Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 432/2013
PDF · 265.47 KB
No categories available
IV. ÚS 432/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza o sťažnostiach M. H., N., a V. L., K., zastúpených advokátkou JUDr. M.
Š., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 108/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 459/1999), za
účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. H. a V. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C
108/2005 p o r u š e n é b o l i .
2. M. H. a V. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume po 8 000 €
(slovom osemtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť M. H. a V. L. trovy konania
v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet ich právnej
zástupkyne JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013
doručená sťažnosť M. H., N., vedená pod sp. zn. Rvp 14620/2013, a sťažnosť V. L., K.,
vedená pod sp. zn. Rvp 14621/2013 (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou
JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16
C 108/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 459/1999) o určenie vlastníctva k
nehnuteľnostiam.
Sťažovateľky v sťažnostiach zhodne uvádzajú:
„22. apríla 1999 – sa začalo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
14 C 459/99 doručením návrhu na začatie konania navrhovateľa - P. J. smerujúceho voči
odporcom - 1/ J. J., 2/ M. K., 3/ M. K. a 4/ V. C. o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
titulom vydržania. Navrhovateľ P. J. sa svojim návrhom domáhal voči odporcom určenia,
že je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. N. vedených na LV č. 1008 a na LV č. 1069 v podiele
1/1, na LV č. 1042 v podiele ½, na LV č. 1009 v podiele 2/3. Vec bola pridelená sudkyni
JUDr. A.
/Po začatí konania 11. júna 2001 zomrel odporca v 1. rade J. J., narodený...
Dedičské konanie po odporcovi v 1. rade bolo ukončené osvedčením o dedičstve č. D
1059/2001, D not 110/2001 z 5. júna 2003, ktoré sa stalo právoplatným 21. júna 2003.
Podľa tohto dedičského rozhodnutia mal odporca v 1. rade tri dedičky (jeho tri dcéry) - T.
J., V. L. rod. J. a M. H. rod. J. a každá z nich zdedila podiel odporcu v 1. rade na niektorej z
nehnuteľností tvoriacich predmet označeného konania. Konkrétne podiel poručiteľa na
nehnuteľnosti vedenej na LV č. 1069 zdedila T. J. , na LV č. 1042 zdedila V. L. rod. J. a na
LV č. 1008 a 1009 zdedila M. H. rod. J./
Okresný súd prvý úkon vo veci vykonal po štyri a pol roku od začatia konania, do
toho času vo veci nevykonal jediný úkon, ani nedoručoval návrh na začatie konania na
vyjadrenie odporcom.
30. októbra 2003 – bol vykonaný prvý úkon okresného súdu, prvé pojednávanie,
ktoré bolo odročené bez prejednania veci. Na tomto pojednávaní bol prítomný len
navrhovateľ. Odporcovi v 1. rade doručenie predvolania nebolo vykázané a poštový
doručovateľ oznámil okresnému súdu, že k nedoručeniu predvolania došlo z dôvodu úmrtia
odporcu v 1. rade. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovateľ oznámi
súdu nového právneho zástupcu, čo aj urobil 10. novembra 2003.
Druhý úkon okresného súdu nasledoval po roku a piatich mesiacoch.
20. apríla 2005 – bol vykonaný druhý úkon okresného súdu, druhé pojednávanie, na
ktorom okresný súd uznesením zastavil konanie voči odporcovi v 1. rade (aj voči odporcovi
v 4. rade) z dôvodu späťvzatia návrhu voči nim zástupkyňou navrhovateľa na tomto
pojednávaní a konanie voči odporcom v 2. a 3. rade vylúčil na samostatné konanie vedené
pod sp. zn. 16 C 108/2005. Okresný súd na toto pojednávanie opätovne volal aj odporcu
v 1. rade, napriek tomu, že už mal vedomosť o jeho úmrtí. Odporcovi v 1. rade doručenie
predvolania opätovne nebolo vykázané a poštový doručovateľ opätovne oznámil okresnému
súdu, že k nedoručeniu predvolania došlo z dôvodu úmrtia odporcu v 1. rade. Na tomto
pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľa založila do spisu úpravu návrhu z 20. apríla
2005, ktorou navrhovateľ zmenil svoj návrh tak, že sa už nedomáhal určenia nehnuteľností
v k. ú. N. označených v jeho pôvodnom návrhu do svojho vlastníctva ale do dedičstva po M.
