Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 600/2013
PDF · 240.96 KB
No categories available
I. ÚS 600/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej
pod sp. zn. 4 Cob 151/2012 a jeho rozsudkom z 15. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013
doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej
pod sp. zn. 4 Cob 151/2012 a jeho rozsudkom z 15. marca 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ
je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 3 552,08 € s príslušenstvom
vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 182/2000.
Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2012 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania. O odvolaní sťažovateľa z 27. augusta 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok vo výroku o zamietnutí
žaloby o zaplatenie 3.217,55 €“ potvrdil a zmenil „rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby
o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie o zaplatenie 334,53 eur zastavil“. Súčasne zrušil
prvostupňový rozsudok vo výroku o trovách konania a vec v zrušenom rozsahu vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„K porušeniu základného práva sťažovateľa došlo rozhodnutím Krajského súdu...
sp. zn.: 4 Cob/151/2012 zo dňa 15. 3. 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu..., sp. zn.: 32 Cb/182/2000 zo dňa 29. 6. 2012 a to v časti o zamietnutí žaloby
o zaplatenie 3.217,55,- EUR...
Sťažovateľ vo svojom odvolaní, rovnako ako v priebehu prvostupňového konania,
poukazoval na to, že doklady, ktoré sú nevyhnutné na zistenie skutočného stavu veci,
nemôže z objektívnych príčin predložiť, pretože je ich možné ich vydať len so súhlasom
majiteľa a navrhol, aby si ich vyžiadal priamo súd...
... prvostupňový ani druhostupňový súd opomenul vykonať ním navrhované dôkazy,
ktoré boli nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu (vrátane tých, ktorých nevedel
z objektívnych príčin žalobca predložiť), neodstránil hrubé rozpory vo výpovediach
jednotlivých účastníkov, čím bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne
konanie. Sťažovateľ má za to, že prvostupňový i odvolací súd pri rozhodovaní porušil
v prvom rade čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“
4. Sťažovateľ navrhol (v časti IV sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie
vo veci samej“), aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd porušené bolo.
Základné právo M. T., aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a
nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 15. 3. 2013, sp. zn.: 4 Cob/151/2012 v časti,
ktorým bol potvrdený rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3.217,55,- €
sa zrušuje a vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“
V časti V sťažnosti („Náhrada trov konania a priznanie primeraného
zadosťučinenia“) sťažovateľ žiadal o priznanie „náhrady trov právneho zastúpenia...
sumu 331,15,- EUR“ a tiež aj „náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
1.000,- EUR“.
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozsudok
okresného súdu z 29. júna 2012, odvolanie z 27. augusta 2012 a sťažnosťou namietaný
rozsudok krajského súdu z 15. marca 2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo
veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013.
10. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických
a právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri bod 3), najmä
nedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Tým
podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce
právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov
konania prvostupňového súdu zaoberal podstatou odvolacej argumentácie sťažovateľa
a vyjadrenia žalovaného k nej:
„Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Uviedol, že povinnosťou súdu je zistiť skutočný stav veci. Žalobca niekoľkokrát upozorňoval
súd ako zistiť tento skutočný stav veci, čo je potrebné aby žalovaný predložil, ale súd nemal
najmenší záujem tento skutočný stav zistiť. Doklady, ktoré boli potrebné pre konania
je možné vydať len so súhlasom majiteľa, preto ich žalobca nemohol predložiť a preto si ich
mal vyžiadať súd. Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil, že obvodný lesný úrad
3
a ministerstvo potvrdili vyťažené množstvo dreva 513 mtak, ako to tvrdil hospodár...
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje v celom rozsahu
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pretože súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav
a vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok v celom rozsahu. Stotožňuje sa so zistením, že vo všetkých porastových
3
dielcoch bolo v období január až máj 1998 spolu vyťažené 513,05 mdrevnej hmoty,
ako to vyplýva z písomného oznámenia odborného lesného hospodárstva...“
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
«Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 212 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214
ods. 1 O. s. p , na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku
a jeho odôvodnenia vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3 217,55 eur a v celom
rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby v tejto časti.
V prevyšujúcej časti o zaplatenie 334,53 eur (10 078,00 Sk) žalobca zobral žalobu
späť pred začatím prvého pojednávania písomným podaním zo dňa 8. 3. 2002 (čl. 79 spisu)
z toho dôvodu, že predmetnou faktúrou č. 2/98 žalobca omylom fakturoval túto sumu,
pretože ju fakturoval už aj vo faktúre č. 01/2000. Po doručení platobného rozkazu žalovaný
uhradil žalobcovi 22 318,00 Sk z predmetnej faktúry č. 2/98, preto došlo k zníženiu
uplatnenej pohľadávky o 10 078,00 Sk na sumu 96 932,00 Sk (3 217,55 eur). Žalobca preto
navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 96 932,00 Sk (3 217,55 eur).
