Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 548/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., J., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co

127/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013

doručená sťažnosť V. L., J., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co

127/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozícii navrhovateľa

v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) proti

odporcovi – advokátovi JUDr. P. K. (ďalej len „odporca“) o zaplatenie sumy 4 774,45 € z

titulu náhrady škody. Svoj návrh sťažovateľ odôvodnil tým, že odporca ho ako advokát

zastupoval v spore vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. o

zaplatenie 1 043 Sk, pričom v predmetnom súdnom konaní žalovaný „pôvodnú žalobu

rozšíril o sumu 7.032,- Sk a do spisu založil listinu, ktorá ním, teda žalobcom, nebola

podpísaná a takéto rozšírenie žaloby nebolo vôbec v tomto konaní dôvodné“. Uvedeným

konaním žalovaný spôsobil, že sťažovateľ nebol v konaní vedenom Okresným súdom

Košice II úspešný.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na úhradu trov

konania žalovanému. Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 10. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí podľa sťažovateľa konštatoval, že tento

nepreukázal protiprávne konanie žalovaného pri jeho zastupovaní v konaní vedenom

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. , ktoré malo spočívať vo výmene

listiny – návrhu na rozšírenie žalobného návrhu, v dôsledku čoho vznikla sťažovateľovi

škoda. Súčasne okresný súd dospel k záveru, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi

škodou a tvrdeným protiprávnym úkonom žalovaného.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na správnosť skutkových,

ako aj právnych záverov okresného súdu, na ktoré súčasne poukázal.

Porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru podľa sťažovateľa spočíva v tom, že všeobecné súdy konajúce v jeho veci

postupovali arbitrárne, pokiaľ svoje rozhodnutia založili na tvrdení, že sťažovateľ v pozícii

žalobcu neuniesol dôkazné bremeno napriek tomu, že v súdnom spise (sp. zn.

vedenom Okresným súdom Košice II) sa nenachádza písomné podanie

sťažovateľa z 9. novembra 2007 pripravované žalovaným, ale podanie s rovnakým

dátumom, ktorým žalovaný rozšíril žalobný návrh a ktoré nebolo sťažovateľom podpísané.

Rovnako sa všeobecné súdy podľa sťažovateľa nevysporiadali s jeho argumentáciou, že

splnomocnenie udelené žalovanému 5. októbra 2007 nebolo podpísané sťažovateľom, a teda

žiadnu plnú moc žalovanému na zastupovanie v konaní pred Okresným súdom Košice II

neudelil.

Sťažovateľ tiež namietal, že došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj práva podľa dodatkového protokolu

z dôvodu, že vynakladaním peňažných prostriedkov na jeho kvalifikované zastupovanie

došlo k zmenšeniu jeho majetku.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

«Základné právo sťažovateľa V. L. vlastniť majetok podľa SR a

článku 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru vedenom pred Krajským súdom v

Košiciach pod sp. zn. bolo porušené.

„Základné právo sťažovateľa V. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

bolo porušené.

Súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 04.

2013 a prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal.»

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v návrhu podanom

okresnému súdu uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody v sume 4 774,45 €,

ktorú mu mal tento spôsobiť pri zastupovaní sťažovateľa v spore vedenom Okresným

súdom Košice II pod sp. zn. o zaplatenie sumy 1 043 Sk tým, že do spisu

založil listinu, ktorou pôvodný žalobný návrh rozšíril o sumu 7 032 Sk, čo v danom čase

nebolo podľa sťažovateľa dôvodné a ani ním podpísané. V dôsledku nekvalitne poskytnutej

právnej služby zo strany žalovaného musel sťažovateľ vynaložiť ďalšie peňažné prostriedky

na svoje zastupovanie inými advokátmi. Celkový súčet takto vynaložených peňažných

prostriedkov predstavuje sťažovateľom pred okresným súdom uplatnenú sumu 4 774,45 €.

Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom, v ktorom skonštatoval, že nebol

preukázaný vznik škody ako zákonný predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu ani

príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného.

Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom rozsudkom potvrdil

rozsudok okresného súdu, na ktorý poukázal.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, čoho sa podanou

žalobou sťažovateľ domáhal, ako vo veci rozhodol okresný súd, aký skutkový stav

v právnej veci sťažovateľa bol dokazovaním pred okresným súdom zistený, k akým

právnym záverom okresný súd dospel, a v relevantnej časti rozsudku ďalej uviedol:

«Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku.

