Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 434/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2013

doručená sťažnosť P. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal

vyslovenia porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Rozsudok Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica, č. k. , zo dňa 26. 6. 2012, ktorým som bol

uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4

písm. a Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

Tr. zák. a potrestaný k trestu odňatia slobody vo výmere 12 rokov, so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, bol mi uložený ochranný

dohľad v trvaní dva roky a povinnosť hlásiť sa týždenne probačnému a mediačnému

úradníkovi, v mieste svojho pobytu.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. , zo dňa 24. 1. 2013, ktorým bol

zrušený mojim odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku o treste, spôsobe

jeho výkonu a uloženom ochrannom opatrení a ktorým som bol odsúdený k trestu odňatia

slobody vo výmere 8 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia, bol mi uložený ochranný dohľad v trvaní dva roky a bola

mi uložená povinnosť hlásiť sa týždenne u probačného a mediačného úradníka, v mieste

svojho pobytu. ...

V prípravnom konaní som uviedol, že žiadneho obzvlášť závažného zločinu som sa

nedopustil, vôbec som netušil, že by sa malo jednať o podvodné, resp. protiprávne konanie.

Vysvetlil som, že som bol účastný v obžalobe spomenutých právnych úkonov, ale len

z dôvodu, že som bol o ne požiadaný osobami J. a P., českej národnosti, za odplatu. Nik mi

nevysvetlil o čo ide, konal som len podľa ich inštrukcii. Všetky úkony boli vopred nimi

pripravené, všetky som popísal vo svojej výpovedi. Protiprávnosť konania som ani nemal

z čoho dedukovať.

Prokurátor úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR podal dňa 21. 5. 2012 obžalobu

č. VII/1 Gv 53/10, na moju osobu, za uvedený skutok, čo ma veľmi prekvapilo. Nikdy som

nepredpokladal, že by som mohol byť za tento skutok súdený. Uvedomil som si svoju veľkú

chybu z prípravného konania a to fakt, že som OČTK úmyselne zamlčal osobu, ktorá ma do

veci zainteresovala. Jedná sa o M. V., českej národnosti. Osoby J. a P. boli skutočné, avšak

boli len akýsi pomocníci, resp. sprievodcovia M. V. Túto skutočnosť som súdu prvého

stupňa oznámil a zároveň ozrejmil, prečo som ho pôvodne nespomenul. Konal som tak

zo strachu pred M. V., pretože som bol dôrazne upozornený, aby som ho z veci vynechal.

Mal som dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Kým sa jednalo o prípravné konanie, myslel

som, že postačí moje vysvetlenie bez M. V. Strach o zdravie a život bol väčší ako minimálne

riziko trestu, v čom som sa hlúpo mýlil. V konaní pred súdom som už povedal všetko,

čo viem, bez ohľadu na možné nebezpečenstvo a následky.

Na hlavnom pojednávaní som navrhoval vypočuť pána M. V., k jeho úlohe v celom

prípade, pána A. K., môjho advokáta v Českej republike k tomu, kto ho objednával, kto ho

platil, resp. prečo mi radil zadarmo, pána J. P., súdneho exekútora, kto ho vo veci oslovil,

s kým exekúciu pripravoval, pani L. z... banky, na základe koho pokynov mi nachystala

potrebné dokumenty k podpisom. Ďalej som navrhoval preveriť majiteľov všetkých účtov,

ktorých zoznam som odovzdal vyšetrovateľke ešte v prípravnom konaní a na ktoré mali byť

exekvované finančné prostriedky rozoslané. Z identifikácie účtov bude zrejmé, že zoznam

som nezostavil ja. ...

Odvolací súd potvrdil moju vinu, pričom mi zmiernil uložený trest. V odôvodnení

rozsudku konštatuje, že som konal v priamom úmysle a k dokonaniu činu nedošlo len

v dôsledku existencie objektívnych okolností nezávislých na mojej vôli, že Špecializovaný

trestný súd správne právne posúdil moje konanie ako úmyselné a rozoberá jednotlivé úkony,

z ktorých by mal byť zrejmý môj úmysel. Zaoberal sa aj posúdením práva na spravodlivé

konanie podľa , ktoré bolo podľa jeho názoru naplnené.

Odvolací súd ďalej poukázal na obžalovaciu zásadu, ďalej konštatoval, že som síce

nebol strojcom transakcie, ale všetky otázky, ktoré majú podstatný vplyv na posúdenie mojej

viny boli zodpovedané. Sám si môžem za to, zamlčiavaním informácii v prípravnom konaní.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že som nebol tzv. spiritus rector protiprávneho

konania, do akcie som bol vtiahnutý a zneužitý v prospech osôb, ktorý mali z nej profitovať,

pričom trestné konanie sa viedlo len voči mojej osobe najmä pre moje zamlčiavanie

informácii potrebné na vznesenie obvinenia iným osobám. Na druhej strane som mal

participovať na konaní vo vidine vlastného majetkového prospechu.

Ešte i na verejnom zasadnutí dňa 24. 1. 2013 sme poukazovali na nevykonané

navrhované dôkazy a žiadali ich opätovne vykonať. Najvyšší súd sa našimi návrhmi ani

nezaoberal. Ani nám ich nezamietol, ani ich nespomenul. Ani na pojednávaní, ani

v písomnom odôvodnení rozsudku.

