Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 547/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., R., zastúpeného S. s. r. o., B., v menej

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Okresného súdu Ružomberok sp. zn. z 20. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013

doručená sťažnosť Mgr. J. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného S. s. r. o., B.,

v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. februára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Žalobou doručenou okresnému súdu 7. februára 2012 sa RNDr. T. P., Česká

republika (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 293 419,50 €

s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že so sťažovateľom uzatvoril zmluvu o

pôžičke, na základe ktorej mu poskytol sumu 306 500 € so splatnosťou najneskôr do 31.

decembra 2010.

Sťažovateľ sa následne podaním – vzájomným návrhom  doručeným okresnému

súdu 22. januára 2013 domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 2 120 785,30 € z titulu

náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia zákonných povinností

žalobcu ako záložného veriteľa pri realizácii záložného práva k akciám vo vlastníctve

sťažovateľa.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na

samostatné konanie.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným

porušením označených práv odôvodňuje takto: „Podľa je súd oprávnený

avšak nie povinný vylúčiť vzájomný návrh odporcu uplatnený v prebiehajúcom súdnom

konaní na samostatné konanie, ak v prípade takto uplatneného vzájomného nároku nie sú

naplnené podmienky, ktoré predpokladá ustanovenie na spojenie vecí.

Podľa názoru Sťažovateľa neboli na vydanie Rozhodnutia podľa

splnené zákonné predpoklady, pretože v prípade vzájomného nároku Sťažovateľa voči

p. RNDr. T. P., ktorý je v konaní vedenom pod sp. zn.: navrhovateľom, boli

naplnené všetky predpoklady na spojenie veci podľa , a to najmä

podmienka zhodnosti účastníkov konania ako aj podmienka tzv. objektívnej kumulácie

nárokov uplatnených pred súdom. Nanajvýš, je nepochybné, že nárok p. RNDr. T. P. ako aj

nárok Sťažovateľa spolu skutkovo a právne neoddeliteľne súvisia, nakoľko p. RNDr. T. P. si

uplatňuje voči Sťažovateľovi nárok na vrátenie pôžičky a Sťažovateľ si uplatňuje voči

RNDr. T. P. nárok na náhradu škody v súvislosti s výkonom záložného práva na akcie

Sťažovateľa v spoločnosti K. a. s., ktoré podľa tvrdenia p. RNDr. T. P. mali zabezpečovať

nároky z predmetnej pôžičky.

Preto je nepochybné, že jednotlivé skutkové okolnosti vzťahu medzi Sťažovateľom

a p. RNDr. P. nemožno od seba oddeľovať a ich existencia je na sebe závislá. Aj z toho

dôvodu bol postup Odporcu zjavne v rozpore s ustanovením a

, ako aj v rozpore s princípom účelnosti a hospodárnosti súdneho konania, ktorý je

inkorporovaný v každom štádiu civilného procesu. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie

Odporcu, že vzťah založený Zmluvou o pôžičke je občianskoprávnym vzťahom a nárok na

náhradu škody, ktorý Sťažovateľovi vznikol je obchodnoprávnym vzťahom, pretože pre

posúdenie otázky existencie podmienok na spojenie veci je takáto skutočnosť irelevantná.

Podstatou a zmyslom inštitútu vzájomného návrhu (vzájomnej žaloby) je, aby súd

v súlade so zásadou hospodárnosti konania prejednal vzájomné návrhy účastníkov v jednom

konaní v čo najkratšom možnom čase, aby bola v čo najkratšom možnom čase odstránená

právna neistota vzťahu účastníkov konania. Preto podľa názoru Sťažovateľa by mal byť

postup súdu podľa len výnimočným a nie pravidlom. Ustanovenie

ods. 2 dáva súdu možnosť vylúčiť vzájomný návrh na samostatné konanie len pre také

prípady, kedy nie sú naplnené predpoklady na spojenie veci, resp. v prípade keď by

o vzájomnom návrhu mal rozhodovať iný vecne alebo miestne príslušný súd, o čom

v prípade vzájomných nárokov medzi Sťažovateľom a p. RNDr. T. P. nemožno ani uvažovať.

Tým, že vzájomný návrh Sťažovateľa bol vylúčený na samostatné konanie, vniesol

Odporca do vzájomných vzťahov účastníkov konania väčšiu neistotu a možnosť rýchleho

usporiadania vzájomných sporných vzťahov sa značne oddialila. Účelom súdneho konania

je podľa názoru Sťažovateľa nastolenie stavu právnej istoty, ktorá vo vzťahu účastníkov

konania chýba, a Odporca tým, že nárok Sťažovateľa vylúčil na samostatné konania

spôsobil, že nastolenie stavu právnej istoty sa značne oddialilo.

V tejto súvislosti je ďalej nevyhnutné zdôrazniť, že Sťažovateľ nesúhlasí ani

s právnym názorom Odporcu vyjadreným v Rozhodnutí, podľa ktorého nárok na náhradu

škody, ktorá Sťažovateľovi vznikla realizáciou výkonu záložného páva na jeho akcie

v spoločnosti K. je obchodnoprávny vzťah, ktorý spadá pod režim

bez ohľadu na právny režim zabezpečovaného záväzku (občianskoprávny vzťah) ako aj bez

ohľadu na povahu účastníkov konania (fyzické osoby). ...

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto časti Sťažnosti, má Sťažovateľ za to, že

Rozhodnutie Odporcu vykazuje znaky nezákonného rozhodnutia, pretože (i) vykazuje

procesnú vadu, (ii) bolo vydané hrubo v rozpore so zásadou hospodárnosti, účelnosti

a rýchlosti civilného konania a (iii) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z tohto dôvodu s prihliadnutím na nemožnosť podať voči Rozhodnutiu riadny opravný

prostriedok, bolo priamo porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (

Slovenskej republiky) bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok č. k.:

-266 o vylúčení vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.:

na samostatné konanie;

2. Rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok č. k.: -266 o vylúčení

vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.: na samostatné

konanie sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie;

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok zastaviť

konanie vedené pod sp. zn.: .

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok povinnosť

uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dočasne odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľ namieta, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 20. februára 2013 vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa na samostatné

konanie, čím podľa neho porušil jeho základné právo podľa .

Napadnuté uznesenie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde teda

o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie

veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté

uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľom ako odporcom

a navrhovateľom vedené pod sp. zn. nie je právoplatne skončené.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľa nemôže

byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

. Okresný súd v danom prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej

ochrany, jeho vzájomným návrhom na spojenie vecí sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď

nie v súlade s jeho predstavami. Sťažovateľ mal a aj bude mať v ďalšom štádiu konania

pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne prípadne aj pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že

má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta

vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľa sa súdne konanie nachádza v štádiu

prvostupňového konania a okresný súd v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel

objasnenia skutkového stavu veci. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť

v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník

konania na strane navrhovateľa. Sťažovateľ má k dispozícii všetky procesné oprávnenia,

ktoré mu priznáva , teda aj právo na riadne opravné prostriedky

v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné

prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jeho neprospech.

Sťažovateľovi napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa

aj konečné (právoplatné) rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci

vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu

jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto

rozhodnutia boli porušené jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia

meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľovi

naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd

poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie

právoplatne skončilo ().

Samotné uznesenie o vylúčení návrhu na samostatné konanie, keď prístup

sťažovateľa k súdu zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný len

preto, že sťažovateľovi nevyhovuje vedenie samostatného konania o jeho žalobách.

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani

pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

vylúčil návrh sťažovateľa na samostatné konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal

sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť

do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti

ustanovený v .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť

ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Skutočnosť, že sťažovateľ s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama

osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho

rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013