Na zdôvodnenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dodáva: Zodpovednosť

advokáta za škodu ( ), ktorá je predmetom tohto sporu, je

bez zreteľa na zavinenie (objektívna zodpovednosť) založená na súčasnom splnení

predpokladov, ktorými sú činnosť advokáta pri výkone advokácie, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi nimi. Podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom konaný riadne, je

potrebné posudzovať z hľadiska ust. § 18 zákona o advokácii. Vzťah príčinnej súvislosti je

daný, ak vznikla škoda v dôsledku výkonu advokácie, t. j. pokiaľ by neexistovala chyba

advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť. Ustanovenie § 26 zákona o advokácii

používa pojem škody spôsobenej „v súvislosti s výkonom advokácie“. Podľa ustálenej

judikatúry, porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého

úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu

škody proti advokátovi o tom, že išlo o protiprávne konanie advokáta, znáša žalobca

(klient).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že protiprávne

konanie – t. j. konanie žalovaného ako advokáta v rozpore s objektívnym právom nebolo

preukázané. Rovnako správny je aj jeho záver, že medzi škodou – pokiaľ mala vzniknúť

žalobcovi v súvislosti s jeho zastupovaním advokátmi v rámci podávaní podnetov či

sťažností na žalovaného, teda nie v súvislosti s bezprostredným výkonom advokácie

žalovaného – niet priamej príčinnej súvislosti.

Žalobca vo svojom odvolaní v podstate uvádza (opakovane) tie skutočnosti, s ktorými

sa však súd prvého stupňa správne vysporiadal.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav súdu prvého

stupňa, lebo nevykonal ním navrhnuté dokazovanie znalcom – grafológom, treba uviesť, že

spochybňovanie podpisu žalobcom na písomne udelenej plnej moci žalovanému nemalo pre

konanie právny význam, keďže žalobca sám inak nijako svoje zastúpenie žalovaným

v konaní sp. zn. na Okresnom súde Košice II nespochybňoval a pokiaľ by ho

žalovaný naozaj v uvedenom konaní ako advokát nezastupoval, nedomáhal by sa voči nemu

ako advokátovi náhrady škody v tejto súvislosti.»

Takéto odôvodnenie uznesenia odvolacieho senátu krajského súdu nemožno

považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou

ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právneho

záveru krajského súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody,

ústavný súd konštatuje, že v rozsudku krajského súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá

by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Rozsudok

krajského súdu je náležite odôvodnený (s poukazom na rozsudok okresného súdu)

a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľný.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľa v sťažnosti stručne konštatuje, že

podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim

právnu povinnosť je porušenie tejto povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny

nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou. Tvrdenia sťažovateľa

v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými

tento poukazuje na existenciu protiprávneho konania žalovaného, v dôsledku ktorého

vznikla sťažovateľovi škoda, sú z pohľadu ním uplatneného nároku pred všeobecnými

súdmi nespôsobilé privodiť pre neho priaznivý výsledok sporu. Ústavný súd sa v tomto

smere stotožňuje so závermi krajského súdu ako odvolacieho súdu (ako aj so závermi

okresného súdu, na rozhodnutie ktorého krajský súd poukazuje), že sťažovateľ neuniesol

dôkazné bremeno v namietanom konaní, teda nepreukázal existenciu protiprávneho stavu

v súvislosti s výkonom advokácie žalovaným a že existuje príčinná súvislosť medzi

vznikom škody a činnosťou žalovaného ako advokáta. Rovnako sa ústavný súd stotožňuje

s názorom krajského súdu (ako aj okresného súdu), že sťažovateľom spochybňované

udelenie splnomocnenia žalovanému na zastupovanie v konaní vedenom Okresným súdom

Košice II pod sp. zn. je právne irelevantné.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená právo na

úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva vlastniť majetok (

). K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-

súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozsudku krajského súdu

vychádzajúce zo skutkových záverov zistených okresným súdom nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by krajský súd vo svojom

rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je

založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá

formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

, resp. právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje

dostatok záverov na jeho výrok, a nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania

pred týmto súdom a ani to, aby závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok podľa

v spojení s dodatkového protokolu z dôvodu, že vynakladaním

peňažných prostriedkov na jeho zastupovanie ďalšími advokátmi došlo k zmenšeniu jeho

majetku. Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane posúdenia žiadosti o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013