Keďže súd prvého stupňa o tomto späťvzatí žaloby nerozhodol a zamietol žalobu
v celom rozsahu o zaplatenie 3 552,08 eur, preto z procesného hľadiska je tento výrok
o zamietnutí žaloby v celom rozsahu nesprávny, lebo súd prvého stupňa nezohľadnil
dispozitívne procesný úkon žalobcu – čiastočne späťvzatie žaloby o 334,53 eur. Odvolací
súd preto podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil rozsudok v tejto časti
o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1 O. s. p.
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Z citovaného zákonného ustanovia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca
aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.
Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Po tomto späťvzatí žaloby odvolací súd zisťoval, či súd prvého stupňa správne
zamietol žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
zamietol žalobu v tejto časti, pretože žalobca ktorý má v tomto súdnom konaní dôkaznú
povinnosť podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p. nepredložil, alebo neoznačil
konkrétny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení o oprávnenosti tejto pohľadávky.
Odvolací súd dospel k závetu, že žalobca v tomto konaní nepreukázal listinnými ani
inými dôkazmi, že pre žalovaného vyťažil a odovzdal drevnú hmotu v rozsahu fakturovanom
3
predmetnou faktúrou č. 2/98, teda ďalších 246,83 mx 400,00 Sk = 98 732,00 Sk za navyše
nachystanú metrovicu a čistenie po skončenej ťažbe. Žalobca, ktorý má sám dôkazné
bremeno v tomto konaní, navrhoval iba to, aké dôkazy má predložiť žalovaný a aké dôkazy
má vykonať súd, sám však okrem predmetnej faktúry, ktorú sám vystavil, zmluvy o vykonaní
prác na porastovom dielci č. 449 z 3. 11. 1997 a „číselníkov dlhého dreva“ v konaní nič iné
nepredložil a nepreukázal. Keďže tvrdenie žalovaného v konaní bolo rozdielne ako tvrdenie
žalobcu o množstve vyťaženého a dodaného dreva, správne súd prvého stupňa založil
rozhodnutie na iných dôkazoch ako na tvrdeniach účastníkov konania podľa § 132 O. s. p.
a to na svedeckých výpovediach nezávislých svedkov – zodpovedných pracovníkov pri ťažbe
dreva – Ing. A. T., odborného lesného hospodára a Š. G., lesníka o skutočnom množstve
vyťaženého a dodaného dreva zo strany žalobcu pre žalovaného vo všetkých porastových
dielcoch v rozhodnom fakturovanom období od januára 1998 do mája 1998. Správne súd
prvého stupňa vychádzal pri tom z evidencie o ťažbe dreva vo všetkých porastových
dielcoch aj keď medzi účastníkmi konania bola uzatvorená písomná zmluva na ťažbu iba
v porastovom dielci č. 449, pretože zo zhodného tvrdenia účastníkov konania vyplynulo, že
žalobca ťažil pre žalovaného drevo aj v iných porastových dielcoch. Ing. A. T. predložil
súdu prvého stupňa dňa 7. 3. 2006 (čl. 183 spisu) písomný rozpis množstva vyťaženej hmoty
za obdobie mesiacov január – máj 1998 v piatich porastových dielcoch a to v celkovom
3
množstve 513,05 m. Sám žalobca vo svojom vysvetlení k predmetnej faktúre č. 2/98 uviedol,
3
že žalovaný mu zaplatil za vyťaženie celkovo 507,98 mzálohu 45 000,00 Sk (čl. 152 spisu).
3
Žalobca nepreukázal, že bolo vyťažených ďalších 115,18 m. Na pojednávaní dňa 18. 4.
2006 svedok Š. G. – lesník potvrdil, že všetko drevo, ktoré vyťažil žalobca odovzdal lesnému
hospodárovi – Ing. A. T. a vzájomne vyťažené množstvo odsúhlasili. To potvrdil aj svedok
Ing. A. T. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 24. 1. 2003 a uviedol, že z
3
evidencie vyplýva celkové vyťažené množstvo 513,05 m,
Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa nemohol v konaní vychádzať
z inej evidencie o ťažbe dreva, iba z evidencie, ktorú predložil žalovaný na pokyn žalobcu
a to z výrobno-mzdových lístkov (čl. 111 – 133 spisu), pretože sám žalobca v konaní
nepredložil žiadne iné listinné dôkazy o množstve vyťaženého a žalovanému odovzdaného
dreva. Žalobca v písomnom podaní z 15. 8. 2006 aj v odvolaní spochybňuje listinné dôkazy
predložené žalovaným aj pravdivosť svedeckých výpovedí Ing. A. T. a Š. G., sám však
nepreukázal nepravdivosť ich svedeckých výpovedí a nepravdivosť predložených listinných
dôkazov. Len samotné tvrdenie žalobcu bez akýchkoľvek dôkazov nemôže postačovať na to,
aby súd žalobe o zaplatenie peňažnej pohľadávky vyhovel, ak ju druhý účastník konania –
žalovaný spochybňuje. To vedie k tomu, že žalobca sa v konaní dostáva do dôkaznej núdze,
čo však nemôže byť na ujmu žalovaného a súd nemôže žalovaného zaviazať na zaplatenia
takejto spornej pohľadávky, musí žalobu zamietnuť, pretože dôkazné bremeno
o oprávnenosti pohľadávky je na žalobcovi, nie na žalovanom.