J., zomrelom..., v časti zmenil aj rozsah podielov na nehnuteľnostiach označených už v
pôvodnom návrhu, ktoré navrhoval určiť do dedičstva a zároveň rozšíril návrh o určenie
ďalších nehnuteľností do dedičstva po M. J. (nehnuteľností v k. ú. K. na LV č. 14736, LV č.
14737 a v k. ú. J. na LV č. 12396). Konanie po vylúčení bolo naďalej vedené okresným
súdom pod sp. zn. 16 C 108/2005 a vec bola naďalej pridelená sudkyni JUDr. A. a počnúc
od 13. januára 2009 bola vec pridelená sudkyni JUDr. D.
/Pôvodný navrhovateľ P. J., narodený... zomrel v priebehu konania dňa..., dedičské
konanie po ňom bolo ukončené rozhodnutím z 1. októbra 2007./
Tretí úkon okresného súdu nasledoval po dvoch rokoch a necelých šiestich
mesiacoch.
17. októbra 2007 – bol vykonaný tretí úkon okresného súdu, tretie pojednávanie, na
ktorom bola prítomná právna zástupkyňa navrhovateľa a na ktoré boli volaní len
predchádzajúci odporcovia v 2. a 3. rade M. K. a M. K., už označený ako odporcovia v 1. a
2. rade. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa navrhovateľa oznámila, že navrhovateľ
zomrel a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že zástupkyňa navrhovateľa má
oznámiť súdu, či jeho dedičia vstupujú do konania.
/1. apríla 2008 – bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým právny
nástupcovia (dedičia) navrhovateľa, ako aj právny nástupcovia (dedičia) M. J. oznamujú,
že vstupujú do konania ako navrhovatelia. Zároveň predložili plnomocenstvá k
zastupovaniu bývalou právnou zástupkyňou zomrelého navrhovateľa./
Štvrtý úkon okresného súdu nasledoval po roku a dvoch mesiacoch.
17. decembra 2008 - štvrtým úkonom okresného súdu bola výzva adresovaná
navrhovateľom na opravu okruhu účastníkov na strane odporcov.
/13. januára 2009 – bola vec pridelená sudkyni JUDr. D./
Piaty a šiesty úkon okresného súdu nasledoval po deviatich mesiacoch.
21. septembra 2009 – okresný súd svojím piatym úkonom vyhotovil a doručoval
osobám, ktoré toho času považoval za účastníkov uznesenie s poučením o procesných
právach.
22. septembra 2009 – šiesty úkon okresného súdu, výzva navrhovateľom na
oznámenie okruhu účastníkov na strane odporcov.
/24. júna 2010 – bolo okresnému súdu doručené podanie navrhovateľov učinené ich
právnou zástupkyňou – upresnenie okruhu účastníkov na strane odporcov./
Siedmy úkon okresného súdu a ďalšie úkony okresného súdu nasledovali až v roku
2012, teda po dvoch rokoch a piatich mesiacoch.
28. februára 2012 – okresný súd svojim siedmym úkonom opätovne vyzval
navrhovateľov na upresnenie pasívne legitimovaných účastníkov, t. j. účastníkov na strane
odporcov.
/8. júna 2012 – bolo okresnému súdu doručené podanie navrhovateľov učinené ich
právnou zástupkyňou – k okruhu účastníkov na strane navrhovateľov i odporcov./
15. júna, 21. augusta 2012 a 21. septembra 2012 – boli okresným súdom nariadené
termíny pojednávaní, ktoré boli následne zrušené. Termín určený na 15. júna 2012 bol
zrušený pre úmrtie navrhovateľky v 6. rade, pričom na toto pojednávanie sťažovateľka a ani
ostatné právne nástupníčky pôvodného odporcu v 1. rade J. J. ani neboli predvolávané.
