Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 469/2013
PDF · 176.44 KB
No categories available
II. ÚS 469/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. V., D., a R. P., P., zastúpených advokátom JUDr. Ľ.
Š., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl.
47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok č. k. PK-2 T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť L. V. a R. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013
doručená sťažnosť L. V., D. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a R. P., P. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. PK-2 T
12/2012-2809 z 25. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol rozsudkom
špecializovaného súdu č. k. PK-2T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012 uznaný vinným
z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva
podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a tým istým rozsudkom bol sťažovateľ
v 2. rade uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1
a ods. 2 písm. c), e) a f) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a § 140 písm. a)
Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
a prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Za to bol sťažovateľ v 1. rade odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov
so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia
a bol mu uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov a sťažovateľ v 2. rade bol odsúdený na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a bol mu uložený ochranný dohľad na dobu
3 rokov.
Proti rozsudku špecializovaného súdu podali tak sťažovatelia, ako aj prokurátor
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odvolania, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 zamietol.
Podľa názoru sťažovateľov došlo rozsudkom špecializovaného súdu a uznesením
najvyššieho súdu k porušeniu nimi označených práv, čo odôvodnili takto:
«V prvom rade mám za to, že v samotnom trestnom konaní už v samotnom
prípravnom konaní došlo postupom vyšetrovateľa, ktorý dozorujúci prokurátor nechal bez
povšimnutia, napriek námietkam obhajoby, k porušeniu práva na obhajobu v zmysle
ust. § 44 ods. 1, 5, § 69, ods. 1, § 213 ods. 3 Tr. por., ktoré bližšie konkretizujú ústavou
garantované právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, a to bezdôvodným
neumožnením nahliadať do spisu, zhotoviť kópiu spisu po prevzatí obhajoby, predvolávaním
na úkony len s označením dátumu, s počtom svedkov, bez uvedenia mien týchto svedkov...
V rámci ďalšieho porušenia práva na obhajobu poukazujem na fakt, že v danom
trestnom konaní neboli vykonané dôkazy navrhované obhajobou (podľa nášho názoru
nesporne dôležitých na objasnenie veci a hodnovernosti svedkov) a to ani v prípravnom
konaní, v rámci predbežného prejednania obžaloby a ani v rámci hlavného pojednávania,
čím bola porušená jedna zo základných zásad trestného konania uvedená v § 2 ods. 10
Tr. por. in fine, ktorá korešponduje s účelom čl. 6 ods. 3 písm. d/
Dohovoru. ... prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie predovšetkým o svedkov obžaloby,
pričom však odmietal návrhy obhajoby na vypočutie svedkov... v prospech obvineného...,
ktorých obhajoba už v prípravnom konaní a takisto v rámci predbežného prejednania
obžaloby ako i na samotnom hlavnom pojednávaní navrhovala vypočuť, avšak menovaní
boli vypočutí len pred vznesením obvinenia... Z uvedeného vyplýva, že obvineným bola
upretá reálna možnosť výkonu práva v zmysle § 34 ods. 1 in fine Tr. por. vypočúvať v
konaní pred súdom svedkov, ktorých navrhli, čím bolo porušené ich právo na obhajobu v
zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. Obdobné právo je zároveň garantované čl. 6 ods. 3 písm. d/
Dohovoru, ku ktorému porušeniu tiež došlo, keďže obhajoba taktiež nemohla dosiahnuť
vypočúvanie svedkov v prospech obvinených za rovnakých podmienok ako tomu bolo v
prípade svedkov v ich neprospech. ... porušenia práva na obhajobu možno odvodiť zo
skutočnosti, že oba súdy konajúce vo veci jednostranne preferovali výpovede svedkov v
neprospech obvinených, ktoré dokonca ako rozhodujúce dôkazy priamo viedli k rozhodnutiu
vo veci, pričom... súdy neprihliadali k návrhom na vykonanie dôkazov v prospech
obvinených. ... by som rád upozornil aj na porušenie práva na rovnosť v konaní pred súdmi
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, ktoré sa prejavilo odlišným prístupom k akceptovaniu
navrhovaných dôkazov...