Zo stanoviskom oboch súdov, čo do rozhodnutia o vine sa nestotožňujem. Mám za to,

že pri zisťovaní skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými

sa má zabezpečiť objasnenie veci, teda porušené právo na spravodlivé súdne konanie. ...

Nestotožňujem sa so stanoviskom súdov, že bol zistený skutkový stav veci v rozsahu

nevyhnutnom pre rozhodnutie. Základné práva a slobody, ako aj zásady trestného konania

by mali platiť v prípravnom konaní i v konaní pred súdom. Napriek môjmu pochybeniu

a neuvedeniu mena M. V. v prípravnom konaní, považujem jeho nevypočutie a nevypočutie

ostatných navrhovaných svedkov a dôkazov vo veci nedostatnočným zistením skutkového

stavu a bez ich vykonania nie je možné spravodlivo rozhodnúť.

Najvyšší súd SR sám konštatoval, že moja úloha v prípade ho viedla

k zmierňovaciemu ustanoveniu o mimoriadnom znížení trestu, vzhľadom k tomu, že osoby,

ktoré tento podvod zinscenovali, zostali v pozadí a trestnému postihu sa doposiaľ vyhli a to

nesporne aj v dôsledku benevolencie OČTK.

Dokazovalo sa len to, či P. K. podpisoval notárske zápisnice. Nič iné. Ako som sa do

prípadu dostal, kto ma doň zapojil, kde a ako inštruoval, čo som mal kde urobiť /u notára,

exekútora, v banke/ nebolo vôbec predmetnom dokazovania, pričom v prípade, ak by

dokazovanie prebehlo, súd by iste dospel k diametrálne odlišným záverom, ako je uvedené

v oboch rozsudkoch. Ak by OČTK a súdy tento prípad starostlivo vyšetrili a vykonali

dôkazy, ktoré som v priebehu celého konania viackrát navrhol, došli by k záveru, že trestnú

činnosť spáchala organizovaná skupina ľudí, ktorí vyhľadávajú také malé osobnosti ako

som ja, ktorí im naletia. Potvrdilo by sa, že ja som o protiprávnom charaktere konania

nemal ani tušenia, že som bol zneužitý týmito osobami a nie som trestne za skutok

zodpovedný. Som nevinný a žiadam, aby som bol spod obžaloby oslobodený. Súdy

nevykonali ani jeden jediný úkon, ktorý som navrhol. Skutok sa vôbec nedokazoval. Moje

základné právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. porušil sťažovateľove

právo definované v SR

2/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. porušil sťažovateľove

právo definované v čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 24.1. 2013

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsob ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípade z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípade medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súd vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa

namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára

2013.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa

predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho

spáchal obžalovaný P. K. a že z jeho konania hrozil tam uvedený následok.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení

v prevažnej miere odkazuje na dostatočne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného

trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. ...

... subjektívna stránka konania obžalovaného P. K. bola preukázaná celým radom

dôkazov, ktoré z časového hľadiska možno zaradiť do nasledovných etáp:

- k obdobiu postúpenia pohľadávky;

- k obdobiu spísania notárskych zápisníc a skartácie zmeniek;

- k obdobiu vymáhania tejto pohľadávky. ...

Uvedené dôkazy vo svojom súhrne potom jednoznačne svedčia pre záver, že

v prípade vnútorného psychického vzťahu k zamýšľanému následku nešlo zo strany

obžalovaného o akúsi ľahostajnosť, ktorá by eventuálne mohla pokrývať vedomú

nedbanlivosť prípadne nepriamy úmysel, ale o úmysel priamy, teda že chcel svojim konaním

porušiť záujem spoločnosti na ochrane súkromného vlastníctva, pričom k dokonaniu tohto

činu nedošlo len a len v dôsledku existencie objektívnych okolností nezávislých na vôli

obžalovaného P. K.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že špecializovaný trestný súd správne zistené

konanie obžalovaného P. K. právne posúdil v súlade so zákonom tak po stránke objektívnej

aj po stránke subjektívnej, keď ho právne kvalifikoval ako spolupáchateľstvo obzvlášť

závažného zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4

písm. a/ Tr. zák., ktorého sa obžalovaný P. K. dopustil v priamom úmysle podľa § 15

písm. a/ Tr. zák. ...

Keďže stavu veci a zákonu zodpovedalo aj vyššie uvedené právne posúdenie konania

obžalovaného P. K., ktoré špecializovaný trestný súd v dostatočnom rozsahu aj odôvodnil,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že právo obžalovaného P. K. na

spravodlivé konanie bolo naplnené. ...

... obžalovaný P. K. na tomto protiprávnom konaní participoval vo vidine vlastného

majetkového prospechu, ktorý takpovediac determinoval jeho konanie.“

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že tento sa

vysporiadal s argumentmi uvedenými v odvolaní proti rozsudku súdu nižšieho stupňa,

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba rozhodnúť

vo veci tak, ako to je uvedené. V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a právne

závery pre vyslovenie rozsudku. Z jeho rozsudku tiež nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne platných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutí bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na závery tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (napr. , ).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom tohto súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a postupu najvyššieho súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že

by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia

a aplikácia príslušných ustanovení najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto

ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013