Termín určený na 21. augusta 2012 bol zrušený pre dovolenku právnej zástupkyne
navrhovateľov a termín určený na 21. septembra 2012 bol zrušený z dôvodu žiadosti
právnej zástupkyne navrhovateľov pre nezadováženie potrebných listinných dôkazov ku
konaniu.
2. augusta 2012 – okresný súd urobil prvý úkon voči sťažovateľke a ostatným
právnym nástupníčkam pôvodného odporcu v 1. rade J. J., a to doručením predvolania na
pojednávanie na 21. septembra 2012 a doručením úpravy (zmeny) návrhu z 20. apríla 2005.
/12. októbra 2012 – bolo okresnému súdu doručené podanie právnych nástupcov
navrhovateľa – k okruhu účastníkov./
13. novembra 2012 – sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za
účelom pripustenia zmeny návrhu na začatie konania, ktorá zmena bola okresnému súdu
doručená 20. 04. 2005, ako aj za účelom pripustenia ďalších účastníkov na strane
navrhovateľov.
6. decembra 2012 – okresný súd vyzval navrhovateľov na odstránenie rozporov v ich
podaniach, keďže z nich nie je jasné, či berú späť svoj návrh voči dvom odporcom alebo
nie.
/20. decembra 2012 – bola okresnému súdu doručená žiadosť zástupcu
navrhovateľov na predĺženie lehoty na odstránenie rozporov v ich písomných podaniach./
23. januára 2013 – po márnom uplynutí lehoty určenej navrhovateľom na
odstránenie rozporov okresný súd vydal uznesenie o pripustení zmeny návrhu na začatie
konania, ktorá zmena bola okresnému súdu doručená 20. 04. 2005 a uznesenie o pripustení
ďalších účastníkov na strane navrhovateľov.“
Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd s nimi (ako ani s ostatnými dedičkami po
odporcovi v 1. rade) dlhodobo nekonal ako s účastníčkami konania a prvý úkon voči nim
urobil až doručením predvolania na pojednávanie 21. septembra 2012 „a súčasným
doručením úpravy (zmeny) návrhu z 20. apríla 2005“. Okresný súd bol v rámci doterajšieho
konania podľa sťažovateliek opakovane úplne nečinný vo viacerých označených obdobiach
a po viac ako 13 rokoch trvania súdneho konania vec ani len nezačal meritórne prerokúvať.
Sťažovateľky, ktoré sú právnymi nástupníčkami (dedičkami) odporcu v 1. rade,
navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo [sťažovateliek] na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 14 C 459/1999
a následne pod sp. zn. 16 C 108/2005 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice – okolie prikazuje, aby v konaní vedenom pôvodne pod
sp. zn. 14 C 459/1999 a následne pod sp. zn. 16 C 108/2005 konal bez zbytočných
prieťahov.
3. [Sťažovateľkám jednotlivo] sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000,- €, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice – okolie je povinný uhradiť [sťažovateľkám jednotlivo] trovy
konania v sume 275,94 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia
a spísanie sťažnosti á 130,16 € x 2 a režijného paušálu v roku 2013 v sume 7,81 € x 2) na
účet [ich] advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14620/2013 a sp. zn. Rvp 14621/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti sa týkajú toho istého
konania vedeného okresným súdom, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, že uvedené sťažnosti sťažovateliek
spojil uznesením č. k. IV. ÚS 432/2013-10 zo 4. júla 2013 na spoločné konanie, ktoré je
ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 432/2013.
Ústavný súd 25. júla 2013 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k prijatým
sťažnostiam sťažovateliek a aby oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatých sťažnostiach. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 16. augusta
2013 doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2013 okrem iného uviedla:
„Konanie č. k. 16 C/108/2005 bolo vylúčené z konania č. 14 C/459/1999 na
samostatné konanie uznesením zo dňa 20. 4. 2005.
