Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 600/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013

doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. marca 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ

je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 3 552,08 € s príslušenstvom

vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2012 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov

konania. O odvolaní sťažovateľa z 27. augusta 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. marca 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok vo výroku o zamietnutí

žaloby o zaplatenie 3.217,55 €“ potvrdil a zmenil „rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby

o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie o zaplatenie 334,53 eur zastavil“. Súčasne zrušil

prvostupňový rozsudok vo výroku o trovách konania a vec v zrušenom rozsahu vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„K porušeniu základného práva sťažovateľa došlo rozhodnutím Krajského súdu...

sp. zn.: zo dňa 15. 3. 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného

súdu..., sp. zn.: zo dňa 29. 6. 2012 a to v časti o zamietnutí žaloby

o zaplatenie 3.217,55,- EUR...

Sťažovateľ vo svojom odvolaní, rovnako ako v priebehu prvostupňového konania,

poukazoval na to, že doklady, ktoré sú nevyhnutné na zistenie skutočného stavu veci,

nemôže z objektívnych príčin predložiť, pretože je ich možné ich vydať len so súhlasom

majiteľa a navrhol, aby si ich vyžiadal priamo súd...

... prvostupňový ani druhostupňový súd opomenul vykonať ním navrhované dôkazy,

ktoré boli nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu (vrátane tých, ktorých nevedel

z objektívnych príčin žalobca predložiť), neodstránil hrubé rozpory vo výpovediach

jednotlivých účastníkov, čím bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne

konanie. Sťažovateľ má za to, že prvostupňový i odvolací súd pri rozhodovaní porušil

v prvom rade SR...“

4. Sťažovateľ navrhol (v časti IV sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie

vo veci samej“), aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo M. T. na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd porušené bolo.

Základné právo M. T., aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná nezávislým a

nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 15. 3. 2013, sp. zn.: v časti,

ktorým bol potvrdený rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3.217,55,- €

sa zrušuje a vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

V časti V sťažnosti („Náhrada trov konania a priznanie primeraného

zadosťučinenia“) sťažovateľ žiadal o priznanie „náhrady trov právneho zastúpenia...

sumu 331,15,- EUR“ a tiež aj „náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

1.000,- EUR“.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozsudok

okresného súdu z 29. júna 2012, odvolanie z 27. augusta 2012 a sťažnosťou namietaný

rozsudok krajského súdu z 15. marca 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy vo

veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 15. marca 2013.

10. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktických

a právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu (pozri bod 3), najmä

nedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Tým

podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 15. marca 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce

právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov

konania prvostupňového súdu zaoberal podstatou odvolacej argumentácie sťažovateľa

a vyjadrenia žalovaného k nej:

„Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

Uviedol, že povinnosťou súdu je zistiť skutočný stav veci. Žalobca niekoľkokrát upozorňoval

súd ako zistiť tento skutočný stav veci, čo je potrebné aby žalovaný predložil, ale súd nemal

najmenší záujem tento skutočný stav zistiť. Doklady, ktoré boli potrebné pre konania

je možné vydať len so súhlasom majiteľa, preto ich žalobca nemohol predložiť a preto si ich

mal vyžiadať súd. Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil, že obvodný lesný úrad

3

a ministerstvo potvrdili vyťažené množstvo dreva 513 mtak, ako to tvrdil hospodár...

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje v celom rozsahu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pretože súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav

a vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Navrhol, aby odvolací súd

potvrdil rozsudok v celom rozsahu. Stotožňuje sa so zistením, že vo všetkých porastových

3

dielcoch bolo v období január až máj 1998 spolu vyťažené 513,05 mdrevnej hmoty,

ako to vyplýva z písomného oznámenia odborného lesného hospodárstva...“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

, bez nariadenia pojednávania podľa

ods. 2 , pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa

ods. 1 O. s. p , na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa konštatuje správnosť napadnutého rozsudku

a jeho odôvodnenia vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3 217,55 eur a v celom

rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby v tejto časti.

V prevyšujúcej časti o zaplatenie 334,53 eur (10 078,00 Sk) žalobca zobral žalobu

späť pred začatím prvého pojednávania písomným podaním zo dňa 8. 3. 2002 (čl. 79 spisu)

z toho dôvodu, že predmetnou faktúrou č. 2/98 žalobca omylom fakturoval túto sumu,

pretože ju fakturoval už aj vo faktúre č. 01/2000. Po doručení platobného rozkazu žalovaný

uhradil žalobcovi 22 318,00 Sk z predmetnej faktúry č. 2/98, preto došlo k zníženiu

uplatnenej pohľadávky o 10 078,00 Sk na sumu 96 932,00 Sk (3 217,55 eur). Žalobca preto

navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 96 932,00 Sk (3 217,55 eur).

