krajského súdu nemožno
považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou
ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právneho
záveru krajského súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody,
ústavný súd konštatuje, že v rozsudku krajského súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá
by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Rozsudok
krajského súdu je náležite odôvodnený (s poukazom na rozsudok okresného súdu)
a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľný.
Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa v sťažnosti stručne konštatuje, že
podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim
právnu povinnosť je porušenie tejto povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny
nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Tvrdenia sťažovateľa
v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými
tento poukazuje na existenciu protiprávneho konania žalovaného, v dôsledku ktorého
vznikla sťažovateľovi škoda, sú z pohľadu ním uplatneného nároku pred všeobecnými
súdmi nespôsobilé privodiť pre neho priaznivý výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto
smere stotožňuje so závermi krajského súdu ako odvolacieho súdu (ako aj so závermi
okresného súdu, na rozhodnutie ktorého krajský súd poukazuje), že sťažovateľ neuniesol
dôkazné bremeno v namietanom konaní, teda nepreukázal existenciu protiprávneho stavu
v súvislosti s výkonom advokácie žalovaným a že existuje príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a činnosťou žalovaného ako advokáta. Rovnako sa ústavný súd stotožňuje
s názorom krajského súdu (ako aj okresného súdu), že sťažovateľom spochybňované
udelenie splnomocnenia žalovanému na zastupovanie v konaní vedenom Okresným súdom
Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2010 je právne irelevantné.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na
úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by
rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-
súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.
spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozsudku krajského súdu
vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by krajský súd vo svojom
rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je
založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá
formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd
konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov.
Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje
dostatok záverov na jeho výrok, a nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania
pred týmto súdom a ani to, aby závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že vynakladaním
peňažných prostriedkov na jeho zastupovanie ďalšími advokátmi došlo k zmenšeniu jeho
majetku. Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím
mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
ústavy. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane posúdenia žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013