Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 569/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod

spisovými značkami: , a , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra

2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:

, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012

(ďalej aj „spájajúce uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len

„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých

účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým tvrdí, že práve nesprávny úradný postup

okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu

škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa (ďalej

aj „OSP“) príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného sťažovateľka poukázala

na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil

vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto

škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady

nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd spájajúcim uznesením rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného

súdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí (konania o žalobách

o náhradu škody) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v ňom; toto uznesenie

krajského súdu je preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej

základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73;

rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody

spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach (ďalej len

„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach označených v petite

jednotlivých sťažností dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným

súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie,

„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej

systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom

táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia

(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku

(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval

o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite

jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a právo podľa dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci

vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska

toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd spájajúcim uznesením spojil

na spoločné konanie vedené pod sp. zn. okrem iného aj veci vedené pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. (konania

o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu) s ďalšími tam označenými vecami,

ktoré však nie sú predmetom tohto prerokovania veci, vylúčil konkrétneho sudcu okresného

súdu a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí

vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou (konania

o žalobách o náhradu škody).

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľky

v konaniach o jej žalobách o náhradu škody spájajúcim uznesením (sp. zn.

z 11. októbra 2012, a nie uzneseniami, ktoré sťažovateľka uvádza v petite

sťažností [sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

z 11. októbra 2012 (takéto uznesenia krajský súd nevydal, takéto uznesenia neexistujú,

existuje len uznesenie krajského súdu o spojení vecí, pozn.)].

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých

vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc v spojení s , tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod spisovými značkami: ,

a na ústavnom súde prebiehajú konania o sťažnostiach sťažovateľky

doručených taktiež 4. januára 2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

uznesením sp. zn. z 11. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský

súd spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. okrem iného aj veci

vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

(konania o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu) s ďalšími tam označenými

vecami, ktoré však nie sú predmetom tohto prerokovania veci, vylúčil konkrétneho sudcu

okresného súdu a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu z prerokúvania

a rozhodovania vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou

značkou (konania o žalobách o náhradu škody).

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod spisovými značkami:

Rvp 5312/2012, , , ako aj pod spisovými značkami:

, , vystupujú identickí účastníci konania

(sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie

sťažovateľkiných základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej

argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní vedených pod

spisovými značkami: , a bráni tomu, aby

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012 prebiehali pred

ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod

spisovými značkami: , a odmietnuť podľa

z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013