Keďže súd prvého stupňa o tomto späťvzatí žaloby nerozhodol a zamietol žalobu

v celom rozsahu o zaplatenie 3 552,08 eur, preto z procesného hľadiska je tento výrok

o zamietnutí žaloby v celom rozsahu nesprávny, lebo súd prvého stupňa nezohľadnil

dispozitívne procesný úkon žalobcu – čiastočne späťvzatie žaloby o 334,53 eur. Odvolací

súd preto podľa zmenil rozsudok v tejto časti

o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie v tejto časti zastavil podľa

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca

aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po tomto späťvzatí žaloby odvolací súd zisťoval, či súd prvého stupňa správne

zamietol žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne

zamietol žalobu v tejto časti, pretože žalobca ktorý má v tomto súdnom konaní dôkaznú

povinnosť podľa citovaného ustanovenia nepredložil, alebo neoznačil

konkrétny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení o oprávnenosti tejto pohľadávky.

Odvolací súd dospel k závetu, že žalobca v tomto konaní nepreukázal listinnými ani

inými dôkazmi, že pre žalovaného vyťažil a odovzdal drevnú hmotu v rozsahu fakturovanom

3

predmetnou faktúrou č. 2/98, teda ďalších 246,83 mx 400,00 Sk = 98 732,00 Sk za navyše

nachystanú metrovicu a čistenie po skončenej ťažbe. Žalobca, ktorý má sám dôkazné

bremeno v tomto konaní, navrhoval iba to, aké dôkazy má predložiť žalovaný a aké dôkazy

má vykonať súd, sám však okrem predmetnej faktúry, ktorú sám vystavil, zmluvy o vykonaní

prác na porastovom dielci č. 449 z 3. 11. 1997 a „číselníkov dlhého dreva“ v konaní nič iné

nepredložil a nepreukázal. Keďže tvrdenie žalovaného v konaní bolo rozdielne ako tvrdenie

žalobcu o množstve vyťaženého a dodaného dreva, správne súd prvého stupňa založil

rozhodnutie na iných dôkazoch ako na tvrdeniach účastníkov konania podľa

a to na svedeckých výpovediach nezávislých svedkov – zodpovedných pracovníkov pri ťažbe

dreva – Ing. A. T., odborného lesného hospodára a Š. G., lesníka o skutočnom množstve

vyťaženého a dodaného dreva zo strany žalobcu pre žalovaného vo všetkých porastových

dielcoch v rozhodnom fakturovanom období od januára 1998 do mája 1998. Správne súd

prvého stupňa vychádzal pri tom z evidencie o ťažbe dreva vo všetkých porastových

dielcoch aj keď medzi účastníkmi konania bola uzatvorená písomná zmluva na ťažbu iba

v porastovom dielci č. 449, pretože zo zhodného tvrdenia účastníkov konania vyplynulo, že

žalobca ťažil pre žalovaného drevo aj v iných porastových dielcoch. Ing. A. T. predložil

súdu prvého stupňa dňa 7. 3. 2006 (čl. 183 spisu) písomný rozpis množstva vyťaženej hmoty

za obdobie mesiacov január – máj 1998 v piatich porastových dielcoch a to v celkovom

3

množstve 513,05 m. Sám žalobca vo svojom vysvetlení k predmetnej faktúre č. 2/98 uviedol,

3

že žalovaný mu zaplatil za vyťaženie celkovo 507,98 mzálohu 45 000,00 Sk (čl. 152 spisu).

3

Žalobca nepreukázal, že bolo vyťažených ďalších 115,18 m. Na pojednávaní dňa 18. 4.

2006 svedok Š. G. – lesník potvrdil, že všetko drevo, ktoré vyťažil žalobca odovzdal lesnému

hospodárovi – Ing. A. T. a vzájomne vyťažené množstvo odsúhlasili. To potvrdil aj svedok

Ing. A. T. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 24. 1. 2003 a uviedol, že z

3

evidencie vyplýva celkové vyťažené množstvo 513,05 m,

Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa nemohol v konaní vychádzať

z inej evidencie o ťažbe dreva, iba z evidencie, ktorú predložil žalovaný na pokyn žalobcu

a to z výrobno-mzdových lístkov (čl. 111 – 133 spisu), pretože sám žalobca v konaní

nepredložil žiadne iné listinné dôkazy o množstve vyťaženého a žalovanému odovzdaného

dreva. Žalobca v písomnom podaní z 15. 8. 2006 aj v odvolaní spochybňuje listinné dôkazy

predložené žalovaným aj pravdivosť svedeckých výpovedí Ing. A. T. a Š. G., sám však

nepreukázal nepravdivosť ich svedeckých výpovedí a nepravdivosť predložených listinných

dôkazov. Len samotné tvrdenie žalobcu bez akýchkoľvek dôkazov nemôže postačovať na to,

aby súd žalobe o zaplatenie peňažnej pohľadávky vyhovel, ak ju druhý účastník konania –