Vec č. k. 16 C/108/2005 bola pridelená JUDr. D. dňa 13. 1. 2009. Následne bolo
účastníkom konania doručené poučenie o procesných právach a povinnostiach. Vzhľadom
na to, že súd zistil, že je nesprávne označený okruh účastníkov konania (pasívne
legitimovaných), bola právna zástupkyňa žalobcov vyzvaná, aby spresnila okruh pasívne
legitimovaných účastníkov. Právna zástupkyňa žalobcov doručila súdu dňa 24. 6. 2010
spresnenie okruhu účastníkov... Predmetné podanie však bolo nedostatočné a nejasné...
Z uvedeného dôvodu bola opätovne vyzvaná, aby upravila okruh účastníkov konania. ...
Dňa 16. 4. 2012 Okresný súd Košice – okolie v danej veci vytýčil pojednávanie na
15. 6. 2012. Z poštovej obálky obsahujúcej predvolanie na pojednávanie žalobkyni A. J.
(pôvodnej žalobkyne v 6. rade), vrátenej na súd dňa 11. 6. 2012, bolo zistené, že menovaná
zomrela. Súd preto pojednávanie zo dňa 15. 6. 2012 odročil na 21. 8. 2012 s tým, že na
nasledujúce pojednávanie predvolal aj žalovanú v 3. rade T. J. , žalovanú v 4. rade M. H. a
žalovanú v 5. rade V. L. Zároveň súd vyzval PZ žalobcov JUDr. H., aby v lehote 15 dní
oznámila súdu dátum úmrtia žalobkyne v 6. rade A. J., mená a adresy jej právnych
nástupcov a predložila dedičské rozhodnutie. Žalovaným v 3., v 4. a v 5. rade bola
doručená úprava žalobného návrhu zo dňa 20. 4. 2005. Dňa 2. 7. 2012 bolo pojednávanie
určené na 21. 8. 2012 zrušené z dôvodu čerpania dovolenky PZ žalobcov JUDr. H.
Nasledujúce pojednávanie bolo vytýčené na 21. 9. 2012, pričom na toto pojednávanie bola
žalovaná v 3. rade T. J. riadne predvolaná. PZ žalobcov JUDr. H. doručila súdu dňa
18. 9. 2012 žiadosť o odročenie pojednávania určeného na 21. 9. 2012 za účelom
upresnenia okruhu dedičov na strane žalobcov v dôsledku úmrtia A. J. Písomným podaním,
ktoré došlo súdu dňa 12. 10. 2012, PZ žalobcov upresnila okruh právnych nástupcov neb.
A. J. Nasledujúce pojednávanie súd vytýčil na 13. 11. 2012, na ktorý boli všetci účastníci
konania riadne a včas predvolaní. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom
rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu na začatie konania tak, ako je uvedené v úprave
žalobného návrhu zo dňa 20. 4. 2005. Dňa 6. 12. 2012 si súd dal pripojiť dedičské spisy
tunajšieho súdu, č. k. D 288/76, D 94/80, D 1327/97, Dnot 457/97, D 1059/01, 10
D/759/2006, Dnot 143/2006 a dedičský spis po neb. A. J., a zároveň vyzval právneho
zástupcu žalobcov na odstránenie rozporu v písomných vyjadreniach zo dňa 21. 6. 2010 a
dňa 6. 6. 2012, pretože z uvedených podaní nie je zrejmé, či berie žalobu voči žalovaným v
1. rade M. K. a v 2. rade M. K. späť alebo nie. Na základe žiadosti právnej zástupkyne
žalobcov jej bola do 15. 1. 2013 predĺžená lehota na vyjadrenie sa. Uznesením zo dňa 23. 1.
