Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 547/2013
PDF · 196.38 KB
No categories available
IV. ÚS 547/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., R., zastúpeného S. s. r. o., B., v menej
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C/19/2012 z 20. februára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013
doručená sťažnosť Mgr. J. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného S. s. r. o., B.,
v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
7 C/19/2012 z 20. februára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Žalobou doručenou okresnému súdu 7. februára 2012 sa RNDr. T. P., Česká
republika (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 293 419,50 €
s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že so sťažovateľom uzatvoril zmluvu o
pôžičke, na základe ktorej mu poskytol sumu 306 500 € so splatnosťou najneskôr do 31.
decembra 2010.
Sťažovateľ sa následne podaním – vzájomným návrhom doručeným okresnému
súdu 22. januára 2013 domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 2 120 785,30 € z titulu
náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia zákonných povinností
žalobcu ako záložného veriteľa pri realizácii záložného práva k akciám vo vlastníctve
sťažovateľa.
Okresný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na
samostatné konanie.
Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným
porušením označených práv odôvodňuje takto: „Podľa § 97 ods. 2 OSP je súd oprávnený
avšak nie povinný vylúčiť vzájomný návrh odporcu uplatnený v prebiehajúcom súdnom
konaní na samostatné konanie, ak v prípade takto uplatneného vzájomného nároku nie sú
naplnené podmienky, ktoré predpokladá ustanovenie § 112 ods. 1 OSP na spojenie vecí.
Podľa názoru Sťažovateľa neboli na vydanie Rozhodnutia podľa § 97 ods. 2 OSP
splnené zákonné predpoklady, pretože v prípade vzájomného nároku Sťažovateľa voči
p. RNDr. T. P., ktorý je v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/19/2012 navrhovateľom, boli
naplnené všetky predpoklady na spojenie veci podľa § 112 ods. 1 OSP, a to najmä
podmienka zhodnosti účastníkov konania ako aj podmienka tzv. objektívnej kumulácie
nárokov uplatnených pred súdom. Nanajvýš, je nepochybné, že nárok p. RNDr. T. P. ako aj
nárok Sťažovateľa spolu skutkovo a právne neoddeliteľne súvisia, nakoľko p. RNDr. T. P. si
uplatňuje voči Sťažovateľovi nárok na vrátenie pôžičky a Sťažovateľ si uplatňuje voči
RNDr. T. P. nárok na náhradu škody v súvislosti s výkonom záložného práva na akcie
Sťažovateľa v spoločnosti K. a. s., ktoré podľa tvrdenia p. RNDr. T. P. mali zabezpečovať
nároky z predmetnej pôžičky.
Preto je nepochybné, že jednotlivé skutkové okolnosti vzťahu medzi Sťažovateľom
a p. RNDr. P. nemožno od seba oddeľovať a ich existencia je na sebe závislá. Aj z toho
dôvodu bol postup Odporcu zjavne v rozpore s ustanovením § 97 ods. 2 OSP a § 112 ods. 1
OSP, ako aj v rozpore s princípom účelnosti a hospodárnosti súdneho konania, ktorý je
inkorporovaný v každom štádiu civilného procesu. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie
Odporcu, že vzťah založený Zmluvou o pôžičke je občianskoprávnym vzťahom a nárok na
náhradu škody, ktorý Sťažovateľovi vznikol je obchodnoprávnym vzťahom, pretože pre
posúdenie otázky existencie podmienok na spojenie veci je takáto skutočnosť irelevantná.
Podstatou a zmyslom inštitútu vzájomného návrhu (vzájomnej žaloby) je, aby súd
v súlade so zásadou hospodárnosti konania prejednal vzájomné návrhy účastníkov v jednom
konaní v čo najkratšom možnom čase, aby bola v čo najkratšom možnom čase odstránená
právna neistota vzťahu účastníkov konania. Preto podľa názoru Sťažovateľa by mal byť
postup súdu podľa § 97 ods. 2 OSP len výnimočným a nie pravidlom. Ustanovenie § 97
ods. 2 OSP dáva súdu možnosť vylúčiť vzájomný návrh na samostatné konanie len pre také
prípady, kedy nie sú naplnené predpoklady na spojenie veci, resp. v prípade keď by
o vzájomnom návrhu mal rozhodovať iný vecne alebo miestne príslušný súd, o čom
v prípade vzájomných nárokov medzi Sťažovateľom a p. RNDr. T. P. nemožno ani uvažovať.