žalovaný spochybňuje. To vedie k tomu, že žalobca sa v konaní dostáva do dôkaznej núdze,

čo však nemôže byť na ujmu žalovaného a súd nemôže žalovaného zaviazať na zaplatenia

takejto spornej pohľadávky, musí žalobu zamietnuť, pretože dôkazné bremeno

o oprávnenosti pohľadávky je na žalobcovi, nie na žalovanom.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa súd rozhodne

na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Súd nerozhodne na základe

skutočného stavu. Znamená to, že súd môže v konaní zistiť a preukázať len to, čo navrhnú

účastníci konania a o čom účastníci konania predložia alebo označia dôkaz. Ak účastník

konania – žalobca označil listinný dôkaz, ktorým sám nedisponuje, súd si tento listinný

dôkaz vyžiada od toho, kto takýto listinný dôkaz má. Ak však takýto listinný dôkaz

neexistuje, alebo ho druhý účastník konania nepredloží, pretože ho nemá, je to na ťarchu

žalobcu pri hodnotení dôkazov a pri rozhodovaní súdu o pohľadávke žalobcu.

Žalobca v odvolaní aj v písomnom podaní zo dňa 6. 3. 2012 tvrdí, že sám žalovaný

3

v liste zo 16. 2. 2006 potvrdil, že bolo vyťažené 793,49 mdreva. Odvolací súd však toto

tvrdenie žalobcu nepovažuje za správne, pretože žalovaný v liste zo 16. februára 2006

3

(čl. 190 spisu) neuvádza vôbec množstvo vyťaženého dreva v rozsahu 793,49 m. Uvádza

3

tam iba množstvo vyťaženého dreva 513 ma ďalej uvádza, že podľa jednotlivých faktúr

3

žalobcovi zaplatil až za 656,48 m. Žalobca v odvolaní poukazuje na vyjadrenie žalovaného

zo 6. 2. 2006, avšak v spise sa takéto vyjadrenie nenachádza, zrejme žalobca poukazoval

na vyjadrenie žalovaného zo 16. 2. 2006.

Ak žalobca v konaní na súde prvého stupňa v písomnom podaní zo 7. 5. 2012

navrhuje, aby bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru lesníctva na posúdenie,

či predložené číselníky zodpovedajú zmluve, na posúdenie koľko dreva sa vyťažilo

v poraste, či je možné, aby ťažobná skupina od novembra do marca vyťažila v priemere 120

3

– 130 mdreva mesačne, odvolací súd k tomu udáva, že navrhované otázky nie sú

odborného charakteru, na ktoré by bolo v konaní účelne nariadiť znalecké dokazovanie.

Tieto otázky sú skutkového charakteru o množstve vyťaženého dreva, o posúdení právnej

otázky týkajúcej sa zmluvných vzťahov účastníkov konania. Preto odvolací súd považoval za

správne, ak súd prvého stupňa tento navrhnutý dôkaz – znalecké dokazovanie nevykonal.

Znalecké dokazovanie by neprinieslo odpoveď na to aké množstvo dreva žalobca vyťažil

a odovzdal žalovanému, čo je základom pre rozhodnutie o uplatnenej pohľadávke žalobcu.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne,

ak žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur zamietol potom ako v prevyšujúcej časti o zaplatenie

334,53 eur žalobca zobral žalobu späť písomným podaním z 8. marca 2002

a na pojednávaní dňa 3. 4. 2012. Odvolací súd predo podľa potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v rozsahu 3 217,55 eur ako vecne

správny.

Odvolací súd podľa zrušil rozsudok vo výroku o trovách

konania, pretože súd prvého stupňa priznal úspešnému žalovanému celkové trovy právneho

zastúpenia 2 193,90 eur tak, ako si ich vyčíslil žalovaný... Súd prvého stupňa však

nezohľadnil to, že predmetnom sporu, potom ako žalobca písomným podaním zo dňa 8. 3.

2002 zobral žalobu späť v časti 10 078,00 Sk (334,53eur) a teda predmetom sporu po tomto

späťvzatí bola istina vo výške 3 217,55 eur. Preto aj tarifná odmena za úkony právnych

služieb vykonané do tohto späťvzatia žaloby a po tomto späťvzatí žaloby boli rozdielne,

čo však súd prvého stupňa ani žalovaný vo svojom vyčíslení nezohľadnili...»

14. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

19. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (kvalifikovane

právne zastúpený advokátom) predložil návrh na rozhodnutie (petit návrhu), ktorý nespĺňa

zákonné požiadavky ( a ). V časti vyslovenia

porušenia označených práv nie je uvedené, akým konaním (postupom, rozhodnutím) došlo

k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv. Vzhľadom na zrejmú zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti ústavný súd nepovažoval v danom prípade za dôvodné

požadovať odstránenie predmetných nedostatkov výzvou sťažovateľovi, ale podporne

rozhodol z obsahu sťažnosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013