Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 145/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 7. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby

o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v exekučnom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. , ktorého účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) príslušný na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti

z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným

postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,

ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo

k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala

na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresných súdov z prerokovania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom uvedenej

v záhlaví napadnutého uznesenia krajského súdu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie

o žalobe sťažovateľky o náhradu škody. Toto uznesenie krajského súdu je preto podľa

sťažovateľky «... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, konkrétne

• základného práva zaručeného , tj. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

• základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), tj. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu

(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73; rozsudok

ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu škody

spôsobenú rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovaná

a rozhodnutá sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, „pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky

nezaujatosti. Nestrannosť sudcu patrí medzi podmienky konania, ktorú súd skúma

kedykoľvek za konania. Podľa názoru sťažovateľa „ekonomická závislosť“ okresného súdu

(ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci

súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľovi zakladá pomer

sudcov k účastníkom, čo ich vylučuje z prerokúvania a rozhodovania danej veci.“.

Sťažovateľka reagovala v úvode sťažnosti na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie

a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľky „podmienka subsidiarity jednoznačne bola splnená a sťažnosť

nie je možné odmietnuť ústavným súdom pre nedostatok právomoci... V danej veci nie je

možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237

písm. g) (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných

všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia

(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento

rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v iných konaniach a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné

práva podľa a a právo podľa dohovoru, citované

uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej

prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. z 2. októbra 2013

rozhodol o odmietnutí viacerých sťažností sťažovateľky, okrem iných i sťažnosti vedenej

pôvodne pod sp. zn. , vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 7. marca 2013, pričom týmto uznesením

ústavný súd spojil viaceré sťažnosti na spoločné konanie a následne ich odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Z uvedeného teda vyplýva, že aj v konaniach vedených ústavným súdom

pod sp. zn. (neskôr sp. zn. ) a Rvp 23369/2013 vystupujú

identickí účastníci, predmet konania je rovnaký a sťažovateľka sa domáha vyslovenia

porušenia rovnakých práv vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, o ktorom už ústavný súd

rozhodol svojím uznesením sp. zn. zo 7. marca 2013. Inými slovami,

sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd konal vo veci, o ktorej už raz právoplatne

rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania, vzhľadom na čo ústavný súd

rozhodol tak, že sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014