... mám za to, že nepreverením rozhodujúcich usvedčujúcich výpovedí, tak ako to
bolo navrhované obhajobou došlo k porušeniu práva na obhajobu v zmysle upretia
možnosti reálne sa brániť voči skutočnostiam v neprospech obvinených... Podotýkam, že
závažnejší stupeň porušenia práva na obhajobu možno odôvodniť možným odlišným
rozhodnutím v prípade, ak by bola obvineným poskytnutá reálna možnosť brániť sa proti
skutočnostiam v ich neprospech priamo ovplyvňujúcich samotné napadnuté rozhodnutia a
to v podobe akceptovania návrhov dôkazov na preverenie pochybností o takých
skutočnostiach. ... na skutočnosti svedčiace v prospech obvinených v rozhodnutiach súdov
vôbec neprihliadalo.
... v samotnom súdnom konaní boli podávané viaceré námietky zaujatosti
predsedníčky senátu na Špecializovanom trestnom súde..., čo naznačuje, že došlo aj
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces spočívajúceho v požiadavke nezávislosti
a nestrannosti súdu. Zaujatosť predsedníčky senátu sa prejavovala aj tým, že napriek
jednoznačnému vyjadreniu obžalovaných, že sa odmietajú zúčastniť pojednávaní,
predsedníčka senátu ich na pojednávanie prikázala predviesť, pričom nesprávne
poukazovala na ust. § 252 ods. 2 Tr. por., napriek námietke obhajoby, že sa jedná
o dispozičné právo klienta a bolo porušené jeho právo nezúčastniť sa pojednávania, tak ako
to predpokladá ust. § 252 ods. 3 Tr. por. Rovnako bola podaná aj námietka oboma
obhajcami z dôvodu osobitného prístupu predsedníčky senátu k obhajcom..., čo
u obvinených dôvodne vzbudilo a potvrdilo ich obavu o nestrannosti súdu. V súvislosti
so zaujatosťou by som rád upozornil aj na postup súdu pri čítaní výpovedi pána G... v inej
trestnej veci, v ktorej bol v postavení obvineného a pojatie tohto výsluchu ako dôkazu
v prejednávanej veci, čo je absolútne neprípustné... ... je zrejmé, že namietaná zaujatosť
predsedníčky senátu, a senátu Špecializovaného trestného súdu bola a je na mieste, pretože
u obvinených vzbudila dôvodnú obavu, ktorá sa u nich po naznačených úkonoch súdu
potvrdila, že ich vec nebude a podľa ich vyjadrení ani nebola spravodlivo prejednaná, čo je
v rozpore s kategorickou požiadavkou nezávislého a nestranného súdu podľa § 2 ods. 7
Tr. por. Navyše, zaujatosť predsedníčky senátu sa prejavila aj v odlišnom prístupe pri
výsluchu svedkov obhajoby a obžaloby... Rovnako vytýkam aj prejav zaujatosť predsedníčky
senátu v podobe jej nestáleho vstupovania do výsluchu svedkov na hlavnom pojednávaní
vedného obhajcom, a to „neodkladnými otázkami“... Na základe uvedeného mám za to, že
došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to
porušením bezpodmienečnej požiadavky na nezávislé a nestranné prejednanie veci.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom „vyslovil, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, č. k. PK-2 T/12/2012-2809 zo dňa 25. 9. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR
č. k. 1 To 10/2012, zo dňa 3. apríla 2013 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 47
ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane
základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľov L. V. a R. P. a následne zrušil obe
rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie Špecializovanému trestnému súdu“.
Sťažovatelia zároveň navrhli priznať im finančné zadosťučinenie každému v sume po
10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na právnu pomoc
zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3
písm. d) dohovoru, a to rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 12/2012-2809
z 25. septembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe...
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia v tejto trestnej veci podali proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 a súvisiacim rozhodnutiam (t. j.
rozsudku špecializovaného súdu č. k. PK-2 T 12/2012-2809 z 25. septembra 2012)
v dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorého
odôvodnenie sa vo svojej podstate prekrýva s odôvodnením ich sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Najvyšší súd o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku koná pod
sp. zn. 1 Tdo V 15/2013 a v čase rozhodovania ústavného súdu o ňom ešte nerozhodol.
Podaním dovolania teda sťažovatelia využili opravný prostriedok, ktorý im účinne
poskytuje Trestný poriadok (§ 368 a nasl.).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až
vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do
základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov, neznamená
samotné podanie oprávnenými osobami, ale až rozhodnutie o nich príslušným orgánom
(IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovatelia využili všetky im dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany ich základného práva alebo slobody a neboli s ich uplatnením úspešní,
môžu sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenie tohto základného práva
alebo slobody na ústavnom súde. K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy,
zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch
ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej
ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný
ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika
vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv
a slobôd na úrovni jeho právomoci.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
V tejto súvislosti ústavný súd taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013