Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 580/2013
PDF · 264.73 KB
No categories available
I. ÚS 580/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15302/2013 až sp. zn. Rvp
15338/2013, sp. zn. Rvp 15340/2013 až sp. zn. Rvp 15346/2013, sp. zn. Rvp 15349/2013,
sp. zn. Rvp 15351/2013 až sp. zn. Rvp 15354/2013 a sp. zn. Rvp 15356/2013
až sp. zn. Rvp 15358/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline
uvedenými v prílohe tohto uznesenia a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15302/2013 až
sp. zn. Rvp 15338/2013, sp. zn. Rvp 15340/2013 až sp. zn. Rvp 15346/2013, sp. zn. Rvp
15349/2013, sp. zn. Rvp 15351/2013 až sp. zn. Rvp 15354/2013 a sp. zn. Rvp 15356/2013
až sp. zn. Rvp 15358/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 15302/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v prílohe tohto uznesenia (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný
súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach pred okresným súdom,
v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora došlo zo strany
okresného súdu k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora
a k oneskorenému udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to,
že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi
bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa
zákona súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
«už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik
škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo
debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.
zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a
odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná
pre:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Čadca
na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý
obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Čadca, aby tak dokázal, že v danej
veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Čadca a škoda nenastala, nemožno
hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa
úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú
náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči
zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich
regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla, že v daných veciach je splnená podmienka
subsidiarity, a preto nie je možné ňou podané sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť
nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP
(dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných
dôvodov...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo
veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v
ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v
jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3
Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania
či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení
sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v
takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c
O. s. p.)...“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že
vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší
napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhla ústavnému súdu, aby rozhodol o odklade
vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu
s verejným záujmom na riadnom dodržiavaní záväznej právnej regulácie všeobecnými
súdmi Slovenskej republiky“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 15302/2013 až sp. zn. Rvp 15338/2013, sp. zn. Rvp 15340/2013
až sp. zn. Rvp 15346/2013, sp. zn. Rvp 15349/2013, sp. zn. Rvp 15351/2013
až sp. zn. Rvp 15354/2013 a sp. zn. Rvp 15356/2013 až sp. zn. Rvp 15358/2013 a z tohto
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu
z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si
sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom toho istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”
(I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00).
Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je
možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie
dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal
a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom bude mať právo podať
proti rozhodnutiam vo veci samej mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.
Ustanovenie § 237 písm. g) OSP zakladá totiž prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
V tomto prípade v predmetných konaniach teda opätovne existoval „iný súd“, a to najvyšší
súd ako súd dovolací povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky.
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil
medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127
ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše k tomu ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ako ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013
Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 580/2013
P. č. Uznesenie krajského súdu Dátum vydania
(sp. zn.)
1. 7 NcC 10/2013 16. január 2013 2. 10 NcC 16/2013 16. január 2013 3. 9 NcC 11/2013 31. január 2013 4. 7 NcC 18/2013 16. január 2013 5. 9 NcC 290/2013 7. marec 2013 6. 9 NcC 286/2013 7. marec 2013 7. 5 NcC 77/2013 28. február 2013 8. 10 NcC 78/2013 6. február 2013 9. 8 NcC 62/2013 30. január 2013 10. 8 NcC 63/2013 30. január 2013 11. 9 NcC 81/2013 19. február 2013 12. 7 NcC 80/2013 6. február 2013 13. 8 NcC 80/2013 8. február 2013 14. 8 NcC 65/2013 30. január 2013 15. 7 NcC 64/2013 30. január 2013 16. 7 NcC 67/2013 30. január 2013 17. 8 NcC 67/2013 30. január 2013 18. 9 NcC 65/2013 31. január 2013 19. 5 NcC 65/2013 28. február 2013 20. 9 NcC 69/2013 4. február 2013 21. 7 NcC 63/2013 1. február 2013 22. 9 NcC 63/2013 31. január 2013 23. 10 NcC 65/2013 6. február 2013 24. 8 NcC 70/2013 30. január 2013 25. 10 NcC 59/2013 6. február 2013 26. 7 NcC 62/2013 30. január 2013 27. 5 NcC 62/2013 28. február 2013 28. 7 NcC 77/2013 6. február 2013 29. 9 NcC 17/2013 31. január 2013 30. 7 NcC 69/2013 1. február 2013 31. 9 NcC 79/2013 19. február 2013 32. 7 NcC 78/2013 1. február 2013 33. 7 NcC 81/2013 1. február 2013 34. 8 NcC 58/2013 5. február 2013 35. 9 NcC 58/2013 4. február 2013 36. 7 NcC 9/2013 16. január 2013 37. 10 NcC 6/2013 16. január 2013 38. 7 NcC 193/2013 13. február 2013 39. 9 NcC 5/2013 17. január 2013
40. 7 NcC 12/2013 16. január 2013 41. 9 NcC 12/2013 31. január 2013 42. 7 NcC 15/2013 16. január 2013 43. 9 NcC 10/2013 31. január 2013 44. 8 NcC 13/2013 30. január 2013 45. 10 NcC 18/2013 16. január 2013 46. 8 NcC 11/2013 30. január 2013 47. 8 NcC 10/2013 30. január 2013 48. 7 NcC 11/2013 17. január 2013 49. 7 NcC 19/2013 16. január 2013 50. 8 NcC 12/2013 30. január 2013 51. 7 NcC 17/2013 17. január 2013 52. 10 NcC 10/2013 16. január 2013