Tým, že vzájomný návrh Sťažovateľa bol vylúčený na samostatné konanie, vniesol
Odporca do vzájomných vzťahov účastníkov konania väčšiu neistotu a možnosť rýchleho
usporiadania vzájomných sporných vzťahov sa značne oddialila. Účelom súdneho konania
je podľa názoru Sťažovateľa nastolenie stavu právnej istoty, ktorá vo vzťahu účastníkov
konania chýba, a Odporca tým, že nárok Sťažovateľa vylúčil na samostatné konania
spôsobil, že nastolenie stavu právnej istoty sa značne oddialilo.
V tejto súvislosti je ďalej nevyhnutné zdôrazniť, že Sťažovateľ nesúhlasí ani
s právnym názorom Odporcu vyjadreným v Rozhodnutí, podľa ktorého nárok na náhradu
škody, ktorá Sťažovateľovi vznikla realizáciou výkonu záložného páva na jeho akcie
v spoločnosti K. je obchodnoprávny vzťah, ktorý spadá pod režim Obchodného zákonníka
bez ohľadu na právny režim zabezpečovaného záväzku (občianskoprávny vzťah) ako aj bez
ohľadu na povahu účastníkov konania (fyzické osoby). ...
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto časti Sťažnosti, má Sťažovateľ za to, že
Rozhodnutie Odporcu vykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, pretože (i) vykazuje
procesnú vadu, (ii) bolo vydané hrubo v rozpore so zásadou hospodárnosti, účelnosti
a rýchlosti civilného konania a (iii) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z tohto dôvodu s prihliadnutím na nemožnosť podať voči Rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok, bolo priamo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy
Slovenskej republiky) bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok č. k.:
7C/19/2012-266 o vylúčení vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.:
7C/19/2012 na samostatné konanie;
2. Rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok č. k.: 7C/19/2012-266 o vylúčení
vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/19/2012 na samostatné
konanie sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie;
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok zastaviť
konanie vedené pod sp. zn.: 1 Cb 8/2013.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok povinnosť
uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dočasne odložil vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V predmetnej veci sťažovateľ namieta, že okresný súd uznesením sp. zn.
7 C/19/2012 z 20. februára 2013 vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné
konanie, čím podľa neho porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Napadnuté uznesenie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde teda
o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie
veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté
uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľom ako odporcom
a navrhovateľom vedené pod sp. zn. 7 C/19/2012 nie je právoplatne skončené.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia
okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľa nemôže
byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Okresný súd v danom prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej
ochrany, jeho vzájomným návrhom na spojenie vecí sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď
nie v súlade s jeho predstavami. Sťažovateľ mal a aj bude mať v ďalšom štádiu konania
pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne prípadne aj pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju
argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že
má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta
vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľa sa súdne konanie nachádza v štádiu
prvostupňového konania a okresný súd v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel
objasnenia skutkového stavu veci. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť
v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník
konania na strane navrhovateľa. Sťažovateľ má k dispozícii všetky procesné oprávnenia,
ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky
v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné
prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jeho neprospech.
Sťažovateľovi napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné (právoplatné) rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci
vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu
jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto
rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia
meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľovi
naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,
a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,
I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd
a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd
poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie
právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Samotné uznesenie o vylúčení návrhu na samostatné konanie, keď prístup
sťažovateľa k súdu zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný len
preto, že sťažovateľovi nevyhovuje vedenie samostatného konania o jeho žalobách.
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani
pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým
vylúčil návrh sťažovateľa na samostatné konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal
sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť
do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej
procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť
ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou
sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Skutočnosť, že sťažovateľ s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama
osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho
rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013