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne
na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Súd nerozhodne na základe
skutočného stavu. Znamená to, že súd môže v konaní zistiť a preukázať len to, čo navrhnú
účastníci konania a o čom účastníci konania predložia alebo označia dôkaz. Ak účastník
konania – žalobca označil listinný dôkaz, ktorým sám nedisponuje, súd si tento listinný
dôkaz vyžiada od toho, kto takýto listinný dôkaz má. Ak však takýto listinný dôkaz
neexistuje, alebo ho druhý účastník konania nepredloží, pretože ho nemá, je to na ťarchu
žalobcu pri hodnotení dôkazov a pri rozhodovaní súdu o pohľadávke žalobcu.
Žalobca v odvolaní aj v písomnom podaní zo dňa 6. 3. 2012 tvrdí, že sám žalovaný
3
v liste zo 16. 2. 2006 potvrdil, že bolo vyťažené 793,49 mdreva. Odvolací súd však toto
tvrdenie žalobcu nepovažuje za správne, pretože žalovaný v liste zo 16. februára 2006
3
(čl. 190 spisu) neuvádza vôbec množstvo vyťaženého dreva v rozsahu 793,49 m. Uvádza
3
tam iba množstvo vyťaženého dreva 513 ma ďalej uvádza, že podľa jednotlivých faktúr
3
žalobcovi zaplatil až za 656,48 m. Žalobca v odvolaní poukazuje na vyjadrenie žalovaného
zo 6. 2. 2006, avšak v spise sa takéto vyjadrenie nenachádza, zrejme žalobca poukazoval
na vyjadrenie žalovaného zo 16. 2. 2006.
Ak žalobca v konaní na súde prvého stupňa v písomnom podaní zo 7. 5. 2012
navrhuje, aby bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru lesníctva na posúdenie,
či predložené číselníky zodpovedajú zmluve, na posúdenie koľko dreva sa vyťažilo
v poraste, či je možné, aby ťažobná skupina od novembra do marca vyťažila v priemere 120
3
– 130 mdreva mesačne, odvolací súd k tomu udáva, že navrhované otázky nie sú
odborného charakteru, na ktoré by bolo v konaní účelne nariadiť znalecké dokazovanie.
Tieto otázky sú skutkového charakteru o množstve vyťaženého dreva, o posúdení právnej
otázky týkajúcej sa zmluvných vzťahov účastníkov konania. Preto odvolací súd považoval za
správne, ak súd prvého stupňa tento navrhnutý dôkaz – znalecké dokazovanie nevykonal.
Znalecké dokazovanie by neprinieslo odpoveď na to aké množstvo dreva žalobca vyťažil
a odovzdal žalovanému, čo je základom pre rozhodnutie o uplatnenej pohľadávke žalobcu.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne,
ak žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur zamietol potom ako v prevyšujúcej časti o zaplatenie
334,53 eur žalobca zobral žalobu späť písomným podaním z 8. marca 2002
a na pojednávaní dňa 3. 4. 2012. Odvolací súd predo podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v rozsahu 3 217,55 eur ako vecne
správny.
Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil rozsudok vo výroku o trovách
konania, pretože súd prvého stupňa priznal úspešnému žalovanému celkové trovy právneho
zastúpenia 2 193,90 eur tak, ako si ich vyčíslil žalovaný... Súd prvého stupňa však
nezohľadnil to, že predmetnom sporu, potom ako žalobca písomným podaním zo dňa 8. 3.
2002 zobral žalobu späť v časti 10 078,00 Sk (334,53eur) a teda predmetom sporu po tomto
späťvzatí bola istina vo výške 3 217,55 eur. Preto aj tarifná odmena za úkony právnych
služieb vykonané do tohto späťvzatia žaloby a po tomto späťvzatí žaloby boli rozdielne,
čo však súd prvého stupňa ani žalovaný vo svojom vyčíslení nezohľadnili...»
14. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom
v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
19. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (kvalifikovane
právne zastúpený advokátom) predložil návrh na rozhodnutie (petit návrhu), ktorý nespĺňa
zákonné požiadavky (§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde). V časti vyslovenia
porušenia označených práv nie je uvedené, akým konaním (postupom, rozhodnutím) došlo
k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv. Vzhľadom na zrejmú zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti ústavný súd nepovažoval v danom prípade za dôvodné
požadovať odstránenie predmetných nedostatkov výzvou sťažovateľovi, ale podporne
rozhodol z obsahu sťažnosti.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013