2013 bol pripustený vstup M. C., E. S., M. B., J. S. a M. K. do konania na strane žalobcov a
uznesením zo dňa 23. 1. 2013, č. k. 16 C/108/2005-117, bola pripustená zmena žalobného
návrhu. Dňa 26. 3. 2013 súd urgoval právnu zástupkyňu žalobcov JUDr. H., aby doručila
odpoveď na výzvu súdu, ktorá jej bola doručená dňa 19. 12. 2012, a týkala sa rozporov v jej
vyjadreniach vo veci. Urgenciu prevzala právna zástupkyňa žalobcov dňa 5. 4. 2013 spolu
s predvolaním na pojednávanie vytýčeného na 30. 4. 2013. Následne dňa 29. 4. 2013
doručila právna zástupkyňa žalobcov späťvzatie návrhu, na základe ktorého tunajší súd
konanie uznesením zo dňa 3. 6. 2013 konanie zastavil. Voči tomuto uzneseniu podali
žalované v 3., 4. a v 5. rade odvolanie. Po vrátení súpisu k ústavnému súdu spis bude
predložený na krajský súd za účelom rozhodnutia o odvolaní voči uzneseniu o zastavení
konania.
Poukazujem aj na skutočnosť, že v júli 2011 JUDr. D. čerpala dovolenku a od
začiatku augusta 2011 až do decembra 2011 bola dlhodobo a nepretržito práceneschopná.
Dňa 29. 3. 2012 podala sťažnosť na prieťahy v konaní aj k rukám predsedníčky
tunajšieho súdu aj ďalšia účastníčka konania... T. J.
Po prešetrení jej sťažnosti vzhľadom na zistené, bol nad ďalšou plynulosťou konania
v apríli 2012 nariadený dohľad predsedníčkou súdu a to v trojmesačných intervaloch. Po
nariadenom dohľade možno konštatovať, že prejednávajúca sudkyňa ďalej vo veci koná bez
prieťahov.“
Ústavný súd 19. augusta 2013 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateliek, aby sa
vyjadrila k stanovisku okresného súdu a aby oznámila, či súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach sťažovateliek.
Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu
z 26. augusta 2013 (doručenom ústavnému súdu 3. septembra 2013) okrem popisu
doterajšieho priebehu namietaného konania uviedla:
„Súdne konanie vedené okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 14 C 459/99 a
následne pod sp. zn. 16 C 108/2005 ku dňu podania sťažností ústavnému súdu (22. apríla
2013) trvalo 14 rakov a nebolo právoplatne skončené. V priebehu 14 rokov okresný súd ani
raz meritórne vo veci nerozhodol, dokonca ani len nepristúpil k meritórnemu prejednaniu
veci samej. Celý priebeh konania charakterizujú opakované procesné pochybenia
okresného súdu, nevyvodenie vecných dôsledkov zo zmätočných podaní navrhovateľov a
namiesto toho zasielanie neefektívnych výziev navrhovateľom. Konanie nie je ani do
dnešného dňa právoplatne skončené. Sťažovateľky po 14 rokoch trvania namietaného
súdneho konania a teda po 14 rokoch spochybňovania ich vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, majú minimálne morálny záujem na dosiahnutí meritórneho rozhodnutia
v predmetnej veci. Okresný súd tento záujem sťažovateliek nevyhodnotil ako vážny dôvod
pre ich nesúhlas so späťvzatím návrhu navrhovateľmi (ktorý bol súdu doručený po podaní
sťažnosti ústavnému súdu) a konanie vo veci zastavil. Preto boli sťažovateľky nútené svoj
nesúhlas s takýmto postupom okresného súdu vyjadriť vo svojom odvolaní proti uzneseniu o
zastavení konania, o ktorom doposiaľ odvolací súd nerozhodol.
Z... priebehu namietaného konania je zrejmé, že účastníctvo sťažovateliek
v namietanom konaní bolo dané počnúc úmrtím ich právneho predchodcu v súlade s § 107
OSP v roku 2001, čomu nasvedčuje aj to, že okresný súd toho času so sťažovateľkami ako
účastníčkami koná bez toho, že by vznik ich účastníctva v konaní podmieňoval potrebou
procesného rozhodnutia o ich pripustení do konania.
Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konania
uvádza, že postup súdu počnúc aprílom 2012, kedy bol nariadený dohľad nad plynulosťou
konania v trojmesačných intervaloch, sa už nevyznačuje prieťahmi s týmto hodnotením
stavu konania sťažovateľky nesúhlasia.
Je pravdou že na novú zákonnú sudkyňu, ktorej bola pridelená vec až v roku 2009 sa
presunula ťarcha nápravy dovtedajších závažných procesných pochybení okresného súdu
v namietanom konaní (trvajúcom v čase pridelenia veci novej sudkyni už skoro desať
rokov). Pričom náprava týchto procesných pochybení bola nesporne sťažená aj laxným
prístupom navrhovateľov (resp. ich právnej zástupkyne) k jasnému vymedzeniu účastníkov
konania.
Avšak vzhľadom k celkovej dĺžke konania a k laxnému prístupu navrhovateľov resp.
ich zástupcu k opätovným výzvam súdu, úkony súdu spočívajúce opakovanom vyzývaní
navrhovateľov k upresňovaniu okruhu účastníkov sa javia ako nadbytočné a neefektívne.
Okresný súd aj bez týchto výziev mohol už v roku 2009 vydať uznesenia, ktoré vydal až
v januári 2013. Neefektívnym sa javí aj opakované odročovanie pojednávaní v roku 2012
z takých dôvodov na strane navrhovateľov, ktoré nie je možné považovať za relevantné
a zákonné dôvody pre odročenie pojednávaní. Vzhľadom k uvedenému postup súdu na
rozdiel od názoru predsedníčky okresného súdu, sa sťažovateľkám nejaví ako bezprieťahový
nielen v rokoch 1999 až 2011, ale ani v roku 2012, a ani v roku 2013.
Sťažovateľky preto navrhujú ústavnému súdu, aby v celom rozsahu vyhovel ich
sťažnosti v súlade s nimi navrhnutým petitom a okresný súd zaviazal k náhrade trov konania
sťažovateľkám pozostávajúcim z trov právneho zastúpenia advokátkou; za 2 úkony právnej
služby bez spoločného zastúpenia sťažovateliek advokátkou pri týchto úkonoch (príprava
a prevzatie zastúpenia, sťažnosť) x 130,16 €+ 2 x režijný paušál 7,81 € = 275,94 € u jednej
sťažovateľky x 2 sťažovateľky = 551,88 € a za 1 úkon právnej služby pri spoločnom
zastúpení sťažovateliek advokátkou po spojení veci (vyjadrenie k stanovisku porušovateľa)
x 65,08 € (zníženie hodnoty úkonu o 50%) + režijný paušál 7,81 € = 72,89 € u jednej
sťažovateľky x 2 sťažovateľky = 145,78 6, t. j. spolu 697,66 € plus DPH 20% v sume
139,53 € (t. j. spolu 837,19 €).“
Právna zástupkyňa zároveň uviedla, že sťažovateľky súhlasia s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho prerokovania sťažností.
Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľky sa sťažnosťami domáhajú vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľky zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj
povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom namietaného konania okresného súdu je rozhodovanie o žalobách
sťažovateliek o určenie ich vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú účastníčkami konania od
21. júna 2003. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti, skutkovo
je však (vzhľadom na zmeny v okruhu účastníkov konania tak na strane žalobcov, ako aj
žalovaných po medzičasom zomrelých navrhovateľoch a odporcoch) zložitá.
2. Správanie účastníčok konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľky
vstúpili do konania v dôsledku procesného nástupníctva po svojom otcovi, zomrelom
11. júna 2001. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že k ich vstupu do namietaného
konania na strane odporcu v 1. rade došlo na základe univerzálnej sukcesie, a v tejto
súvislosti poukazuje na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 197/05, IV. ÚS 514/2011), v zmysle
ktorej si sťažovateľky môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre
štádium konania, ktoré tejto zmene (na základe univerzálnej sukcesie) predchádzalo.
Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateliek ako právnych nástupkýň pôvodného
odporcu v 1. rade nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom
konaní, ktoré začalo v roku 1999.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.
napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Za neodôvodnenú považuje ústavný súd nečinnosť okresného súdu v období od
22. apríla 1999 do 30. októbra 2003. Obdobne je namietané konanie poznamenané
neefektívnou činnosťou okresného súdu, pretože po vylúčení veci na samostatné konanie
vedené ďalej pod sp. zn. 16 C 108/2005 až do roku 2010 neustálil okruh účastníkov tohto
konania napriek tomu, že bolo zrejmé, že odporca v 1. rade v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 459/99 zomrel 11. júna 2001 a dedičské konanie po ňom vedené pod č. D 1059/2001,
Dnot 110/2001 bolo právoplatne skončené 21. júna 2003 (osvedčením o dedičstve z 5. júna
2003).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 22/2013) dospel k záveru, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným
súdom nebola odstránená ani po viac ako 14 rokoch od jeho začatia, a preto, vychádzajúc
predovšetkým zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jeho doterajšieho
priebehu, s poukazom na nečinnosť a neefektívnu činnosť uzavrel, že v namietanom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 108/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
14 C 459/1999) bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať, aby
ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa
osobitných predpisov.
Ústavný súd už v náleze č. k. IV. ÚS 22/2013-49 z 21. februára 2013 prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 108/2005 konal bez zbytočných
prieťahov, a preto o tomto návrhu sťažovateliek, ktorý bol obsahom nimi upraveného petitu,
opakovane nerozhodoval a v tejto časti sťažnostiam nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľky žiadajú o priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 €,
ktorú považujú za primeranú „... vzhľadom na spôsob ako došlo k porušeniu [ich] práv
postupom okresného súdu (viď vyššie opísaná absolútne neefektívna činnosť okresného
súdu s úplnou ignoranciou účastníctva sťažovateľky v konaní, s množstvom na seba
nadväzujúcich zmätočných úkonov súdu a skutočnosť, že okresný súd po viac ako 13 rokoch
konania ani len nezačal meritórne prejednávať vec samú). Ako aj vzhľadom na ujmu danú
dlhodobou neistotou sťažovateľky ohľadom jej vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti
tvoriacej predmet konania a nemožnosťou disponovania s týmito nehnuteľnosťami.“.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu viac ako 14 rokov vedeného
pod sp. zn. 16 C 108/2005 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 14 C 459/99) a berúc do úvahy
konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateliek nebolo do rozhodnutia
ústavného súdu právoplatne skončené, resp. nedospelo ani do štádia meritórneho
prerokovania veci s ustáleným okruhom účastníkov konania, ústavný súd považoval za
odôvodnené priznať každej sťažovateľke sumu 8 000 € ako primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. Š.
Právna zástupkyňa sťažovateliek vyčíslila úhradu trov konania sumou 837,19 €, a to
u každej sťažovateľky za 2 úkony právnej služby pred spojením veci vrátane režijného
paušálu a za 2 úkony právnej služby znížené o 50 % u každej sťažovateľky + režijný paušál
po spojení veci, zvýšené o 20 %, pretože je platiteľkou DPH.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Je teda na úvahe ústavného
súdu, či prizná sťažovateľkám úhradu trov konania. Pri rozhodovaní o úhrade trov konania
ústavný súd zobral do úvahy, že napriek tomu, že sťažovateľky (každá z nich) uplatňovali
na ústavnom súde ochranu svojich práv samostatnými sťažnosťami, ktoré ústavný súd spojil
uznesením č. k. IV. ÚS 432/2013-10 zo 4. júla 2013 na spoločné konanie, priznal úhradu
trov konania, ako keby podali jednu sťažnosť. Vychádzal z toho, že sťažnosti sú po
obsahovej a aj formálnej stránke identické.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby
(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, t. j. 260,32 €,
čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu
275,94 €, zvýšenú o 20 % DPH, čo v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde považuje
za účelne vynaložené trovy konania, t. j. spolu 331,13 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2013